Stolná tenistka Eva Ódorová ukončila svoju bohatú aktívnu činnosť, ktorú vyšperkovala dvoma štartmi na olympijských hrách. Počas koronakrízy sa venovala online štúdiu. Rada by zostala pôsobiť v športovej sfére.

Eva Ódorová sa narodila 22. novembra 1979 v Komárne. K stolnému tenisu ju v šiestich rokoch priviedol otec. Počas dlhoročnej aktívnej kariéry si pripísala veľké množstvo úspechov. Dvakrát stala juniorskou majsterkou Európy (Topoľčany 1997 – dvojhra, štvorhra), z MEJ pozbierala dovedna sedem medailí. Obsadila 4. miesto na I. európskych hrách v Baku 2015, dostala sa do štvrťfinále ME v debli 2003, v mixe na ME 2005, do osemfinále vo dvojhre na ME 2002. Okrem toho získala viacero titulov na klubovej úrovni na Slovensku, v Poľsku i vo Francúzsku. Slovensko reprezentovala na olympijských hrách v Pekingu 2008 a v Riu de Janeiro 2016. Dlhodobo žije v Budapešti a do budúcna by rada zostala pri športe.

Kto vás priviedol k stolnému tenisu?

Otec. Ešte za bývalého Československa mali podnikové turnaje v rôznych športoch - vo volejbale, futbale, či v stolnom tenise. Ako šesťročnú ma zavolal, či mám chuť ísť sa na jedno takéto podujatie pozrieť. Po skončení turnaja si so mnou zopárkrát prehodil loptičku. Vyskúšala som si to. Všimol si to vtedy pán tréner Mátyás a opýtal sa, či hrám v nejakom klube. Otec odpovedal, že raketu držím prvýkrát v ruke. Pravdepodobne vo mne niečo videl. Vravel, že by bolo fajn, keby som začala trénovať. Odvtedy som pri stolnom tenise zostala.

Úspechy ste začali žať už v juniorských časoch. Aké máte na ne spomienky?

Začalo sa to, keď som v jedenástich rokoch vyhrala majstrovstvá Československa. Stala som sa dvojnásobnou majsterkou Československa v kategórii mladších žiačok, vyhrala som vo dvojhre a o rok na to aj vo štvorhre. V tom čase som odišla do Bratislavy do Centra talentovanej mládeže. Vždy som hrávala so staršími, vďaka tomu som rýchlo napredovala. Počas môjho pôsobenia.v kategórii kadetiek som si hneď v prvom roku na majstrovstvách Európy pripísala tretie miesto vo dvojhre, čo bolo veľmi veľké prekvapenie. Dovedna som v juniorskej kategórii získala na majstrovstvách Európy sedem medailí. Posledný juniorský rok sa mi v Topoľčanoch podarilo stať sa majsterkou Európy vo dvojhre i v miešanej štvorhre.

Foto

Archív - Eva Ódorová

Čo sa týka vašej seniorskej kariéry, zúčastnili ste sa na dvojo olympijských hrách v Pekingu 2008 a v Riu de Janeiro 2016. Ako by ste zhodnotili svoje pôsobenie v Pekingu?

Na Peking mám veľmi milé spomienky, keďže išlo o splnený cieľ. Keď som mala osem rokov, tak som si povedala, že by som raz chcela štartovať pod piatimi kruhmi. Odmalička ma motivoval aj môj brat, ktorý sa venoval kanoistike a zbieral medaily. Čo sa týka samotnej olympijskej účasti, tak jej predchádzalo sedem rokov vo francúzskej najvyššej súťaži. Následne som išla do Poľska, kde som mala skutočne vynikajúce podmienky. Mohla som trénovať dvojfázovo, poskytli mi regeneráciu i kvalitné stravovanie. Dva roky som mala o všetko postarané. Aj vďaka tomu som dala maximum do toho, aby som sa kvalifikovala na olympijské hry. Podarilo sa mi to. Takisto bolo pre mňa výnimočné, že som mohla štartovať v Číne, kde sa stolný tenis považuje za šport číslo jeden.

Taktiež ste štartovali na olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016. Aké spomienky ste si odniesli z tohto podujatia?

Riu predchádzali I. európske hry v Baku. V Azerbajdžane som dosiahla obrovský úspech v podobe 4. miesta a určite to zaraďujem medzi top 3 výsledky v mojej kariére. Trénovala som v tom čase s maďarskou reprezentáciou a na klubové zápasy som cestovala do Francúzska. Na európskych hrách som hrala s uvoľnením a nadšením, pričom som predviedla asi najlepšie výkony v kariére. Predo mnou skončili len tri Číňanky vo farbách európskych krajín, takže z rodených Európaniek som bola najlepšia. Povedala som si, že potiahnem ešte jeden rok. Chcela som skúsiť zabojovať o účasť v Riu na kvalifikačných turnajoch a dať do toho maximum. Celý rok som sa na ne musela pripravovať a napokon som sa dokázala prebojovať na OH. Nebolo jednoduché kvalifikovať sa vzhľadom na vtedajší systém turnajov, o to viac si to cením. Z účasti na oboch olympijských hrách som sa veľmi tešila. Je skvelé patriť medzi najlepších päťdesiat športovcov na Slovensku a štartovať pod piatimi kruhmi.

Načrtli ste už, že štvrté miesto z I. európskych hier v Baku vnímate ako veľký úspech. Ktoré výsledky si ceníte najviac?

Určite by som vyzdvihla štvrté miesto z Baku. Začala by som však juniorskou kategóriou. V roku 1997 som získala tituly na majstrovstvách Európy vo dvojhre  aj v miešanej štvorhre, čo bol môj posledný rok v juniorskej kategórii. Následne v roku 2001 som sa ako prvá slovenská reprezentantka prebojovala na turnaj TOP 12 (hralo tam najlepších 12 hráčok z Európy). V kluboch, v ktorých som pôsobila, som vždy získala majstrovský titul. Podarilo sa mi to najskôr v drese Plastiky Nitra, dvakrát v mojom prvom francúzskom klube (Lys Lez Lannoy), následne dvakrát v Poľsku a raz v mojom poslednom francúzskom pôsobisku (TTACC 86 Poitiers). V Poľsku (KTS Tarnobrzeg) sme boli aj finalistky Európskeho pohára. Z medzinárodných podujatí by som spomenula štvrťfinále v Courmayeuri vo štvorhre. V roku 2009 sme boli na MS v Jokohame s Ľubomírom Pištejom kúsok od medaily v miešanej štvorhre. Jednoznačne veľký úspech je aj účasť na dvojo olympijských hrách.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Znamenajú pre mňa, že som mohla byť medzi elitnými slovenskými športovcami. Mohli sme sa navzájom podporovať, byť spolu dva týždne v olympijskej dedine a tešiť sa vzájomne z úspechov. Mohla som vidieť aj svetové športové hviezdy, ako sú Federer, Nadal či Bolt. Mohla som zažiť úžasnú olympijskú atmosféru. Hrala som pred vypredaným publikom 5000 divákov. V televízii na Slovensku boli z mojich zápasov priame prenosy, sledovali ma všetci, ktorí stolnému tenisu fandia. Otvárací ceremoniál v Pekingu bol na štadióne, kde bolo dovedna 91 000 ľudí. Toto bolo pre mňa to najviac.

Foto

Archív - Eva Ódorová

Čo vám dal aktívny šport?

Pôsobila som devätnásť rokov vo Francúzsku. Naučila som sa hovoriť piatimi rečami. Myslím si, že dokážem prijať rôzne kultúry. Rýchlo sa adaptujem na nové prostredie. Vďaka športu som spoznala miesta, ktoré by som bez toho nemala možnosť navštívit. Dá sa povedať, že v každej krajine mám niekoho, na koho sa môžem obrátiť.

Budete sa po kariére nejakým spôsobom venovať stolnému tenisu, alebo pôjdete inou profesionálnou cestou?

Povedala by som, že nateraz je to otvorená otázka. Pre Medzinárodnú stolnotenisovú federáciu (ITTF) som absolvovala niekoľko turnajov v pozícii „competition manager“. Do tejto úlohy som sa dostala po absolvovaní pohovoru a workshopu v Singapure. Na základe workshopu z nás vybrali ôsmich, ktorí cestovali na podujatia po celom svete. Počas pandémie koronavírusu som sa venovala aj online štúdiu. Uvidíme, či budem naďalej pri stolnom tenise. V každom prípade pri športe by som rada ostala. Predsa len z neho mám najviac skúsenosti, keďže sa mu venujem od šiestich rokov.

Ako vidíte budúcnosť stolného tenisu?

Myslím si, že už teraz vidieť nábeh na individuálny systém na spôsob tenisu. Podobne ako v tenise bude mať športovec okolo seba tím, ktorý sa oňho bude starať. Nebude to také všeobecné, ale stolný tenis sa bude uberať individuálnym smerom.

Keď už sme pri budúcnosti, aký odkaz by ste mali pre nádejných stolných tenistov?

Jednoznačne, aby sa každý, ak chce niečo dosiahnuť, venoval športu na sto percent. Výsledky samé od seba neprídu. Tvrdej práci sa nedá vyhnúť. Nemali by sa sústrediť len na pôsobenie na Slovensku, ale mali by mať vyššie ambície. Vnútorná motivácia niečo dosiahnuť by mala byť najväčšia.