Rozprávanie o slávnej trénerke Natálii Hejkovej, ktorú uznáva celý basketbalový svet
V časopise OLYMPIC.sk jeseň/zima 2020, ktorý vyšiel v decembri, sa objavilo aj rozprávanie o slávnej trénerke Natálii Hejkovej, ktorú uznáva celý basketbalový svet. Text vyšiel pod názvom „V zahraničí rozkvitla ešte viac“. Prebrali sme ho aj na rovnomennú internetovú stránku SOŠV.
Na prvý pohľad je jej kariéra ako prechádzka ružovým sadom. Zdobia ju totiž významné európske, ba v určitom zmysle až svetové úspechy. Lenže aj v živote legendárnej basketbalovej trénerky Natálie Hejkovej boli nepríjemné, ba až smutné chvíle. Sama sa k nim nerada vracia, predsa však spomeňme niektoré ešte predtým, než sa viac dostaneme k jej mimoriadnym športovým výšinám.
Jedna z tých smutnejších nemá poriadne ešte ani desať rokov. „Neuveríte, ale odľahlo mi, keď mi manažérka Carma Lluverasová Puigová oznámila, že som skončila. Prežívala som totiž nočnú moru,“ hovorila nám v decembri roku 2011, keď prestala pracovať v pozícii trénerky Ros Casares Valencia vo svojom vysnívanom Španielsku.
„Vždy som do tej krajiny chodila rada najmä na dovolenky, páčil sa mi španielsky spôsob života. Navyše sa tam hral vždy aj kvalitný ženský basketbal. Aj Valencia bola pre mňa veľká výzva, tak ako všetky trénerské zastávky predtým i nasledujúci teraz v Prahe.“
Vo Valencii pracovala iba necelý rok, od februára do decembra 2011. Jej odchod bol o to šokujúcejší, že družstvo bolo na čele A-skupiny Európskej ligy a v domácej súťaži vyhralo dovtedy všetkých deväť zápasov.
„V tomto klube sa za päť rokov vystriedalo sedem trénerov. Nie som presvedčená o tom, že by som tu ostala ďalej, keby sme boli vyhrali doslova všetky zápasy...“ hovorila tajuplne po svojom nečakanom odvolaní.
Až po naliehaní, keďže sme túto udalosť nechápali, trochu objasnila príčiny. Dozvedeli sme sa, že strácala hlavné slovo v striedaní hráčok, ich využití na ihrisku, dokonca jej zasahovali aj do tréningového procesu. Pravda, sloveso zasahovali by bolo výstižnejšie v jednotnom čísle, keďže jasný problém bola spomenutá manažérka.
„Trénovaním Valencie som si však splnila jeden zo snov,“ hovorila Natália Hejková s nadhľadom.
VIZITKA NATÁLIE HEJKOVEJ
Narodila sa 7. apríla 1954 v Žiline, je absolventka Právnickej fakulty UK v Prahe (1979). Basketbal hrala v Žiline, za VŠ Praha (víťazka Pohára Liliany Ronchettiovej 1976) a SCP Ružomberok do roku 1987.
Ako trénerka je päťnásobná víťazka Európskej ligy: 1999 a 2000 s SCP Ružomberok, 2007 a 2008 so Spartakom Moskovská oblasť, 2015 s USK Praha. Vo Final Four Európskej ligy a Európskeho pohára majstrov viedla zverenky 13-krát; z toho Ružomberok 6-krát, Spartak Moskovská oblasť 2-krát, Ros Casares Valencia raz, USK Praha 4-krát.
Klubová trénerka: Ružomberok 1987 – 2003 (13 domácich titulov); Šopron 2003 – 2006; Spartak Moskovská oblasť 2006 – 2008 (2 tituly); Dinamo Moskva 2008 – 2009; od februára do decembra 2011 Ros Casares Valencia; USK Praha od 2012 až doteraz (8 titulov; čerstvý z marca 2020 bol jej 23. republikový primát).
Trénerka reprezentantiek Slovenska bola v rokoch 1998 – 2000 (8. miesto na MS 1998 v Nemecku, 4. miesto na ME 1999 v Poľsku znamenalo postup na OH 2000) a znova v roku 2011 (13. miesto na ME v Poľsku). Bola asistentka Tibora Vasiľka na ME v Maďarsku 1997, kde získalo Slovensko striebro, čo je najväčší úspech našej ženskej reprezentácie.
Pôsobila ako asistentka aj pri ženskej reprezentácii Ruska, napríklad i pri zisku bronzu na OH v Pekingu 2008 a európskeho titulu v Taliansku 2007.
Od roku 2019 je v kategórii trénerov členka Siene slávy Medzinárodnej basketbalovej federácie (FIBA), predtým ju prijali aj do Siene slávy slovenského basketbalu. Oficiálne ju vyhlásili za najlepšiu trénerku v ženskom basketbale na Slovensku v 20. storočí, v hlasovaní o trénera roka sa stala víťazkou slovenskej ankety už 19-krát.
NESPLNENÝ SLOVENSKÝ SEN
Španielsky sen sa jej teda, hoci s trpkým koncom, splnil. Ale slovenský olympijský, už oveľa skôr, ostal v nedohľadne. Vďaka štvrtému miestu na európskom šampionáte v Poľsku 1999 doviedla našu reprezentáciu na hry v Sydney 2000, ale s ním v slovenskej výprave do Austrálie nevycestovala. Napriek tomu, že práve v tom čase prežívala nevšedne veľkú slávu vo svojej trénerskej kariére. Basketbalistky Ružomberka nečakane triumfovali v roku 1999 v Brne v Európskej lige a doma, kde nikto nebýva prorokom, v apríli 2000 titul obhájili. Bolo to čosi nevídané.
O niekoľko týždňov sa rozbehla záverečná príprava reprezentácie na OH, kam však Natália Hejková i jedna z opôr tímu Iveta Bieliková neodcestovali. Na protest proti odvolaniu Jozefa Smoleka z funkcie vedúceho realizačného tímu. Jasné dôvody, hoci sa všeličo pošuškávalo, nikdy nikto verejnosti rukolapne nepredložil.
„Jozef Smolek nebol a ani nie je pre mňa hocikto. Mali sme vtedy za sebou 15-ročnú spoločnú robotu, išlo o môjho najbližšieho spolupracovníka aj kamaráta,“ hovorila Natália Hejková o svojej abdikácii na post trénerky slovenskej reprezentácie a opakuje stále. „Prežívala som veľké sklamanie, bolo mi ľúto, že sme nemohli dokončiť ďalšiu zaujímavú prácu. A to všetko krátko po tom, ako sme s Ružomberkom druhý raz vyhrali Európsku ligu.“
V basketbalových aj olympijských kruhoch, ba aj vo verejnosti, sa vtedy nahlas hovorilo, že Hejková a Bieliková by predsa len mali ísť do Sydney. Médiá túto myšlienku podporovali. Zrazu sa však objavil pamflet podpísaný hráčkami, že si ich návrat neželajú.
Ani k autorstvu tohto listu sa nik verejne nepriznal, ale všetky hráčky dali naň, až nepochopiteľne, svoj podpis. „Dodnes som smutná a celkom nerozumiem tomu, že medzi nimi boli akoby bez ostychu aj dievčatá, ktoré prešli mojimi rukami od útlej mladosti v Ružomberku,“ nerada sa Natália Hejková vrátila k udalostiam pred dvadsiatimi rokmi.
VZDELANÍM JE PRÁVNIČKA
Svoj život spojila s basketbalom. Nebola to však jej detská túžba. Ani nemohla byť. Keď vyrastala, u nás profesionálny šport neexistoval a myšlienka na trénerstvo nemala prečo skrsnúť v jej hlave. V detstve doma v Žiline športovala, pohyb ju lákal v hocijakej forme.
„Rada som napríklad behala na lyžiach okolo domu, keďže vtedy sneh v zime nechýbal,“ smeje sa nad výraznou spomienkou. Celkom vážne sa však venovala napríklad baletu, plávala aj skákala do vody. Skupinku adeptov týchto vodných športov však opustil tréner, odišiel pracovať do Bratislavy, a tak sa malá Natália dostala z vody ku všetkým loptovým hrám.
„V škole sme sa tiež venovali celkom prirodzene atletike, ale z nej som si neobľúbila žiadnu disciplínu. Lopta v hádzanárskom i volejbalovom kolektíve bola príťažlivejšia, no nakoniec vyhrala basketbalová. Vďaka kamarátke Marte, ktorá ma ako 12-13-ročnú zlákala pod koše, bolo rozhodnuté. Odvtedy sa venujem basketbalu,“ spomína.
V škole nemala s učením žiadne ťažkosti. Bolo jasné, že po maturite bude študovať na vysokej škole. „Nemala som problémy s fyzikou, ani s matematikou. Doma si mysleli, že si zvolím pre štúdium niečo s nimi spojené. V Prahe ma však bez ťažkostí prijali na právnickú fakultu. Asi aj preto, že potrebovali naplniť kvótu zo Slovenska...,“ žartuje.
Do Prahy sa v roku 1972 zo Žiliny nevybrala náhodou. Mala tam nielen príbuzných, ale predovšetkým o štyri roky staršiu sestru Vieru, študentku medicíny. A medzi nimi bol a doteraz ostal mimoriadne blízky vzťah. Právo v Prahe úspešne vyštudovala, ale nikdy sa mu nevenovala. „Nevydržala by som sedieť hodiny niekde v kancelárii, ani na žiadnom dlhom rokovaní či pojednávaní,“ priznáva.
DO VÝŠIN S RUŽOMBERKOM
Pravda, v Ružomberku, kam ju v roku 1979 zlákali z Prahy hrať basketbal, sa takzvanému civilnému zamestnaniu nevyhla. „Chodili sme už ráno o šiestej do roboty, museli sme tam byť až do desiatej. Sedeli sme napríklad so spoluhráčkou Natašou Lichnerovou (bývalá úspešná čs. reprezentantka, pozn. autora) v jednej kancelárii a veru mali sme problémy sa tváriť, že pracujeme. Ani sa nepamätám, či tam mali z nás nejaký konkrétny osoh,“ hovorí Natália Hejková o svojich začiatkoch v tomto liptovskom meste.
Tamojší basketbal sa aj vďaka nej dostal do nebývalých výšin. Prišla do Ružomberka po skončení vysokej školy a vydržala tam dlho aj preto, že mesto je blízko Žiliny, kde jej žili rodičia. „Otec Vsevolod, stavebný inžinier, nás opustil v roku 1985. Ďalších 22 rokov tam bývala mama Mária, povolaním učiteľka, už len sama,“ prezrádza Natália o svojich rodičoch.
Za mamou chodila vždy, keď jej to povinnosti dovolili. Podstatne viac než sestra, ktorá, ako manželka diplomata Pavla Hrmu, sa zdržiavala takmer stále v zahraničí. „Pravý domov som mala viac v Žiline než v Ružomberku,“ vyznáva sa o svojom rodisku, z ktorého napokon presídlila do Bratislavy v roku 2009.
O PÄTNÁSŤROČNOM PÔSOBENÍ V RUŽOMBERKU
„VIEM VYSVETLIŤ, PREČO SOM TAM TOĽKO VYDRŽALA. VÝKONNOSTNE SME STÁLE POSTUPOVALI NAHOR, A TO NÁS POVZBUDZOVALO. BOLA SOM SÍCE STÁLE NA JEDNOM MIESTE, ALE KÁDER HRÁČOK SA PRAVIDELNE MENIL. PRETO NEŠLO O STEREOTYP, ALE AJ O NOVÉ PODNETY A SITUÁCIE V MOJOM ŽIVOTE. ZAŽILA SOM TAM OBROVSKÉ ÚSPECHY. Z ČASU NA ČAS, NAJMÄ V ZÁVERE MOJEJ TAMOJŠEJ PRÁCE I NEPRÍJEMNÉ OKAMIHY, ALE NA RUŽOMBEROK SPOMÍNAM VEĽMI RADA.“
Už ako hráčka v Ružomberku sa vo voľnom čase začala venovať trénovaniu detí. Vo chvíli, keď v roku 1987 končila hráčsku kariéru, navrhol jej Jozef Smolek, ústredná organizátorská postava tamojšieho basketbalu, aby sa ujala ženského tímu. Súhlasila bez veľkého nadšenia, že trénerstvo skúsi, pričom ešte štyri roky pracovala ako právnička v Celprojekte.
Pôvodná myšlienka viesť basketbalistky dve sezóny, kým príde nový tréner, sa pretiahla na pätnásť rokov. S priam neuveriteľným príbehom. Z druhej ligy bol hneď postup do prvej a potom nasledovali pomerne rýchle kroky na československý vrchol (prvý raz v roku 1991), etablovanie sa medzi najlepšími tímami Európy (v najlepšej štvorke EPM bol Ružomberok už v roku 1993) a prišiel aj dvojnásobný výskok na najvyššiu kontinentálnu klubovú pozíciu s tamojšími basketbalistkami v rokoch 1999 a 2000.
Jeden a pol desaťročia na jednom mieste s trénerskou taktovkou v ruke je tiež viac výnimka, než pravidlo. V hocijakom športe. „Viem vysvetliť, prečo som tam toľko vydržala. Výkonnostne sme stále postupovali nahor, a to nás povzbudzovalo. Bola som síce stále na jednom mieste, ale káder hráčok sa pravidelne menil. Preto nešlo o stereotyp, ale aj o nové podnety a situácie v mojom živote. Zažila som tam obrovské úspechy. Z času na čas, najmä v závere mojej tamojšej práce i nepríjemné okamihy, ale na Ružomberok spomínam veľmi rada.“
Mesto oficiálne opustila predajom svojho bytu v roku 2003. Vrátila sa k mame do Žiliny.
PÄŤKRÁT VÍŤAZKA EUROLIGY
S basketbalovým Ružomberkom sa však nerozlúčila na začiatku tohto storočia z vlastného presvedčenia. Po dvoch euroligových tituloch začal tento šport v meste nečakane strácať pôdu pod nohami, jeho podpora klesla. Niektoré hráčske opory sa rozutekali do zahraničia, a tak neprekvapilo, že Natália Hejková prijala v roku 2003 prvý zahraničný angažmán v maďarskom Šoprone.
Nebola tam až taká úspešná ako doma, čo si s odstupom času dovoľujeme čiastočne spojiť aj s neznalosťou miestneho jazyka, maďarčiny. V Rusku, kam smerovala jej ďalšia púť v roku 2006, sa ihneď opäť vyšvihla na európsky vrchol. Nesporne jej pomáhala výborná znalosť ruského jazyka, a vo svojom živle sa môže cítiť aj od roku 2012 v Prahe, kde jej dorozumievanie takisto nerobí žiadny problém. A ku cti jej pritom slúži, že tam zväčša hovorí peknou slovenčinou. Pravda, v komunikácii s cudzinkami a v tíme hráčok je pre ňu bežný pracovný jazyk angličtina.
Už doma na Slovensku ukázala mimoriadny trénerský talent, ktorý ešte viac rozkvitol v zahraničí. K dvom euroligovým titulom s Ružomberkom totiž pridala ďalšie tri v cudzine. So Spartakom Moskovská oblasť sa stala víťazkou tejto najvýznamnejšej kontinentálnej súťaže v roku 2007 a 2008. Ďalší – svoj piaty – európsky titul pridala s USK Praha v roku 2015.
„Všetky tieto tituly mi priniesli obrovské emócie a veľkú radosť. Nerobím medzi nimi rozdiely, ale viem ich charakterizovať. Ružomberské družstvo som od základov vybudovala, v Spartaku som dostala družstvo z veľkých hviezd a ten pražský titul bol zo všetkých najprekvapujúcejší,“ charakterizovala ich stručne Natália Hejková.
Najmä tieto triumfy, akými sa žiadny iný tréner v Európe nemôže pochváliť, jej otvorili v lete 2019 dvere do Siene slávy FIBA.
„Som hrdá, že môžem byť medzi takými osobnosťami ako trénerka Lidija Alexejevová a z hráčov stačí uviesť jedno meno – Michael Jordan. Ďakujem všetkým, ktorí mi pomohli k tejto pocte. Nemôžem zabudnúť na najväčšiu fanúšičku, ktorou bola moja mama,“ povedala pri inaugurácii v Pekingu žilinská rodáčka.
Stalo sa to v predvečer svetového šampionátu mužov v meste, kde bola v roku 2008 jediný raz v živote účastníčka olympijských hier. S tímom basketbalistiek Ruska sa mohla v pozícii asistentky trénera radovať z bronzovej medaily.
Pravda, OH na vlastné oči videla už v roku 1980 v Moskve. Toto tajomstvo nám už pred rokmi odhalil známy športový lekár Pavel Malovič vyblednutou fotografiou dvoch osôb, ktoré sme ihneď nespoznali.
„Spoznali sme sa tam úplnou náhodou ako účastníci zájazdu cestovej kancelárie mládeže. On bol začínajúci lekár, ja hráčka Ružomberka, odvtedy sme kamaráti. Až teraz si uvedomujem, že štyridsať rokov,“ smeje sa Natália Hejková, takisto na tom, že olympiádu zažila na dvoch pozoruhodných miestach, v Moskve 1980 a Pekingu 2008.
NEMÁ ZÁZRAČNÝ RECEPT
V čom tkvie tajomstvo jej úspešnej trénerskej kariéry? „Predovšetkým nedávam hráčkam úlohy, ktoré som sama nemala rada. Každý zásah do ich bežného režimu je nevhodný, môže znásobovať stres. Vždy hrajú najlepšie za okolností, ktoré poznajú,“ odpovedala stručne na túto otázku.
Jej nenapodobiteľný kumšt spočíva v tom, že sa usiluje z hráčok vyťažiť maximum. „Dostávajú odo mňa slobodu ukázať svoje najlepšie schopnosti, môžu sa na ihrisku prejaviť ako osobnosti. Súčasne však vždy pociťujú zodpovednosť, usilujú sa nesklamať. Takáto situácia mnohým hráčkam vyhovuje a prináša úspechy.“
Takto jednoducho znie jej recept na úspechy. Aj pre celý slovenský basketbal. V ničom nie zázračný, a predsa nie je jednoduché ho napodobniť. Ona sama sa takmer úplne vyhýba školeniam či seminárom, kde by mala akože učiť iných trénerov, ako sa dopracovať k výborným výsledkom. Hovorieva, že ani nevie, čo by im mala vysvetľovať, keď je dnes už v podstate všetko verejne známe.
O PRÍSTUPE K HRÁČKAM
„HRÁČKY DOSTÁVAJÚ ODO MŇA SLOBODU UKÁZAŤ SVOJE NAJLEPŠIE SCHOPNOSTI, MÔŽU SA NA IHRISKU PREJAVIŤ AKO OSOBNOSTI. SÚČASNE VŠAK VŽDY POCIŤUJÚ ZODPOVEDNOSŤ, USILUJÚ SA NESKLAMAŤ. TAKÁTO SITUÁCIA MNOHÝM VYHOVUJE A PRINÁŠA ÚSPECHY.“
Málokto však vie, že voľakedy v Ružomberku neučili s Jozefom Smolekom dievčatá iba basketbal. Chceli od nich, aby sa i vzdelávali napríklad v poznávaní sveta, kam ich zaviedli zápasy. Vopred sa museli pozrieť do nejakých kníh (internet ešte nebol), aby sa čosi naučili o meste a krajine, kde ich čaká zápas či turnaj. A ak bol čas, tak aj spoločne navštívili nejakú pamätihodnosť.
„Aj dnes chcem od hráčok, aby čosi vedeli o mieste, kde hráme. Žiadam od nich aspoň pohľad do ,googlu’, ale už nekontrolujem, či to aj urobili,“ hovorí zo súčasnej praxe v Prahe.
Prirodzene, vzhľadom na vek, ktorý je nezastaviteľný u každého človeka, dostáva otázky, či nepomýšľa na záver kariéry. „Neviem, prečo by som mala končiť,“ hovorí. „Som relatívne zdravá, iba chôdza po schodoch mi trochu robí problémy. Z USK ma zatiaľ nevyháňajú, práca s dievčatami ma baví, cítim sa medzi nimi ešte stále mladá. Hráme pekný basketbal, možno ma čakajú ďalšie významné úspechy. Na ceste k nim sa viem od basketbalu aj odreagovať, a tak odkazujem všetkým, že ešte nekončím.“
