Docentka Anna Blahutová, zo slobodna Droppová, spojila celý svoj život so zjazdovým lyžovaním. Bývalá známa čs. reprezentantka sa po pretekárskych svahoch preháňa už šesť desaťročí – teraz ako sedemnásobná veteránska majsterka sveta. Roky o svojom milovanom športu aj učí na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Ešte aj v tejto zime mala posledný voliteľný kurz pre lyžiarov, ktorí ho nemajú v obsahu výučby (vrátane jej dvoch špecialistov)! Vzhľadom na jej kondíciu a vitalitu to znie neuveriteľne, ale rodáčka z Liptovského Mikuláša oslávi 13. marca sedemdesiatku. Jej športový príbeh pripomína pútavú knižku a oddá sa pripomenúť si ho.

Sedemnásobná veteránska majsterka sveta bola len raz na MS žien

Pred polstoročím súťažila Anna Droppová (každý jej hovorí Hanka) v St. Moritzi na svetovom šampionáte 1974 v zjazdovom lyžovaní. Hoci už dva roky predtým sa dokázala presadiť aj v špičkovej konkurencii pretekárok z alpských krajín a mala na konte pódiové umiestenia v pretekoch Európskeho pohára i štarty v pretekoch Svetového pohára, bola to napokon jej jediná účasť na vrcholných podujatiach v kategórii žien. Vynahradila si to až o veľa rokov neskôr medzi veteránkami.

Keby vyrastala v inej krajine – v takej, kde by zjazdové lyžovanie nemalo tak ako v ČSSR nálepku „buržoázneho“ športu, mala by športová kariéra Anny Droppovej zrejme oveľa lepší a priamočiarejší smer. Dlhodobo však okrem zranení doplácala na nedostatok peňazí na prípravu aj na nedostatok kvalitného materiálu. Napokon pred športovou kariérou uprednostnila štúdium a potom profesiu.

ANNA BLAHUTOVÁ-DROPPOVÁ

Foto

Archív A. B. D.

Narodená 13. marca 1954 v Liptovskom Mikuláši. ●  V žiackom veku sa popri zjazdovom lyžovaní súťažne venovala aj atletike. ●  Počas celej lyžiarskej kariéry súťažila za TJ Jasná Liptovský Mikuláš. ●  Na majstrovstvách sveta 1974 v St. Moritzi bola 24. v obrovskom slalome a 31. v zjazde. ● Na juniorských ME 1972 v Madonne di Campiglio skončila 7. v slalome a 9. v zjazde. ● Bola historicky prvá víťazka pretekov Európskeho pohára z nealpskej krajiny – v roku 1975 vyhrala obrovský slalom EP vo Vysokých Tatrách. ● V EP 1972/73 skončila 10. v celkovom poradí a 3. v klasifikácii zjazdu. V zjazde bola v pretekoch EP dvakrát druhá. ●  Trojnásobná majsterka ČSSR – 1971 a 1976 v obrovskom slalome, 1974 v zjazde. ●  Pretekársku kariéru ukončila v roku 1976 vo veku len 22 rokov. ●  Napriek množstvu zranení sa po rokoch vrátila k pretekárskemu zjazdovému lyžovaniu na veteránskych súťažiach. ●  Je sedemnásobná veteránska majsterka sveta, víťazka množstva pretekov Svetového pohára veteránov a viacnásobná medailistka zo Svetových zimných hier.

K lyžovaniu cez gymnastiku a atletiku

So športom začínala v škole účasťou v rôznych športových krúžkoch. Pretekársky sa venovala hlavne gymnastike, atletike (bola členka štafety junioriek na 4x100 m, ktorá získala titul majstra ČSSR). Od 10 rokov sa venuje hlavne lyžovaniu. Ako 13-ročná bola s trénerom „Džonym“ Gurským (otec známeho športového psychológa Tomáša Gurského) na Špičáku pri Plzni prvý raz na majstrovstvách ČSSR žiačok. O rok neskôr vyhrala všetky štyri tituly žiackej majsterky Slovenska.

V lete 1968 ju pozvali na Zelené pleso na prípravu žiackeho slovenského družstva. Vtedy si ju už k dospelým pretekárom vybral jej oddielový tréner Ladislav Zacharides „Čviro“. Po rokoch o ňom napísala brožúrku (jednu z jej mnohých lyžiarskych knižiek) s názvom „Spomienky na trénera, na ktorého sa nezabúda“. Pokrstili ju bývalé čs. reprezentantky na spomienkovom stretnutí v Kremnici v roku 2006 pri výročí jeho nedožitých 70. narodenín.

„Bol to človek, ktorý motivoval k športu. Aj v súčasnosti naňho spomína veľa lyžiarov, päťbojárov či hokejistov. Ale napríklad aj krasokorčuliar Jozef Sabovčík, ktorého kondične pripravoval pred ZOH 1984 v Sarajeve, keď ho veľmi trápilo zranené kolena. Napokon na olympiáde získal bronzovú medailu,“ hovorí Hanka o svojom bývalom trénerovi, ktorý ju viedol sedem rokov.

Po emigráciách reprezentantiek sa dostali mladé juniorky do čs. družstva žien

V auguste 1968 mali spolu zjazdári s mikulášskymi päťbojármi lyžiari sústredenie na Klingeri pri Banskej Štiavnici. Práve v tom čase našu vlasť obsadili okupačné vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy...

V dôsledku tragickej okupácie ČSSR zakrátko emigrovala celá garnitúra výborných čs. zjazdárok a jej vzorov na čele s Milkou Richvalskou či Živcovou. Do cudziny odišiel aj reprezentačný tréner žien Zbyněk Mohr, ale aj „Džony“ Gurský a ďalší tréneri.

Zjazdové lyžovanie na tieto odchody do emigrácie doplatilo zaradením sa až do štvrtej, poslednej kategórie olympijských športov v ČSSR. Dokonca mu hrozilo úplné vyradenie zo systému štátnej podpory, na čom sa okrem série emigrácií podpísal aj jeho „kapitalistický charakter“ a finančná náročnosť.

Odchod celej domácej špičky do cudziny na druhej strane znamenal, že šancu začali v ženskej reprezentácii rýchlo dostávať veľmi mladé pretekárky, vekom ešte juniorky. Hanka bola medzi nimi najmladšia. Ešte nemala 17 rokov, keď sa stala majsterkou ČSSR 1971 v obrovskom slalome. A zakrátko sa presadzovala aj v zahraničí.

V roku 1972 ako 18-ročná bola Anna Droppová na ME junioriek v Madonne di Campiglio siedma v slalome a deviata v zjazde. V obrovskom slalome, kde mala zálusk na medailu, vyštartovala tak dynamicky, že jej lyža vypla priamo na štarte. Lyže dostala len niekoľko dní pred pretekmi a sama si na nich montovala viazanie!

Anna Droppová za mladých pretekárskych čias s jednou z množstva trofejí.

Foto

Archív A. B. D.

V Európskom pohári 1972/73 aj bez špeciálneho tréningu v najrýchlejšej disciplíne „zjazde“ skončila v celkovom hodnotení tretia. V Hause im Enstall bola dvakrát druhá, v Schladmingu dvakrát štvrtá. V priebehu sezóny sa výrazne zlepšovala.

„Bez prípravy nás poslali na zjazdy Svetového pohára do St. Moritzu. Po desivom pohľade v očiach trénera na zjazdovku sme to nemali jednoduché. Dada Matošová to vzdala a odišla ,so zranením kolena´ domov. Chlapi - zjazdári, ktorí ju viezli na stanicu, sa čudovali jej šprintu na vlak, aby ho nedajbože nezmeškala! Ja som v tréningu najprv trikrát rozmetala traťové zábrany. Až potom mi nemecký tréner ukázal spôsob nájazdu do zákruty. V pretekoch som potom zdolala dve jeho zverenky,“ spomína.

O rok neskôr na majstrovstvách sveta 1974 v St. Moritzi skončila v obrovskom slalome na 24. mieste. Vo finále Svetového pohára mužov a žien u nás vo Vysokých Tatrách sa vtedy v slalome umiestila na 15. mieste. Mala 20 rokov. Po jej boku v reprezentácii ČSSR rástli ďalšie talentované pretekárky ako sestry Kuzmanové či Krajňáková.

Aj keď bez peňazí...

Podmienky na vrcholovú zjazdársku prípravu boli u nás dlhodobo biedne a špeciálna príprava na snehu mala veľmi ďaleko od toho, ako sa pripravovali zjazdárky v Alpách. V novinách My Liptov si na to Anna Blahutová-Droppová pred šiestimi rokmi zaspomínala:

„Našim tréningovým centrom na snehu sa stala Zmrzlá dolina vo Vysokých Tatrách. Tam sme chodili aj v lete a na stometrovom úseku sme bez vleku šliapali do kopca a jazdili v bránach. A to sme každý deň liezli po reťaziach s lyžami upevnenými na chrbtoch. Nakoniec sme ich nechávali pod skalami. Často aj lyžiarky, pokiaľ nám svište nezožrali jazyk topánok...

Neskôr sa podmienky trochu vylepšili. Ochranári nám povolili postavenie vojenského stanu, kde sme sa skrývali pred častými búrkami. Tréneri dokonca ,vytrepali´ malý vlek, aby sme to vydržali. Kondične sme boli výborne pripravené, žiaľ, tá príprava na snehu bola len provizórna.“

Napriek spomínaným všetkým príkoriam a neutešeným podmienkam zjazdové lyžovanie v našich končinách prežilo. A pretekárky z ČSSR, medzi ktorými Anna Droppová v prvej polovici 70. rokov minulého storočia hrala neraz prím, šokujúco neraz dokázali konkurovať aj elitným pretekárkam z alpských krajín.

Anna Droppová ešte nemala sedemnásť rokov, keď sa v Méribeli v roku 1971 po prvý raz postavila na štart pretekov Svetového pohára.

Foto

Archív A. B. D.

V rozhovore pre reláciu Bez dresu na TA3 pred šiestimi rokmi Hanka prezradila bez príkras, v akých ťažkých podmienkach sa rodili výsledky tejto generácie:

„My sme kondičnou prípravou nahrádzali prípravu na snehu. Nevedeli sme, či sa dostaneme v prípravnom období na sneh. A ja som nevedela, či si mamina pri jej mesačnom plate 1200 korún bude vedieť požičať 3000 korún na moju prípravu. Lyže sme si voskovali do roku 1975 samy, aj viazanie sme si montovali samy. Bolo nás osem v mančafte a mali sme jediného trénera. Neskôr na domáce sústredenia pribudol ešte jeden tréner. Niekedy sme mali so sebou telovýchovného lekára.“

O materiálnu podporu Hanky mala veľký záujem lyžiarska firma Völkl. Ale nikto jej nepovolil, aby sa bližšie kontaktovala s týmito „kapitalistami“. Firma pritom chcela Droppovej aj vtedy najlepšiemu čs. mužskému zjazdárovi, takisto Slovákovi Miloslavovi Pažoutovi, zaplatiť účasť na ZOH 1972 v japonskom Sappore. Ale v Prahe na to nedali súhlas. Slováci doma doplácali na český a pražský šovinizmus. V Prahe jednoducho nevedeli prehltnúť, že v tomto športe v ČSSR dominujú Slovák a Slovenky...

V jednom z textov zo svojich spomienok Anna Blahutová-Droppová o pomeroch v tej dobe napísala: „Na preteky Svetového pohára sme cestovali na poslednú chvíľu, dlho vlakmi. Počas tréningov sme nemali k dispozícii videotechniku. Prespávali sme často po staniciach a ohrievali sme sa v telefónnych búdkach. Často mi došiel telegram, že na druhý deň odchádzame do Talianska. Ale išli sme až o dva dni a keď som prišla do Prahy, nikto sa o mňa nestaral. A tak som hladná prespávala v telocvični Na Újezdě pod hrubou žinenkou...“

Nuž, takto vyzerala realita vrcholového zjazdového lyžovania u nás dávno pred érou Veroniky Zuzulovej či Petry Vlhovej!

Najcennejší triumf tesne pred plánovanou operáciou kolena

Anna Droppová na ceste k víťazstvu v obrovskom slalome Európskeho pohára vo Vysokých Tatrách v roku 1975.

Foto

Archív SOŠM

V jej najúspešnejšej sezóne 1974/75 Anna Droppová ako vôbec prvá pretekárka z nealpskej krajiny vyhrala preteky Európskeho pohára (EP) – bolo to v januári 1975 v obrovskom slalome vo Vysokých Tatrách, len tri dni pred plánovanou operáciou kolena. Meniskus si predtým zničila pri páde v zjazde EP na olympijskej zjazdovke v Innsbrucku, kde štartovala s angínou a s teplotou 39,4 stupňa.

Tréner Zacharides sa potom napriek zákazu z Prahy rozhodol postaviť ju na preteky vo Vysokých Tatrách. Pritom pôvodne na preteky išla len ako diváčka. Keďže nemohla štartovať, riaditeľ nemocnice jej poskytol sanitku, aby sa išla pozrieť aspoň na kamarátky do Tatier. Tam s údesom zistila, že tréner sa zastavil u nich doma a zobral jej kompletný lyžiarsky výstroj!

„Bála som sa, že ho za to vyhodia z reprezentácie. Celú noc som nespala a koncentrovala som sa na výkon. Na stupeň víťaziek mi pomohli. Na druhý deň ma ešte ,Čviro´ zobral do Zakopaného, kde boli tiež preteky EP. Tam som sa už som nepostavila. Odviezli ma potom do Bratislavy k legendárnemu doktorovi Bínovskému. Ten mi povedal: ,Dievčatko, keby si ešte týždeň lyžovala, je z teba mrzák!´ Po 17 injekciách som vraj mala ulomený meniskus, ktorý mi napiloval bočný krížny väz, napojený na patelu,“ napísala Anna Blahutová-Droppová vo svojich pamätiach.

Bol to ďalší z jej mnohých zdravotných problémov, ktoré si chronologicky zosumarizovala. Z mladších pretekárskych čias eviduje deväť zranení: zlomený členok, trikrát zlomená ruka, vyskočené rameno, ulomený meniskus... Už v roku 1964 si pri skoku do výšky s doskokom do piesku zlomila ruku. Potom pri lyžovaní utrpela v rokoch 1967 – 1971 päť výronov v členku.

Ako veteránka si natrhla kolenné väzy, presilila koleno atď. V roku 2020 do nej počas lyžiarskeho kurzu študentov FTVŠ v Jasnej zozadu narazil opitý ruský turista, takže jej praskli dve rebrá. V tom istom roku jej na pretekoch v Taliansku po „špicare“ v obrovskom slalome na najdlhších 6 km pretekoch v údolí Gardenissimy prasklo tretie rebro. O rok neskôr si pri slalome SP veteránov na Štrbskom Plese zlomila zápästie, ale cieľom prešla s druhým najlepším časom.  A dalo by sa ešte pokračovať...

Napriek všetkým týmto trápeniam sa vždy dokázala zmobilizovať a súťažila aj s bolesťami. Táto tvrdosť voči sebe v nej zostala aj v ére jej pretekárskej kariéry medzi veteránkami.

Životný výkon vo finále EP v Arose: Zdolala Nadigovú a ďalšie esá zo SP

Samozrejme, Anna Blahutová-Droppová rada spomína na víťazstvo v pretekoch Európskeho pohára v obrovskom slalome vo Vysokých Tatrách v roku 1975. Ale ešte viac drží v pamäti iné preteky EP, hoci ich nevyhrala – finále EP 1974/75 vo švajčiarskej Arose.

„Vtedy, rok pred olympiádou v Innsbrucku, som dosiahla najcennejší výsledok mojej pretekárskej kariéry. Na finále Európskeho pohára v Arose sme s Dášou Kuzmanovou išli dobre naladené. Na základe dovtedajších výsledkov mala Dáša v ,obráku“ štartovať v prvej žrebovanej skupine a ja v druhej. Lenže tým, že to bolo celkom na konci sezóny, prišlo tam okolo šesťdesiat pretekárok zo Svetového pohára. A ja som namiesto čísla medzi 15 – 25 dostala číslo 86!

Keď odštartovala päťdesiata pretekárka, motivovala som Dášku: ,Počkajte, ešte je tu ostblok!,“ spomína Hanka.

Napriek tomuto hendikepu predviedla Anna Droppová vtedy svoj životný výkon. „Dvojnásobná olympijská víťazka zo Sappora 1972 Marie-Therése Nadigová obsadila v obrovskom slalome 10. miesto, ale ja som skončila štvrtá! V slalome som bola siedma. Najviac si z tých pretekov pamätám ich vyhodnotenie, novinové komentáre a oslavu s našimi emigrantmi. Tam som konečne spoznala bývalé najlepšie čs. pretekárky Milku Richvalskú, Živcovú či Glázrovú, aj Mohrovcov. Fotoreportér časopisu Štart Peter Pospíšil mi po návrate do Bratislavy v redakcii Štartu venoval symbolický glóbus...,“vracia sa takmer o polstoročie dozadu.

Mimochodom, práve v sezóne 1974/75 sa celkovou víťazkou EP stala Slovenka Dagmar Kuzmanová, inak matka nášho mnohonásobného majstra sveta i Európy vo vodnom slalome Alexandra Slafkovského. Hanka k tomu podotýka: „Významnej slovenskej lyžiarskej funkcionárka s veľkými kontaktmi v zahraničí Magde Holej sa podarilo presadiť (okrem prvého SP v Tatrách v roku 1969) aj častejšiu účasť našich žien na pretekoch v zahraničí. Aj vďaka tomu mohla Dáška vyhrať túto celkovú trofej.“

Trio slovenských zjazdárok, ktoré sa výrazne presadzovali v medzinárodnej konkurencii - Dagmar Kuzmanová, Anna Droppová a Jana Šoltýsová.

Foto

Archív SOŠM

Napriek výborným výsledkom dvoch Sloveniek práve spomínané stretnutie s emigrantmi prispelo k tomu, že pred ďalšou, olympijskou sezónou, pri reprezentácii ČSSR vynútene skončili tréneri Ladislav Zacharides a Alexander Egyházy. „Odvolali ich na základe obvinenia, že prenášali valuty a mali kontakty s emigrantmi. Pritom pre nedostatok valút sme sa často nemohli dostať do lyžiarskych stredísk v alpských krajinách a boli sme odkázaní na pomoc aj emigrantov,“ vysvetľuje Hanka.

Žiaľ, výrazne sa vtedy presadili šovinistické prístupy pražských funkcionárov, na ktoré v minulosti doplatila jedna z najtalentovanejších slovenských reprezentantiek Milka Richvalská. Hanka dodáva, že oboch vtedajších trénerov ženskej reprezentácie ČSSR, ktorí sú už po smrti, po rokoch aspoň neformálne rehabilitovali v českej publikácii „110 rokov nášho lyžovania“. V tejto knihe autori aj priznali vtedajšiu diskrimináciu ženského zjazdového lyžovania v ČSSR.

Po sklamaní z olympijskej absencie rozlúčka vo veku 22 rokov

Pred olympijskou sezónou 1975/76 Anna Droppová začala po operácii kolena trénovať priskoro. Operované koleno si presilila. „Na kolene sa mi tvorila burza a tri dni pred pretekmi som nemohla lyžovať. Švajčiarsky lekár mi vždy vyťahoval vodu a krv z kolena. Po pretekoch som sa potom prvý raz v živote videla na videozázname. Švajčiarsky šéftréner mi vôbec nechcel veriť, že my nemáme k dispozícii video,“ prezrádza pikantériu.

Napriek tomu, že vysokú medzinárodnú výkonnosť mali v tej sezóne štyri čs. pretekárky, všetko Slovenky – sestry Dagmar a Soňa Kuzmanové, Anna Droppová a len 16-ročná Janka Šoltýsová, ktorej otec Michal Šoltýs v tom čase po odvolaní trénerskej dvojice Zacharides –Egyházy viedol čs. reprezentáciu žien, na ZOH v Innsbrucku cestovali len dve – Dagmar Kuzmanová a Šoltýsová. Hanka dodnes tvrdí, že k tomu došlo na príkaz predsedu Ústredného výboru Čs. zväzu telesnej výchovy Antonína Himla.

„Keď padlo rozhodnutie, že na olympiádu nepôjdem a rozchýrilo sa to, na pretekoch v Kranjskej Gore, za mnou prišli dvaja západonemeckí tréneri a ponúkli mi výhodnú emigráciu do SRN. Mala som tam pôsobiť ako asistentka trénera pri reprezentácii junioriek. Za ponuku som sa im poďakovala. Rozhodla som sa zostať, veď som nemohla opustiť moju rodinu, rodný Liptov a ani sa vykašľať na štúdium na FTVŠ, kam som chodila už od roku 1973,“ spomína Anna Blahutová-Droppová.

A pokračuje: „Moje predposledné preteky boli v roku 1976 v Oberstaufene v rámci Svetového pohára. Po prvom kole ,obráku´ som mala ôsmy čas, ale obišla som poslednú bránu, lebo rozhodca upravoval zástavku na nej. Riaditeľ súťaže zastavil preteky a mala som mať opakovanú jazdu. Pribehol ku mne šéftréner Nemcov a vravel: ,Rýchlo podajte protest a utekaj na štart!´. A ja som sa vytratila, lebo som sa hanbila priznať, že nemáme 100 švajčiarskych frankov na podanie protestu...

Popoludní ma pozval do cukrárne pán Völkl, šéf firmy, na ktorej lyžiach som jazdila. ,Prečo si neštartovala na olympiáde v Sappore, keď sme na to dali peniaze? Prečo si nechodila s firmou na prípravu? Prečo nemáš testované lyže?,´ pýtal sa ma. S údivom som neskôr tieto otázky položila sekretárovi federálneho lyžiarskeho zväzu v Prahe. A dostala som odpoveď: ,No víš, holka, to bys překročila statut amatérského socialistického sportovce...“

Po veľkom sklamaní z olympijskej neúčasti sa Anna Droppová rozhodla len vo veku 22 rokov vrcholnú pretekársku kariéru ukončiť. Na rozlúčku ešte krátko po ZOH získala v obrovskom slalome svoj v poradí tretí titul majsterky ČSSR. Spolu s ňou to „zabalila“ aj o tri roky mladšia a rovnako sklamaná Soňa Kuzmanová. Tá pre zmenu na domácom šampionáte vyhrala slalom...

Olympijská absencia napriek vysokej výkonnosti znamenala pre Annu Droppovú sklamanie.„Šéftréner československého lyžiarskeho zväzu vtedy prišiel za mnou, aby som ešte zostala niekoľko rokov v reprezentácii a potiahla mladé pretekárky, ako boli Šoltýsová a Charvátová. Ale jeho manželka nosila už vtedy moje olympijské oblečenie s mojou menovkou!,“ prezrádza šokujúcu skutočnosť.

V roku 1978 Hanka ukončila vysokoškolské štúdium. Na súťaži sa v tom roku predstavila naposledy - na Svetovej zimnej univerziáde v Špindlerovom Mlyne.

Nová éra života – stále pri lyžovaní, ale inak

V rokoch 1978 – 1990 pracovala ako metodička Strediska vrcholového športu ministerstva školstva v Bratislave. Zodpovedala tam nielen za zjazdárov, ale aj za moderných päťbojárov a veslárov. Po „nežnej revolúcii“ začala pôsobiť na fakulte, na katedre športov v prírode. Aj vtedy pokračovala v turistických, vysokohorských, či lyžiarskych kurzoch, čo jej zostalo až doteraz.

Od roku 1990 pôsobí nepretržite na FTVŠ, z toho veľa rokov ako garant špecializácie zjazdové lyžovanie. V poslednom čase má ako docentka už len polovičný úväzok a onedlho odíde do dôchodku. Zabezpečovala aj športy v prírode na Pedagogickej fakulte Katolíckej Univerzity.

„Teším sa zo stretnutí so svojimi bývalými študentmi, ktorí s radosťou spomínajú na naše kurzy, aj z poďakovaní a potlesku, ktorý od študentov vnímam po kurzoch a prednáškach,“ vyznáva sa.

Ako učiteľka špecializácie viedla neskoršiu účastníčku MS Zuzanu Smerčiakovú.  Vyučovala okrem nej napríklad aj vtedajšiu známu českú reprezentantku a dnes televíznu spolukomentátorku Evu Kurfürstovú, neskoršieho známeho trénera Ivana Iľanovského (do svetovej špičky priviedol Petru Vlhovú) či ďalšie olympioničky a účastníčky MS či pretekov SP Martinu Dubovskú (Slovenka stále jazdí vo Svetovom pohári v českých farbách) a Barbaru Kantorovú.

Hanka bola dlhší čas členka trénerskej rady, metodickej komisie a vzdelávacej komisie Interski, čo je medzinárodná organizácia, zastrešujúca výučbu lyžovania. V roku 1994 sa zúčastnila na svetovom seminári inštruktorov lyžovania na Kaprune, kde získala najvyšší certifikát.

Je autorka viacerých publikácií o metodike či histórii zjazdového lyžovania, ale napríklad aj o sociálno-psychologických aspektoch športovej výkonnosti.

Hovorí, že práve sociálno-psychologické aspekty - hravosť, všestrannosť, podpora rodiny, konkurencia, súťaživosť, podpora sponzorov, pohoda realizačného tímu vedúca k sebavedomiu a výborní tréneri – sú základom úspešnosti Petry Vlhovej, ktorú ako Liptáčka sleduje zblízka od jej útleho veku.

Keď sa však pozerá na súčasný stav odborného vzdelávania nielen v lyžovaní, ale v športe vôbec, zmocňuje sa jej nostalgia, ba aj smútok.

„Žiaľ, na FTVŠ chodí čoraz menej aktívnych a výkonnostných športovcov. Veď ich rodičia, pokiaľ nemajú firmu, nemajú prostriedky na podporu športovania svojich detí. Jednotný systém vzdelávania sa po zrušení Telovýchovnej školy a jej športových garantov na fakulte zrušil. A ministerstvo školstva ruší aj garantov, lebo dnes sa už nehodnotí vzdelanie, skúsenosti či pedagogické pôsobenie učiteľov, ale hlavne ich zahraničné články. A tak sa šíri plagiátorstvo, podplácanie, pripisovanie,“ hovorí. Teória prevláda nad praxou.

Anna Blahutová-Droppová v plnom tempe na finále Svetového pohára veteránov v roku 2007 v Hochkare.

Foto

Archív A. B. D.

Veteránska multišampiónka

Dlhé roky sa Anna Blahutová-Droppová veľmi úspešne zúčastňuje na veteránskych zjazdárskych súťažiach. Sedem titulov veteránskej majsterky sveta hovorí samo za seba, ale výsledky nie sú to jediné dôležité pre ňu. V partii s ľuďmi, z ktorých mnohí sú oveľa starší od nej, Hanka vždy pookreje. Tam si nabíja batériu svojho životného elánu.

Na oslave jej šesťdesiatky sa v Demänovej zišla početná partia veteránskych zjazdárov. Venovala im svoju knižočku spomienok na zážitky, spolupatričnosť a pohodu s názvom „Naše veteránske lyžovanie“.

Na fotografii z Piancavalla po pretekoch Svetového pohára veteránov pred niekoľkými rokmi Anna Blahutová-Droppová a ďalšia úspešná slovenská pretekárka Zuzana Matušková-Papanová.

Foto

Archív A. B. D.

Popri tom, že sama súťažila, aj testovala kondičné a koordinačné schopnosti veteránov. Vypracovala pre nich strečingovú prípravu, ktorú pozitívne hodnotí aj náš v súčasnosti najstarší pretekár, 90-ročný František Dolník. Keď naposledy štartoval v pretekoch SP veteránov svojho času legendárny Oto Krajňák, bol ešte o štyri roky starší...

Manželom Anny Blahutovej-Droppovej je bývalý známy volejbalista, neskôr tréner a metodik v SVŠ MŠ SR v Bratislave (prispel k medaile na ME junioriek 1984) a potom dlhoročný tréner a fyzioterapeut v Taliansku Dušan Blahuta. Žijú spolu s Demänovej, ale stále vitálna sedemdesiatnička Hanka neustále pendluje medzi Bratislavou a Liptovom a Svetovým a Slovenským pohárom veteránov. A okrem toho chodí po pretekoch doma aj v zahraničí, plus ako pedagogička na telovýchovné kurzy s vysokoškolákmi. Jej energia je neskutočná.

Pred desiatimi rokmi dostala Cenu Jana Amosa Komenského. V roku 2013 dostala Cenu fair play KFP SOV za aktívne šírenie a propagáciu myšlienok fair play.

SOŠV udelil Anne Blahutovej-Droppová Cenu Matyldy Pálfyovej, Odovzdali jej ju prezident SOŠV Anton Siekel a viceprezident Peter Korčok.

Foto

Ján Súkup

V roku 2016 jej Slovenský olympijský výbor udelil Cenu Matyldy Pálfyovej, určenú ženám za ich športové výsledky a aktivitu v športe.

Nedávno jej príležitosti 70. výročia založenia TJ Jasná po 60-ročnom členstve v tomto najstaršom lyžiarskom klube na Liptove udelili pamätnú cenu. Žiaľ, aktuálne je jedinou dospelou pretekárkou tohto klubu...

Slovenský olympijský a športový výbor jubilantke Anne Blahutovej-Droppovej srdečne blahoželá!