Hosť časopisu OLYMPIC.sk jeseň/zima 2023 DANKA BARTEKOVÁ: Najlepší rok v kariére
Športový fanúšik registruje meno DANKY BARTEKOVEJ už dve desaťročia. Pred rokom 2023 mala naša strelkyňa na konte olympijský bronz, medaily z MS a viacero titulov majsterky Európy. Ale v poslednej sezóne sa vyšvihla tak vysoko, ako nikdy predtým. V skeete sa stala majsterkou sveta i Európy (v Baku, resp. v Osijeku), v Chateauroux vyhrala generálku na OH 2024 a v pretekoch Svetového pohára v Dauhe dosiahla ešte aj kvalifikačný absolútny svetový rekord zostrelením všetkých 125 „holubov“.
Týmito skvelými výsledkami sa Danka Barteková kvalifikovala nielen na olympijské hry v Paríži, ale aj do pozície hosťa časopisu OLYMPIC.sk jeseň/zima 2023. Rozhovor s ňou tam pripravili Svetlana Barátová a Ľubomír Souček. Interview preberáme aj na rovnomennú webovú stránku SOŠV.
DANKA BARTEKOVÁ
Narodená 10. októbra 1984 v Trenčíne, vyrastala v Malženiciach, žije v Trnave. Členka Športového centra polície, tréner Sandro Bellini, v minulosti Juraj Sedlák. Jej sestra-dvojička Lenka (dnes Kostelecká) bola v skeete juniorská majsterka sveta aj Európy, spolu boli členky zlatých družstiev na ME žien.
Najväčšie športové úspechy v disciplíne skeet: olympijské hry – v Londýne 2012 bronz, v Pekingu 2008 ôsma, majstrovstvá sveta – v Baku 2023 zlato, v Lonate 2005, Záhrebe 2006, Mníchove 2010 aj v Granade 2014 bronz, zo súťaží družstiev skeetárok má 2 striebra a 2 bronzy, majstrovstvá Európy – v Nikózii 2008, Kazani 2010, Leobersdorfe 2018, Lonate 2019 a v Osijeku 2023 zlato, v Maribore 2015 striebro, v Suhle 2013 bronz, zo súťaží družstiev skeetárok má 6 zlatých, 1 striebornú a 6 bronzových medailí, Svetový pohár – vo finále zlato v Maribore 2012, tri striebra a dva bronzy, vyhrala 6 pretekov SP. V minulosti držala finálový svetový rekord (99), aktuálne drží svetový kvalifikačný rekord absolútnym nástrelom 125.
Od júla 2013 bola osem rokov členka komisie športovcov MOV aj samotného MOV. Od februára 2022 je individuálna členka MOV. Od októbra 2021 je viceprezidentka SOŠV. V roku 2012 získala ocenenie Krištáľové krídlo.
Ako budete bilancovať svoj športový rok 2023?
„Najveselšie, ako sa dá. Mám za sebou jednoznačne najlepší rok v kariére. Prekonala som si tabuľkové rekordy, priemery z minulého roka a stala som sa majsterkou sveta, čo sa mi nikdy predtým nepodarilo. Navyše som v jednom roku vyhrala MS aj ME. Ešte predtým som na jar dosiahla svetový rekord. K tomu som si vybojovala olympijskú miestenku do Paríža, čo bol môj hlavný cieľ. A vyhrala som aj predolympijskú generálku v Chateauroux. Nevydarili sa mi vlastne len Európske hry.“
Prečo práve tento rok to vyšlo takto výnimočne?
„Bola som na tom veľmi dobre technicky. Minulý rok v novembri som na odporúčanie môjho švagra (český olympijský víťaz v trape David Kostelecký – pozn. autorov) začala spolupracovať s kondičným trénerom z USA. Pod jeho vedením som začala v príprave skúšať nové veci. Viac som sa sústredila na biomechaniku a efektivitu pohybu pri streľbe tak, aby bol pre moje telo prirodzený. Dlhodobo som na tom bola veľmi dobre technicky a vytrvalostne, ale potrebovala som sa sústrediť na presné fungovanie tela, vďaka čomu som potom lepšie zvládala psychický tlak a súťažný stres. Dá sa povedať, že vďaka spolupráci s Mattom Zanisom som dosiahla, že moja streľba sa stala jednoduchšou a prirodzenejšou. A to bol možno ten chýbajúci kúsok skladačky. Navyše, v našom športe je veľmi dôležité športové šťastie. Uvedomujem si, že rok ako tento je výnimočný a ja i celý môj tím sme vďační, že v mojej kariére prišiel.“
Zmenili ste niečo aj na vašej zbrani?
„Vymenila som pažbu. Teraz mám kovovú konštrukciu, na ktorej je nastaviteľné vlastne všetko. Mám rukoväť na mieru, zhotovenú z odtlačku mojej ruky. Vlastne ma do toho ,dokopal´ môj tréner Sandro Bellini, ktorý ma už niekoľko rokov tlačil do zmeny. Mne sa predošlá drevená pažba páčila. Bola krásna, elegantná, ale žiaľ, nič sa na nej nedalo nastaviť. Teraz to mám inak.“
Samozrejme, na začiatku roka ste museli mať v hlave pomyslenie na to, že ešte nemáte olympijskú miestenku. Zaťažovalo vás to veľmi?
„Mám pocit, že u mňa bolo všetko pokojnejšie ako predtým. Chcela som získať miestenku na OH, ale vedela som, že to zvládnem vtedy, keď budem pokojná. Pomohlo mi aj to, že pred časom som začala spolupracovať s psychológom Karolom Kováčom. Predtým som mala skúsenosti len s mentálnymi trénermi, ale vďaka psychológovi som si v hlave ,upratala´ veci okolo mojej streleckej výkonnosti. Vďaka tomu som sa udržiavala viac v pohode.“
MÁM POCIT, ŽE U MŇA BOLO VŠETKO POKOJNEJŠIE AKO PREDTÝM. CHCELA SOM ZÍSKAŤ MIESTENKU NA OH, ALE VEDELA SOM, ŽE TO ZVLÁDNEM VTEDY, KEĎ BUDEM POKOJNÁ.
Cítili ste už na začiatku sezóny, že môže byť takáto výnimočná?
„Práveže nie. Po prvých pretekoch v Maroku som mala chuť novú pažbu zahodiť, pretože som strieľala katastrofálne. Bolo to vlastne jediný raz počas sezóny, keď som bola veľmi nervózna. Ocitla som sa v rozpoložení, že som neverila zmene, ktorú sme urobili. Ale potom sa mi podarilo zastrieľať zase dobre a upokojila som sa. Povedala som si, že sme spravili dobré rozhodnutia a musím tomu len veriť. No a potom som v Dauhe v kvalifikácii dosiahla absolútny svetový rekord. Strieľalo sa mi tam úplne prirodzene.“
Zmenilo sa vtedy vo vás niečo?
„Tými pretekmi som v sebe akoby niečo odomkla – prekonala som v sebe strach z vysokých nástrelov. Absolútny nástrel bol ako znamenie, že na to mám – kedykoľvek a kdekoľvek. A to sa ma držalo vlastne celú sezónu. Podmienky na majstrovstvách sveta aj Európy boli zďaleka nie ideálne, ale podarilo sa mi ich mentálne zvládnuť na úrovni. Vďaka tomu všetko do seba správne zapadlo.“
Utvoriť svetový rekord je niečo výnimočné. A k tomu ešte absolútny rekord. Aký je to pocit?
„Pre mňa to nebol úplne nový pocit. Prvý raz som ho zažila už v roku 2008. Keď sa ešte v pretekoch strieľali tri položky a finále, strelila som 99 terčov zo 100 a utvorila finálový svetový rekord, ktorý som dlhšie držala sama. V Dauhe som však zostrelila 125 zo 125 terčov, čo je naozaj výnimočné. Ocitla som sa v trojčlennom elitnom klube brokárok, v ktorej je rovnakým výkonom z OH v Tokiu aj trapistka Zuzka Rehák Štefečeková a Čiľanka Francisca Crovettová-Chadidová.
V Dauhe som mala dva fantastické dni. Keď som išla na poslednú položku, mala som na konte čistú stovku a uvedomovala som si, že môžem dosiahnuť svetový rekord. Dokázala som zvládnuť ten veľký stres. Aj vďaka tomu, že v poslednej položke som išla krok za krokom. Aj na najťažšom stanovisku som bola úplne pokojná a keď som si to potom pozrela na videu, až som mala zimomriavky... Svetový rekord znamená, že aj keď skončím s kariérou, niečo po mne zostane.“
V auguste prišlo niečo možno ešte lepšie – prvý zisk titulu majsterky sveta. V akej nálade ste išli do Baku?
„Mala som za sebou Európske hry, ktoré boli na hrane. Na strelnici vo Vroclave mi na finále chýbal jeden zásah navyše. Bola som si istá, že v prípade postupu by som vo finále uspela, pretože som bola naozaj v dobrej forme. Akurát tá strelnica ma vytrápila. Potom prišli preteky SP v mojom obľúbenom Lonate. Cestovala som tam unavená a znovu som strelila 119, čo na finále opäť nestačilo. Ale uvedomila som si, že na postup mi oba razy chýbal možno milimetrík, pričom vo finále by bolo všetko otvorené.
Pred MS v Baku som doma na jedných pretekoch strelila 124, čo ma presviedčalo o kvalitnej pripravenosti. Strelnicu som poznala z minulosti a hoci je krásna a má fantastické pozadie, na ktorom parádne vidíte terče, vedela som, že zvyčajne je veľmi veterná. Na to som sa musela dobre pripraviť. Zvolila som si záverečnú prípravu na strelnici v Brne. Jednak je to blízko a jednak je tam veľmi členité a ťažké pozadie. Moje oči sa tam preto museli viac namáhať, čo bolo dobré.“
Ako to vyzeralo priamo v Baku?
„Po ťažkej príprave v Brne mi tam terče pripadali ako lavóry, tak ich bolo pekne vidno. Mali sme aj šťastie, že nefúkalo, čo je v Baku nezvyčajné. Navyše v našom tíme sa utvorila veľmi dobrá atmosféra. Počas tréningov som cítila, že forma mi graduje a že nad streľbou mám plnú kontrolu. Triafala som terče presne tak, ako som chcela. To ma udržiavalo v dobrom mentálnom nastavení. Nepripúšťala som si tlak. Po prvom dni kvalifikácie som mala na konte maximum 75 a na druhý deň súťaže som nastúpila s čerstvou mysľou. Zostrelila som spolu 123 terčov, čo znamenalo postup do šesťčlenného finále a zároveň aj zisk olympijskej miestenky, čím mne i môjmu tímu zo srdca spadol veľký balvan.“
Na finále ste teda nastúpili bez nejakej veľkej psychickej záťaže?
„Musela som si zachovať chladnú hlavu. Nevravím, že som bola bez emócií, ale až do posledného terča sa mi darilo nevyvíjať na seba tlak. Američanky strieľali veľmi konzistentne a zdalo sa mi, že sa môže zopakovať história z MS 2018, keď som po vyhratej kvalifikácii skončila štvrtá za tromi Američankami. Aj v Baku som začala horšie, no potom som chytila rytmus a strieľala som isto.
Naopak, suverénne súperky, ktoré začali zhurta, sa postupne rozchybovali. V súboji o zlato proti Danii Jo Vizziovej z USA mala súperka v poslednej desiatke náskok dvoch terčov a keď som ja minula, mohla mi ujsť až o tri terče. Vtedy však začala kaziť a ja som sa na ňu dotiahla. Boli sme v úplne iných pozíciách - ona stratila trojterčový náskok, ja som sa konzistentne vyšvihla až k rozstrelu o zlato. Z tejto situácie som vyťažila maximálny pokoj a mentálnu výhodu.“
Museli ste cítiť, že titul je veľmi blízko a takáto šanca sa vám už nikdy nemusí naskytnúť...
„Mala som v hlave, že k titulu majsterky sveta som najbližšie, ako som kedy bola. Hovorila som si – choď si po ten titul, zaslúžiš si ho! V rozstrele som si uvedomovala, že nemám čo stratiť. A plne som sa sústredila.“
MALA SOM V HLAVE, ŽE K TITULU MAJSTERKY SVETA SOM NAJBLIŽŠIE, AKO SOM KEDY BOLA. HOVORILA SOM SI – CHOĎ SI PO TEN TITUL, ZASLÚŽIŠ SI HO! V ROZSTRELE SOM SI UVEDOMOVALA, ŽE NEMÁM ČO STRATIŤ. A PLNE SOM SA SÚSTREDILA.
Na titul majsterky sveta ste čakali 25 rokov kariéry. Čo pre vás znamená?
„Na Slovensku máme viacerých majstrov sveta. S niektorými som sedela v komisii športovcov SOŠV a predstavovali pre mňa veľké vzory. Vždy som túžila tak ako oni byť najlepšia na svete. Svetový titul pre mňa i celý môj tím znamenal splnenie veľkého športového sna.“
Tri týždne po MS v Baku prišli ME v Osijeku – a zase zlato...
„Návrat domov z Baku bol pre mňa emočne veľmi náročný. Cítila som obrovské zadosťučinenie, ale zároveň som sa snažila ,vrátiť na zem´ a pripraviť sa na ME. Oslavovala som minimálne. Vďaka tomu som si ušetrila veľa energie.
Znovu som si zvolila prípravu v Brne, kde je strelnica veľmi vizuálne náročná, tak ako tá osijecká. V prvých tréningoch v dejisku ME som však strieľala zle a zmocnila sa ma panika. Zavolala som optometristovi Tomášovi Pospíchalovi, že mám problém. Tri-štyri dni pred pretekmi mi určil cvičenia na rozhýbanie očí. Potom sa to výrazne zlepšovalo a nadobudla som istotu. Som naozaj veľmi rada, že mám okolo seba profesionálny tím ľudí, ktorí mi vedia pomôcť vyriešiť problém relatívne rýchlo aj na diaľku cez telefón. Vybojovala som si potom tie preteky sama v sebe a zvládla som ich víťazne.“
Akú cenu má v streleckom svete byť v jednom roku majster sveta aj Európy?
„Pokiaľ viem, podarilo sa to len zopár mužom, ozajstným legendám nášho športu.“
Vyhrali ste aj predolympijskú generálku v Chateauroux. Toto mesto leží až 270 km od Paríža, takže na vašej piatej olympiáde budete po prvý raz mimo hlavného olympijského diania. Ako to vnímate?
„V Pekingu 2008, Londýne 2012, Riu 2016 aj predvlani v Tokiu sme síce bývali v olympijskej dedine, ale na strelnicu sme to vždy mali zhruba hodinu cesty autobusom. Naopak Chateauroux je ďaleko od Paríža, ale priamo tam je všetko blízko, teda aj potrebné zázemie. Je to mestečko veľkosťou ako naše Piešťany – na také sme v streľbe zvyknutí.
Samozrejme, pred súťažami prídeme o magickú olympijskú atmosféru, ale z hľadiska športového výkonu je pre nás strelnica v Chateauroux to najlepšie – nie je dočasná ako v predchádzajúcich prípadoch a môžeme si ju v predstihu vyskúšať. Z hľadiska udržateľnosti by nemalo význam stavať novú strelnicu v Paríži, keď jedna veľmi kvalitná v krajine existuje. Ako členka MOV však bojujem o to, aby strelci mali počas OH pred svojimi súťažami alebo po nich možnosť ísť na dva – tri dni aj do parížskej dediny a nasať olympijskú atmosféru.“
PRED SÚŤAŽAMI PRÍDEME O MAGICKÚ OLYMPIJSKÚ ATMOSFÉRU, ALE Z HĽADISKA ŠPORTOVÉHO VÝKONU JE PRE NÁS STRELNICA V CHATEAUROUX TO NAJLEPŠIE – NIE JE DOČASNÁ AKO V PREDCHÁDZAJÚCICH PRÍPADOCH A MÔŽEME SI JU V PREDSTIHU VYSKÚŠAŤ.
Novembrové finále Svetového pohára ste vynechali, ale výsledky v roku 2023 vás pasujú do úlohy favoritky olympijskej súťaže. Čo to s vami robí?
„Nikdy mi nevyhovovalo, keď som išla do pretekov ako favoritka, ale v olympijskom Londýne 2012 som to zvládla a získala som bronz. Naposledy pred Tokiom som mala vynikajúcu sezónu, ale o sústredenie ma oberali mnohé veci, napríklad striktné protipandémiové opatrenia. Ja i môj tréner sme boli vtedy pri sledovaní zdravotného stavu a dezinfikovaní všetkého až paranoidní. Nezvládli sme to. Po zisku titulu majsterky sveta som však teraz bola v úlohe topfavoritky na ME – a zvládla som ju víťazne. Pritom som bola pod veľkým tlakom. To mi dodáva istý pokoj do olympijského roka.“
Ako plánujete vstup do olympijskej sezóny?
„Pred jej začiatkom sa sústredím na objemy. To znamená, že budem strieľať už od zimných mesiacov. V zime ma čaká aj sústredenie v USA (pozn. autorov – medzičasom ho už absolvovala). Popri tom budem riešiť biomechaniku, najvhodnejší tvar pažby, aj finálne nastavenie zbrane, aby som začiatkom roka už mala všetky technické veci doladené. V januári budem ako členka MOV týždeň na ZOH mládeže v juhokórejskom Kangwone. Vďaka tomu sa po ťažkej objemovej príprave na týždeň trochu odreagujem od streľby.“
A súťaže?
„Začnem na katarskej Grand Prix v Dauhe a na Cypre. Tieto preteky každoročne využívam na odskúšanie nových vecí. Potom ma čakajú preteky Svetového pohára v Maroku, talianskom Lonate a v Baku. Na mojej obľúbenej strelnici v Lonate bude aj európsky šampionát, čo ma naozaj teší, pretože mi veľmi pripomína tú olympijskú. Medzi týmito súťažami budú dlhšie pauzy, ktoré plánujem preklenúť účasťou na nejakých menších pretekoch, aby som nevypadla zo súťažného rytmu.“
Olympijské hry 2020 v Tokiu sa v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 konali s ročným oneskorením, s veľkými obmedzeniami, každodenným testovaním a bez divákov. Čo čakáte od parížskych hier?
„Organizátorom v Tokiu patrí veľká vďaka za to, že aj v takýchto ťažkých podmienkach hry usporiadali. Nikde inde ako v Japonsku by sa to zrejme nepodarilo. Paríž bude v inej situácii. Želala by som si, aby OH 2024 boli oslavou športu, olympijskej jednoty a priateľského merania síl. Samozrejme, vieme, že budú poznačené politikou. Ale pevne verím, že po temnom období prinesú veľkú radosť športovcom, celej športovej obci a svetu, aby sa na mnohých miestach aspoň na 17 dní zabudlo na dennodenné problémy. Paríž má svetu naozaj čo ukázať a verím, že nám predvedie svoju najkrajšiu tvár. Ja som si mesto obzrela už po pretekoch v Chateauroux.“
ŽELALA BY SOM SI, ABY OH 2024 BOLI OSLAVOU ŠPORTU, OLYMPIJSKEJ JEDNOTY A PRIATEĽSKÉHO MERANIA SÍL.
Už desaťročie ste členka Medzinárodného olympijského výboru. V roku 2023 vás prezident Thomas Bach menoval do ďalšej komisie – pre budúcich hostiteľov ZOH. Napĺňa vás práca pre MOV?
„Keď ma v Londýne v roku 2012 zvolili do komisie športovcov a následne aj do samotného MOV, bol to malý zázrak. Od začiatku ma pôsobenie v MOV a vo viacerých jeho komisiách veľmi napĺňalo. A asi som to robila dobre, keď ma po ôsmich rokoch zastupovania komisie športovcov v MOV po polročnej prestávke prijali za individuálnu členku. Bolo to pre mňa veľké zadosťučinenie a odmena za osemročnú prácu.
V MOV môžem byť až do dovŕšenia veku 70 rokov. Z môjho členstva v MOV môže dlhodobo profitovať aj Slovenský olympijský a športový výbor, v ktorom ma predvlani zvolili za viceprezidentku. Ale stále sa mám veľmi veľa čo učiť a zlepšovať sa.“
Akú máte predstavu o svojej budúcnosti?
„Absolvovala som štúdium medzinárodných vzťahov, pochodila som kus sveta a ovládam niekoľko cudzích jazykov. Pôsobenie v MOV aj v SOŠV mi poskytuje veľký priestor na networking a na spoznávanie ľudí. O svoju budúcnosť sa neobávam, pretože si nechávam mnoho dverí otvorených. V tejto chvíli ešte neviem isto, akou cestou sa vyberiem po skončení streleckej kariéry, predstavu však mám.“
Plánujete v streleckej kariére pokračovať aj po olympijských hrách v Paríži?
„Myšlienky o konci kariéry prichádzajú vždy po olympiáde. Pre mňa bolo veľmi ťažké obdobie po OH v Tokiu, pretože som pre úspech spravila nesmierne veľa a napriek tomu som tam neuspela. Sklamanie ma však prebolelo, pretože streľba ma naďalej veľmi bavila a napĺňala. Po OH v Paríži bude opäť čas, aby som zistila, či mám v sebe ešte dosť psychických aj fyzických síl, aby som pokračovala. Pokračovala by som len v prípade, ak budem presvedčená, že mám na to dostatok energie a ešte stále chcem súťažiť.“
Žena – športovkyňa vždy musí riešiť aj dilemu, či má ďalej súťažiť, alebo či chce mať rodinu. Ako je to vo vašom prípade?
„Túto dilemu som riešila po každej olympiáde, pretože osobný život nenahradí žiadny šport. Uvedomujem si to už dlhodobo a možno práve preto bude moje rozhodovanie veľmi jednoduché. Rada by som si naplnila aj moje súkromné sny. Moja sestra – dvojička Lenka, ktorá žije v Brne, má tri deti. S ňou a s jej rodinou sa snažím byť čo najčastejšie. Deti má vo veku 6, 9 a 12 rokov. Na príklade Lenky a jej najbližších vidím, aké je skvelé mať rodinu a ako veľmi to napĺňa život. Pritom dobre vychovať deti predstavuje celoživotný projekt. V minulosti som nebola v situácii, ktorá by mi dovoľovala do toho ísť. Uvidíme po Paríži.“
Čo si želáte do roku 2024?
„Aby mi priniesol takú satisfakciu ako tento. Aby som mala radosť zo športu, aby som na každé preteky išla s vedomím, že som v príprave urobila maximum pre úspech a aby som v ňom bola taká úspešná ako v roku 2023.“
VÝNIMOČNÉ DOUBLE
Double v podobe zisku svetového i európskeho šampióna v olympijskej disciplíne v rovnakom roku sa predtým zo slovenských športovcov podarilo len piatim mužom – krasokorčuliarovi Ondrejovi Nepelovi (v rokoch 1971, 1972 aj 1973), vodným slalomárom bratom Petrovi a Pavlovi Hochschornerovcom (2002 a 2011) i Michalovi Martikánovi (2007) a cyklistovi Petrovi Saganovi (2016). Aj to potvrdzuje, že Danka Barteková dokázala niečo naozaj výnimočné. Navyše to dosiahla ako členka Medzinárodného olympijského výboru (MOV) a viceprezidentka Slovenského olympijského výboru (SOŠV), čo je nemenej pozoruhodné.
