Boby riadila skôr, ako mala vodičák
Keď dvadsaťjedenročná reprezentantka v boboch VIKTÓRIA ČERŇANSKÁ prvýkrát absolvovala jazdu v ľadovom koryte, do bobov sa okamžite zamilovala. „Bola to láska na prvú jazdu,“ povedala. Rodáčka z Bratislavy sa ku športu dostala cez atletiku a má za sebou niekoľko úspechov na medzinárodnej úrovni. Motivuje ju olympijská šampiónka v zjazdovom lyžovaní Petra Vlhová.
Rozhovor vyšiel aj v tlačenej podobe v novom vydaní magazínu Olympic.sk. Celý magazín v online verzii nájdete TU.
NAJSKÔR ZAČÍNALA S GYMNASTIKOU
Ako ste sa dostali k športu v ľadovom koryte?
Našli si ma. Venovala som sa atletike a môj vtedajší tréner jazdil jednu alebo dve sezóny taktiež boby. Slovenský zväz bobistov vtedy oslovoval mladých nádejných športovcov s nádejou, že by sa mohli kvalifikovať na zimné olympijské hry mládeže v roku 2020. Spýtali sa ma, či by som chcela tento šport skúsiť. Vyskúšala som ho a už som pri ňom ostala. Bola to láska na prvú jazdu (smiech).
Už ako dieťa ste prekypovali energiou. Čomu všetkému ste sa venovali?
Športu sa venujem od šiestich rokoch. Začala som s gymnastikou. Bola som neposedné dieťa. V obývačke som ako päť či šesťročná robila kotúle a stojky na hlave. Rodičia nevedeli, čo so mnou. Prihlásili ma na gymnastiku, aby som si tam vybila energiu. Venovala som sa jej až do štrnástich rokov. Bola som v mládežníckych kategóriách niekoľkonásobná majsterka Slovenska, vyhrala som aj medzinárodné súťaže. Ženská športová gymnastika má štyri disciplíny. Kto robí gymnastiku, robí všetko.
V športe vás pribrzdilo zranenie. Ak by ste sa nezranili, pokračovali by ste v kariére ako gymnastka?
To si úplne nemyslím. Na gymnastku som dosť vysoká. Už vtedy som bola jedna z vyšších. Zranenie už bola posledná bodka. Gymnastka ma už veľmi nenapĺňala a chcela som zmenu. Mala som horší úraz, museli mi operovať lakeť. Odvtedy som pociťovala pri gymnastických cvičeniach trochu aj strach. Začala som si preto hľadať iný šport, ktorý by ma bavil.
VIKTÓRIA ČERŇANSKÁ
Narodila sa 29. marca 2002 v Bratislave. Začínala s gymnastikou a atletikou, od roku 2018 sa venuje bobovému športu. Prvú oficiálnu súťaž absolvovala 4. novembra 2018 v monoboboch v Hunderfossene. Na ZOH mládeže 2020 v Lausanne získala na dráhe v St. Moritzi striebornú medailu za Rumunkou Georgetou Popescuovou. S Patríciou Tajcnárovou si vybojovala na MS do 23 rokov 2021 bronzovú medailu. V sezóne 2021/22 sa dostala na pódiá vo Svetovej sérii v monoboboch v Hunderfossene a dvakrát v Altenbergu. Pred odchodom na ZOH do Pekingu vyhrala MS v do 23 rokov v monoboboch a bola tretia v kategórii do 26 rokov. Jazdila s požičanými monobobmi, keďže jej už boli na ceste do Číny. S Patríciou Tajcnárovou získali aj striebro v dvojboboch na MS do 21 rokov. Na ZOH 2022 na trati v Jen-čchingu skončila pri svojej olympijskej premiére sedemnásta. Debut v pretekoch Svetového pohára absolvovala 7. januára 2023 vo Winterbergu.
ÚSPEŠNÁ VŠESTRANNÁ ATLÉTKA
Začali ste sa venovať atletike. Čomu konkrétne?
Mala som trénera, ktorý bol viacbojár. Pochopiteľne ma ťahal cez všetky disciplíny. Navyše, z gymnastiky som bola všestranná. Začala som preto s viacbojom. Neskôr som si už vyberala, ktoré disciplíny ma bavia najviac. Usadila som sa v skoku do diaľky, v behu na 100 m cez prekážky a pridala som i skok o žrdi.
Aké úspechy ste dosiahli?
Na prvých majstrovstvách SR som súťažila v skoku do diaľky a vo svojej kategórii som vyhrala. Vo všetkom, čo som robila, som získala domáci juniorský titul. Vyhrala som majstrovstvá Slovenska v skoku do diaľky, na 100 m prekážok, v skoku o žrdi, päťboji i v sedemboji.
Koľko ste mali rokov, keď vás oslovili zo Slovenského zväzu bobistov?
Šestnásť. Bolo to v októbri 2018, keď som šla na prvý výjazd do Nórska. Bola to moja prvá skúsenosť s bobmi. V boboch som jazdila skôr, ako som mala vodičský preukaz. Jazda v aute bola potom pre mňa úplne jednoduchá.
STAČÍ, AK PREŽIJE
Tréner vás vraj pri prvej jazde podporil vetou: Stačí, ak prežijete. Bolo to tak?
Áno. Povedala som si to však aj ja sama pre seba. Ľudia si nevedia úplne predstaviť, čo to presne znamená, keď jazdím v boboch. Ani ja som o tom nevedela prakticky nič. Pred jazdou, rovnako ako potom pred každou ďalšou, som si prešla dráhu, aby som videla jej línie. Videla som to prvýkrát v živote a po troch prechádzkach mi to nič nehovorilo. Vravela som si, že si sadnem a prežijem to (smiech). Počas prvej jazdy som mala v sebe neskutočný adrenalín.
Aké to bolo?
Pamätám si to doteraz. Prišla som do cieľa a chcela som ísť ešte raz. Nešli sme ani z najvyššieho štartu, ale o tri zákruty nižšie. Rýchlosť teda nebola príliš veľká. Navyše, do bobov som si iba sadla a tréner ma potlačil. Vtedy som mohla ísť tak 110 km/h. Je to veľký rozdiel v porovnaní s tým, ako rýchlo jazdím teraz. Sedela som v starších boboch so starými hrdzavými nožmi. Teraz sa o nože pred pretekmi vždy starám a brúsim si ich. Vtedy som mala také staré, aby som nemohla ísť veľmi rýchlo.
Mali ste strach?
Vôbec. Nemalo sa mi čo stať. V boboch sa už nestávajú tragické udalosti, ako v minulosti. Som v boboch, mám prilbu a som v pohode.
Ako ste sa naučili behať po ľade, keď naskakujete do bobov?
Na nohách mám tretry, ako v atletike. Na topánke však mám hádam aj päťsto klinčekov, sú miniatúrne. Keď šprintujem, či už v atletike alebo pri boboch, tak po špičkách. Nemá sa mi čo stať. Keď som si pozrela štarty spred piatich rokov, tak som sa chytala za hlavu a hovorila si: Preboha (smiech). Je vidno, ako veľmi som sa posunula dopredu.
V októbri 2018 ste mali prvú jazdu. Kedy ste šli na prvé preteky?
Približne po desiatich dňoch. Mali sme tréningový kemp v Hunderfossene a potom sme si vyskúšali preteky. Boli tam pretekárky, s ktorými aj teraz jazdím Svetový pohár. Skončila som na ôsmom mieste. Potom som išla až po novom roku kvalifikáciu na ZOH mládeže. Tam som oboje kvalifikačné preteky vyhrala a celkove aj celú kvalifikáciu. Nevedela som to vtedy poriadne pochopiť, čo sa stalo. Tešili sme sa, ale veľmi som to neprežívala.
Počas letnej sezóny ste sa ešte vrátili k atletike?
Áno. Podľa mňa to v tom čase bolo veľmi správne rozhodnutie, že som sa aj v lete udržiavala v pretekárskom režime. Teraz by som si to už tak nevedela predstaviť. Vtedy som boby nebrala tak vážne, ako ich beriem teraz.
Koľko sezón ste takto zvládali – v zime boby a v lete atletika?
Dve sezóny som takto išla naplno. V tretej sezóne som šla v lete iba zopár pretekov, nie všetky. Posledné dve sezóny sa však už venujem len bobom.
OLYMPIJSKÉ MLÁDEŽNÍCKE STRIEBRO
ZOH mládeže 2020 na prírodnej trati v St. Moritzi ste zvládli vynikajúco. Bolo to vaše prvé veľké podujatie. Ako ste sa cítili?
Bol to najviac stresujúci športový zážitok, aký som zažila. Stále som sa ubezpečovala, aby som bola v pokoji. Snažila som presvedčiť samú seba, že o nič nejde. Potom som sa stretla s trénerom a povedal mi, že dnes je môj deň. Myslel to v dobrom, ale vedela som, že ide o veľa. Nedalo sa to nevšimnúť. Keď som prišla do cieľa po druhej jazde, bola som šťastná. Na ZOH mládeže sa jazdia monoboby na dve jazdy. Je to tak vždy okrem majstrovstiev sveta a zimných olympijských hier, kde sa jazdí na súčet štyroch jázd.
Získali ste striebornú medailu. Ako na to spomínate?
Po prvej jazde som bola na treťom mieste. Od druhého miesta ma delilo niekoľko stotín sekundy, na druhej strane som mala iba drobný náskok pred štvrtým miestom. Bola som z toho nervózna. Keď som však prišla a videla som, že najhoršie budem druhá, tak som bola šťastná. Preteky sa konali na jedinej prírodnej dráhe na svete a to zamiešalo poradie. Vyhrala som kvalifikáciu a mala som číslo jeden. Na prírodnej dráhe je to nevýhoda, pretože ľad bol ráno tvrdý a chladný. Potom sa doň oprelo aj slnko a trať sa zrýchľovala. Nebolo to pre mňa výhodné. Malo to však svoje čaro. Dráha v St. Moritzi patrí k mojim najobľúbenejším. Je v prírode a vedie pomedzi lesy.
Bolo to posledné podujatie s diváckou kulisou pred covidovým obdobím. Ako ste ho znášali?
Našťastie sa ma ochorenie nedotklo a ani nikoho v mojom okolí. Zo športového hľadiska to bolo veľmi nepríjemné. V týždni sme sa podrobili testovaniu na COVID-19 štyrikrát. Nebolo to veľmi jednoduché, ale zvládli sme to.
Súťažili ste v monoboboch. Kedy ste pridali do programu aj preteky v dvojboboch?
Pridala som ich do programu až po ZOH mládeže. Prvé dve sezóny som jazdila iba monoboby.
Ktorá disciplína vám viac vyhovuje?
Sú to úplne rozdielne disciplíny, aj keď sa zdá, že je to to isté. Neviem presne povedať, ktorá mi viac vyhovuje. Štart je odlišný. Na monoboboch roztláčam boby zozadu a skáčem do nich. V dvojboboch mám rúčku, za ktorú roztláčam boby zboku a musím preskočiť dnu. Lepšie sa mi jazdí v dvojboboch, pretože mám váhu brzdárky za sebou a boby sa mi v dráhe nešmýkajú. Keď sedím v monoboboch, tak sedím v strede a zadná časť sa mi občas šmykne. To sú skrátka monoboby a každý si na to musí zvyknúť. Musím riadiť jemnejšie a jazdu si viac kontrolovať.
OKOLO 300 JÁZD ZA SEZÓNU
Štart v boboch je veľmi dôležitý. Spomínali ste že, ste sa pri sledovaní záznamov starších jázd chytali za hlavu. Ako trénujete rozbeh?
Štart je najdôležitejší z celých pretekov. Keď stratíte pol sekundy na štarte, tak sa už nedá dohnať. Letnú prípravu mám v posilňovni a šprintérsky tréning na štadióne so špeciálnymi prvkami, ktoré pripomínajú pohyb pri bobovom štarte. Chodievam aj na trenažér. Jeden mám vyrobený aj doma. Aspoň takto sa snažíme simulovať štart, keďže na Slovensku nemáme nič podobné. Hľadáme si svoju cestu.
Ako je to s tréningom na bobovej dráhe?
Tréning je iba v zime. V októbri chodievam na tréningový výjazd, aby som sa rozjazdila a od novembra sa začína sezóna, ktorá sa končí na konci februára. Ideme týždeň za týždňom. V týždni máme jazdy a cez víkend preteky. Potom sa presunieme ďalej. Všetky dievčatá zo Svetového pohára majú určitý počet jázd, ktoré môžu na trati absolvovať. Niektoré pretekárky však jazdia pred štartom sezóny. K dispozícii majú svoje dráhy.
Koľko jázd za jednu sezónu absolvujete?
Nemám to presne zrátané. Odhadom je to okolo tristo jázd.
Máte za sebou účasť na zimných olympijských hrách v Pekingu 2022. Boli ste tam ako najmladšia bobistka vôbec. Aká to bola pre vás skúsenosť?
Bolo super, že som sa mohla na vrcholovom podujatí porovnať s najlepšími. Aj keď som sa s nimi stretávala počas sezóny na pretekoch, tak mi to dalo veľa. Dostať sa na olympiádu medzi pretekárky, ktoré majú už niečo za sebou a vybojovali veľa medailí, je úžasný zážitok. ZOH však poznačil COVID-19. Museli sme nosiť rúška, stále sme sa testovali, v jedálni boli medzi nami plexisklá. Nepoznala som žiadnu inú vôňu ako vôňu dezinfekcie. Viem, že takto olympiáda nemá vyzerať, ale bola moja prvá. Bývala som v horskej dedine v Jen-čchingu, kde boli iba bobisti, skeletonisti, sánkari a lyžiari. Bolo nás tam menej ako inde. Atmosféru som nasala najviac na lyžiarskych pretekoch, keď som sa bola pozrieť na Petru Vlhovú. Ona prišla na oplátku na moje preteky aj v spoločnosti bratov Žampovcov. Prišla aj Danka Barteková. Mala som tam menší podporný tím a fanklub. Aspoň toto bolo fajn.
V Pekingu sa spriatelila s Vlhovou
Viktória Čerňanská vo viacerých rozhovoroch prezradila, že jej veľký vzor je lyžiarka Petra Vlhová. S olympijskou víťazkou v slalome sa osobne stretli v olympijskej dedine v Jen-čchingu a majú kamarátsky vzťah. Po zimných olympijských hrách v Pekingu už veľa možností na stretnutie nemali. „Petru som čakala na letisku, keď prišla z posledných pretekov v Pekingu. Obdivujem ju. Potom sme sa už nestretli, pretože neustále cestujeme. Je to náročné skĺbiť,“ priznala Čerňanská.
Počas tejto sezóny sa v januári uskutočnia v Jasnej preteky Svetového pohára v alpskom lyžovaní a nebude na nich chýbať ani Petra Vlhová. Dvadsaťjedenročná bobistka by na svahy Chopka rada prišla, ale jej súťažný kalendár jej to neumožňuje. „Škoda. Nedá sa to. Budem Petre držať palce na diaľku.“
STÁLE MUSÍ NA SEBE PRACOVAŤ
Bobistky dozrievajú až v neskoršom veku – dvadsaťosem až tridsať rokov. Čo vám chýba na najlepšie?
Niekoľko rokov tréningu. Nejdem sa porovnávať s Američankami alebo Nemkami, ktoré majú výborné zázemie. Myslím si, že potrebujem najmä dozrieť a veľa natrénovať.
Určitou výhodou je aj znalosť tratí. Aj vy ich už veľmi dobre poznáte, však?
Áno. S mojim trénerom na tom veľmi dobre pracujeme. Milan Jagnešák súťažil štyrikrát na ZOH a má výborné znalosti o dráhach. Myslím si, že moje jazdy sú veľmi dobré. Najviac strácam na štarte, niečo zo straty však viem ešte dohnať a posunúť sa dopredu o nejaké miesta.
Koľko vám chýba pri štarte na najlepšie bobistky?
Na najlepšiu z najlepších strácam tri desatiny.
Cítite, že tento rozdiel znižujete?
Áno. Tri desatiny však stále nie sú tri stotiny. Stále tam je dosť práce.
Koľko bobov ste už stihli vystriedať?
Počas prvých dvoch sezón som si požičiavala boby od Medzinárodnej bobovej a skeletonovej federácie. Svoje boby mám od ZOH mládeže, čiže som s nimi začala štvrtú sezónu. Nie je to také zlé. Ani nemecké reprezentantky nemajú nové boby každý rok. Sú ešte v poriadku, ani som na nich veľa nepadala. Nie sú obúchané, ani obité.
Akú životnosť majú boby?
Záleží, aký je pilot. Možno šesť rokov. Počula som však, že nie je dôležitý stav bobov ako stav nožov na nich. Tie sa menia pomerne často. Môžem ich meniť aj na každú jazdu. Rýchle nože znamenajú rýchle boby.
Čo vás inšpirovalo pri maľovaní bobov?
Nenavrhla som to ja, ale postaral sa o to zväz. Chceli sme nejaké slovenské farby a vzniklo z toho kontrastné umelecké dielo.
