Olympijský Fénix po prvej svetovej vojne opäť ožil pred sto rokmi v Antverpách
Pred sto rokmi sa 14. augusta 1920 začali v Antverpách Hry VII. olympiády. Ich súčasťou boli aj hokejový turnaj a súťaže v krasokorčuľovaní, prvýkrát zaviala nad štadiónom olympijská vlajka a diváci videli triumf aj najstaršieho muža v histórii olympijských hier.
O dejisku olympijských hier v roku 1920 rozhodol Medzinárodný olympijský výbor na svojom 17. zasadnutí vo švajčiarskom Lausanne (5. - 7. 4. 1919). O usporiadanie sa okrem Antverp usilovali aj holandský Amsterdam a francúzsky Lyon, ktorí sa však kandidatúry napokon v prospech belgického mesta vzdali. Pri určení dejiska sa členovia MOV nesnažili myslieť len na opätovné stretnutie svetových športovcov, rozhodnutie bolo aj vyjadrením úcty k občanom Belgicka za ich strádania počas I. svetovej vojny a symbolom víťazstva mieru nad vojnovými hrôzami. Napriek želaniu zakladateľa novovekých hier Pierra de Coubertina sa Nemecko, Rakúskom Maďarsko, Buharsko a Turecko ako agresori počas I. svetovej vojny nemohli na podujatí zúčastniť, neštartovali ani športovci Sovietskeho Ruska.
MEDZI ŠPORTAMI AJ HOKEJ A KRASOKORČUĽOVANIE
Organizátori napriek neuveriteľne krátkemu termínu od volieb do konania hier i zlej finančnej situácii postavili v Antverpách Olympijský štadión pre 30-tisíc sediacich divákov, obnovili bazény aj športové haly. Na hrách sa zúčastnil dovtedy rekordný počet 2626 športovcov (65 žien a 2561 mužov) z 29 krajín, medzi ktorými nechýbali ani Argentína a Nový Zéland. Československo vyslalo na Hry VII. olympiády 1920 dovedna 123 športovcov, z toho jednu ženu. Slováci vo výprave nemali zastúpenie.
Súťažilo sa v 156 športových disciplínach. Do programu hier boli zakomponované aj krasokorčuľovanie a ľadový hokej. Ich súťaže a zápasy sa konali dva mesiace pred samotným konaním hier. Súčasťou letného podujatia oba zimné športy naraz prvý a poslednýkrát. V roku 1924 už boli súčasťou Medzinárodného športového týždňa v Chamonix, neskôr premenovaného na I. zimné olympijské hry. V antverpskom turnaji sedemčlenných hokejových tímov zvíťazila Kanada, druhé miesto obsadili hráči Spojených štátov amerických. Priepastný rozdiel v hernom poňatí medzi severoamerickými a európskymi tímami sa prejavil aj vo výsledkoch s mužstvom Československa. S Kanadou prehralo 0:15, s USA dokonca 0:16. Napriek tomu obsadilo Československo tretie miesto pred štvrtým Švédskom.
V krasokorčuľovaní mužov zvíťazil Gillis Grafström zo Švédska, ktorý si olympijské zlato vybojoval aj v rokoch 1924 a 1928. V súťaži žien triumfovala „po vojne rozhodcov“ Magda Julinová-Mauroyová zo Švédska pred krajankou Sveou Norénovou a Theresou Weldovou z USA, ktorej odobrali rozhodcovia jeden bod za predvedenie skoku „nevhodného pre dámu“. Pri skoku sa jej totiž sukňa dostala nad úroveň kolien. V tanečných pároch obsadil druhé miesto nórsky pár Alexia Brynová-Schoiensová a Yngvar Bryn. Partner o dva mesiace po krasokorčuliarskej súťaži pretekal aj v atletike, kde sa predstavil v behoch na 200 a 400 m.
NEVOĽNOSŤ GUILLEMOTA PO ŽIADOSTI KRÁĽA
Hry VII. olympiády slávnostne otvoril 14. augusta 1920 belgický kráľ Albert I. Na pripomenutie udalostí z predošlých rokov sa obliekol do vojnovej uniformy. Prvýkrát v histórii olympijských hier počas ceremoniálu na Olympijskom štadióne zaviala olympijská biela vlajka s piatimi farebnými kruhmi, reprezentujúca spojenie kontinentov a národov sveta. Nad štadiónom vzlietli aj biele holubice mieru a premiérovo zaznel sľub športovcov. Prísahu zložil Victor Boin, belgický šermiar, plavec a vodný pólista. Boin získal v Antverpách v tímovej súťaži družstiev v šerme kordom striebornú medailu, bola treťou v jeho zbierke. Striebornú mal už z roku 1908 a bronzovú z roku 1912. Obe však nezískal v šerme, ale ako člen vodnopólového tímu Belgicka. Boin počas I. svetovej vojny slúžil ako pilot belgického letectva, dokonca určité obdobie bol osobný pilot belgickej kráľovnej Alžbety Gabriely Bavorskej. Založil aj prvý hokejový klub v Belgicku, venoval sa motocyklovému športu, patril k zakladateľom Medzinárodnej asociácie športových novinárov, pôsobil ako prezident Belgického olympijského výboru.
Olympijské súťaže sa konali takmer mesiac do 12. septembra 1920 a priniesli viacero zaujímavých príbehov. V behu na 800 m na siedmom mieste skončil Adriaan Paulen, ktorý sa stal hrdinom holandského odporu počas II. svetovej vojny a v rokoch 1976 -1981 pracoval vo funkcii prezidenta atletickej federácie IAAF. Na atletické nebo však vstúpila nová hviezda. Fínska bežecká legenda Paavo Nurmi pri olympijskej premiére v behu na 5000 m obsadil druhé miesto za francúzskym bežcom Josephom Guillemotom. O tri dni v dramatickom súboji na dvojnásobnej trati získal prvú z troch zlatých olympijských medailí na hrách 1920. Fínovo víťazstvo však poznačila nemilá udalosť za cieľovou páskou, keď Guillemot, dobehol druhý a nechtiac ovracal víťaza. Na žiadosť belgického kráľa, ktorý sa chcel zúčastniť na otvorení umeleckých súťaží, preložili štart finále z pôvodne plánovaného času o pol šiestej večer o viac tri ako tri hodiny skôr na 14.15 h. Guillemot sa o tomto rozhodnutí dozvedel práve v čase hojného obeda a nedostatočne zregenerovaný nastúpil na finálový beh.
K populárnym športovcom sa pripojil aj Bevil Rudd z Južnej Afriky, absolvent Oxfordu, ktorý zvíťazil v behu na 400 m. Zvyčajne ho mohli súperi vidieť s cigarou a pohárom piva v ruke sledujúc ich tréning.
Z MEDAILISTU DRŽITEĽ NOBELOVEJ CENY MIERU
Albert Hill z Veľkej Británie skompletizoval svoje víťazstvá v behoch na 800 m a 1500 m aj vďaka podpore tímového druha Philipa Noela-Bakera, ktorý bežal za ním najmä v záverečnom kole, aby ho ochránil pred možným útokom súperov. Noel-Baker, strieborný v behu na 1500 m, bol neskôr 36 rokov člen britského parlamentu. V roku 1959 mu udelili Nobelovu cenu za mier za jeho prácu v prospech odzbrojenia. Dodnes je jediným olympijským medailistom a držiteľom Nobelovej ceny mieru.
V tenise kraľovala populárna Francúzka Suzanne Lenglenová, ktorá zvíťazila v ženskej dvojhre. V desiatich zápasoch stratila len štyri sety, v miešanej štvorhre vyhrala s Maxom Décugisom, tretie miesto v štvorhre vybojovala s Elisabethou d´Ayenovou.
Šermiar Nedo Nadi z Talianska vyhral päť zlatých medailí v šerme fleuretom a šabľou, pomohol k tímovému víťazstvu aj v šerme kordom, ktorému sa venoval len príležitostne.
V plaveckom bazéne udivoval plavec z USA, rodák z Honolulu s kráľovskou krvou, Duke Kahanamoku. Olympijský víťaz na 100 m voľným spôsobom z roku 1912 zvíťazil na tejto trati aj v Antverpách, dokonca v novom svetovom rekorde. Na olympijských hrách v Paríži v roku 1924 vo veku 33 rokov skompletizoval zbierku o striebro. Po skončení aktívnej kariéry sa objavil v menších rolách v 28 hollywoodskych filmoch a patril k nadšeným propagátorom surfovania. V júni roku 1925 počas pobytu na pláži v Newport Beach zachránil na svojom surfe z prevrhnutej luxusnej jachty, na ktorej zahynulo 17 osôb, osem pasažierov.
V ženských plaveckých súťažiach dominovala Ethelda Bleibtreyová z USA. Všetky svoje disciplíny (100 m v. sp., 400 m v. sp., 4x100 m v. sp.) vyhrala vo vtedajších svetových rekordoch. Rok pred príchodom do Anvterp spôsobila senzáciu v New Yorku, kde ju zatkli za „plaveckú nahotu“. Na pláži si totiž vyzliekla pančuchy pred vstupom do vôd oceánu. Po skočení kariéry patrila k zakladateľom Asociácie olympionikov USA.
DRÁMY VO VODNOM PÓLE I FUTBALE
Dramatický priebeh malo finále vo vodnom póle. Po súboji, v ktorom zvíťazili vodní pólisti Veľkej Británie nad Belgickom, domáci diváci napadli britských a írskych hráčov, ktorých museli chrániť poriadkové sily.
Od Antverp až do súčasnosti vlastní jeden historický rekord Oscar Swahn zo Švédska. V roku 1908 v Londýne stal vo veku 60 rokov a 263 dní druhým najstarším medailistom v individuálnej disciplíne, v roku 1912 v Štokholme vo veku 64 rokov a 257 dní vôbec najstarším olympijským víťazom, keď triumfoval v bežiacom terči družstiev, a v Antverpách 1920 vo veku 72 rokov a 279 dní i najstarším olympijským medailistom. Striebro získal v Belgicku ako člen družstva v bežiacom terči na dva výstrely.
Zaujímavý súboj sa odohral aj na mori. V jachtingu v kategórii „Finn“ sa prvé dve jazdy konali ešte pred začiatkom hier 7. a 8. júla 1920. Súťažilo sa asi 100 km od Antverp na mori pri Ostende. Pre posun bóje vyhlásili druhú jazdu za neregulárnu. Keďže v súťaži pretekali len dva tímu z Holandska, rozhodnutie presunuli na 4. septembra 1920 do Holandska. Prvýkrát v histórii sa olympijská súťaž konala mimo usporiadateľskej krajiny.
Do olympijskej futbalovej histórie sa zapísali aj futbalisti Československa. Vo finálovom zápase s Belgickom za stavu 0:2 na protest proti údajne zaujatému rozhodcovi opustili pred 40 000 divákmi ihrisko a boli diskvalifikovaní. Francúzi, ktorí prehrali s československým mužstvom v semifinále, odmietli na opakované finále nastúpiť, nakoľko väčšina hráčov mužstva už odcestovala domov a druhé miesto získalo Španielsko.
Zaujímavú pripomienku 100. výročia olympiády v Antverpách pripravilo aj Olympijské múzeum v Lausanne.
Pri príležitosti stého výročia olympijských hier v Antverpách 1920 sa Olympijské múzeum ponorilo do svojich archívov, aby zdôraznilo analógie medzi týmto povojnovým vydaním a pandemickým obdobím, ktoré dnes prežívame. Tento príbeh je vyrozprávaný online na blogu múzea i priamo na webe Medzinárodného olympijského výboru ako súčasť bezplatnej výstavy s názvom „Antverpy 1920 - 2020: Zastúpení v solidarite, zjednotení pod rovnakou vlajkou“.
