Mladá slovenská ambasádorka I. ZOH mládeže Petra Gantnerová o kultúrno-vzdelávacom programe podujatia
INNSBRUCK – BRATISLAVA 24. januára (vyslaný redaktor www.olympic.sk ĽUBOMÍR SOUČEK) - Dvadsaťpäťročná slovenská zjazdárka Petra Gantnerová, účastníčka dvoch svetových zimných univerziád a jedného EYOF, si na nedávnych I. zimných olympijských hrách mládeže v Innsbrucku vyskúšala úlohu mladej ambasádorky tohto podujatia. Spoločne s ňou pôsobili v tirolskej metropoly ďalší 32 mladí ambasádori, ktorých nonimovali ich národné olympijské výbory a schválil Medzinárodný olympijských výbor. Ich úlohou bolo hlavne oduševňovať účastníkov ZOHM k účasti na aktivitách kultúrno-vzdelávacieho programu (CEP) a pomôcť im učiť sa olympijským hodnotám.
Po skončení I. ZOHM sme si s Petrou Gantnerovou (na fotografii Jakuba Súkupa) pohovorili o jej poznatkoch a zážitkoch v Innsbrucku.
● Ako vyzerala konfrontácia vašej predstavy o tom, čo vás ako mladú ambasádorku čaká, s realitou?
„Realita sa trochu líšila od mojich predstáv. Samozrejme, pre účastníkov ZOH mládeže bolo dosť ťažké skĺbiť súťažné športové aktivity s kultúrno-vzdelávacím programom. Spočiatku preto účasť našich športovcov na aktivitách CEP nebola nijako veľká. Ale zase neskôr som bola prekvapená ich záujmom.“
● Zúčastňovali sa slovenskí športovci na aktivitách CEP v hojnom počte?
„Bežci na lyžiach a biatlonisti, ktorých súťaže sa končili až predposledný deň ZOHM, sa pohybovali dosť individuálne a ja som sa s nimi mimo dediny stretávala málo. Ale počula som, že patrili medzi prvých, čo získali ceny za aktívnu účasť na CEP, napríklad slúchadlá. Hokejistky zase nemali príliš veľa času, pretože väčšina aktivít sa diala popoludní, keď ony zvyčajne mávali tréningy. A v kolektívnom športe je zvykom, že všade sa chodí spoločne, preto nebolo jednoduché to skoordinovať.“
● O ktoré aktivity z bohatej ponuky v rámci CEP bol najväčší záujem?
„Z toho, čo som celkove počula, tak najväčšej medzinárodnej obľube sa tešil projekt „Be the chef“, ktorý bol zameraný na varenie a prípravu zdravých jedál. Pokiaľ ide o našich športovcov, oni zrejme najviac navštevovali stánky s propagáciou jednotlivých krajín alebo výstavy, kde sa dali pomerne ľahko získať body a nebolo treba vyvinúť väčšiu vlastnú aktivitu. Ale napríklad so sánkarmi som navštívila mediálny workshop, kde sme sa dozvedeli všetko možné o fotografovaní. Mediálny workshop, o ktorý som predpokladala značný záujem, však na moje prekvapenie navštívilo len málo športovcov. Myslím si, že je to preto, lebo sú dosť hanbliví, keď majú komunikovať v cudzom jazyku. S viacerými našimi športovcami som sa však zúčastnila na bubnovaní, alebo na tzv. urban sports, kde sa trebárs chodilo po lane. Viem, že hokejistky boli aj na rôznych workshopoch, napríklad na stretnutiach so športovými osobnosťami s názvom „Meet the Role Model“.
Na snímke Ľubomíra Součka slovenský stánok v kongresovom centre Innasbrucku. Pripravili ho žiaci školy z mestečka neďaleko od Innsbrucku.
● Akú schopnosť hovoriť hovoriť cudzími jazykmi prejavili naši športovci?
„Po anglicky aspoň tým základným veciam rozumejú takmer všetci. Horšie je to s vlastným rozprávaním v cudzom jazyku. Ale snažila som sa pri prihlasovaní našich športovcov na jednotlivé aktivity zariadiť, aby tam bol prekladateľ do češtiny.“
● Bola ponuka aktivít CEP dostatočne bohatá a pestrá?
„Určite áno. Hlavne to bolo rozdelené medzi aktivity, kde bolo treba dosť rozmýšľať a medzi také, kde sa skôr vyžadovalo fyzické pôsobenie.“
● Celý kultúrno-vzdelávací program sa odohrával mimo Olympijskej dediny - predovšetkým v kongresovom centre, kam chodievali členovia výprav na obedy a večere. Bola to veľká komplikácia v porovnaní s tým, keby boli dostatočné priestory na aktivity CEP priamo v dedine?
„Podľa mňa to bola dosť veľká komplikácia. Prinajmenšom stretnutia so športovými hviezdami podľa mňa mali byť v dedine. Lebo keď ste minimálne hodinu zabili cestou z dediny do kongresového centra a späť, príliš sa vám nechcelo ešte míňať ďalší dlhší čas. A večerné stretnutia so vzormi sa končievali až o pol desiatej. To už bolo dosť neskoro, najmä keď športovcov ešte čakali súťaže.“
● Mohli športovci navštevovať aktivity CEP sami, alebo ich musel vždy sprevádzať dospelý?
„Na všetky aktivity v rámci CEP mohli športovci chodiť sami, len ja som ich na niektoré musela prihlasovať.“
● Rakúski organizátori poskytli všetkým športovcom interaktívny USB-kľúč s názvom Yogger, čo bola zaujímavá novinka. Ako sa osvedčila? Na snímke Ľubomíra Součka Petra Gantnerová a zástupca vedúceho slovenskej výpravy Boris Demeter predvádzajú, ako sa vymieňajú dáta cez Yoggery.
„Yogger obsahoval napríklad elektronickú vizitku. Keď si ho užívateľ zasunul do počítača, pripojil sa k internetu a utvoril si svoje konto, Yogger si s ním zosynchronizoval. Mohol si naň uložiť minimálne meno a mailovú adresu, alebo napríklad aj množstvo mailových adres, telefónne čísla, kontakty na sociálnych sieťach, atď. Jednoduchým priložením jedného Yoggera k druhému sa po zablikaní zeleného svetielka tieto údaje preniesli k inej osobe. Cez Yogger sa získavali aj body, za ktoré ste si mohli vybrať zaujímavé predmety – napríklad slúchadlá, fľaše, slnečné okuliare, atď. Cez Yogger ste mali aj prístup k informáciám spojeným s jednotlivými aktivitami v rámci CEP. Napríklad na kuchárskom workshope som si stiahla na Yogger všetky recepty, podľa ktorých sme varili. Toto bolo rovnaké pri každom stánku. Napríklad v stánku WADA ste si mohli stiahnuť všetky kľúčové informácie k dopingovej problematike. Keď sa v budúcnosti odstránia niektoré drobné technické problémy - v chlade sa rýchlo vybíjala batéria, alebo niekedy Yogger nefungoval a deti nemohli získať body - bude to veľmi cenný komunikačný prostriedok.“
● Aká spätná väzba v súvislosti s CEP sa k vám dostala od členov našej výpravy?
„Niektorí sa na aktivitách CEP zúčastňovali len pre získavanie bodov, za ktoré potom mohli dostať rôzne predmety. Ale viacerí mi povedali, že to bolo zaujímavé. Bolo to asi veľmi individuálne. Záležalo na vyspelosti každého zo športovcov, čo si z toho chce alebo dokáže zobrať.“
● Čo vám dalo pôsobenie v pozícii ambasádorky a nová životná skúsenosť?
„Hlavne mi bolo ľúto, že takéto niečo neexistovalo vtedy, keď ja som bola športovkyňa v juniorskom veku. Možnože niektoré veci by som v takom prípade robila inak. Veľmi sa mi páčil napríklad workshop „time management“, kde sa hovorilo o správnej organizácii činností počas dňa. Aj mediálny workshop bol cenný. Ja som ako športovkyňa neposkytla v živote veľa rozhovorov a nemám to veľmi rada, ale práve takého ,školenie´ by mi v mladšom veku mohlo pomôcť osvojiť si nejaké základy komunikácie s médiami. Úplne nadšená som zo stretnutí s niektorými športovými hviezdami, predovšetkým s plavcom Alexandrom Popovom. A samozrejme, so zjazdárkou Lindsey Vonnovou. K mladým športovcom bola veľmi milá a mohli sa jej spýtať na čokoľvek – napríklad dostala otázku o obľúbených nohavičkách... Dvakrát som bola aj na stretnutí s prezidentom MOV Jacqom Roggem.“
● Váš najsilnejší dojem z premiéry zimných olympijských hier mládeže?
„Samozrejme, zlatá medaila zjazdárky Petry Vlhovej. Ale veľmi ma pobavili naši sánkari. Objavili leták o zelenej olympijskej dedine a na jeho základe sa zapojili do súťaže o najekologickejší apartmán, ktorý spotrebuje najmenej elektriny, vody, atď. Víťazi súťaže mali dostať mobilné telefóny. Druhý týždeň sa preto chodili sprchovať mimo svojich izieb, aj laptopy a telefóny nabíjali inde, len aby mali najmenšiu spotrebu... Želala som im, aby to vyhrali.“
● Od strelkyne Danky Bartekovej, ktorá bola v pozícii našej mladej ambasádorky premiére OH mládeže v lete 2010 v Singapure, ste vopred dostali množstvo informácií, čo vás na olympiáde môže čakať. Bolo napriek tomu niečo také, čo vás zaskočilo?
„V Singapure všetci účastníci dostali mobily, takže vzájomná komunikácia bola určite jednoduchšia. V Innsbrucku som však mala neraz dosť veľký problém stretnúť sa s našimi športovcami. Jednoduché to bolo akurát s hokejistkami, ktoré mali spoločný program a vedela som sa telefonicky skontaktovať s ich vedúcou. Ale napríklad bežcov na lyžiach či biatlonistov som takmer nevidela.“
● Neľutujete, že ste boli v Innsbrucku?
„Vôbec nie! Prvý raz v živote som videla veľké športové podujatie z druhej strany – nie ako aktívna športovkyňa.“
