Martin Dúbravka: Skvelí ľudia okolo mňa ma vedia upratať
Dosiahol to, čo sa doposiaľ nepodarilo žiadnemu slovenskému futbalovému brankárovi. Ako prvý a doteraz jediný sa presadil a zároveň okamžite sa usadil na pozícii číslo jeden v klube anglickej Premier League. Martin Dúbravka je už štyri a pol roka pevným putom spojený so štvornásobným ligovým šampiónom a šesťnásobným víťazom Pohára Anglickej futbalovej asociácie (FA) Newcastle United.
Článok vyšiel v novom vydaní časopického magazínu Olympic.sk. Celý aj s pohľadmi na Danku Bartekovú si môžete pozrieť aj v elektronickej verzii.
„Straky“, ako znie prezývka tohto klubu zo severu krajiny, už niekoľko desaťročí čakajú na návrat zašlej slávy. Úspešné obdobie by však čoskoro malo prísť. Do klubu vstúpili vlani noví, finančne mimoriadne zabezpečení majitelia z Blízkeho východu, s obrovskými ambíciami. Súčasťou nových plánov chce byť aj 33-ročný skúsený Martin Dúbravka, ktorý má s Newcastlom ešte tri roky platný kontrakt.
ŽILINSKÁ LIAHEŇ
Pochádzate z brankárskej rodiny. Bolo pre vás prirodzené, že ak sa rozhodnete pre futbalové ihrisko, bude to práve medzi tromi žrďami?
Práveže som začínal najskôr ako stredopoliar. Veľmi ma bavilo behať s loptou. Tréneri v mládežníckych kategóriách potom zistili, že mám v rodinných génoch brankárske remeslo. Zo začiatku to bol nezvyk, aj preto, že som väčšinou hrával so staršími kategóriami. Neskôr som sa s tým zžil a už bolo všetko v poriadku.
Máte krásnu kariéru, klubovú či reprezentačnú. Na konte máte viacero úspechov, no predovšetkým ste momentálne brankárska jednotka Slovenska a zároveň jedného z najtradičnejších anglických futbalových tímov. Sú na vás doma patrične pyšní?
Verím, že áno a že robím radosť. A to nielen mojim najbližším doma, ale aj tým, ktorí mi fandia a držia palce. Naozaj dúfam, že rodina je spokojná s tým, ako ma vychovala a čo som v živote doteraz dosiahol.
Na čo ste najviac hrdý vy sám?
Z osobného hľadiska určite na to, že sa mi narodil synček Viliam. Na ten moment som jednoznačne najviac pyšný. Z futbalového je to najmä to, že som sa dokázal presadiť medzi tri žrde v slovenskej seniorskej reprezentácii. Obzvlášť preto, že na tomto poste vždy bola a stále aj je veľká konkurencia. Samozrejme, veľmi ma teší aj to, že som sa dostal do súťaže, ktorá je v mojich očiach – a myslím si, že nielen v mojich – najlepšia na svete.
MARTIN DÚBRAVKA
Narodil sa 15. januára 1989 v Žiline. V detstve koketoval aj s hokejom, napokon sa rozhodol pre futbal. Začínal ako hráč v poli, až neskôr sa posunul do bránky.
Je odchovanec MŠK Žilina, v drese tohto klubu si v máji 2009 pripísal premiérový štart v najvyššej slovenskej súťaži. V januári 2014 prestúpil zo Žiliny do dánskeho Esbjergu. V júli 2016 sa sťahoval do Slovana Liberec a po ďalšom roku prestúpil do Sparty Praha. Posledný januárový deň roka 2018 ho na hosťovanie získal Newcastle United.
V anglickej Premier League debutoval 11. februára 2018 proti Manchestru United, pri víťazstve 1:0 sa hneď blysol čistým kontom. V máji 2018 sa jeho hosťovanie v Newcastli zmenilo na riadny prestup. V roku 2019 podpísal so „strakami“ nový šesťročný kontrakt platný do júna 2025. V Premier League doteraz odchytal 127 stretnutí, ďalšie tri pridal za Newcastle v pohárových dueloch.
Z klubových úspechov má na konte dva majstrovské tituly s MŠK Žilina (2010, 2012) a triumf v Slovenskom pohári (2012). So Žilinou si tiež zahral v skupinovej fáze Ligy majstrov (2009/10), v ktorej odchytal všetkých šesť stretnutí.
Za rok 2018 sa stal v ankete miestnych futbalových novinárov najlepším hráčom severovýchodu Anglicka. Za sezónu 2019/20 ho zvolili za Hráča roka Newcastle United. V slovenskej reprezentácii, v ktorej debutoval v máji 2014, doteraz odchytal tridsať stretnutí. V pozícii jednotky absolvoval Euro 2020. S priateľkou Luciou majú ročného syna Viliama.
Vyrastali ste v Žiline, v klube, ktorý vychoval a poslal do sveta mnohých skvelých brankárov. Sú úspechy, ktoré ste vymenovali, aj zásluha MŠK?
Určite áno. Myslím si, že moja výhoda vždy bola, že som býval hneď vedľa štadióna. Futbal ma teda formoval odmalička. Videl som Mareka Mintála a jemu podobných trénovať a zdokonaľovať sa. Neustále som sa chodil na nich pozerať. Čo sa týka samotného brankárskeho remesla, veľa mi dal tréner František Smák st., ktorý mal pod sebou napríklad aj Dušana Kuciaka. Neskôr ma posúvali stále vyššie Stano Seman aj Miro Seman. Ich práca dlhodobo ukazuje, že v Žiline sa robí s brankármi naozaj na vysokej úrovni.
V skorom veku ste si za žlto-zelených zachytali v skupine Ligy majstrov, čo sa so slovenským tímom podarilo len zopár vyvoleným. Ako ste vtedy vyhodnocovali túto skúsenosť a čo vám pri spätnom pohľade dala do ďalších rokov?
Človek sa skutočne až teraz môže zodpovedne obzrieť za tým, čo sa vtedy stalo. Určite to vnímam inak ako v tom čase. Samozrejme, z oboch uhlov pohľadu je to obrovský úspech v mojej kariére. Veď je to stále jediný raz, čo som mal možnosť zahrať si v Lige majstrov. V takejto súťaži máte na trávniku úplne iný pocit než v ligových zápasoch. Rozhodne je to jeden z bonbónikov kariéry. Zároveň mi to však pripomína, že cesta, ktorú som predtým a najmä odvtedy absolvoval, rozhodne nebola jednoduchá. Bol som vtedy ešte veľmi mladý a pravdepodobne mi až neskôr pomohlo, že som mal na konte aj zápasy v Lige majstrov.
Ktoré momenty zo žlto-zelenej jazdy európskym pohárom číslo jeden si v hlave najčastejšie premietate?
Občas si pozriem zápasy so Spartou v predkole. Bol to pre nás posledný krôčik, ktorý sme potrebovali zvládnuť, aby sme postúpili do skupiny. Na zápasoch vtedy panovala neuveriteľná atmosféra. V Prahe som prvý raz v živote chytal pred 20-tisícovou kulisou...
Neskôr vám bola Žilina primalá, vymenili ste ju za dánsky Esbjerg. Keď ste sa potom vracali do týchto končín, do Liberca, nemysleli ste si, že snom o najlepších európskych ligách je koniec?
Nie. Stále som si veril. Na svoju kariéru som sa vždy pozeral tak, že sa postupnými krokmi dostanem tam, kam chcem. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, aká bola moja cesta. Niektorí ľudia si mysleli, že odchod do Dánska nie je dobrý krok. Áno, možno som vtedy zišiel z očí aj z mysle, najmä v súvislosti s reprezentáciou. Prišiel však návrat do Liberca, a to bol najlepší krok, aký som mohol urobiť. V klube sme mali fantastický trénerský štáb. Všetko, na čom sme sa dohodli, platilo.
Zaujímavé, že my sme sa pýtali na krok späť v súvislosti s Libercom a vy to vnímate úplne odlišne...
Veľa ľudí si myslelo, že dobré časy v Žiline ma vystrelia do top mužstva. Vtedy som cítil, že v MŠK som dosiahol všetko, čo sa dalo. Potreboval som sa ísť pozrieť aj niekde, kde sa robí futbal iným spôsobom než v MŠK. V tomto duchu som to povedal aj majiteľovi klubu Jozefovi Antošíkovi. Potreboval som nový impulz. Samozrejme, bolo otázne, či je správne ísť práve do Dánska, mne to však dalo veľmi veľa. Osobnostne aj futbalovo. Musel som tam dospieť. Šiel som jazykovo nepripravený, takže som sa musel poriadne obracať. A vzdelávať. Čo sa týka úplnej pripravenosti, futbalovej či mentálnej, podarilo sa mi ju dosiahnuť asi až potom v Sparte.
POKROČILEJŠÍ VEK
Je tridsiaty prvý január 2018, blíži sa polnoc a vaše hosťovanie zo Sparty Praha v Newcastle United ešte stále nie je oficiálne zaregistrované. Všetka snaha môže vyjsť nazmar a Premier League sa môže rozplynúť. Ako často si pripomínate okamih, ktorý zásadne ovplyvnil váš život?
Veru často. Doslova niekoľko minút ma vtedy delilo od toho, aby som cestoval späť do Španielska na sústredenie Sparty. Z Newcastlu by nič nebolo… Som rád, že som mal okolo seba schopných ľudí, agentov, ktorí to napokon dokázali spraviť tak, že to bolo technicky možné. Som im za to nesmierne vďačný. Pritom všetci z môjho blízkeho okolia vedia, ako veľmi som chcel chytať za Spartu. Bol to môj veľký cieľ. Napokon som v nej bol iba chvíľku, zostali mi však výlučne príjemné spomienky. Premier League bol neskutočný krok, ale pre mňa bol splnený sen už to, že som si zahral za Spartu. Túžil som po tom práve od momentu, keď sme proti pražskému tímu hrali v predkole Ligy majstrov so Žilinou. Odkedy som zažil tú atmosféru, chcel som ju zažívať stále.
Súčasťou najlepšej ligy sveta ste už štyri a pol roka, patríte medzi brankárske stálice. Ako to, že ste ešte neuleteli niekam do vesmíru a ste stále rovnaký Martin Dúbravka, aký do Anglicka v zime 2018 prichádzal?
Možno je to práve preto, že som prichádzal v pokročilejšom veku. Mal som už skúsenosti a vedel som sa na všetko pozrieť reálnejšie a triezvejšie, než trebárs v dvadsiatich rokoch. Zároveň som mal a stále ešte aj mám okolo seba skvelých ľudí, ktorí ma vedia krásne „upratať“, ak začnem niekam ulietavať. Pretože každému sa to občas stane. Vtedy ma vždy podržia rodičia, priatelia či priateľka, ktorí mi ponúknu tie správne názory.
Hneď v prvom roku v Premier League ste získali ocenenie, ktoré predtým vyhrali osobnosti ako Shay Given či Alan Shearer. Bolo pre vás kľúčové odpichnúť sa na Ostrovoch dobrými výkonmi?
Určite áno. Hlavne pre futbalistu prichádzajúceho z českej alebo slovenskej ligy niet inej cesty než zaujať výkonmi. Nemáme toľko možností a také zastúpenie ako iné krajiny. Musel som preto hneď ukázať, že na to mám a že si zaslúžim ďalšie šance. Je super, že naďalej pokračujem ako jednotka a mám možnosť nastupovať pred našimi skvelými divákmi. Užívam si to a každú chvíľu chcem ísť naplno. Nebolo to vždy jednoduché, po páde som sa však vždy oklepal a pokračoval som vytýčeným smerom.
V Newcastli predtým z česko-slovenských brankárov pôsobil Pavel Srníček, v Premier League chytali aj ďalší gólmani z našich končín. Vnímajú vás aj v klube či v lige ako pokračovateľa výbornej brankárskej školy, ktorú na Ostrovoch reprezentovali napríklad aj Radek Černý, Jan Stejskal a najmä Petr Čech, dlhoročná stálica FC Chelsea a neskôr opora Arsenalu?
Nemyslím si. Angličania sa na nás z Česka a Slovenska nepozerajú takým pohľadom, že by sme boli brankárska veľmoc. Pre nich je práveže prekvapujúce, keď sa naši futbalisti presadia v Premier League. O to je pre mňa aj pre všetkých predo mnou z našich končín cennejšie, že sa nám to podarilo. Zároveň ma veľmi teší, že ma v klube berú ako seriózneho človeka, s ktorým sa dá porozprávať, ktorý dokáže vystupovať aj na verejnosti a nielen výkonmi, ale aj výrokmi dobre reprezentuje celý klub. Ak by som už od začiatku nedokázal komunikovať a nebol by som okrem hráča aj zástupca klubu, asi by som zhorel.
V Newcastli ste až doteraz každú sezónu bojovali o záchranu, čo je psychicky ubíjajúce. Ako ste sa v ťažkých chvíľach motivovali na zápasy a starali o to, aby ste neklesali na duchu?
Dôležité bolo, že nielen ja, ale všetci chalani v kabíne máme na seba neustále vysoké nároky. A máme tiež veľké ambície. Vždy bolo dôležité, aby si každý z nás vedel obhájiť svoj výkon a aby sa snažil ísť na maximum. Nikdy sme nemali medzi sebou spoluhráčov, ktorí by zhadzovali výkony iných. V kolektívnom športe je dobrá partia základ. Samozrejme, hrať každý rok o záchranu nie je ľahké. Veď aj v tejto sezóne sme nezačali vôbec dobre. Zároveň sme však mali postarané o motiváciu. Doteraz sa totiž žiadnemu klubu, ktorý bol po úvodných 14 kolách bez výhry, nepodarilo vybojovať záchranu. Takže aspoň v niečom sme prví. Ja som však pozitívny človek, takže aj keď sme prežívali ťažké časy, snažil som sa myslieť na to, čo je dobré a ako sa môžeme neustále zlepšovať.
Ťažké časy by už od nasledujúceho ročníka mali byť minulosť, keďže do Newcastlu vlani na jeseň vstúpilo konzorciu saudskoarabského korunného princa. Z United sa stal klub s najbohatším majiteľským pozadím na svete a takáto správa nepochybne zamávala s každým z kádra. Ako ste si s ňou poradili vy?
Keďže sa táto téma rozoberala približne dva roky, tušili sme, že by k predaju mohlo dôjsť. Napokon sa to podarilo. Osobne vnímam pozitívne, že majitelia chodia aj za nami do kabíny a intenzívne komunikujú. Poznáme teda ich vízie do budúcnosti, čo je pre nás ďalší pozitívny impulz v súvislosti s pokračovaním v tvrdej práci. V uplynulej sezóne bolo najdôležitejšie priviesť nového trénera s myšlienkami zodpovedajúcimi novým výzvam. Podľa môjho názoru sa klubu podaril najlepší možný krok, keď angažovalo Eddieho Howa.
Aký je?
Moderný typ trénera. Od hráčov vyžaduje veľa, ale vie si ich získať na svoju stranu. Je veľmi dôležité, aby hráči uverili trénerovi. Samozrejme, prerod mužstva vždy chvíľu trvá. Bude to dlhodobejší proces, ale verím, že sa už začneme šplhať k vyšším priečkam.
Nedokážeme vymenovať mená, ktoré sa už spájali s príchodom do Newcastlu, ani keby sme chceli zostať iba pri brankárskom poste. Najinformovanejší sú určite ľudia z manažmentu klubu, ako to však vnímate vy osobne? Aj sa obávate o svoju pozíciu, alebo ste už po toľkých rokoch pokojný a budete sa od letnej prípravy koncentrovať výlučne na konkurenčný boj, ktorý bude veľmi pravdepodobne náročnejší než doteraz?
Ja to beriem ako fakt. Možno je to tým, že už som dostatočne skúsený a viem vyhodnotiť túto situáciu. Doteraz som v každom mužstve musel bojovať o svoju pozíciu a dokazovať, že na to mám. Aj preto teraz vnímam ako realitu, že klub má finančné možnosti, ktoré mu umožňujú zabezpečiť a priviesť atraktívne mená. Neznamená to však automaticky, že aj prídu. Ani v zime neprišli také posily, aké sa najviac spomínali. Samozrejme, aj ja som zvedavý, koho klub angažuje a koho nie. Uvidíme, či sa to dotkne aj mňa. Ak áno, budem sa snažiť bojovať o svoje miesto.
ŠKODA POCHMÚRNEHO POČASIA
Poďme aj mimo futbalovej sféry. Ako sa vám žije v Anglicku?
Veľmi dobre. Ľudia sú priateľskí, otvorení. Radi sa bavia. Newcastle je dobré mesto na život, keďže nie je ani extrémne veľké, ani malé.
Čo vám prekáža viac: britské počasie alebo fakt, že krajšie dievčatá máme predsa len na Slovensku v porovnaní s Anglickom?
Dobrá otázka! Musím zložiť poklonu slovenským ženám, pretože ich máme nádherné.. Počasie mi však prekáža asi naozaj viac. Neustále je také pochmúrne, zamračené. Keď vyjde slnko, máte hneď lepšiu náladu. Žiaľ, nie je to tak často.
Ako najradšej trávite čas? Teraz už máte otcovské povinnosti, takže ho isto nie je nazvyš, predtým to však asi bolo v tomto smere lepšie…
Momentálne sa skutočne snažím všetok voľný čas venovať synovi a priateľke Lucke. Predtým sme predovšetkým veľa cestovali. Snažili sa zistiť čo najviac o anglickej kultúre a potom sme jednotlivé miesta navštevovali. Cestovali sme aj do iných krajín a tým sme sa aj vzdelávali.
Sledujete vo voľnom čase aj iné športy než futbal? Ktoré najradšej a najčastejšie?
Sledujem predovšetkým MMA či box. Tieto športy sa mi páčia. Osobne som sa bol pozrieť na súboj Joshuu s Povetkinom. Chcel som ísť aj na zápas Wildera s Furym, no to mi nevyšlo. Páči sa mi aj lyžovanie a to, že Petra Vlhová nám Slovákom robí vo svete neskutočnú reklamu. Neuveriteľné, čo dosiahla.
Trúfli by ste si postaviť sa do ringu?
V žiadnom prípade. Títo chlapci, ale aj ďalší, sú stvorení na to, aby tam stáli. Sú to neskutoční bojovníci. Klobúk dolu pred nimi a pred ich odhodlaním postaviť sa do klietky, v ktorej prakticky neexistujú žiadne pravidlá.
Najväčší športový sviatok sú olympijské hry. Sledujete radšej letné alebo zimné?
Keď som bol mladší, sledoval som najmä zimné. Aj preto, že som mal bratranca, ktorý skákal na lyžiach. Volal sa Michal Doležal. Žiaľ, škaredo spadol a prestal s tým. Momentálne na zimnej olympiáde najviac sledujem hokej.
Aké športové výkony a výsledky pod piatimi kruhmi vás v poslednom období najviac potešili?
Určite hokejisti v Pekingu. Kedysi, keď som bol v Liberci, stretol som sa tam v jednom bare na chvíľku s Jankom Lašákom. Bol úplne skvelý. Ešte v MŠK sme mali prepojenie s hokejistami či basketbalistami, teraz už nič také nefunguje. Spoločných priateľov mám s Petrou Vlhovou, s ktorou sa asi navzájom registrujeme, hoci sme sa ešte nikdy nestretli.
DOTAZNÍK MARTINA DÚBRAVKU
NAJSYMPATICKEJŠÍ SLOVENSKÝ ŠPORTOVEC
„Mám rád Richarda Lintnera, pre jeho prejav a mentálnu stránku. Čo sa týka intelektu, páči sa mi aj Boris Valábik. Čítal som jeho knižku. Je to človek na úrovni, tvrdý na seba aj na svoje na okolie.“
NAJSYMPATICKEJŠIA SLOVENSKÁ ŠPORTOVKYŇA
„Paulína Fialková.“
NAJSYMPATICKEJŠÍ SVETOVÝ ŠPORTOVEC
„Páči sa mi Novak Djokovič. Je to zábavný ,týpek´. Dokáže strhnúť dav na svoju stranu, vie ľudí vyburcovať.“
NAJSYMPATICKEJŠIA SVETOVÁ ŠPORTOVKYŇA
„Avril Mathieová.“
O ZLATEJ PETRE VLHOVEJ:
„Úžasné! Bol to neskutočný výsledok. Ľudia si možno ešte stále neuvedomujú, čo dosiahla. Na takejto úrovni je to obdivuhodné, musíme byť na ňu hrdí. Petra je unikát, tak ju berú aj súperky. Klobúk dolu pred ňou. Obzvlášť, keďže pochádza z krajiny, z ktorej nie je toľko špičkových športovcov.“
O BRONZOVÝCH HOKEJISTOCH:
„Po konci generácie, ktorá ťahala náš hokej za úspechmi, bolo dlho trochu tichšie. Ukazuje sa však, že máme stále kvalitných športovcov, ktorí nás dokážu parádne reprezentovať. Teším sa na ich ďalšie predstavenia na medzinárodnom ľade.“
