Majsterka sveta v kickboxe Monika Chochlíková: Rodičia sa o mňa báli pri každom zápase. Mysleli si, že je to len pouličná bitka
Jej zápasy často ovplyvňujú subjektívne názory rozhodcov. Slovenská reprezentantka v kickboxe Monika Chochlíková koncom októbra triumfovala na 22. majstrovstvách sveta WAKO v disciplíne K1 žien do 52 kg. V bosnianskej metropole sa tak minuloročná majsterka Európy tešila zo svojho prvého titulu na svetovom šampionáte.
Monika sa však okrem kickboxu venuje aj thajskému boxu, v ktorom tiež súťaží na medzinárodnom fóre. V rozhovore nám porozprávala o svojich začiatkoch, plánoch do budúcnosti a prezradila nám aj to, čo na jej vášeň – bojové umenia – povedali rodičia.
Koncom októbra ste triumfovali na šampionáte v Sarajeve v kickboxe v kategórii K1. Aké boli vaše pocity po zisku majstrovského titulu?
Cítila som veľkú radosť a najmä spokojnosť, že sa to konečne podarilo.
Na ceste za zlatom ste postupne zdolali Rumunku Monicu Balsoiouovú (3:0 na body), Xanthipi Raftopoulouovú z Grécka (KO v 2. kole), v semifinále Srbku Stašu Veicovú (3:0) a vo finále Marianu Nunezovú z Brazílie. Ako ste vnímali svoju cestu šampionátom a samotný finálový duel?
Užívala som si to. Veľmi. Jediné, čo mi trochu „kazilo“ náladu, bolo ranné vstávanie na váženie. Celý týždeň sme si totiž museli držať váhu, konkrétne u mňa to bolo 52 kilogramov. Po zápase sme sa chvíľu radovali a potom sme išli do horúcej vane alebo sauny znovu zhadzovať. Finálový zápas som si ale užila naplno, pretože som vedela, že posledné váženie už mám za sebou a nemusím sa stresovať s tým, že mám kilo navyše. Taktiku sme plánovali večer pred zápasom a vedeli sme, že Brazílčanka bude tlačiť. Mne tento štýl súperiek vyhovuje. Viem si na nich vyskúšať veľa vecí. Hneď v prvom kole mi vyšlo naskočené koleno do hlavy, vedela som ju preboxovať aj prekopať. V treťom kole sa mi podarila dobre zasadená päta z otočky, ktorú sme trénovali niekoľko mesiacov a konečne našla svoj cieľ. Za mňa to bola teda veľká spokojnosť.
Aká bola vaša cesta na šampionát? Predchádzala mu národná kvalifikácia?
Áno, každá krajina usporadúva národné majstrovstvá. Avšak, ja som sa na tento turnaj nominovala vďaka tomu, že som minulý rok vyhrala majstrovstvá Európy v K1 a tento rok v lete som vyhrala aj akademické majstrovstvá Európy v K1.
Ako vyzerá vaša bežná príprava na turnaj?
Špecifická príprava na majstrovstvá sveta sa začala dva mesiace pred šampionátom. Dovtedy sme tiež trénovali, ale tréningy boli zamerané všeobecnejšie. Okrem K1 sa venujem aj thajskému boxu, ktorý má trochu odlišné pravidlá, respektíve sú bodované iné techniky. V špecifickej príprave sme behávali „osemstovky” a šprinty. Okrem toho sme kondíciu trénovali aj priamo v telocvični pri kruháčoch či špecifickejších cvičeniach, ako napríklad lapy, mech, drily vo dvojici. Dvakrát týždenne sme mali sparingy, kde sme si mohli vyskúšať, čo by mohlo pasovať v zápasoch. Týždenne sme absolvovali 12 až 14 tréningov.
Majstrovský titul ste získali na piaty pokus. Vďaka čomu to tentoraz vyšlo?
V našom športe, či už je to K1 alebo thajský box, vedia zápas do značnej miery ovplyvniť rozhodcovia. Je to veľmi subjektívny šport a my ako zápasníci nevidíme rozhodcom do hláv a nevieme, čo nám zabodujú. Dalo by sa povedať, že trikrát mi „nefandili” rozhodcovia a trochu kontroverzne sa rozhodli pre víťazstvo mojich súperiek. Keď som o svetový titul bojovala prvýkrát, chýbali mi skúsenosti. Bol to môj prvý päťkolový zápas a stála som proti aktuálnej majsterke sveta. Zviedla som s ňou vyrovnaný boj, no v posledných dvoch kolách bola lepšia ona.
Prejdime k vašim športovým začiatkom. Odkedy sa venujete bojovým športom?
Od šiestich rokov sa venujem karate a v šestnástich som prešla na thajský box a kickbox. Čiže sa v tom pohybujem skoro celý svoj život...
Mnohí ľudia si myslia, že ženy a bojové umenie nie je vhodná kombinácia... Ako vaše rozhodnutie prijali rodičia? Nebáli sa o vás?
Určite áno. Moji rodičia sa o mňa boja pri každom zápase. Myslím si, že je to prirodzené, veď som ich dieťa. Aj keď spočiatku neboli s výberom športu stotožnení, vždy mi boli veľkou oporou a sú ňou doteraz. Aj mamina nakoniec vyskúšala pár tréningov thajského boxu a úplne zmenila názor. Predtým si totiž myslela, že je to len taká pouličná bitka. Potom však zistila, že náš šport má nejaké pravidlá, históriu, tradíciu a na to, aby sme sa vôbec dostali do ringu, je potrebné obetovať mu veľa tréningov a času.
Po zisku zlatej medaily v Sarajeve sa stanete profesionálnou vojačkou v štruktúrach Vojenského športového centra (VŠC) Dukla. Čo to pre vás znamená?
Už len to, že som v Dukle, pre mňa znamená veľmi veľa. Konečne môžem o sebe povedať, že som profesionálny športovec. O to je to cennejšie, že som momentálne jediná reprezentantka v thajskom boxe a kickboxe na Slovensku, ktorá je zaradená v nejakom športovom centre. Tým, že sa stanem vojačkou sa mi určite zlepšia sociálne podmienky a myslím si, že výcvik bude mať pozitívny vplyv aj na moju psychiku.
Aké sú vaše ďalšie ciele smerom do budúcnosti?
Mojím cieľom na ďalší rok je medaila z majstrovstiev sveta v thajskom boxe. Tento rok sa mi podarilo dosiahnuť 3. miesto, tak dúfam, že v roku 2020 donesiem minimálne tú istú medailu. V roku 2021 sa potom konajú svetové hry, ktoré v podstate spĺňajú funkciu olympijských hier pre neolympijské športy. Keďže thajský box ani K1 nie sú na olympiáde, svetové hry sú najvyššou súťažou, kam sa vieme kvalifikovať. Mojím cieľom je kvalifikovať sa tam a získať medailu.
Na olympijských hrách v Tokiu 2020 sa premiérovo predstaví karate, hoci jeho olympijská budúcnosť je stále nejasná. Viete si predstaviť, že by ste sa proti najlepším na svete raz postavili aj v olympijskom ringu?
Viem si to predstaviť, to určite. Len stále musíme čakať, či kickbox alebo thajský box bude zaradený do programu olympijských hier. Vrcholom zatiaľ pre nás zostávajú svetové hry.
