Diskriminácia, obťažovanie, šikana či zneužívanie v športe sú (a boli?) častými javmi, ale až v poslednom čase sa im venuje zvýšená pozornosť. O týchto javoch prichádzajú správy z okolitých, ale i vzdialenejších krajín. Koncom minulého roka sa to dotklo aj slovenského športu. 

Gábora Szaudera, šéftrénera víťazného tímu umeleckých plavkýň na Panamerických hrách, obvinili jeho zverenky v Kanade z rasistických a homofóbnych prejavov. Michiganský súd v roku 2018 odsúdil na 200 rokov Larryho Nassara, lekára americkej gymnastickej reprezentácie, ktorý dve desaťročia sexuálne obťažoval členky družstva, medzi nimi aj olympijskú víťazku z roku 2012 Simone Bilesovú. Štúdia z Kórejskej republiky ukázala v tamojšom športe na veľmi znepokojujúcu situáciu: 37 percent športovkýň  je vystavených počas kariéry sexuálnemu obťažovaniu.

O týchto javoch sme hovorili s generálnou sekretárkou Slovenskej gymnastickej federácie (SGF) a šéfkou Komisie SOŠV pre ženy a šport Monikou Šiškovou.

Prečo boli tieto javy dlho zamlčané? Neexistovali? 

Táto téma bola tabu, o ktorej sa nehovorilo. Neboli nastavené procesy, návody, ako riešiť situácie, v ktorých dochádzalo k obťažovaniu alebo šikane. Myslím si, že samotné športové prostredie nedávalo možnosť obetiam sa brániť. O probléme sa hovorí až v posledných rokoch, vznikajú smernice, je tu možnosť anonymného nahlásenia, čím sa otvárajú dvere pre všetkých, ktorí cítia, že im je ubližované. Určite je to správny smer. Nahovárať si, že v športe sa takéto niečo nedeje, by bolo neúprimné. Deje sa to vo všetkých oblastiach života a šport nie je výnimkou. My sa musíme zo všetkých síl snažiť zamedziť takýmto javom a ak sa stanú, urobiť všetko pre to, aby sme obetiam dali možnosť brániť sa a pomohli im.

Európska komisia vydala v r. 2007 tzv. Bielu knihu, ktorá poukázala na tento nebezpečný jav dokonca medzi maloletými športovcami a upozornila na to, že ich ochrana je mizerná. Správa UNICEF uvádza dokonca aj konkrétne prípady – anonymne. MOV na to pred desaťročím tiež upozornil. Vedenia športov po celom svete to však akoby nebrali na vedomie, hoci príklady sa nájdu i v našej blízkosti.

Čoraz častejšie sa k nám dostávajú správy zo sveta o týchto prípadoch. Žiaľ, zaznamenali sme prípady už aj u nás. Zatiaľ len niekoľko, ale pozitívom je, že sa začína o téme hovoriť, že sa športovci bránia a ohlasujú, neboja sa už vyjsť s takouto témou na verejnosť. Chcem ale upozorniť, že téma obťažovania sa nemusí týkať len športovcov. Je to aj o zastrašovaní rozhodcov, šikanovaní trénerov a podobne. Týka sa to všetkých účastníkov v športe, aj keď športovci sú tí najviac postihnutí.

Veľmi záslužnú prácu urobil Medzinárodný olympijský výbor, ktorý svojimi odporúčaniami a iniciatívami dáva návod národným olympijským výborom  a medzinárodným športovým federáciám, ako s problémom obťažovania pracovať. Tie zase posúvajú svoje skúsenosti na národné športové federácie, ktoré by mali problematiku priniesť k tým, ktorých sa to týka – teda do klubov a k športovcom.

Najväčší problém spočíva v tom, že tí, ktorým bolo ublížené, či je ubližované, sa neozvú, takže „nie je čo riešiť.“ Z minulosti pretrvávajú tréningové praktiky, ktoré určite nie sú v poriadku, ale mnohí ich stále vidia ako niečo, čo k tréningu patrí, čo musia vydržať, aby sa priblížili k svojim športovým cieľom.

Mladí športovci často počujú od svojho najbližšieho okolia, že musia vydržať, nech nie sú „padavky“. Takže mladý športovec by to považoval za svoje zlyhanie. A tak trpí, znáša... Je veľmi ťažké určiť hranicu, kedy je tlak trénera v snahe o zlepšenie výkonu ešte v rámci normy a pravidiel a kedy je táto pomyslená čiara už prekročená a ubližuje. Samozrejme, iné je sexuálne obťažovanie, tam je nulová tolerancia.

Monika, vy ako generálna sekretárka Slovenskej gymnastickej federácie a trénerka ste sa nikdy nestretli ani len s náznakom takéhoto javu? 

Počas svojej aktívnej športovej kariéry som nezažila nič, čo by naznačovalo problematické správanie zo strany trénerov k nám cvičenkám. Ani som netušila, že niečo také existuje. Boli sme výborný kolektív, s radosťou sme chodili na tréningy, sústredenia. Ako trénerka takisto. Mala som zrejme šťastie, ale tak by to malo platiť pre každého. Každý účastník športového prostredia by sa mal cítiť bezpečne a rozvíjať svoje športové majstrovstvo v zdravom prostredí. Bariéru mlčanlivosti  prelomili až americké gymnastky, ktoré zverejnili svoje skúsenosti so sexuálnym obťažovaním zo strany trénera a lekára.

Nedávno rozvíril hladinu prípad v Kanade pôsobiaceho maďarského trénera synchronizovaného plávania Gábora Szaudera, ktorý v uplynulých rokoch pôsobil aj na Slovensku. Zverenky ho obvinili z obťažovania, dokonca aj tu na Slovensku. Vidím veľkú chybu a nebezpečenstvo v tom, že prípad nie je vyšetrený, čo neprospieva ani jednej strane. Pokiaľ sa to nestalo, obťažovaný je tréner. Ak áno, takýto človek nemôže ostať v športe...

Jednoznačne je potrebné prípad vyšetriť. Platí prezumpcia neviny, teda ak vina nie je dokázaná, tréner je nevinný. Takéto prípady športu neprospievajú. Verejnosť musí športovému prostrediu dôverovať. Rodičia dajú deti do klubov, zveria ich trénerom, len ak budú mať dôveru, že deťom sa nič zlé nestane. A šport si túto dôveru musí zaslúžiť. My všetci musíme spoločne pracovať na tom, aby sme svojím správaním prispeli k bezpečnému prostrediu, ktoré zabezpečí zdravý vývoj dieťaťa po psychickej aj fyzickej stránke.

Dá sa povedať, že niektoré športy, napr. ako gymnastika, kde sa tréner pri istých cvikoch musí dotknúť zverenky, sú viac ohrozené? 

Na prvý pohľad je to určite tak. Tréner sa pri dávaní dopomoci a záchrany predsa musí cvičenca dotknúť, preniesť ho, aby zamedzil pádu, zraneniu. Prípadne pri nácviku nových cvičebných tvarov ho metodicky naviesť na precítenie polôh a pohybov. Toto sa ale deje v telocvični, pred očami ostatných trénerov, cvičencov, často aj rodičov. Obťažovanie sa ale väčšinou deje za zatvorenými dverami, v šatni, v súkromí. To sú nebezpečné situácie, ktorým musíme predchádzať. Existujú organizácie, ktoré spracovávajú postupy, pravidlá, ako sa má tréner správať, akým situáciám sa vyhýbať, napr. nikdy sa nezdržiavať v priestore s cvičencom osamote a podobne.

Podľa odborníkov existujú rôzne typy obťažovania: fyzické (tresty, bitka), emočné (urážka, posmech zastrašovanie, dehonestácia, atď.), sexuálne a z nedbalosti, a to v každom športe. Najčastejšie sa to stáva v šatni, počas tréningu, cestou na preteky, na sústredení a v aute trénera. Dá sa tomu vôbec zabrániť? 

Najúčinnejšia je, samozrejme, prevencia. Musíme vzdelávať nielen trénerov a odborníkov, ako sa správať, ako nedať príležitosť, aby sa vôbec takéto správanie mohlo prejaviť, ale aj samotných cvičencov. Naučiť ich, že v prípade, že sa deje niečo, čo sa im nepáči, je potrebné to povedať. Samozrejme, my, dospelí, musíme počúvať a byť otvorení takémuto rozhovoru alebo informácii. Deti nám často svojím správaním naznačujú, čo cítia. Musíme byť vnímaví, prístupní. Opäť je to o dôvere.

SOŠV realizoval anonymnou dotazníkovou formou prieskum v rámci iniciatívy Šport v bezpečí, z ktorého vyplynulo, že skúsenosť s akoukoľvek formou obťažovania má až 28 % respondentov. Častejšie pociťujú tieto neprijateľné prejavy ženy, priznala ich až tretina opýtaných (33,3 %). U mužov uviedla necelá pätina (19,35 %), že sa stretla s problematikou už aj osobne. Bol to podnet, aby sa vlani prijala Smernica o ochrane pred diskrimináciou, obťažovaním, šikanou a zneužívaním v športe ?

Postup bol opačný. Ako hovoríte, s obťažovaním sa vo väčšej miere stretávajú ženy a často majú osobnú skúsenosť. Komisia SOŠV pre ženy a šport, ktorá má vo svojej agende podporu žien v športe, prirodzene vyvinula iniciatívu na vytvorenie smernice proti obťažovaniu, aby sme v prípade, že sa niečo takéto na Slovensku vyskytne, vedeli, ako máme postupovať. Zadefinovali sme jednotlivé druhy obťažovania, určili zodpovedné osoby pri riešení. V spolupráci s legislatívno-právnou komisiou sme zosúladili smernicu s právnymi normami platnými na Slovensku. Dotazník vznikol až v závere ako logické vyústenie a zavŕšenie celého procesu. Ak by nemali dotknuté osoby možnosť nahlásiť svoj problém a tak ho začať riešiť, nemala by samotná smernica ten účinok, ktorý od nej očakávame.

Na stránke SOŠV môžu nájsť športovci formulár pre podanie anonymného oznámenia o diskriminácii, obťažovaní, šikanovaní, zneužívaní alebo inej forme porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Využili to už niektorí športovci?

Podľa mojich vedomostí sa športovci zapojili do anonymného prieskumu pri spustení iniciatívy Šport v bezpečí. Prieskum bol vyhodnotený a aj vy ste použili niektoré z údajov. O ďalších nahláseniach nemám v tejto chvíli vedomosť.

Smernica

Vo Vyhlásení Medzinárodného olympijského výboru (MOV) o konsenze voči obťažovaniu a zneužívaniu v športe sú definované nasledovne:

(a) Psychické zneužívanie: Akýkoľvek nežiadúci prejav vrátane väznenia, izolácie, verbálneho útoku, ponižovania, zastrašovania, infantilizácie alebo iného zaobchádzania, ktoré môže v jednotlivcovi narúšať pocit identity, dôstojnosti a sebaúcty.

(b) Fyzické zneužívanie: Akýkoľvek vedomý a nežiaduci prejav − ako napríklad úder, bitka, kopanec, uhryznutie či popálenie − spôsobujúci fyzickú ujmu alebo zranenie. K takýmto prejavom patria aj nútené alebo nevhodné aktivity (napr. vekovo alebo fyzicky nevhodné tréningové záťaže, aktivity počas zranenia alebo v bolesti), nútená konzumácia alkoholu alebo nútený doping.

(c) Sexuálne obťažovanie: Akýkoľvek nechcený alebo nežiaduci prejav sexuálneho rázu, či už verbálny, neverbálny, psychický alebo fyzický. Sexuálne obťažovanie môže mať aj formu sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

(d) Nekonsenzuálny sexuálny styk: Akékoľvek prejavy sexuálnej povahy, či už nekontaktné, kontaktné alebo penetračné, pri ktorých bol súhlas vynútený/zmanipulovaný alebo nebol, či nemohol byť udelený.

(e) Zanedbávanie: Zlyhanie trénera alebo inej osoby, ktorá má povinnosť starať sa o športovca, v poskytnutí minimálnej miery starostlivosti vedúce k ujme, umožneniu ujmy alebo vytvoreniu bezprostredného rizika ujmy.