Marek Mintál na trávniku nežil zo slávy, vždy sa snažil presadiť poctivou robotou
Od vlaňajška má 7. september v kalendári prívlastok aj Medzinárodný deň fair play. Pre každého, kto sa venuje športu, či už na športoviskách alebo mimo nich, iniciátori celosvetovej myšlienky adresovali výzvu, aby v tento deň vyzdvihoval ducha fair play a podnikol konkrétne kroky na demonštráciu príkladného správania sa za všetkých okolností.
Medzi držiteľmi diplomu fair play SOŠV za príkladné športové vystupovanie počas dlhoročnej aktívnej činnosti je aj Marek Mintál. Bývalý 45-násobný slovenský futbalový reprezentant nedávno opustil po sedemnástich rokoch 1. FC Norimberg. Klubu pomohol k postupu do najvyššej nemeckej súťaže, v jeho drese sa stal v sezóne 2004/05 najlepším strelcom bundesligy s 24 gólmi a v roku 2007 vyhral Nemecký pohár. Po skončení aktívnej činnosti ako 37-ročný pôsobil v klube ako tréner - od dorastu po A-mužstvo.
„Teraz bol čas urobiť rozhodnutie - buď klub, alebo slovenská reprezentácia. V súčasnej fáze môjho života som sa rozhodol pre národný tím, aj keď to bolo pre mňa veľmi ťažké,“ podotkol 43-ročný rodák zo Žiliny, ktorý je v súčasnosti asistentom trénera slovenskej futbalovej reprezentácie Štefana Tarkoviča.
Výzva na predkladanie návrhov na ceny fair play
Klub fair play Slovenského olympijského a športového výboru (KFP SOŠV) každoročne udeľuje ceny fair v športe s cieľom chrániť a presadzovať idey čestnosti, upriamiť pozornosť spoločnosti na činy fair play a propagovať pozitívne ideály proti negatívnym javom v športe, ako i v každodennom živote.
V záujme šírenia myšlienok fair play ako i prevencie nežiadúceho správania Klub fair play SOŠV vyzýva športové subjekty aj jednotlivcov na zasielanie návrhov na udelenie ocenení KFP SOŠV za rok 2021.
Návrhy je potrebné posielať formou vyplnenia elektronického dotazníka, ktorý nájdete na webovej stránke SOŠV https://www.olympic.sk/form/fairplay.
Správanie sa hráčom vráti ako bumerang
Marek, čo si najviac vážite na ľuďoch?
Úprimnosť a čestnosť, najmä v tejto ťažkej dobe. Ľudia sa menia – časom, rokmi, slávou, peniazmi, ale sú takí, ktorí boli stále úprimní a takými zostali.
Čo vám vštepovali rodičia?
Od rodičov som dostal nezabudnuteľnú výchovu. Viedli ma k tomu, aby som sa všetko snažil robiť na sto percent a aby to malo osoh. Aby som bol čestný, spravodlivý a vážil som si druhých. To boli také základné veci.
Čo vám pomáhalo uniesť úspechy? Nie každý to dokáže...
Nemal som dôvod podľahnúť... Vážim si ľudí a nikdy nezbudnem na tých, ktorí mi pomohli a nemám dôvod otáčať sa k nim chrbtom, zabúdať na nich. Keby som sa od nich odtrhol, keby som nemal kamarátov, nedokázal by som tak žiť. Nikdy som nemal dôvod nad niekoho sa povyšovať, to nebol môj štýl. Som rád, že to vo mne zostalo. Zostal som takým istým človekom, len som opatrnejší. Ľudia sú vynikajúci, priemerní, aj horší. Je veľa špekulantov, možno si myslia, že som hlúpy a naivný. Od takých sa radšej vzďaľujem.
K čomu môže viesť sebaklam o svojej „veľkosti“?
Človek môže ustrnúť – v práci, v športe...
Ako by sa mal hráč pripraviť na silnejšieho súpera, aby sa neznížil k neférovej hre?
Musí byť presvedčený, že má v sebe kvalitu a musí si veriť, že ako jednotlivec, alebo mužstvo sa aj voči silnejšiemu súperovi môže postaviť ako rovný s rovným a môže ho zdolať. Život prináša veľmi veľa prekvapení, preto treba byť vždy pripravený a veriť si, byť vnútorne silný.
Stalo sa, že ste niekomu po zápase nepodali ruku?
Áno. Boli situácie, keď sme na seba útočili nadávkami, každému sa prihodí nejaký skrat. Je to naše povolanie, vybrali sme si ho, nikto nás do toho nenútil, takže musíme byť pripravený aj na vypäté, stresové situácie a keď to dokážeme, potom sa to prejaví na ihrisku, aj mimo ihriska. Keď emócie opadnú a vychladne hlava, človek si uvedomí, že pre takéto somariny a ješitnosti nemá význam sa pohádať. Nikdy nevieš, kde ešte môžeš stretnúť toho človeka, tak prečo mu nepodať ruku, prečo sa uraziť, to nevedie k ničomu.
Verejnosť vás vníma ako skromného človeka a silnú osobnosť, medzi fanúšikmi ste stále populárny. Čo to pre vás znamená?
Poteší ma, keď ma ľudia spoznávajú a prihovoria sa. Ono je to obojstranné - to, čo som sa im snažil dávať počas pätnástich rokov profesionálnej kariéry, teraz mi vracajú a to je príjemný pocit.
Nechýba vám, že ste sa vytratili z televíznej obrazovky, z titulkov v novinách o Fantómovi?
Nie som typ, ktorý musí byť stredobodom pozornosti. Nežil som zo slávy, vždy som sa snažil presadiť poctivou robotou a nemal som s tým problém To, čo som dokázal, mi nikto nevezme. Nedokázal som to však sám, mal som k tomu spoluhráčov.
Do slovenského futbalu ste sa vrátili ako asistent trénera „dvadsaťjednotky“ a teraz ste pri „áčku“. Váš prínos je takisto, ak nie viac, aj mimo ihriska. Čo radíte hráčom?
Pripomínam im, že futbalová kariéra ubehne veľmi rýchlo a po skončení aktívnej činnosti sa vrátia do bežného života. Tak, ako sa budú správať k ľuďom počas kariéry, tak sa oni budú správať k nim, keď s futbalom skončia. Vráti sa im to ako bumerang.
TO NAJSTATOČNEJŠIE
Ktoré víťazstvo považujete za najstatočnejšie vybojované?
Asi to, keď som sa stal profesionálnym futbalistom. Keď som bol malý, vždy som sníval o tom, aby som sa mohol živiť tým, čo ma najviac bavilo a to bol futbal. To bolo moje najväčšie víťazstvo, že som tú šancu dostal a chopil som sa jej. Keď som odchádzal zo Žiliny do Norimberga, bolo mi veľmi ťažko. Som vďačný klubu, v ktorom som vyrástol, že mi umožnil zažiť niečo iné, väčšie.
Kedy ste najstatočnejšie prijali prehru?
Po vypadnutí s Norimbergom do druhej ligy v ročníku 2008/2009. Aj to patrí k športu – výšky, pády, postupy, zostupy... Keď som videl tých niekoľko desaťtisíc ľudí, ktorí nám verili, a ktorých sme sklamali, nebolo mi to jedno... Spomínam si na nich len v tom najlepšom, pretože vždy stáli za nami, za mužstvom, za mnou osobne... To sú veci, pre ktoré sa oplatilo hrať futbal.
Čo vás vie v zápase vytočiť?
„Nespravodlivosť. Kedysi som bol impulzívnejší, čím som starší, tým som pokojnejší.“
Koľko optimizmu ste museli vynaložiť, keď ste za deväť mesiacov absolvovali tri operácie?
„Je to šport, treba byť na to pripravený, údery môžu prísť sprava, zľava, spredu, zozadu. Aj po tých najtvrdších úderoch som sa snažil vždy postaviť. Vravel som si: nikdy sa nevzdávaj, buď statočný, postav sa k veciam tak, ako treba. A oplatilo sa mi to.
ČO BOLELO
Boli ste niekedy vylúčený?
Raz v slovenskej lige, a v nemeckej druhej lige dva razy za sebou. Neudržal som sa, kopol som obrancu... Bol to skrat, pravidlá platia pre všetkých, niet zľutovania, ani zmilovania.
Na čo ste potrebovali v živote najviac vnútornej sily?
Keď prišiel do Norimbergu tréner Hecking, bol som v mužstve do počtu. Vybral si a veril svojim hráčom. Po dlhých rokoch profikariéry som sa ocitol na vedľajšej koľaji. Z hráča základnej zostavy som sa stal náhradník náhradníkov... Bolo to pre mňa veľmi tvrdé obdobie. Nikdy som si nemyslel, že s klubom, ktorý je mojou srdcovkou a s profesionálnou kariérou sa rozlúčim z pozície náhradníka... Po zopár mesiacoch som sa s tým dokázal vyrovnať a pozitívne myslieť. Veril som, že situácia sa musí zmeniť. Stalo sa a všetko prebolelo.
Neoľutovali ste niekedy, že ste povedali pravdu do očí, alebo namiesto nesúhlasu ste radšej súhlasili?
Človek premýšľa, prečo som neurobil to a to, prečo som tam nešiel, ale už sa to nedá zmeniť. Miliónkrát v živote som povedal, že všetko je tak, ako má byť. Toto je moja stručná odpoveď.
Ste nekonfliktný typ. Ako predchádzate konfliktom?
Snažím sa vysvetľovať, argumentovať, úprimne a otvorene. Ak napriek tomu cítim, že z druhej strany dochádza ku konfliktu, ustupujem a vzďaľujem sa...
Dovoľte ešte vrátiť sa k vášmu rozhodnutiu ukončiť reprezentačnú kariéru pred majstrovstvami sveta v Juhoafrickej republike v roku 2010. Čo chcete s odstupom času dodať?
V tej chvíli som sa tak rozhodol, a vnútorne ma to trochu hnevalo, že som také niečo urobil. Neplačme nad rozliatym mliekom... Odhliadnuc od túžby zahrať si na majstrovstvách sveta, Európy a v Lige majstrov, som so svojou kariérou spokojný a veľmi vďačný.
Čo by ste chceli dokázať ako tréner?
Chcem byť úspešným trénerom. Viem, čo sa dá dosiahnuť ako futbalista a občas sa pristihnem pri myšlienke, že keby som to, čo som zažil ako hráč, zažil aj ako tréner...
