Legendárny kajakár a čestný člen SOŠV Ladislav Čepčiansky má 90!
Bývalý legendárny kajakár (jeden z najstarších žijúcich olympionikov zo Slovenska), ale aj tréner, pedagóg i funkcionár Ladislav Čepčiansky patrí k ikonickým postavám histórie slovenskej rýchlostnej kanoistiky. V utorok 2. februára oslavuje čestný člen Slovenského olympijského a športového výboru 90. narodeniny!
Ladislav Čepčiansky sa narodil 2. februára 1931 v Nitrianskej Strede. Na webovej stránke VK Tatran Bratislava (členom tohto klubu sa stal v roku 1949, keď prišiel do Bratislavy študovať telesnú výchovu) prezradil, že k vodáctvu privoňal v Trenčíne. Športoval v dobe, keď boli špičkoví športovci veľmi všestranní. On sa zamlada okrem kanoistiky dosť venoval ľadovému hokeju, volejbalu, behu na lyžiach, zjazdovému lyžovaniu i atletike, ale aj turistike.
Vtedy bolo bežné, že špičkoví športovci s úspechom sa venovali dvom aj viacerým rôznym športom. Čepčiansky okrem rýchlostnej kanoistiky vynikal aj v behu na lyžiach. V roku 1956 sa tak paradoxne mohol pred olympijskými hrami v Melbourne predstaviť na ZOH v Cortine d´Ampezzo, pretože bol v predbežnej nominácii na ne. Napokon však uprednostnil kanoistiku, v ktorej jeho šance na medzinárodný úspech vyzerali lepšie. Veď na hladkej vode dva roky s nikým neprehral a zdolal aj legendárneho Švéda Gerta Fredrikssona...
Ako Ladislav Čepčiansky prezradil v spomienkach, v Tatrane Bratislava sa preňho veľkou autoritou stal o osem rokov starší Jan Matocha, rodák z českej Střelnej (v roku 2016 zomrel vo veku 93 rokov). „Čo povedal, to platilo. Vo všeobecnosti sme ho chceli napodobňovať a priblížiť sa tak k nemu. A bolo veru aj čo! Ja som sa napríklad snažil od neho ,odkukať´ a napokon aj dosiahnuť jeho prístup k tréningu a jeho húževnatosť,“ uviedol v texte na stránke VK Tatran.
Pred OH v Melbourne 1956 sa Čepčiansky stal historicky prvým Slovákom, ktorý dostal právo skladať olympijský sľub v mene československej výpravy. Sľub skladal spoločne s gymnastkou Evou Bosákovou.
V Melbourne sa však „Čepovi“ nepodarilo dosiahnuť na vytúženú medailu. Na kilometrovej aj desaťkilometrovej trati dopádloval na šiestom mieste. V oboch prípadoch triumfoval Fredriksson. Až priamo na mieste náš najlepší kajakár zistil, že na rozdiel od hlavných súperov štartoval na kajaku starého typu. V Československej republiky sa totiž nevedelo, že federácia tesne pred OH povolila užší typ, ktorý lepšie prerážal vodu... Doplatil teda na chybu niekoho iného.
„Pre mňa bolo Melbourne obrovským sklamaním, potupou. Ani to nedokážem vyjadriť. Dva roky som s nikým na svete v kajaku neprehral. Doplatil som na to, že som mal starú loď. V tom čase už pravidlá povoľovali užšie, dynamickejšie. Zbabrali to funkcionári v Prahe. Predo mnou skončili piati pretekári, ktorí už mali moderný, rýchlejší kajak. Po návrate som si urobil test. Odjazdil som úseky v starom i v novom kajaku, vždy naplno, a rozdiel bol jedenásť sekúnd na kilometer. V Melbourne som stratil na víťaza štyri! Pred štartom som bol najväčším kandidátom na zlato,“ komentoval v denníku Sme s odstupom 60 rokov svoj nepríjemný olympijský zážitok.
O dva roky neskôr dosiahol Ladislav Čepčiansky životný úspech. Na 5. majstrovstvách sveta 1958 v Prahe získal striebro v K1 na 10 km. Predstihol ho len Fín Thorvald Strömberg. Hoci v kanoe patrili reprezentanti ČSR na čele s dvojnásobnými olympijskými víťazmi Janom Brzákom-Felixom a Josefom Holečkom dlhodobo do absolútnej svetovej špičky, práve Slovák Čepčiansky sa vtedy postaral o vôbec prvú československú medailu z vrcholného podujatia v kajaku.
Patrí sa dodať, že na Čepianskeho husársky kúsok z Prahy 1958 až po dlhých 29 rokoch nadviazal Attila Szabó, ktorý sa v roku 1989 stal aj majstrom sveta. A až potom prišla veľká éra, v ktorej slovenskí kajakári Juraj Bača, Michal a Richard Riszdorferovci, Erik Vlček, Juraj Tarr, Denis Myšák a Tibor Linka získali olympijské medaily aj tituly majstrov sveta.
Keďže v Čepčianskeho vrcholnej ére sa svetové šampionáty konali takisto ako olympijské hry v štvorročných intervaloch (ďalšie MS dokonca boli až po piatich rokoch, v roku 1963...), nemal príliš veľa šancí na zisk medailí. Jeho druhý olympijský pokus prišiel v Ríme 1960. Tam sa však vo veku 29 rokov už nepresadil. V K1 na kilometrovej trati skončil v semifinále. A v kajakárskej štafete na 4x500 m nedošiel na rad, lebo druhý člen kvarteta zavadil o lanko bójky a prevrátil sa...
V zime pred OH 1960 počas kondičného sústredenia vo Vysokých Tatrách takmer prišiel o život, keď ho cestou z Kežmarskej chaty zasypala lavína. „Cítil som sa ako starý tatranský mazák a vybral som sa dole skratkami. Ja múdry, ktorý som ako asistent na vysokej škole mal kopu prednášok pre telocvikárov, ako sa treba vyhnúť lavínovému riziku a dokonale som poznal terén, som to urobil napriek tomu, že na tvrdý podklad napadla veľká vrstva čerstvého snehu. Lavína sa uvoľnila pod Kopským sedlom a Bielym Plesom,“ povedal Čepčiansky pred štyrmi rokmi v rozhovore pre Pravdu, ktorý s ním robil Michal Zeman.
Na margo nepríjemného zážitku vtedy prezradil aj podrobnosti: „Zopárkrát ma v lavíne pretočilo, stratil som orientáciu, ale nemusel som v praxi vyskúšať ani prvú zásadu, o ktorej som vždy prednášal. Ak človek chce zistiť polohu pod snehom, musí vypustiť slinu a sledovať, kam tečie. Hneď som vedel, že som zostal nohami dolu, lebo ako ma v lavíne hádzalo, počúral som sa a tieklo mi to do topánok…(smiech). Mal som na nohách bežky a ďalšie som niesol cez plece aj s batohom. Asi vďaka tomu sa utvoril predo mnou maličký priestor, mohol som trochu dýchať. Netrvalo dlho, dorazili záchranári z chaty. Vyslobodili ma a poriadne vynadali. Právom, dodnes si neviem vysvetliť, ako som mohol urobiť takú blbosť.“
Po rímskych OH 1960 Čepčianskeho, ktorý bol deväťnásobným majstrom Československa, zvolili za šéfa slovenskej rýchlostnej kanoistiky. O 11 rokov neskôr sa na desaťročie stal šéfom aj československej. Až kým mu neemigroval syn Pavol a po ňom aj ďalší syn Peter... Odmietol sa detí – emigrantov písomne zriecť, takže titul profesora, ktorý si už-už mal prevziať, nikdy nedostal.
Popri funkcionárskej práci sa venoval aj trénerskej a pedagogickej činnosti. Stal sa docentom a vedúcim katedry brannej výchovy na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, vďaka čomu odborne formoval mnoho neskôr úspešných trénerov. Zároveň sa najprv v Tatrane Bratislava a potom v Slávii UK Bratislava trénersky podieľal na raste mnohých špičkových pretekárov. Mal aj významný podiel na výstavbe lodenice FTVŠ UK.
Marián Šimo v medailóne Ladislava Čepčianskeho v Olympijskej revue k jeho osemdesiatke napísal, že drží funkcionársky unikát: 34 rokov bol predsedom kanoistického oddielu bratislavskej Slávie UK.
Zo všetkých športových úspechov si najviac cení titul veteránskeho majstra sveta, ktorý získal ako 64-ročný pol roka po tom, čo mu profesor Viliam Fischer voperoval bajpas. „Na šampionáte vo švédskom Vaxholme som v auguste 1996 najrýchlejšie absolvoval 22-kilometrovú trať v mori v náročných podmienkach. V zálive som bojoval s tiahlymi morskými vlnami. Bol to môj najväčší športový výkon,“ pochválil sa v článku v Sme.
Ladislav Čepčiansky zanechal v slovenskom športe výraznú stopu. Významne ovplyvnil predovšetkým niekoľko generácii našich rýchlostných kanoistov, trénerov i funkcionárov.
Slovenský olympijský a športový výbor svojmu čestnému členovi srdečne blahoželá k veľkému životnému jubileu!
