Kristína Svrčková sa venuje plávaniu, ku ktorému sa nedávno rozhodla pridať aj triatlon. Pochádza zo športovej rodiny – jej brat Martin je cyklista, brat Michal hrá hokej a aktívni sú aj jej rodičia a dve mladšie sestry. „Mnohokrát máme tréning každý úplne inak a rodičia musia skoro celý deň stráviť vyvážaním. Veľa pre nás obetujú. Máme šťastie. Veľmi nám pomáha celá rodina,“ hovorí finalistka grantového projektu Nadácie SOŠV Ukáž sa!

Ako si sa dostala k plávaniu?

Rodičia ma prihlásili na plavecký kurz, aby som mala nejaké základy. Bolo to už dávno, detaily si moc nepamätám. Pamätám si iba, že v hneď prvý deň ma presunuli do vyššej skupiny. Veľmi sa mi páčil ten pocit cítiť vodu a to ticho pod hladinou, čo mi ostalo až doteraz. Veľa ľudí neznáša vôňu chlóru, ja to však milujem.

Vedela by si si predstaviť život bez športu?

Úprimne si už bez plávania neviem predstaviť život. Neviem si predstaviť, že by som sa každý deň po škole neponáhľala na tréning. Plávanie ma vždy odtrhne od bežného života. Keď plávam, tak len plávam a na nič iné nemyslím - iba na počítanie päťdesiatok. No a ten pocit spokojnosti po dobre odmakanom ťažkom tréningu je úžasný. Slovami sa to veľmi nedá opísať. Ten, kto to pozná, tak vie, o čom hovorím.

V minulosti si sa venovala hokeju. Čo rozhodlo, že si ľad vymenila za bazén?

V staršom veku bolo už náročnejšie kombinovať oba športy a do každého dávať všetko. Hokej som mala naozaj rada a dal mi neskutočne veľa, veľmi dlho som sa rozhodovala. Hokej je dosť kontaktný šport a po niekoľkých rozhovoroch s ocinom som sa rozhodla, že plávanie bude lepšie. Kondička z hokeja mi však dosť pomohla.

Súvisiace

Úspech jedného je úspech všetkých: Svrčkovcom pomáha v napredovaní aj Nadácia SOŠV

Čítajte >

Kto ti najviac pomohol v tvojich športových začiatkoch?

Určite rodičia a rodina. Ocino nás všetkých troch, vtedy sme boli len traja, prihlásil na hokej. Všetci sme začali tam a potom si hľadali vlastné cesty. Dodnes si pamätám, ako sme na prvý hokejový tréning prišli v lyžiarskych prilbách, kombinéze a dvojúčelových korčuliach z Tesca. Všetci s plačom, že tam nechceme byť. (smiech) To sa však po pár tréningoch zmenilo.

Ako vyzerá tvoj bežný plavecký tréning?

Záleží na tom, v akej časti sezóny sa nachádzam, ale ten základ je vždy takýto: rozcvička na suchu, rozplávanie vo vode, cvičenia – technika, zahrievacia séria, hlavná séria, vyplávanie. Potom ešte nejaký silový alebo kondičný tréning na suchu.

Okrem plávania si sa začala venovať aj triatlonu. Ako sa ti v ňom zatiaľ darí?

Cez leto chodievame s klubom na kondičné sústredenia, kde behávame a bicyklujeme. Tam sme si aj s trénerom všimli, že mi tieto športy tiež celkom idú. Po plaveckých pretekoch som bola často smutná, pretože som príprave obetovala naozaj veľkú drinu a výsledky neboli podľa predstáv. Som taký priemerný plavec, ale ja chcem vyhrávať. Tréner ma vždy učil veľkej trpezlivosti, vždy vravel, že môj čas príde. Minulý rok cez leto som teda vyskúšala Žilinský triatlon a skončila som tretia, čo je super.

O rok na to, ešte stále s hlavným zameraním na plávanie, som vyskúšala triatlon v Košiciach, kde som skončila druhá a zopakovala si Žilinský triatlon, tentokrát však na najvyššom stupni. Plávanie je z tých troch športov najviac náročné, čo sa týka techniky, preto mám veľkú výhodu. Uvidíme, možno moja cesta nebola hokej a ani plávanie, ale triatlon. A môj čas príde tam. To všetko zistím budúci rok, keď sa mu začnem naplno venovať.

Zvládaš popri dvoch športoch aj svoje školské povinnosti?

Keď sa chce, všetko sa dá. V športe nie je vždy všetko isté. Neviem, či ma uživí, a preto si musím nechať aj zadné dvierka. Chodím na obyčajné gymnázium a je to celkom náročné, no zvládam to. Záleží mi na známkach, nie som v tom „lajdák”, čiže po tréningu prídem domov a učím sa Niekedy to ide ľahšie, inokedy ťažšie. Páči sa mi ten pocit chápať súvislosti a rozumieť veciam. Učenie ma celkom baví. Síce možno ani nie, len som disciplinovaná. Ak mi šport nevyjde, chcela by som sa možno stať športovým psychológom.

Čo okrem tréningu robíš pre svoje telo?

Rada chodím na túry do hôr a skúšam aj iné športy. V poslednej dobe ma celkom baví si len tak zahrať volejbal. Taktiež sa snažím dobre a výživne sa stravovať, to je tiež dosť dôležité. Mamina už vie, čo a ako nám variť, keďže sme dom plný športovcov.

Kristína Svrčková sa venuje plávaniu, ku ktorému sa nedávno rozhodla pridať aj triatlon.

Foto

Archív KS

Na aký svoj úspech si najviac hrdá?

Moje úspechy zatiaľ nie sú nejaké veľké, ale robím všetko pre to, aby raz boli. Každý úspech si vážim, no nie vždy som celkom spokojná. Som na seba tvrdá, no teraz v lete na Žilinskom triatlone som bola naozaj spokojná a bol to super pocit postaviť sa na najvyšší stupeň.

Kto je tvoj športový vzor a prečo?

Dlhé roky je mojím vzorom švédska plavkyňa Sarah Sjöströmová. Je veľmi bojovná. Napríklad teraz, nie dlho pred olympiádou, mala úraz, niečo s lakťom. Nevzdala to a dokázala sa dostať späť do prípravy. Dokonca získala aj olympijskú medailu v Tokiu, mala som zimomriavky.

V poslednej dobe začal byť mojím vzorom aj Jakub Grigar. Síce to nie je plavec, ale veľmi sa mi páči jeho skromnosť a pokora. Je to niečo úžasné. Mala som možnosť ho stretnúť aj osobne vďaka #JOTGAMES. Naživo je taký istý, skromný a veľmi usmievavý. Vôbec si neulieta a pritom by mohol. Pokora je veľmi dôležitá.

Aké sú tvoje ďalšie ciele, ktoré by si chcela dosiahnuť?

Chcem využiť všetok svoj potenciál. Stať sa najlepšou, akou môžem byť. Ak mojím najvyšším možným levelom budú olympijské hry, bude to úžasné a splnil by sa mi jeden z mojich snov. Ale aj keď to bude možno len umiestnenie na majstrovstvách Slovenska a budem vedieť, že som dala do toho všetko a že je to môj vrchol, budem spokojná. Tie olympijské hry sa mi však pozdávajú viac.

Ako ti šla práca na Instagrame počas projektu Ukáž sa? Bola si aktívna na sociálnych sieťach aj pred súťažou?

Ani moc nie, teda aspoň nie v takom množstve ako počas súťaže. Myslím si, že mi to šlo celkom fajn a aj ma to bavilo. Dokonca som aj zistila, že mnohí ľudia sú naozaj super. Jednoduché „držím palce” ma dokázalo neskutočne potešiť a povzbudiť.

Čo bolo pre teba v rámci Ukáž sa! tou najväčšou výzvou?

Určite natáčanie samej seba a rozhodovanie, či to je dobré, alebo nie. Taktiež vymýšľanie a úprava príbehov, príspevkov a popisov. Ale bola to sranda a veľa som sa naučila.

Je podľa teba Instagram dobrým miestom na propagovanie športu?

Určite áno. Dnes na Instagram chodia skoro všetci. Treba ľuďom ukázať, aký je šport super, ale treba im aj ukázať, že to nie je zadarmo a nie vždy sa darí.

Sleduješ na sociálnych sieťach nejakých športovcov?

Áno, celkom dosť. Veľmi rada sledujem triatlonistu Richarda Vargu. Je mi to celkom blízke a zaujíma ma, čo robí a ako trénuje špičkový triatlonista. Ďalšia moja obľúbenkyňa je britská triatlonistka Lucy Charlesová, vždy sa teším na jej stories. Celkovo sledujem veľa športovcov a nielen plavcov, či triatlonistov. Sledujem ich, lebo ma inšpirujú a motivujú na sebe pracovať.

Ako využiješ finančný grant z programu Ukáž sa?

Tento rok nám rodičia urobili takú menšiu telocvičňu. Čiže určite nejaké peniaze pôjdu tam. Ďalej na pomôcky, sústredenia, preteky a regeneráciu. No a ešte by som si potrebovala kúpiť neoprén na triatlon. Určite nám to veľmi pomôže.

Ste piati súrodenci, viacerí z vás sa venujú športu. Ako to doma zvládate? Vozenie na tréningy, súťaže, sústredenia... Zrejme to nie je jednoduché.

Nie je to jednoduché, ale dá sa to zvládať. Výhodou je v tomto naša veľká rodina. Mnohokrát máme tréning každý úplne inak a rodičia musia skoro celý deň stráviť vyvážaním. Veľa pre nás obetujú. Máme šťastie. Veľmi nám pomáha aj celá rodina. Zavolám dedkovi, či by nemohol pre mňa prísť, lebo rodičia nemôžu a on vždy príde. A ak nepríde on, vždy nám niekoho vybaví. Jednoducho nás nikdy nenechajú v „štichu”. To je veľký dar.

Tvoj starší brat Martin nedávno podpísal zmluvu s elitným cyklistickým tímom. Ako vnímaš jeho úspechy?

Jemu som to možno nepovedala, ale cítim sa neskutočne hrdo. Vždy mám zimomriavky. Celkom dosť sa podobáme, čiže ľudia vedia, že som jeho sestra a vždy, keď sa ma na neho pýtajú, cítim sa pyšne. Takisto som hrdá, keď môj druhý brat spraví nejakú parádnu fintu, či strelí gól na hokeji, alebo keď vidím moju mladšiu sestru tancovať na javisku. No a moja najmladšia sestra, ešte bábätko, nám robí radosť stále.

Úspech jedného je úspech všetkých a som šťastná za každého. A potom vidieť rodičov ako sú aj oni šťastní. To je veľký bonus.