Natália Hejková: Kariéru trénerky som si nevybrala, ona si vybrala mňa. Ja som mala byť právnička a sedieť v kancelárii
Ako hráčka pôsobila v Slávii Praha či v Ružomberku. Ako trénerka precestovala svet a stala sa jednou z najvýraznejších osobností svetových paluboviek. Slovenská trénerka storočia. Členka Siene slávy Medzinárodnej basketbalovej federácie. Natália Hejková.
Hejková patrí i ikonám slovenského, ba čo viac – svetového športu. Ako jediný tréner zo Slovenska bola uvedená do Siene slávy FIBA a na palubovke dosiahla viacero významných úspechov. Ako asistentka trénera ruskej reprezentácie získala v Pekingu 2008 olympijský bronz. „Jediné, čo ma mrzí je, že to nebolo so Slovenskom...," s nostalgiou v hlase priznala na online športovej konferencii SPORT (R)EVOLUTION, na ktorej si zaspomínala aj na svoje prvé basketbalové kroky. „K športu som inklinovala už ako dieťa, vyskúšala som všetko možné, no basketbal ma zaujal najmä kvôli tomu, že je to loptová hra. Nestačí mať len fyzickú zdatnosť, musíte tomu aj rozumieť, mať ’fifíka’," začala svoje rozprávanie Hejková.
Po vlaňajšom premiérovom ročníku najväčšej športovej konferencie na Slovensku SPORT (R)EVOLUTION zorganizoval Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) jej druhý ročník v online podobe. Dôvodom bola pandémia nového koronavírusu. Napriek tomu bol počet divákov – okolo 650 – prakticky zhodný s vlaňajším ročníkom, na ktorom sa diváci i spíkri zúčastnili osobne. Tentoraz bolo centrom konferencie, ktorá sa uskutočnila 16. septembra 2020, Olympijské tréningové centrum X-bionic sphere v Šamoríne.
Basketbalistka so skriptami v taške
Ako hráčku ju na palubovkách bolo výraznejšie vidieť počas študentských čias v Slávii Praha. Vo svojom „civilnom” živote vyštudovala právo. „Pre právo som sa rozhodla preto, lebo som si hovorila, že to je vysoká škola, ktorá sa bude dať študovať aj so skriptami v taške,” zaspomínala si slovenská trénerka storočia, ktorá tiež priznala, že najmä otec ju chcel vidieť s diplomom z technického smeru. „Rysovaciu dosku si so sebou človek nezoberie, ale skriptá áno…,” dodala na margo svojho rozhodnutia dať prednosť spoločenskej vede. Na študentské časy spomína v dobrom, na univerzite jej vychádzali v ústrety. Mala individuálny študijný plán, vďaka čomu mohla trénovať dvojfázovo, čo bolo vtedy skôr raritou.
Do Ružomberka odchádzala na dva roky, zostala tam viac ako dvadsať
V súčasnosti mnohí športovci študujú kvôli tomu, aby mali zadné dvierka v prípade, že im to so športom nevyjde. U trénerskej legendy to bolo inak. „Vtedy neexistovalo, že by sa človek mohol živiť ako profesionálny športovec. Tento motív tam teda vôbec nebol," odpovedala na jednu z mnohých otázok moderátora Mira Helda. Rodáčka zo Žiliny po štúdiu namierila do Ružomberka. „Z Prahy som odchádzala s tým, že do Ružomberka pôjdem na dva roky. Nakoniec som tam zostala 24 rokov. Sedem rokov som ešte hrala a potom som sa svoju aktívnu hráčsku kariéru rozhodla ukončiť. Stále sme boli len amatérky a popri hraní sme pracovali. Povedala som si, že je čas venovať sa viac práci. Keďže sa mi však nechcelo odísť z basketbalového prostredia, začala som trénovať deti a náhodou som sa dostala k dočasnému zastupovaniu hlavného trénera. Dočasne som ho zastupovala do roku 2003,” priblížila nám s úsmevom na tvári svoju cestu z Prahy do Ružomberka a cestu od hráčky k trénerke.
Podceňovanie ju netrápilo. Jej blízkych však áno
Bol športový svet v jej začiatkoch pripravený na ženy – trénerky? „V tej dobe nebolo veľa tréneriek. Ľudia si väčšinou mysleli, že je to žart. Spomínam si, ako som raz bola na obhajobe tréningových plánov a jeden významný tréner povedal – To je snáď sranda! Mňa to však vôbec nepohoršovalo. Skôr moje okolie bolo citlivé na to, keď ma iní podceňovali," spomína na svoje začiatky súčasná trénerka USK Praha.
Neveriacim Tomášom dávala vždy košom a svoju myseľ nastavila na úspechy. Šikovnosť a talent budú mať vždy navrch. Tento jej legendárny výrok sa netýka len športovcov, ale i trénerov. Človek sa musí narodiť s pedagogickými vlohami. „Moji kolegovia hovoria, že viem pár slovami vystihnúť to, čo je podstatné. Moja mama bola učiteľka, ktorá chcela byť učiteľkou. Vnímala to ako svoje životné poslanie a ja som presvedčená o tom, že sa mi nejaké tie pedagogické vlohy pridelili v génoch,” myslí si o tajomstve svojho úspechu a dodáva: „Ja som si kariéru trénerky nevybrala. Ona si vybrala mňa. Ja som mala byť právnička a sedieť v kancelárii.”
Ženy stoja pri basketbale nohami na zemi, muži lietajú vo vzduchu
„Dievčatá museli každý pondelok vybehnúť na Malinô Brdo, či bol sneh, či pršalo. Okrem toho, že si zlepšovali fyzickú zdatnosť, trénovali i svoju psychiku, odolnosť. Keď prišiel zápas a s ním aj nejaká ťažká chvíľa, boli pripravené. Recept na úspech? Pripraviť psychiku na ťažké momenty,” hovorí o svojich trénerských metódach. Jedna o otázok divákov bola, či svojim hráčkam zakazovala na zápasoch plakať. „Hovorila som im, aby neukazovali svoju slabosť. Ak sa ti chce plakať, tak si poplač potom, keď ťa nikto nebude vidieť. Emócie treba dať, samozrejme, von.”
Často sa tiež stretáva s otázkami, či nerozmýšľala nad trénovaním mužov. Jej odpoveď jednoznačne hovorí o tom, že nie. „Mentalita mužov je úplne iná a aj ten šport je iný. Ženy hrajú basketbal viac po zemi a muži vo vzduchu,” vysvetľuje Hejková, ktorá pôsobila aj pri zahraničných tímoch MKB Euroleasing Šopron, Spartak Moskovská oblasť, Dinamo Moskva či Ros Caseres Valencia.
Olympijské hry v Sydney 2000? Zvíťazili zásady
Ako najúspešnejšia trénerka Európskej ligy má na svojom konte päť trofejí pre víťaza, medzi najlepšou štvorkou sa objavila už trinásťkrát. Stála aj pri viacerých úspechoch našej ženskej basketbalovej reprezentácie. V roku 1997 na majstrovstvách Európy v Budapešti získala ako asistentka trénera 2. miesto.
Ako hlavná trénerka obsadila so slovenským tímom 8. miesto na MS v roku 1998, o rok neskôr si 4. miestom na ME v Poľsku tím vybojoval postup na olympijské hry v Sydney 2000. V Austrálii však slovenskú reprezentáciu neviedla… „Nerada sa k tomu vraciam, pretože vždy spomínam na tie pekné veci a toto je jedna zo smutných kapitol mojej kariéry. Je pre mňa istým zadosťučinením, že som sa dobre rozhodla a že som to vzdala. Určité princípy musia zvíťaziť nad tým, že chce človek niečo získať. S odstupom času si hovorím, kde sú tí ľudia, ktorí vtedy rozhodli o tom, že to skončilo škandálom a mojím odstúpením…,” vyjadrila sa na otázku smerujúcu k jej odstúpeniu z pozície hlavnej trénerky reprezentácie po problémoch vo vnútri SBA.
Nikdy neplánovala byť trénerkou, dnes je v Sieni slávy
Vrcholom jej doterajšej kariéry bolo uvedenie do Siene slávy FIBA, v ktorej má svoje čestné miesto aj najlepší basketbalista sveta Michael Jordan. „Bola som skutočne hrdá na to, keď sa na obrazovke objavili slová Hejková Slovakia. Je to fakt niečo veľké, veď je tam aj Jordan," spomínala na deň „D". „Počas slávnostného ceremoniálu mi hlavou prebehlo len jediné – aký je ten osud zaujímavý. Nikdy som neplánovala byť trénerkou a teraz som ako trénerka v Sieni slávy. V ten daný okamih som myslela na všetkých, čo ma podporovali, ale najmä na moju mamu, ktorá bola mojou vernou fanúšičkou od samého začiatku," vyznala sa na záver úspešná trénerka, ktorá za svoj trénerský vzor označila legendárneho Phila Jacksona: „Okrem toho aj dobre vyzeral,” dodala so smiechom.
