Nezabudnuteľný okamih športovej histórie: Otec a syn ukázali celému svetu olympijského ducha
Derek Anthony Redmond na olympijských hrách v Barcelone 1992 nezískal medailu. Britský bežec na 400 metrovej trati ani nedokončil semifinále. Jeho príbeh z týchto pretekov je však aj napriek tomu nezabudnuteľný.
Redmonda zranenie prinútilo odstúpiť z olympijských hier v Soule 1988. Z toho dôvodu mal pocit, že o štyri roky v Barcelone musí všetko napraviť. Majster sveta zo štafety na 4x400 metrov bol považovaný za jedného z favoritov.
Spočiatku sa zdalo, že sa všetko vyvíja dobrým smerom. Redmond vyhral rozbeh a do semifinále sa kvalifikoval s najrýchlejším časom. Po prvých 250 metroch však Derek padol k zemi. Poranil si koleno a olympijský sen sa rozplynul. Nasledoval však jeden z najpamätnejších momentov v olympijskej histórii. Redmond sa vrátil na nohy a pokúsil sa preteky dokončiť. S bolestivou grimasou na tvári sa krok po kroku pomaly posúval k cieľovej čiare. V polovici cesty plnej utrpenia sa k Derekovi pripojil starší muž. Organizátori sa ho pokúsili zastaviť, všetkých však od seba odohnal. Bol to Redmondov otec Jim. Svojho syna objal okolo ramien a spoločne, za búrlivého potlesku zaplneného 65-tisícového štadióna v Barcelone, prišli do cieľa. Dereka, samozrejme, z pretekov diskvalifikovali. Napriek tomu príbeh otca a syna obletel celý svet. Spoločne ukázali podstatu olympijského ducha. „Som ten najpyšnejší otec na svete,“ povedal Jim po pretekoch novinárom so slzami v očiach. „Som na neho hrdý viac, ako keby získal zlatú medailu. Chcelo to veľa guráže, urobiť to, čo urobil.“
Jim Redmond bol neskôr odmenený aj organizátormi olympijských hier v Londýne 2012. Stal sa jedným z nositeľov štafety s olympijskou pochodňou.
