Legendárny krasokorčuliar a strieborný olympionik Karol Divín má v pondelok 85!
Karol Divín bol prvý z trojice slovenských a zároveň bratislavských krasokorčuliarov svetového mena. Ako prvý zo Slovenska získal medailu na zimných olympijských hrách (ZOH), majstrovstvách sveta (MS) i Európy (ME) a bezprostredne ovplyvnil rast neskoršieho najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia Ondreja Nepelu. Rodák z Budapešti, ktorý vyrastal aj v Plzni, športovú slávu získal počas pôsobenia v Bratislave, potom trénersky pôsobil v Kanade (17 rokov), Nemecku aj v Dánsku, a napokon sa usadil v Česku, v pondelok 22. februára dovŕši vek 85 rokov!
Stredoeurópan, ktorým sa Slovensko oprávnene pýši
Narodil sa 22. februára 1936 v Budapešti ako Karol Finster. Jeho otec bol Maďar nemeckého pôvodu, mama Češka z Plzne. Korčuľovať sa malý Karol (vtedy vzhľadom na maďarské prostredie Karcsi – a tak ho prezývali aj v ďalších rokoch) naučil pod dohľadom otca v dedine južne od Egeru. Viac ho síce vtedy lákali futbal aj ľadový hokej, ale otec ho smeroval ku krasokorčuľovaniu.
Počas druhej svetovej vojny sa v roku 1944 rodina Finsterovcov z Maďarska presunula na české územie a nemecky znejúce priezvisko si tam zmenili na Divín – tak sa volala slovenská babička malého Karola a aj jeho mama za slobodna. Divínovci nejaký čas žili v Plzni, a napokon sa v roku 1946 presťahovali do Bratislavy. Bývali na Vajnorskej ulici.
„Všade vo svete hovorím, že som Stredoeurópan. Žiadne miesto nepreferujem. Narodil som sa v Budapešti, vyrastal v Bratislave, najviac som sa kamarátil s viedenskými korčuliarmi,“ povedal pred niekoľkými rokmi Karol Divín.
Hoci sa na Slovensku nenarodil a ani tu nežije, môžeme ho oprávnene považovať za svojho. A patrí medzi najväčšie postavy v našej športovej histórii. Pri športovom raste ho nepochybne ovplyvnila atmosféra v okolí Tehelného poľa a Kuchajdy, kde sa už v tom čase koncentroval výkvet slovenských futbalistov, hokejistov, ale aj ďalších športovcov. Keď mohol, tak sa popri krasokorčuľovaní venoval aj iným športom.
Najväčšie úspechy dosiahol ako člen Slovana Bratislava pod vedením Ivana Mauera
Karola Divína dlho trénoval otec. V ťažkom povojnovom období z Bratislavy chodievali niekoľko rokov trénovať aj do Dobšinskej ľadovej jaskyne, kde si sami upravovali ľad na trénovanie. Neskôr päť rokov (1953 – 1958) žil Karol Divín v Prahe. V armádnom klube ÚAD (následne Dukla) totiž boli boli najlepšie podmienky na tréning. A on už bol úspešný reprezentant ČSR. V Prahe si odkrútil aj povinnú vojenskú službu. Po nej sa vrátil do Bratislavy.
K športovému vrcholu ho už ako člena Slovana Bratislava priviedol Ivan Mauer (neskorší svetoznámy krasokorčuliarsky odborník, ktorý v zahraničí dlho školil množstvo špičkových trénerov a stal sa aj čestným členom Slovenského olympijského výboru). Pod jeho vedením trénoval v rokoch 1958 – 1964, čo bolo obdobie jeho najväčších úspechov. „Pre mňa bolo šťastím, že si ma Karol vybral,“ priznal neskôr tréner.
Pohybového elegána Divína, ktorý miloval skoky nad ľadom, voľná jazda lákala oveľa viac než povinné cviky. Tie sa naučil zvládať takpovediac z nutnosti. Ale zvládol ich tak dobre, že vďaka tomu mohol pomýšľať aj na medaily z najväčších súťaží. „Otec učil syna jazdiť povinné cviky vždy vzpriamene, s maximálnou eleganciou. Akoby v ruke niesol malé jabĺčko, ktoré nesmie spadnúť,“ citoval Mauerovu spomienku v knihe „Slovenský Olymp“ publicista Anton Zerer.
Desať rokov získavania medailí na vrcholných súťažiach
Prvý „veľký“ cenný kov Karol Divín získal už na ME 1954 a mal bronzový lesk. Ako ozajstná stálica krasokorčuľovania získaval potom medaily na vrcholných súťažiach v rozpätí dlhých desiatich rokov!
Na majstrovstvách Európy si Divín vybojoval dovedna až osem cenných kovov - dva zlaté za tituly európskeho šampióna v Bratislave 1958 a v Davose 1959, plus dva strieborné (Viedeň 1957 a Ženeva 1962) a štyri bronzové (Bolzano 1954, Budapešť 1955, Paríž 1956 a Grenoble 1964). Mimochodom, práve jeho príklad na ME 1958 v Bratislave priviedol ku krasokorčuľovaniu Ondreja Nepelu... „Trápila ma vtedy chrípka, nebol som v najlepšej kondícii. Rok predtým vo Viedni som jazdil oveľa lepšie, no ušlo sa mi len striebro. Tam som mal vyhrať, nie v Bratislave,“ zaspomínal si po rokoch na európsky triumf na „svojom“ ľade.
Výrazne sa Divín presadil aj vo svetovej konkurencii. Na majstrovstvách sveta skončil v Prahe 1962 druhý a o dva roky neskôr v Dortmunde tretí. K tomu pridal ešte jedno štvrté a po dve piate i šieste miesta.
Na ZOH sa trikrát prebojoval medzi najlepších. Pri olympijskom debute v Cortine d´Ampezzo 1956 skončil piaty, pri rozlúčke v Innsbrucku 1964 štvrtý a medzitým v americkom Squaw Valley na ZOH 1960 získal striebro. To bol ozajstný vrchol jeho kariéry.
Olympijské striebro v Squaw Valley s bolestivým zranením po hrdinskom výkone
Pred ZOH 1960 mal Divín ako dvojnásobný majster Európy z predošlých rokov patriť k najväčším favoritom. Na majstrovstvách ČSR začiatkom roka 1960 v Prahe prvý raz brilantne zvládol vo voľnej jazde trojitého rittbergera. Podarilo sa mu to ako prvému Európanovi. Podľa trénera Ivana Mauera bol v tom čase v skvelej forme.
Napriek tomu s ním na olympiáde prakticky nikto nepočítal. Pri tréningu vo Vysokých Tatrách tri týždne pred hrami si totiž Divín natrhol bočný úpon stredného sedacieho svalu. K zraneniu došlo nešťastnou náhodou na záver tréningu, keď ho televízny štáb, ktorý prišiel na tréning nakrúcať až na poslednú chvíľu, požiadal, aby im ešte predviedol trojitého rittbergera. Zranenie mu v ďalších týždňoch umožnilo trénovať len povinné cviky. Namiesto cibrenia voľnej jazdy posilňoval a behal, skákať nemohol. Musel vynechať aj európsky šampionát v Ga-Pa a trápil sa. A nad jeho olympijskou účasťou visel veľký otáznik.
Aby ho v tomto stave pustili na ZOH, musel Divín funkcionárom sľúbiť, že olympijskú súťaž dokončí. V Squaw Valley však bol v povinných cvikoch senzačne najlepší! Dominoval až v štyroch z piatich povinných cvikov. Nie nadarmo ich pred olympiádou z núdze cibril do úmoru, keďže voľnú jazdu trénovať pre bolesti nemohol... Poriadne tým vystrašil amerického úradujúceho majstra sveta Davida Jenkinsa.
Pred voľnou jazdou Divínovi musel lekár výpravy, bratislavský profesor Pavol Handzo, bolesti tlmiť obstrekom. Ale Karol podal nadľudský výkon. Hoci počas piatich minút jazdy viditeľne čoraz viac trpel, s výnimkou trojitého rittbergera vyskákal všetky skoky, ktoré mal. Odrážal sa na ne len z jednej nohy... Olympijské striebro bolo veľkou odmenou za jeho obrovskú bojovnosť.
Z úspešného pretekára úspešný tréner
V plnej svetovej konkurencii Divín o zlato zabojoval ešte aj na majstrovstvách sveta 1962 v Prahe. Tam takisto ako v Squaw Valley vyhral povinné cviky, ale vo voľnej jazde mu zranenie členka znemožnilo ukázať všetko, čo vedel. Mohol skákať len rittbergerové skoky. Titul mu tesne vyfúkol Kanaďan Donald Jackson, ktorý šokoval celý krasokorčuliarsky svet kaskádou skokov, vrátane premiéry trojitého lutza.
Karol Divín v kariére pokračoval až do roku 1964. Na svetovom i európskom šampionáte si vtedy vybojoval bronzové medaily, na ZOH v Innsbrucku skončil štvrtý. Mimochodom, tam pod piatimi kruhmi debutoval len 13-ročný Ondrej Nepela, najmladší a najľahší účastník celých hier... Kariéru následne ukončil ako 11-násobný majster ČSR/ČSSR v jednej sérii (v rokoch 1954 – 1964).
Pri krasokorčuľovaní zostal ako úspešný tréner. V Bratislave trénoval olympionika z Grenoblu 1968 Mariána Filca, neskôr roky pôsobil v zahraničí. V Kanade napríklad viedol hviezdneho Briana Orsera, v Česku zase Michala Březinu. Okrem trénerskej práce aj rozhodoval súťaže profesionálov.
Karol Divín na fotografii z decembra 2015 s trofejou, určenou pre slovenskú Športovú legendu.Po návrate zo sveta sa Karol Divín natrvalo usadil v Brne. Klub športových redaktorov Slovenského syndikátu novinárov mu v roku 2015 udelil titul Športová legenda, ktorý si prišiel „prevziať“ na galavečer v Bratislave. Všetkých vtedy ohúril veľmi peknou slovenčinou a ako ozajstná legenda si vyslúžil standing ovations. Bol to športový velikán.
Slovenský olympijský a športový výbor Karolovi Divínovi k jeho okrúhlemu životnému jubileu srdečne blahoželá!
