Oslávenkyňa Alžbeta Havrančíková najmä o svojich štyroch ZOH: Nezabudnuteľný Lillehammer
V sezóne 1988/89 obsadila ALŽBETA HAVRANČÍKOVÁ celkové druhé miesto v seriáli Svetového pohára bežkýň na lyžiach, keď vyhrala dvojo pretekov SP. V zimných športoch zo Slovenska takto vysoko v seriáli SP prenikli až veľa rokov po nej biatlonistka Anastasia Kuzminová a zjazdárka Petra Vlhová, ktorá ako prvá Slovenka získala aj veľký glóbus. Tatranka si pripísala aj štarty na štvoro ZOH. Šuňavčanka oslavuje 27. septembra 2023 svoje 60. narodeniny.
V článku, ktorý v decembri 2021 vyšiel v časopise OLYMPIC.sk jeseň/zima 2021, si Alžbeta Havrančíková zaspomínala na celú svoju pretekársku kariéru, ale predovšetkým na štyri olympijské účasti.
V kolotoči SP bola celých 16 rokov – od premiéry 17. marca 1984 na Štrbskom Plese až po derniéru v Novom Měste na Morave 12. januára 2000. Za to obdobie stihla absolvovať štyri zimné olympiády a sedem svetových šampionátov, na ktorých reprezentovala dve krajiny. Vo výprave ČSSR štartovala na ZOH 1988 a 1992 a v slovenskej na ZOH 1994 a 1998. V pretekoch SP dvakrát vyhrala, raz bola druhá a 18-krát sa umiestila v top 10.
Na ZOH bolo jej individuálnym vrcholom ôsme miesto, so štafetou bola raz šiesta a dvakrát siedma. Na MS skončila dvakrát štvrtá a štyrikrát piata. Tri pozície tesne za stupňom víťazov si vybojovala sama, ďalšie tri ako členka štafety.
ALŽBETA HAVRANČÍKOVÁ
Alžbeta Havrančíková.Narodená 27. septembra 1963 v Poprade, bývalá československá a slovenská reprezentantka v behu na lyžiach.
Štvornásobná účastníčka ZOH (Calgary 1988, Albertville 1992, Lillehammer 1994, Nagano 1998), najlepšie 6. v štafete 4x5 km na ZOH 1992, individuálne 8. na 30 km voľne na ZOH 1994.
Účastníčka siedmich MS (1985 – 1997), najlepšie štvrtá na 10 km voľne aj na 30 km voľne na MS 1989 v Lahti, piata na 30 km voľne MS 1993 vo Falune.
Vo Svetovom pohári celkove druhá v sezóne 1988/89, víťazka pretekov SP na 5 km voľne v La Féclaz 1988 a na 30 km voľne v Klingenthale 1989, 2. v pretekoch SP na 15 km voľne v Campre 1988, spolu 18-krát skončila v top 10, v sezónach 1983/84 – 1996/1997 vždy bodovala v SP.
V rokoch 1985 – 1992 spolu desaťkrát majsterka Československa v individuálnych disciplínach a dvakrát ako členka štafety LK Tesla Liptovský Hrádok. Mnohonásobná majsterka Slovenska.
Dvojnásobná zlatá medailistka zo Svetovej zimnej univerziády 1987 na Štrbskom Plese (na 5 km voľne a v štafete na 3x5 km).
Kráľovná bielej stopy v ČSSR (1989) a Lyžiarka roka na Slovensku (1994).
V súčasnosti je učiteľka telesnej výchovy a biológie na ZŠ Liptovská Teplička.
KEĎ MALA POCIT, ŽE SA NAD TRAŤOU VZNÁŠA
„Dievčatá, darmo sa namáhate, dnes to vyhrám ja,“ preletelo Betkinou mysľou pred tým, ako sa vo francúzskom La Féclaz 10. decembra 1988 vydala na trať pretekov na 5 km voľne v rámci SP. „Nikdy som taká trúfalá na štarte nebola. No vtedy som si to naozaj v duchu povedala. Vnútorne som to tak cítila,“ vracia sa Havrančíková k prvým pretekom SP, ktoré vyhrala. Vo východonemeckom Klingenthale 15. januára 1989 zase zvíťazila na 30 km voľne.
V tej sezóne mala životnú formu. V celkovom poradí SP ju predstihla len fenomenálna Jelena Välbeová zo ZSSR. Až za Slovenkou skončili v top 10 vtedajšie či neskoršie viacnásobné olympijské víťazky Tichonovová a Lazutinová zo ZSSR, Talianka DiCentaová aj Fínka Kirvesniemiová.
„Najviac si vážim prvenstvo v La Féclaz, pretože päťku voľne sme vtedy behávali všetky. Na štarte bolo osem Rusiek, všetky Nórky, Fínky, Švédky. A ja som tam vyhrala! V Klingenthale chýbali niektoré Rusky,“ rekapituluje Havrančíková.
„Pamätám si, že vtedy som zažila na trati pocit, ktorý som pri behu na lyžiach nemala nikdy predtým, ani potom. Chvíľami som mala pocit, že sa nad traťou vznášam. Že tie lyže idú samé. Samozrejme, že to nebola pravda. Musela som sa do toho behu vložiť celá, ale v ten deň všetko ideálne zapasovalo do seba. Počasie, dobre pripravené lyže, sneh, moja fyzická i duševná kondícia, vnútorný pocit.“
DEBUT NA ŠTRBSKOM PLESE, VYHADZOV V KAPLICIACH
Premiéru v prestížnom kolotoči pretekov Svetového pohára zažila Havrančíková v marci 1984 na Štrbskom Plese. „Bolo nádherné bežať také veľké preteky pred všetkými, ktorí ma poznali už od detstva. Bola som rada, že môžem reprezentovať pred očami mojej rodiny, pred mamou, sestrami, mojimi prvými trénermi. Na tie preteky mám nádherné spomienky. Som rada, že som ich mohla zažiť doma. To sa nepodarí každému,“ spomína.
Pri debute v SP skončila v behu na 5 km desiata. Potom to však rodáčke spod Tatier v bežeckej stope išlo striedavo. Ako na horskej dráhe. Raz bola hore, raz zasa dolu. Najhoršie to však bolo v novembri 1986, keď si v Kapliciach od lekára tímu vypočula príkaz: „Vystúp, nikam nepôjdeš. Tu zostaneš.“
Reagoval tak na jej nepodpísanie súhlasu o špeciálnej lekárskej starostlivosti. Znamenalo to vyhodenie z reprezentačného družstva žien ČSSR, ktoré odchádzalo na sústredenie na ľadovec Dachstein. Ostatné členky družstva cestovali do Rakúska, Havrančíková ako rebelka domov, do Šuňavy.
„Vedela som, že do reprezentácie patrím. Nebola som v nej vtedy najslabšia. Preto som odišla do Vysokých Tatier, do Tichej doliny, kde som trénovala. Chcela som dokázať, že budem dobrá na pretekoch aj bez špeciálnej lekárskej starostlivosti. Aj vďaka tvrdému tréningu som sa do reprezentácie veľmi rýchlo vrátila,“ dodáva.
OLYMPIJSKÁ PREMIÉRA V CALGARY 1988
Čo sa jej ako 20-ročnej nepodarilo pred ZOH 1984 v Sarajeve, keď jej zostala pozícia prvej náhradníčky (na ZOH cestovalo šesť bežkýň, ona bola výkonnostne siedma), vyšlo o štyri roky neskôr v Calgary. V Kanade zažila premiéru pod piatimi kruhmi. Aká vlastne bola z jej pohľadu?
„Všetci lyžiari sme bývali mimo hlavnej olympijskej dediny. Do dejiska hier som prišla s veľkými ambíciami, ale aj s veľkými očami. Také veľké podujatie som dovtedy nezažila. Všetko bolo pre mňa nové, všetko som chcela vidieť, zažiť. Spoločne sme chodili povzbudzovať skokanov, združenárov, hokejistov. Tešili sme sa zo všetkých nových zážitkov. Možno aj preto, že my ženy sme neboli pod takým tlakom ako muži. Od nich sa v štafete čakala medaila, tú v Calgary aj získali. Štafeta Pavel Benc, Radim Nyč, Václav Korunka a Ladislav Švanda bola bronzová. Tým splnili cieľ a svojím výborným výkonom sňali z našich pliec zodpovednosť za výsledky,“ spomína Havrančíková.
„Až teraz si vlastne uvedomujem, že do Calgary som prišla uťahaná, zničená, ale odhodlaná. Ale moje odhodlanie nestačilo. Niekde sme v príprave urobili chybu. Asi sme podcenili aklimatizáciu. Na 20 km voľne som bola trinásta, na 5 km klasicky som obsadila 29., na 10 km 31. miesto. V súťaži štafiet sme skončili na 7. mieste. Zo Sloveniek so mnou bežali Vierka Klimková a Ľuba Balážová. Vtedy som mala 24 rokov a snahu niečo v lyžovaní dokázať,“ vysvetľuje.
Čo ju prekvapilo v Calgary? „Bolo toho viac. Prvýkrát som sa napríklad stretla s bezpečnostnými kontrolami. Musela som ich absolvovať pred každým tréningom aj pred každou súťažou. Dosť ma to vyrušovalo. Nebola som na to zvyknutá. Vtedy, v roku 1988 to bola novinka. A tiež ma prekvapilo, že policajti, ktorí nás strážili, chodili vo februári v uniformách s krátkymi rukávmi! Na to si pamätám dodnes.“
KRÁĽOVNÁ BIELEJ STOPY
Vrcholom jej kariéry bola skvelá nasledujúca sezóna 1988/89. Počas nej bojovala o celkový triumf vo SP. Dvojo pretekov SP vyhrala, raz bola druhá, viackrát sa dostala do elitnej desiatky, získala spolu 105 bodov.
„Bola som v takej forme, že sa ma obávali aj Rusky,“ zdôrazňuje a pokračuje: „Dlho som bola ich nočná mora. Až do pretekov v Davose, na ktoré som vybiehala so žltým číslom vedúcej pretekárky priebežného poradia Svetového pohára. Tie preteky mi vôbec nevyšli. Skončila som tridsiata. So žltým číslom! Ten deň veru nebol môj. Ja som stratila šancu na celkový triumf vo SP a Rusky získali späť svoje sebavedomie. Sezónu som skončila druhým miestom v seriáli SP za Välbeovou.“
Tieto výsledky ju vyniesli na lyžiarsky trón vo vtedajšom Československu. V Liptovskom Hrádku ju vyhlásili za Kráľovnú bielej stopy. V roku 1986 ju vyhodili z reprezentácie, o tri roky neskôr ju korunovali za najlepšiu lyžiarku v krajine!
„Najviac ma potešilo, že som v hlasovaní odborníkov predstihla aj skvelého skokana Pavla Ploca, dvojnásobného olympijského medailistu,“ hreje ju aj po rokoch. Neskôr vyhrala aj anketu Lyžiarka roka na Slovensku (1994).
V ALBERTVILLE 1992 NENAPLNENÁ TÚŽBA
Hoci začiatkom roka 1992 sa už črtala možnosť rozdelenia spoločného štátu Čechov a Slovákov, československí olympionici vo francúzskom Albertville stále spolu pracovali na čo najlepších výsledkoch. „My sme boli v družstve veľmi dobrá partia. Držali sme spolu, navzájom sme sa povzbudzovali. Veľká politika vtedy išla mimo nás. Nám išlo v prvom rade o športové výsledky,“ priblížila obdobie pred ZOH 1992.
Ako neskôr zdôraznila, ona a jej spolubojovníčky mali veľkú šancu na dobrý výsledok najmä v súťaži štafiet na 4x5 km. V nej v kvartete ČSSR postupne bežali Balážová, Neumannová, Havrančíková a Zelingerová. Neumannová aj Havrančíková odovzdávali na tretej pozícii.
„Dopredu nás hnala túžba dostať sa na stupeň víťazov. To bola naša spoločná ambícia. Žiaľ, záver nám nevyšiel a postupne sme sa prepadli na 6. miesto. Mali sme na viac, podľa mňa na štvrtú pozíciu. Škoda, že sme prepásli veľkú šancu,“ ľutuje aj s odstupom mnohých rokov.
V LILLEHAMMERI 1994 ZA RODNÉ SLOVENSKO
Ďalšia zimná olympiáda v nórskom Lillehammeri neprišla o štyri, ale už o dva roky, pretože práve vtedy nabehli ZOH na nový cyklus. Od roku 1994 sa konávajú v párnych rokoch mimo priestupných, ktoré zostali vyhradené pre „letné“ hry.
„To, čo prichystali nórski diváci, tak skoro neuvidíme. Fantázia,“ zdôraznila Betka, keď v našej debate prišla reč na ZOH 1994. S obdivom v hlase spomínala na divákov, ktorí počas olympiády stanovali okolo bežeckých tratí. „Povzbudzovali každého. Ako prvú, tak aj poslednú. Bez rozdielu. Niečo fantastické. Ešte aj dnes mám z toho zimomriavky, keď o tom hovorím. Myslím si, že zimnú olympiádu v Lillehammeri môže prekonať iba zimná olympiáda v Nórsku,“ hovorí presvedčivo.
Keď sa bežali mužské štafety, v lyžiarskom areáli bolo zhruba dvestotisíc divákov. Z nich mnohí napriek tuhému mrazu nocovali pri trati, aby mali ráno najlepšie pozície. „Bolo obdivuhodné, že športovo aplaudovali aj víťazným Talianom, hoci vo finiši porazili práve Nórov! Fantastická atmosféra panovala všade, kam sme sa pohli.“
Pre Slovákov to bola výnimočná olympiáda ešte aj v tom, že prvýkrát reprezentovali samostatné Slovensko. „Bola to obrovská vzpruha. Súperi v bežeckej stope nás vnímali veľmi pozitívne, lebo poznali Slovensko z pretekov Svetového pohára, ktoré sme organizovali na Štrbskom Plese. Držali nám palce. Preto ma mrzí, že sme nedokázali našu štafetu posunúť bližšie k stupňu víťazov. V kvartete s Balážovou, Bukvajovou a Kutlíkovou sme skončili siedme,“ spomína.
Takisto aj sama chcela dosiahnuť viac. „Na 15 km voľne som síce skončila ôsma, ale veľmi som túžila aspoň po olympijskom bode za 6. miesto v individuálnej súťaži. Ak by som to dokázala, splnila by som si olympijský sen. Bola som síce prvýkrát na ZOH v prvej desiatke, ale chcela som skončiť vyššie. Mala som na to, aby som to dokázala, hoci predo mnou skončili štyri Rusky, jedna Švédka s ruským pôvodom a dve Talianky.“
Dobre si pamätá, ako si vo výprave všetci navzájom žičili. „Chodili sme povzbudzovať našich hokejistov, ktorí hrali veľmi dobre a postúpili do štvrťfinále. Tešili sme sa z každého úspechu. Bolo cítiť, že sme boli veľmi dobrá partia. Boli sme súdržná reprezentácia novej republiky.“
„MYSLÍM SI, ŽE ZIMNÚ OLYMPIÁDU V LILLEHAMMERI MÔŽE PREKONAŤ IBA ZIMNÁ OLYMPIÁDA V NÓRSKU.“
OLYMPIJSKÁ ROZLÚČKA V NAGANE 1998
Dlhoročná opora bežeckého lyžovania pod Tatrami si veľmi pochvaľovala aj to, že vďaka zmene olympijského cyklu jej osud doprial aj štvrtú zimnú olympiádu. Ako hovorí, ak by zostal pôvodný cyklus, s olympiádou by sa rozlúčila v Nórsku. Napokon spolu s Jarmilou Bukvajovou reprezentovali Slovensko aj na ZOH 1998 v Nagane.
„Vedela som, že je to moja rozlúčka. Už som nemala na to, aby som atakovala elitnú desiatku. Preto som prvýkrát išla aj na slávnostné otvorenie. Dovtedy som si to nemohla dovoliť, lebo náš bežecký program sa začínal už v úvode olympiády. Museli sme sa koncentrovať na svoje vystúpenie. V Nagane sme bývali v olympijskej dedine, vo veľkej jedálni sme pravidelne stretávali najväčšie športové osobnosti, dobre sme sa medzi nimi cítili. Bola to odmena za to, čo sme pre svoj šport dovtedy urobili,“ rozhovorila sa.
„Čo ma z Nagana najviac mrzí? To, že som nedokázala viac pomôcť Jarke Bukvajovej. Mala na to, aby v behu na 15 km skončila vyššie ako na 10. mieste. Dokonca vyššie ako ja v Lillehammeri. Ako skúsenejšia som mala na ňu viac tlačiť, viac ju povzbudzovať, viac jej pomôcť... Bola škoda, že SOV neposlal do Nagana aj ženskú štafetu. To aj po rokoch považujem za veľkú chybu,“ zdôraznila na záver rozprávania o olympiádach, ktoré zažila na vlastnej koži.
Z OLYMPIJSKÝCH HRNČEKOV PIJE KÁVU
„Z každej olympiády, na ktorej som bola, som si priniesla hrnček s logom. Som praktická žena, nekupovala som si suveníry, z ktorých treba utierať prach, ani plyšové hračky, ktoré sa neskôr rozpadnú. Doniesla som si hrnček a keď z neho pijem kávu, tak spomínam,“ približuje Alžbeta Havrančíková svoje zvyky.
KARIÉRA PO ŠPORTOVEJ KARIÉRE
„Koniec kariéry som dlho odkladala. Stále som si myslela, že ešte nejaký výsledok urobím. Bola to chyba. Jedna z profesoriek na Prešovskej univerzite ma presvedčila ísť študovať trénerstvo. Tak som v Prešove tri roky študovala bakalársky stupeň. Neskôr som doštudovala magisterský stupeň – učiteľstvo výchovných predmetov v Banskej Bystrici. Rok som robila trénerku vo Svite, čo nebolo šťastné obdobie, keďže podmienky v bežeckom lyžovaní sa už vtedy zhoršovali. Po krachu lyžiarskeho zväzu som bola pol roka nezamestnaná. Pomohol mi starosta Šuňavy, ktorý ma zamestnal v školskom klube. Následne mi pomohla dnešná riaditeľka ZŠ v Liptovskej Tepličke (vtedy zástupkyňa riaditeľa), ktorá ma prijala ako učiteľku telesnej výchovy. Ona mi poradila študovať ešte biológiu, ktorú som skončila v Košiciach,“ opísala Betka Havrančíková svoju novú kariéru.
„KONIEC KARIÉRY SOM DLHO ODKLADALA. STÁLE SOM SI MYSLELA, ŽE EŠTE NEJAKÝ VÝSLEDOK UROBÍM. BOLA TO CHYBA.“
Havrančíková o špeciálnej lekárskej starostlivosti
V roku 1986 Havrančíkovú vyhodili z čs. reprezentácie, pretože nepodpísala súhlas s tzv. špeciálnou lekárskou starostlivosťou.
„Pozval ma k sebe šéf československej telovýchovy Antonín Himl. Vysvetľoval mi, že špeciálna lekárska starostlivosť nie je nič nedovolené. Ja som sa ho dvakrát opýtala, prečo mám podpisovať špeciálnu lekársku starostlivosť, keď vtedy všetkým športovcom – reprezentantom poskytovali zdravotnú starostlivosť bezplatne a pravidelne. Rôzne lekárske vyšetrenia sme vtedy absolvovali povinne a často. Tak prečo mám podpisovať niečo extra?
Na to mi vtedajší predseda Ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy nevedel odpovedať. Keď som sa ho spýtala tretí raz, rozlúčili sme sa. Bol ku mne milý, zaželal mi všetko dobré a ja som odišla. Vedela som, že pôjdem trénovať do Tichej doliny, že tam sa pripravím na sezónu veľmi dobre aj bez špeciálnej lekárskej starostlivosti,“ spomínala na obdobie, od ktorého uplynulo už 35 rokov.
Českí novinári celú vec vytiahli po páde komunistického režimu. „Nerozumiem tomu, prečo sa opäť začali v tom vŕtať. Nikomu tým nepomohli, iba nás v družstve zbytočne rozdelili. Na jednej strane som zostala ja, na druhej strane sa ocitli ostatné dievčatá a tréneri. Narobilo to veľa zla. A ja neviem, či mám právo ukazovať na niektorú z nich. Nebola som pri tom, neviem, čo tá špeciálna lekárska starostlivosť znamenala. A ani to nechcem vedieť. Vôbec to neriešim. Riešia to za mňa iní, čo sa mi nepáči. Nemám to rada,“ hovorila Betka.
České médiá z Havrančíkovej s odstupom rokov urobili bojovníčku proti dopingu a nedovoleným podporným prostriedkom v ženskom bežeckom lyžovaní. Nepáčilo sa jej to. „Necítim sa hrdinkou, ani ňou nechcem byť. Bolo to dávno. Budem rada, keď mi s tým už dajú pokoj. Podľa mňa je to veľmi nefér voči ostatným dievčatám z nášho družstva,“ zdôraznila.
Nemá rada, keď sa v súvislosti s dopingom stále poukazuje na ruské bežkyne. „Ak si dobre pamätám, mňa v Lahti na MS 1989 o medailu v behu na 30 km voľnou technikou pripravila Fínka Matikainenová. Porazila ma o desať sekúnd, hoci sa jej to nepodarilo nikdy predtým, ani potom. V Lahti absolvovala päť súťaží. Takú porciu si na MS nezvolili ani muži. Ona to zázračne zvládla. Nerozumela som tomu vtedy, nerozumiem tomu ani dnes. Kde sa v nej zobralo toľko energie?
Neviem, či to bolo všetko s kostolným poriadkom. Ale my stále ukazujeme iba na Rusky. Ako dopovali, ako podvádzali, ako si pomáhali nedovoleným spôsobom... Mňa veľakrát volali trénovať s nimi. No keď mi Larisa Lazutinová povedala, aké objemy musia zvládnuť, nikdy som sa nepridala. Ja by som po takých objemoch na druhý deň nevedela chodiť, nie lyžovať!“ priznala Alžbeta Havrančíková.
