Alexandra Fričová: Také niečo sa naskytne raz za život
Júlový XVI. letný Európsky olympijský festival mládeže v Banskej Bystrici sa stal historicky najväčším multišportovým podujatím na slovenskom území. Oslovili sme ľudí, priamo zainteresovaných do jeho príprav, aby napísali, aký bol ten „ich“ EYOF. Dnes píše Alexandra Fričová.
Text vyšiel v časopiseckom magazíne Slovenského olympijského a športového výboru OLYMPIC.sk jeseň/zima 2022.
ALEXANDRA FRIČOVÁ (volejbalistka)
EYOF ako podujatie som registrovala už predtým, ako sa malo uskutočniť u nás v Banskej Bystrici. Keď som sa, azda ako kapitánka juniorskej reprezentácie, stala jednou z jeho tvárí, začalo to byť vážne. Naskytla sa mi možnosť sa na ňom predstaviť nielen ako volejbalistka, ale mohla som spoznať nových ľudí aj zákulisie tohto podujatia.
Dostalo sa mi pocty asistovať pri ceste Ohňa mieru z Ríma na Slovensko. Tam som cestovala lietadlom a naspäť mikrobusom. Bola som o niečo nervóznejšia, pretože pre nečakanú kolíziu termínov som musela odísť z finálového turnaja majstrovstiev Slovenska. Zažiť však slávnosť v múzeu Ara Pacis i následnú púť ohňa na Slovensko sa však naskytne iba raz za život.
Veľa času som pri tejto príležitosti strávila aj so strelkyňou Dankou Bartekovou, členkou MOV a ambasádorkou EYOF. Pôsobila na mňa ako veľmi skromná, pokorná a usmievavá osobnosť. Neskôr sme sa stretli aj v Banskej Bystrici.
Na podujatiach väčšinou poznám iba halu a hotel, teraz som ho mohla spoznať i z druhej strany. Keď som za všetkých športovcov mala predniesť na otváracom ceremoniáli sľub, bola som v strese. Volejbal ma naučil, aby som nedala pocítiť iným ľuďom, že som v strese. Síce mi vraveli, že sľub som hovorila rýchlejšie, ale snažila som sa ho neodrapotať.
Vo volejbalovom turnaji som si hneď v prvom sete prvého zápasu proti Slovinkám vyvrtla členok. V tom momente mi hlavou preblyslo, že je to pre mňa koniec EYOF. Ja, ktorá som všetkých pozývala na zápasy, som ho mala takto predčasne ukončiť? Našťastie sa ukázalo, že zranenie nie je až také vážne. Keď som videla, že ma družstvo potrebuje, sama som sa v druhom sete pýtala späť na ihrisko.
Zápas i turnaj som dokončila. Obsadili sme piatu priečku. Zdolali sme Rumunky i Slovinky, s ktorými sme predtým nikdy nevyhrali. Mala som z toho dobrý pocit. Bolo to dobré ukončenie pôsobenia v juniorskej kategórii, aj keď s mládežníckou reprezentáciou som sa plánovala po štyroch rokoch rozlúčiť na ME. Na tie sme sa však neprebojovali.
Ako fanúšik som si užila aj iné športy. Boli sme sa pozrieť na športovú gymnastiku i na atletiku, kde sme videli slovenské medailistky. Tenis sme nestihli. Renáta Jamrichová však bývala vo vedľajšej izbe. Debatovali sme v internáte, kde sme jej i zagratulovali.
Slovensko toto podujatie zorganizovalo veľmi dobre. Bola som milo prekvapená. Páčila sa mi práca dobrovoľníkov i to, že ľudia v meste žili podujatím. Zastavovali nás na ulici, pýtali sa, akému športu sa venujeme, s niektorými sme sa aj fotili. Na jednotlivé športoviská sme to nemali ďaleko. Doprava síce spočiatku „haprovala“, ale neskôr už všetko fungovalo. Zážitok bolo i stravovanie pod veľkokapacitným stanom.
Pochopiteľne, na takomto veľkom podujatí vznikli aj nové priateľstvá. Pre mňa to boli aj nové skúsenosti s médiami. Na podobnom podujatí by som sa určite rada zúčastnila i v seniorskej kategórii. Pokiaľ sa raz dostanem do ženskej reprezentácie a budeme mať šancu bojovať o postup na olympiádu, bola by to veľká vec.
