Už pred vyše mesiacom tušila, že to vyjde. Definitíva miestenky na olympijské hry do Tokia však prišla až koncom mája. Martina Repiská (25) sa v júli pobije o čo najlepší výsledok v metropole Japonska.

Na začiatku mája ste už takmer s istotou vedeli, že sa na olympijské hry dostanete. Čakali ste na potvrdenie, ktoré prišlo na konci mesiaca. Kde vás táto správa zastihla a aké boli bezprostredné pocity?

Dozvedela som sa to v piatok 28. mája, ešte to však stále nie je oficiálne. Naďalej čakáme na pozývací list od Svetovej bedmintonovej federácie, ale malo by to byť na sto percent isté. Akurát som bola na tréningu, keď mi začali písať ľudia a gratulovali mi. Bol to super pocit. Konečne mi docvaklo, že naozaj idem do Tokia. Poobede som ešte šla do posilňovne, správy pritom naďalej prichádzali a ja som sa už menej sústredila, prevládalo vo mne nadšenie.

Aj ste v rámci možností úspech oslávili?

Priamo v piatok nie, ale urobilo mi to pekný víkend. Teraz sa nachádzam na Slovensku. Prišla som sem na dva dni kvôli očkovaniu. Som tu však s rodinou, takže sme to spätne oslávili.

Ako to vyzeralo s kvalifikovaním na olympijské hry počas celého cyklu? Kedy ste začali tušiť, že to môže vyjsť?

Kvalifikáciu som mala dobre rozbehnutú už pred začiatkom pandémie koronavírusu. Keď sa všetko stoplo, čakali sme, čo sa bude diať. Po roku, keď sa „rozmrazil” rebríček aj systém a začali sme hrať turnaje, som vedela, že ešte budem potrebovať získať nejaké body. Odohrala som dobrý turnaj v Poľsku, kde som sa prebojovala do štvrťfinále a získala dosť bodov. V tom momente som už vedela, že mi to pravdepodobne vyjde.

Dlhodobo trénujete v Dánsku. V ženskom singli bude mať táto krajina dve miestenky do Tokia. Stretávate sa v tréningovom centre aj s dvojicou, ktorá bude bojovať o medaily v Japonsku?

S Dánkami, ktoré pôjdu na olympiádu, netrénujem. Ony sú v Dánskom národnom centre, ja trénujem v Európskom. V našom centre sú však iní hráči, ktorí sa tiež kvalifikovali.

Ako bude vyzerať vaša príprava pred Tokiom? Bude prebiehať aj na Slovensku?

Pripravovať sa budem v Dánsku v Európskom bedmintonovom centre (Centre of Excellence), ktoré je v meste Holbæk. Trénujem tam už takmer rok, na Slovensku sa pred olympiádou pripravovať nebudem. Príprava sa mi už navyše začala, mám za sebou týždeň a pol tréningu. Prvé tri týždne budú skôr fyzické na nabratie kondície a sily, potom sa budem viac zameriavať na herné prvky, zápasy a rôzne taktické situácie.

Viete už, kedy budete odlietať do Japonska?

Ešte presne nevieme, kedy budeme do Tokia cestovať. Bude to však niekedy okolo 17. júla. Máme odobrené, že v Tokiu môžeme trénovať päť dní pred začatím súťaží. Bedminton sa bude hrať hneď na začiatku OH priamo v Tokiu.

Olympijské hry budú špecifické, pohyb v celom dejisku bude obmedzený. Na druhej strane budete po Eve Sládekovej v Pekingu 2008 a Monike Fašungovej v Londýne 2012 treťou Slovenkou v tomto športe pod olympijskými kruhmi. Nie je vám trochu ľúto, že tak prídete o možnosť načerpať jedinečnú atmosféru?

Ja sa hlavne sústredím na turnaj, aby som podala čo najlepší výkon. Na druhej strane si nemyslím, že budeme mať možnosť vyjsť z našej bubliny, bude to tam dosť prísne. Bude to síce škoda, že sa nebudem môcť ísť pozrieť aj mimo dediny, ale rozhodne to nie je moja priorita. Som si však istá, že snahou organizátorov bude čo najviac sa priblížiť olympijským hrám spred pandémie. Dostali sme už druhý aktualizovaný protokol na celé OH, prvý som si už prečítala. Určite budem pripravená, keď tam pôjdeme.

Aký je váš cieľ v Tokiu?

Všetko bude záležať od vylosovania a od kúsku šťastia. Čaká nás skupinový systém, v každej skupine budú štyri hráčky, pričom ďalej do pavúka postupuje jedna. Určite by som chcela vyhrať čo najviac zápasov, to bude môj cieľ a potom uvidíme.

Na prelome apríla a mája sa uskutočnili majstrovstvá Európy v Kyjeve. Koronavírus je pomaly na ústupe, no napriek tomu to ovplyvnilo aj samotnú organizáciu a logistiku turnaja. Ako to vyzeralo v Kyjeve oproti predošlým veľkým turnajom? Čím ste si pred prvým zápasom museli prejsť?

Počas pandémie vyzerajú turnaje inak. Sú prispôsobené rôznym pravidlám a opatreniam, pred každou súťažou dostaneme iný protokol. Pri majstrovstvách to bolo obzvlášť prísne, keďže nás tam bolo veľa, každý navyše prichádzal z inej krajiny. Museli sme prísť tri dni vopred už s negatívnym testom, po príchode nás opäť otestovali. Vzápätí sme mali karanténu na izbe, až kým nám neprišiel výsledok z testu. Potom bol víkend, vtedy sme mohli začať trénovať. V pondelok nasledoval ešte jeden rýchlotest a šampionát sa začal v utorok. Okrem toho sme museli byť stále iba v hoteli, stravovali sme sa tiež iba v hoteli, nemohli sme chodiť von, mohli sme používať iba oficiálny transport. Prísnejšie to bolo aj pri zápasoch v hale. Nemohli sme sa tam zdržiavať, bolo zakázané podávanie rúk.

Beriete tieto opatrenia už ako samozrejmosť?

Na niektoré veci som si už zvykla, ale je to, samozrejme, iné, ako to bolo predtým. Pred koronavírusom sme sa mohli pozerať na zápasy, ísť sa von prejsť, niekam sa najesť, kúpiť si veci do obchodu.

V prvom kole ste mali čeliť súperke z Turecka, Aliye Demirbagová sa však z turnaja odhlásila. Nasledovalo kolo druhé proti Bulharke Linde Zetchiriovej, s ktorou ste mali negatívnu bilanciu 0:3 na zápasy. V prvom sete ste prehrali 10:21, potom ste sa ujali vedenia 9:5, no nedokázali ste ho udržať. Ako sa s odstupom času na duel pozeráte?

Tešila som na zápas, ale ako som vstúpila na kurt, stratila som vieru a sebavedomie. Myslím si, že to ovplyvnilo môj výkon. Bola to súperka na dobrom leveli, tiež jej išlo o postup na OH. Chcela som podať čo najlepší výkon, len tento zápas sa mi nepodaril na sto percent. Bojovala som však do konca, čo si nemôžem vyčítať.

Predtým ste boli ešte na dvoch turnajoch, oba sa konali v marci. All England Open je obrovská výzva, vypadli ste už hneď v prvom kole s Dánkou Line Christophersenovou (12-21, 11-21). Ako ste to prežívali?

Bol to úžasný pocit. Opäť na turnaji. Najmä na All England Open, ktorý je jeden z najväčších a najznámejších turnajov na svete. Som rada, že som sa tam dostala. Bolo to prvýkrát, čo som tam bola, naozaj som si to užila. Všetko to bolo iné, celková organizácia bola super, ľudia boli skvelí.

Potom nasledoval Polish Open, kde ste sa dostali do štvrťfinále a tam tesne prehrali (20-22, 15-21) s Indkou Tanyou Hemanthovou...

Je to tak, o týždeň neskôr som hrala v Poľsku. Na takýto typ a úroveň turnaja som viac zvyknutá. Odohrala som tam dobré zápasy a dostala sa do štvrťfinále. Som veľmi rada za každý jeden turnaj a zápas, na ktorý sa môžem dostať. Verím, že sa to čoskoro znovu dostane do normálu a budeme mať viac turnajov.

Keď sme sa rozprávali krátko po majstrovstvách Európy v Kyjeve, bol pred vami ešte turnaj v Huesce. Vraveli ste, že si ho chcete užiť, avšak vypadli ste v prvom zápase po prehre s Francúzkou Yaelle Hoyauxouvou po priebehu 21:12, 15:21 a 14:21... Bude pred Tokiom ešte nejaká šanca na herný reparát?

Určite to bol jeden z lepších turnajov. Viac som si ho užila, nemala som žiaden stres ani tlak, bola som pokojná. Ako som si už myslela, nešlo už o toľko bodov, tak som si ho mohla viac užiť. Ďalšie turnaje ma už pred olympijskými hrami nečakajú.

Pandémia koronavírusu ovplyvnila nielen šport, ale aj ľudí. Ako zmenila vás?

Posledné obdobie som sa snažila viac žiť v prítomnosti, zobrať si z každého dňa čo najviac. Sústredila som sa na veci, ktoré som mala pod kontrolou, snažila som sa neplánovať zbytočne veľa vecí do budúcna, lebo sa to všetko menilo a rušilo. Každý týždeň sme dostávali nové informácie, bolo to hektické obdobie. Nechcela som byť z toho celého negatívna. Myslím, že som sa na to pozerala dobrými očami.

V Dánsku žijete, študujete a trénujete od roku 2015. Aké boli najväčšie rozdiely medzi Dánskom a Slovenskom za posledný rok?

Najväčšie rozdiely boli asi v opatreniach a v tom, ako sa k tomu ľudia stavali. V Dánsku to bolo skôr voľné, štát veril ľuďom, že zostanú zodpovední. Na Slovensku to bolo a je všetko prísne.

Na začiatku pandémie ste pridali na internet povzbudzujúce video, v ktorom si „pinkáte” košík o stenu vo vašom byte. Vydržala to omietka a susedia?

(Smiech). Omietka vydržala, susedia sa nesťažovali. Bolo to po zhruba dvoch týždňoch, keď sme ešte nevedeli, do čoho ideme. Aj takto som sa snažila vydržať v bedmintonovej forme. V Dánsku boli haly a posilňovne zatvorené tri mesiace, rovnako ako aj všetky vnútorné športoviská.

Zaujímavým projektom boli týždenné vlogy v októbri a novembri minulého roka z vášho každodenného života. Čo vás k nim viedlo?

Bola to spolupráca so slovenským zväzom. Každý týždeň sme ja a Milan Dratva (reprezentant Slovenska v bedmintone, pozn. autora) vytvárali a posielali videá z nášho denného života.

Bolo to mienené skôr ako inšpirácia pre mladých hráčov, trénerov a fanúšikov slovenského bedmintonu, aby videli, ako sa pripravujeme či trénujeme. Počas tohto obdobia sme boli aj na turnajoch, priblížili sme im i to, ako to tam vyzerá, čo tam robíme. Niekedy som na to veľmi nemala čas, museli sme si to sami strihať a editovať. Niektoré týždne som si to preto až tak neužila, ale iné som sa veľmi tešila, že môžem urobiť nové video. Určite to bola skvelá nová skúsenosť.

Fanúšikov určite pobavilo aj video pred šampionátom v Kyjeve pre Bedminton Europe, kde ste účinkovali aj s Milanom Dratvom. Vo videu o vás prezradil, že v hudbe nemáte vkus. Pomohol tomu minulý rok, keď sa predsa len dlhý čas dalo byť viac-menej len doma?

Myslím si, že to Milan trochu prehnal v tom, že nemám vkus pre hudbu. To si myslí iba on (smiech). Počúvam všetko, prispôsobím si to podľa nálady alebo podľa toho, čo robím – v tom sa veľa nezmenilo.

Ako trávite čas, keď netrénujete?

Snažím sa robiť niečo produktívnejšie. Čítam viac kníh, venujem sa škole, volám viac s rodinou a priateľom.

Prezradíte, akú knihu teraz najčastejšie beriete do ruky?

Momentálne mám rozčítanú The Tipping Point od Malcolma Gladwella v angličtine, predtým som čítala knihu od Davida Gogginsa – Can’t hurt me, rovnako po anglicky. Tá bola naozaj dobrá, odporučila by som ju nielen športovcom, ale aj bežným čitateľom.

V Odense, kde dlhodobo žijete, študujete na University of Southern Denmark medzinárodný obchod a manažment (International Business and Management). Prvý stupeň štúdia ste úspešne zvládli, kedy budete promovať?

Vyzerá to veľmi dobre. V tomto semestri mám takmer všetko za sebou, zostáva mi spracovať už iba záverečnú esej. Ďalší semester, ktorý sa začína v septembri, budem písať diplomovú prácu. Je to posledná vec, ktorá chýba k uzavretiu štúdia. Predpokladám, že štúdium ukončím budúci rok v januári.