Jubilantka Katarína Ráczová, vicemajsterka sveta, trojnásobná olympionička v šerme a šíriteľka myšlienok fair play v športe: Všetko sa dá, keď chceme
Najúspešnejšia šermiarka slovenskej histórie, členka Siene slávy svetového šermu Katarína Ráczová, oslavuje sedemdesiatku. Košická rodáčka sa okrúhleho jubilea dožíva 3. októbra. Hoci v slovenskom športe ju evidujeme aj s priezviskom po manželovi - Lokšová, v oficiálnych dokladoch má iba jedno priezvisko – Ráczová. O slávu tohto mena sa zaslúžila športovými úspechmi ako šermiarka a zveľaďuje ďalej ako predsedníčka Klubu fair play SOŠV a viac ako dve desaťročia aj ako národná ambasádorka Rady Európy pre šport, toleranciu a fair play. Prinášame rozhovor s ňou.
Míľniky Kataríny RÁCZOVEJ
V OSOBNOM ŽIVOTE
1969 – presťahovala sa z rodných Košíc do Bratislavy1977 – ukončila štúdium na Farmaceutickej fakulte UK
1978 - vydala sa za Košičana MUDr. Viliama Lokšu, ktorého v roku 1990 z Bratislavy nasledovala do neďalekého Hainburgu, kde pracoval ako gynekológ, a kde sa usadila aj jeho rodina
1979 – manželom sa narodila dcéra Katarína (žije v Ženeve, má dve deti)
1983 – narodil sa im syn Oliver žijúci vo Viedni, ktorý sa nedávno stal otcom a rodičom dožičil stať sa už trojnásobnými starými rodičmi
Na deň narodenín ste mali naplánované povinnosti súvisiace s oceňovaním fair play tímov na finále Detského Davis Cupu a Fed Cupu. Napokon pre sprísnené opatrenia akciu presunuli na november. Pôvodne ste však účasť prisľúbili, lebo narodeniny vraj neoslavujete. Ani toto jubileum nie je dôvodom, aby ste si - aspoň v rodinnom kruhu - trochu vyhodili z kopýtka?
„Byť súčasťou pekného podujatia, ako je celoslovenské finále Detského Davis Cupu a Fed Cupu, nie je povinnosť, ale radosť. Dá sa skĺbiť s rodinnými povinnosťami. Narodeniny neoslavujem už dávno. Načo dávať na známosť fakt, že starnem? Medzi šermiarmi sú mladí, ktorí by mohli byť mojimi vnúčatami. Napriek tomu mi tykajú. V ich kruhu s radosťou zabudnem na vek.
A vyhodiť si z kopýtka? Keď sa syn chystal na záverečné skúšky na právnickej fakulte, motivovala som ho tým, že na promócii si vyhodím z kopýtka. Dala som si pohár vína a on bol sklamaný. Potom zvládol aj skúšku koncipienta, a stal sa z neho právnik, tak som si dala až dva poháriky. Stačilo mi to, aby som bola šťastná a hrdá, že naše deti zvládli úskalia na ceste k dospelosti.“
Ste stále vitálna a činná v oblastiach, v ktorých ste sa etablovali po kariére – či už je to športová diplomacia v hnutí fair play, alebo trénovanie malých šermiarov. Prestup do seniorskej kategórie vás nepoznačil. Zostalo to ako dedičstvo z aktívneho šermu, keď ste pre úspech pracovali s maximálnym nasadením, alebo je to už len hobby a vyplnenie voľného času?
„Ja robím všetko s plným nasadením. Niekedy s tým idem na nervy môjmu okoliu. Mám životnú filozofiu, že život je príliš krátky na to, aby sme ho len tak prehajdákali. Moji zverenci sa na prvom tréningu naučili, že v mojom slovníku chýba výraz: To sa nedá! Všetko, čo nie je nemožné, sa dá. Iste, vyžaduje si to veľa práce, ale oplatí sa. V záujme úspechu - či v kuchyni, na pracovisku alebo v telocvični - som urobila všetko podľa najlepšieho svedomia a vedomia. Najhorší pocit je, keď šancu ľahostajne zahodíte.“
Míľniky Kataríny RÁCZOVEJ
V ŠPORTE
1963 – začala šermovať v Košiciach pod vedením trénera Samuela Pačenovského
1968 – 3. miesto na majstrovstvách ČSSR žien (domácu hegemóniu potvrdila v ďalších rokoch ziskom 13 titulov)
1969 – prestúpila z Košíc do TJ Žižka Bratislava, pokračovala pod vedením Aladára Koglera a začala študovať na Farmaceutickej fakulte UK
1972 – 11. miesto na OH v Mníchove
1973 – 4. miesto na MS v Göteborgu i na svetovej univerziáde v Moskve, kde ju ocenili za vôľu po víťazstve
1976 – na OH v Montreale postup do semifinále
1977 – 1. miesto na svetovej univerziáde
1978 – 2. miesto vo fleurete na MS v Hamburgu, víťazka fleuretu na najkvalitnejšie obsadenom turnaji v Turíne a ocenenie pre technicky najvyspelejšiu šermiarku súťaže, 2. miesto vo svetovom rebríčku Medzinárodnej šermiarskej federácie
1980 – 7. miesto na OH v Moskve
1981 – jej trénerom sa až do konca kariéry stal Ivan Hrušovský (Kogler emigroval do USA)
1982 – 5. miesto na ME
1983 – ukončila aktívnu kariéru
2013 – uvedenie do Siene slávy svetového šermu
Šport prechádza v pandemickom období ťažkou krízou. Spomínate si z aktívnej kariéry, trvajúcej dve desaťročia, na čosi porovnateľné? Zažili ste atentát na izraelských športovcov na mníchovskej olympiáde, ale Hry pokračovali. Dotkol sa vás politický zásah do olympiád v Moskve a o štyri roky neskôr v Los Angeles. Dajú sa tieto otrasy porovnať s dneškom, keď vírus ohrozuje aj športovcov a sledujeme zápasy svetových hviezd bez divákov?
„Tragédia, ktorá sa odohrala na mníchovskej olympiáde, sa nedá s ničím iným porovnať. Dotkla sa ma o to viac, že som bola priamo v dejisku. Pred niekoľkými rokmi som mala česť zoznámiť sa s Ankie Spitzerovou, vdovou po izraelskom šermiarovi, ktorého teroristická skupina Čierny september zavraždila. Vypočula som si jej emocionálne vystúpenie, v ktorom opisovala zákulisie celej tragédie.
Moskva, Los Angeles, ako aj súčasná situácia, to všetko prinieslo – z pohľadu športovcov - obrovské sklamanie. Viem, o čom hovorím. Osobne som zažila šok súperiek, keď sa na Svetovom pohári v talianskom Come, niekoľko mesiacov pred moskovskými OH, dozvedeli, že na protest proti sovietskej invázii do Afganistanu v decembri 1979 ich krajina nevyšle svoje výpravy do Moskvy. Nemyslela som na to, ze v Moskve bude o niekoľko súperiek menej a väčšia nádej na dobré umiestenie. Ale na to, že rozhodnutie amerického prezidenta Jamesa Cartera navždy mnohým zničilo sen o účasti na OH. A vtedy som ešte netušila, že o štyri roky neskôr podobný krutý osud stihne aj mňa.
Viem sa vžiť do kože súčasných športovcov, ktorí sa pripravovali na augustové olympijské hry v Tokiu. Dúfam, že im elán vydrží do nasledujúceho roka a budú mať možnosť zažiť jedinečnú atmosféru. Odmietam však používať v týchto prípadoch slovo tragédia. Tá postihla izraelských športovcov, ktorí prišli do Mníchova súťažiť v olympijskom duchu priateľstva, solidarity a fair play a už sa nikdy nevrátili domov k rodinám a priateľom.“
Ste trojnásobná účastníčka olympiád, naša najúspešnejšia šermiarka, vicemajsterka sveta vo fleurete 1978, víťazka svetovej univerziády 1977, boli ste druhá vo svetovom rebríčku. To je zopár top výsledkov, ktoré ste dosiahli. Za ktorou nevyužitou šancou je vám s odstupom bezmála štyroch desaťročí najviac ľúto?
„Mám v povahe, že za tým, čo je za mnou, urobím hrubú čiaru. Zbytočné je za tým smútiť. Určite by som s dnešným rozumom zvolila inú taktiku v rozhodujúcom zápase o titul majsterky sveta. Aj keď v tom, že som získala „len“ striebro, zahral negatívnu úlohu aj rozhodca. Je mi ľúto, že kvôli politickým rozhodnutiam som sa nedostala na svoje štvrté olympijské hry do Los Angeles. A je mi ľúto, že - taktiež z politických dôvodov - som sa nemohla zúčastniť na MS, ktoré sa konali v Buenos Aires. V tom období na takéto cesty väčšinou cestoval s výpravou aj politický vedúci. Vedenie vtedajšej ČSZTV usúdilo, že s jednou šermiarkou a jej trénerom nemôže cestovať ďalší človek, a tak nám cestu škrtli.
Všetko zlé je ale aj na niečo dobré. V čase, keď som mala bojovať na planšoch v Argentíne, som sa zoznámila s manželom. A sme spolu 42 rokov! O mojej vtedajšej dobrej forme svedčí, že ani nie mesiac po MS sa konala v bulharskej Sofii svetová univerziáda a tú som za účasti kompletnej svetovej špičky presvedčivo vyhrala. Československí funkcionári, ktorí ma nepustili do Buenos Aires, mi gratulovali so slovami „považujeme ťa za majsterku sveta.“
V kariére ste mali troch trénerov. Najlepšie výsledky ste dosiahli pod vedením Aladára Koglera, ktorý odišiel do USA a tam pokračoval až donedávna ako úspešný tréner olympionikov aj univerzitných šermiarov. Aký mali na rozvoj vašej kariéry vplyv rodičia, zhodou okolností obaja pedagógovia, ktorí vás po vzore staršieho brata priviedli k šermu, a tréneri, ktorí vás v športe formovali?
„Rodičia mňa i brata odmalička viedli k športu. Bez ich lásky, podpory a obetavosti by sme nemali toľko úspechov a krásnych zážitkov. Nezávisle od toho, či to bolo na športovisku, na pracovisku, alebo v súkromnom živote. Mali sme krásne detstvo.
So základmi šermu som sa zoznámila v Košiciach v telocvični u profesora Samuela Pačenovského. Bol vynikajúci tréner a dal nám aj niečo navyše. Zaujímal sa aj o to, ako sa nám darí v škole, sledoval našu životosprávu, dozeral na to, aby sme ani vo sne nepomysleli na fajčenie. Po maturite som sa presťahovala do Bratislavy a nič lepšie sa mi nemohlo stať, ako to, že som sa dostala do rúk dr. Koglera. On má podobný názor na naše spoločné časy, lebo sa nedávno vyjadril, že som bola jeho najobľúbenejšia zverenkyňa. Obaja sme chceli niečo dokázať, mali sme svoje sny a boli sme aj dosť tvrdohlaví, ctižiadostiví, plní elánu a chuti trénovať.
Aladár Kogler na turnajoch i sústredeniach v zahraničí neúnavne diskutoval s trénermi, hľadal kontakty, snažil sa dozvedieť tajomstvá ich úspechu, ktoré sme potom mohli aplikovať v našej príprave. Bol si vedomý toho, že každý, aj ten najskúsenejší tréner, sa má čo učiť od druhých. Túto jeho vlastnosť - neustále sa zdokonaľovať a napredovať - zvyknem dávať za príklad dnešným trénerom. Priznám sa, nemám veľký úspech. Často sa stretávam s postojom - ja všetko viem! Keď Kogler odišiel do USA, ujal sa ma dr. Ivan Hrušovský. Bol to úžasný človek. Aj na čas strávený s ním mám krásne spomienky.“
Šerm prešiel zmenami, zrovnoprávnil sa. Aj ženy už súťažia v korde a v šabli, nielen vo fleurete. Tento šport, najmä po tragickom úmrtí olympijského šampióna Vladimira Smirnova, ktorý v roku 1982 utrpel fatálne zranenie oka, prešiel úpravami v oblasti bezpečnosti. Používajú sa nepriestrelné materiály, zbrane z leteckej ocele, ktoré sa nelámu, masky s odolným pletivom. Do rozhodovania zasiahli elektronika aj video. Napriek tomu šport, ktorý je od začiatku v programe OH, stráca v konkurencii iných na atraktivite. V čom je podľa vás problém?
„Šerm je mimoriadne zložitý šport. Je zmesou všetkého - pohybu, reflexov, predvídavosti. K úspechu nestačí len sila svalov, ale musíte mať aj určité duševné vlastnosti, vedieť reagovať na súperove pohyby, na jeho myšlienky skôr ako ich predvedie. To si od trénera, ako aj začínajúceho šermiara, vyžaduje poriadnu dávku trpezlivosti. V dnešnom rýchlom svete mladým chýba trpezlivosť a možno aj čas. Všetko chceme mať hneď, rýchlo.
Napriek tomu, že sa dnes šermuje na elektrické signalizačné zariadenia a zaviedli aj videorozhodcu na riešenie sporných zásahov, rozhodca hrá v šerme významnú úlohu. Ďalším problémom je, že napriek snahám zjednodušiť pravidlá sa stále nenašla zlatá stredná cesta, aby šerm nestratil svoj charakter, ale pritom bol pre diváka zrozumiteľný. V šermiarsky vyspelých krajinách - vo Francúzsku, Maďarsku, Taliansku, Rusku - sú turnaje pre obecenstvo atraktívne. A hľadiská sú stále plné.“
Niektorí šermiari súťažia aj v seniorskom veku. Máte príležitosť postaviť sa aj vy niekedy na planš ako súťažiaca?
„Niekoľkokrát som sa o to pokúsila. Raz som mala možnosť zúčastniť sa na ME družstiev seniorov a aj radosť vyhrať všetky zápasy nad bývalými nemeckými ako i francúzskymi reprezentantkami na čele s majsterkou sveta Marie-Chantall Demailleovou. Ale ani seniorské turnaje nie sú hobby turnaje. Znamená to pravidelný a tvrdý tréning, skoro ako za „starých“ čias. Keby sa vrátil pán Kogler alebo by tu bol nedávno zosnulý tréner Ivan Hrušovský, stálo by to za úvahu.“
Míľniky Kataríny RÁCZOVEJ
V ŠPORTOVEJ DIPLOMACII
1992 – dostala hlavnú cenu Klubu fair play Československého olympijského výboru
1993 – dostala čestný diplom CIFP, stala sa predsedníčkou Klubu fair play Slovenského olympijského výboru (SOV), ktorý zatsupovala aj v pléne SOV - predsedníčkou je aj aktuálne, len namiesto SOV je v názve klubu SOŠV
1999 – pod jej vedením Klub fair play SOV získala diplom Európskeho hnutia fair play (EFPM), stala sa národnou veľvyslankyňou pre šport, toleranciu a fair play Rady Európy
2000 – stala sa členkou výkonného výboru EFPM, dostala Bronzové kruhy SOV
2002 – dostala výročné ocenenie Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Žena a šport
2007 – dostala Strieborné kruhy SOV
2010 – dostala výročné ocenenie SOV pre ženu za jej aktivitu v športe a v olympijskom hnutí - Cenu Matyldy Pálfyovej
2016 – dostala Zlatý odznak Slovenského olympijského a športového výbor (SOŠV), stala sa čestnou členkou SOŠV
V oblasti aktivít fair play sa dnes ponúka veľa tém. Pribúdali postupne s profesionalizáciou a komerciou v športe. Máte vo svojom portfóliu nejaký prevratný projekt, ktorý by ste chceli ako šéfka Klubu fair play SOŠV presadiť?
„Niekedy stačia malé kroky. Som hrdá, že Klub fair play SOŠV patrí k iniciátorom zavedenia Karty fair play na športových podujatiach. Tento projekt a jeho sprievodné akcie patria k nosným projektom Európskeho hnutia fair play. Bola by som však spokojnejšia, keby naše športové organizácie pochopili, že je to jednoduchý a účinný preventívny prostriedok vo výchove mladých športovcov. Musíme si uvedomiť, že keď treba trestať, už je väčšinou neskoro. Skúsme radšej správne rozhodnutia odmeňovať Kartou fair play.“
Nedávno penalizovali za porušenie pravidiel na Tour de France nášho Petra Sagana. Svetovú jednotku Novaka Džokoviča dokonca na US Open po nastrelení rozhodkyne vylúčili z turnaja. Sledujete polemiky po takýchto incidentoch? Aké si pre seba robíte závery, keďže na Slovensku zastrešujete oblasť fair play?
„V takých prípadoch sa niekedy aj poteším, lebo sú to chvíle, keď ma nájdu novinári a položia mi podobnú otázku. A môžem byť rada, že pri analýze negatívnych príbehov dostanú priestor aj pozitívne príklady.
Viem, že úloha výnimočných športovcov nie je jednoduchá. Sú vnímaní nielen cez ich športové výkony. Každý ich názor aj čin je podrobne skúmaný. Popularita znamená aj bremeno. Ich vplyv na mládež je enormný. Desaťročné dieťa si povie – chcem byť ako on. Stal sa vzorom, či sa mu to páči alebo nie, a to je veľký záväzok.
V tejto súvislosti spomínam na jednu konferenciu, kde prednášajúci navrhol, aby sa súčasťou tréningových programov elitných športovcov stali aj lekcie o etike v športe. Na nich by sa hodnoty ako sú fair play, branie ohľadu na druhých, zodpovednosť, odpor k podvádzaniu, rasizmu a násiliu v športe, nielen vyučovali, ale čo je ešte dôležitejšie, aby ich športovci používali, či už na športoviskách alebo mimo nich.“
Obdivuhodné je, že aj vo vyššom veku – a to na vás vidieť - si udržiavate kondíciu. Viem, že v lete je to ranné plávanie s manželom vo sviežo studenom hainburskom bazéne. Máte nejaké rady pre rovesníčky ako sa udržať v dobrej fyzickej aj psychickej pohode?
„Nemám veľmi na výber, pretože musím udržať krok s 12 - 15 ročnými zverencami. Aj s mojimi vnúčikmi... Ale každému by som radila, aby si našiel čas na svoje zdravie. Zo skúseností viem, že život dôchodcov je vyplnený rôznymi programami. Sú neustále v kolotoči. Ale čas na prechádzku na čerstvom vzduchu, cvičenie doma alebo podľa možnosti v skupinkách, na menej náročnú tenisovú štvorhru, prípadne plávanie, sa musí nájsť. Len treba chcieť a nevyhovárať sa na povinnosti, či na menšie - väčšie bolesti.
Okrem pohybu je to aj určitá forma spoločenského kontaktu, čo nás udržiava tiež mladými. Uvediem príklad: na letnom plávaní už máme stálu spoločnosť. Kamarátka, ktorá je vo vode pomalšia ako ja, mi pri prvej dĺžke položí otázku, na ktorú jej odpoviem po obrátke. Vymeníme si tak recepty, informujeme sa o pletkách a spojíme tak užitočné s príjemným.“
