BRATISLAVA (SOV) - V pondelok 11. júna SOV vydá svoj časopisecký magazín OLYMPIC.sk jar/leto 2018. Jeho obsah sa už pripravuje, okrem iného aj viaceré návraty k ZOH v Pjongčangu. V tejto suvislosti časopis ponúkne čitateľom niečo iné, než čo mohli čítať v novinách počas hier - autentické vlastné zážitky tucta Slovákov, ktorí na ZOH 2018 pôsobili v rôznych pozíciách. Vo piatom dieli ponúkame zážitky snoubordistky Klaudie Medlovej:

„Do Pjongčangu som zamierila prvého februára. A keďže oficiálne tréningy sa začali až siedmeho, strávila som dva dni v Soule. Ochutnala som aj kórejskú kuchyňu, ale príliš mi nechutila. Krásny zážitok však mám z otváracieho ceremoniálu.

Počas tréningov svietilo slnko, bolo bezvetrie, ale v deň kvalifikácie slopestylu začalo fúkať. Zima nám neprekáža, ale pri silnom vetre nie sme schopné korigovať dopad. Bola som rada, že kvalifikáciu zrušili. O deň neskôr sa však všetko zopakovalo. Pretekárky chceli, aby sa súťaž odložila na iný deň, keď bude bezvetrie. Žiadny náhradný termín však už nebol k dispozícii. Museli sme jednoducho ísť, najmä pre televíziu.

V oboch jazdách som spadla. Nemala som z toho dobrý pocit. V takom vetri mala každá pretekárka iné podmienky, čo nebolo fér. Skúšala som, ako vravíme, cítiť vietor, ale pri každom skoku mi zafúkalo. V prvej jazde som celou váhou dopadla na chrbát. Neskôr som sa dozvedela, že to bol najdesivejší pád celej súťaže. Nič som si však nezlomila, dokonca mi ani nevyrazilo dych. Odniesol si to len silno narazený chrbát, ktorý ma bolel aj ďalšie dni.

Vo veternom počasí na olympiáde sa skákalo veľmi ťažko...

Foto

LACI PERÉNYI

Škoda, že som pred pretekmi mala len dvanásť tréningových jázd. Potrebovala som sa viac zžiť s traťou. Potešila ma prítomnosť slovenského prezidenta Andreja Kisku, ktorý ma deň pred pretekmi dokonca začal sledovať na instagrame.

Ani v disciplíne big air som nepostúpila do finále. Kvalifikácia mala takú vysokú úroveň, akú som dovtedy nezažila. Nemohla som ani sekundu premýšľať, že by som predviedla ľahší trik na istotu. Skúsila som najťažší, o ktorom som vedela, že keď ho zvládnem, pôjdem do prvej trojky. Nevyšlo to. Prvýkrát v kariére som si poplakala. Bola som smutná, ale zároveň ma to motivovalo do ďalšej sezóny, kde chcem byť lepšia.

Je náročné trénovať, keď nemám žiadny tím a partiu jazdcov, v ktorej by sme sa navzájom ,ťahali´. Teší ma však, že ľudia vo svete snoubordingu ma majú radi, rešpektujú ma a páči sa im môj štýl. Potrebujem však aj kvalitné podmienky na prípravu. Nevzdávam sa, chcem pokračovať a štartovať na zimnej olympiáde aj o štyri roky.“