Prvý Slovák so zlatom zo ZOH: 50 rokov od triumfu Ondreja Nepelu v Sappore
Jedenásteho februára 2022 uplynie 50 rokov od olympijského triumfu krasokorčuliara z Bratislavy Ondreja Nepelu na ZOH v Sappore. Bolo to len druhé zimné olympijské zlato československého reprezentanta a dodnes jediné, ktoré získal rodák zo Slovenska.
Tento text pôvodne vyšiel v časopiseckom magazíne – OLYMPIC.sk jeseň/zima 2021. Celý časopis vo formáte PDF si môžete stiahnuť TU:
Očitých pamätníkov je čoraz menej. Vedci síce vyvíjajú liek proti starnutiu buniek, no čas sa nám stále míňa. Nekompromisným tempom. Ukrajuje aj z počtu ľudí, ktorí boli pri prvom víťazstve slovenského športovca na ZOH. Ondrej Nepela ním v Sappore umocnil svoju úžasnú krasokorčuliarsku kariéru. Odvtedy uplynulo už päťdesiat rokov. Viac, než trval celý jeho život. Navždy odišiel vo veku len 38 rokov...
Ako ten čas letí. Albert Einstein napísal: „Existuje tisíc spôsobov ako zabiť čas, no žiadny, ako ho vzkriesiť.“ Aj na Nepelov úspech môžeme len spomínať. Žiaľ, ani tie najsilnejšie prežité chvíle s odstupom času už do rovnakej intenzity nevzkriesime. Akokoľvek by sme chceli.
„ŠKOLA“ NEPUSTÍ
Ondrej Nepela bol básnikom života. S krehkou dušou. Nespoznával svoje lásky bezbolestne. Aj jeho vzťah ku krasokorčuľovaniu sa odvíjal viac cez nekonečný dril, než cez hravú túžbu víťaziť. A predsa vyhrával. V rokoch 1971 až 1973 dokonca neprehral ani jednu súťaž.
Na začiatok olympijskej súťaže v Sappore do haly Mikaho kráčal po bodu trénerky Hildy Múdrej. Husto snežilo. Išli mlčky. Obaja vedeli, že povinné cviky môžu priblížiť olympijské zlato. Aj ho pochovať. Francúz Patrik Péra pred súťažou vyhlásil, že Nepela neurobí žiadnu chybičku a jasne vyhrá. Jasný zámer zvýšiť tlak na Ondreja aj trénerku. Sotva vchádzali dnu, už dobiedzali fotoreportéri. Či bude v „povinkách“ dokonalý, či zapózuje s kanadskou sólistkou Karen Magnussenovou. Na druhý deň sa médiách písalo, že sú snúbenci. Priveľa rozptyľovacích impulzov. Vo chvíľach, ktoré si žiadali maximálne sústredenie.
Niekdajší krasokorčuliarsky slogan „škola nepustí“ je dnes už vykopávkou. V Sappore však platil od gruntu... Povinné cviky obsahovali sedem základných prvkov. Oblúky, vlnovky, kľučky, obraty trojkou, protitrojku, zvrat a protizvrat. Od roku 1924 ich podľa charakteru kresby na ľade Medzinárodná korčuliarska únia oficiálne evidovala 41. Boli rozdelené do skupín a mali svoj koeficient náročnosti. Na vrcholné súťaže sa žrebovalo šesť povinných cvikov, neskôr len tri. Na súťažiach musel pretekár každý cvik nakresliť korčuľou trikrát. Musel sa snažiť o optimálnu geometriu kresby, aby hlavná os bola paralelná s bočnými a aby sa stopy troch „kreslení“ prekrývali.
Francúz Patrick Péra kreslil svoje úvodné cviky precízne. Ondrej Nepela s číslom desať rovnako. Francúzska rozhodkyňa bola pri hodnotení úvodného dokonca štedrejšia než k Pérovi. Dobrý signál. Aj trojkový paragraf sa vydaril. Lenže tretí v poradí bol zvrat von. Koľkokrát ho cibril do milimetrových detailov? A koľkokrát pri ňom škrípal zubami? V Sappore si však naordinoval chladnokrvnosť japonských samurajov. Ako neskôr citoval publicista Imrich Hornáček trénerku Hildu Múdru: „Už dlho sa mu nevydaril tak, ako práve dnes!“
Na druhý deň čakali 17 súťažiacich ďalšie tri povinné cviky. Nepela ich kreslil s inžinierskou presnosťou. Angličanka Phillipsová mu dokonca vytiahla málokedy vídanú známku 4,8. Z celkového počtu 54 známok za poltucet povinných cvikov boli len tri pod hranicou štyroch bodov. Náskok pred druhým Pérom sa vyšplhal na 54,5 boda...
V Sappore na večnú pamäť
V Sappore pred halou Makomanai, ktorá stojí v parku s rovnakým názvom, je pamätník s menami olympijských víťazov zo ZOH 1972 (na snímke). Na večnú pamäť tam figuruje aj meno Ondreja Nepelu.
NEPRIZNANÝ PÁD
Sapporo je priemyselné mesto na ostrove Hokkaidó. Založili ho v roku 1871. O sto rokov neskôr sa na prvé zimné olympijské hry na ázijskej pôde pripravilo rovnako ako Ondrej Nepela. Zodpovedne. Osem rokov po úspešných hrách v Tokiu 1964 ich otvoril cisár Hirohito.
Športových vrcholov hier bolo viacero. Pre domácich určite najmä súťaž v skokoch na strednom mostíku, v ktorej Japonci obsadili kompletný stupeň víťazov. Náš olympijský víťaz z Grenoblu 1968 Jiří Raška skončil piaty. Pre československú výpravu bola však vrcholom krasokorčuliarska súťaž mužov. Ondrej Nepela, jediný krasokorčuliar vo výprave ČSSR, býval v olympijskej dedine v jednej „bunke“ spolu s hokejistami Slovana Bratislava Václavom Nedomanským a Vladimírom Dzurillom. Najmä dobrosrdečný Vlado bol balzamom na dušu.
Voľné jazdy sa jazdili v hlavnej hale Makomanai. Legendárny rozhlasový reportér Gabo Zelenay v nej sedel pod strechou. „Hnedý oblek, stambolo bledohnedé. Ohlásenie ,Ondrej Nepela´. A československý štátny znak na ľavom rukáve,“ povedal v úvode svojej reportáže. „Pozor, začíname! Začína sa boj o najvyššiu športovú poctu.“
Nepela jazdil svoj voľný program ako posledný zo všetkých súťažiacich. Sergej Četveruchin zo ZSSR išiel pred ním vynikajúco. Skvelé výkony predviedli aj Američania John Petkevich a Kenneth Shelley. Len Péra mal strémované kolená. Okrem iného spadol aj pri trojitom salchowovi. A Nepela ho mal hneď na začiatku voľnej jazdy.
„Prvý krok, prvé zastavenie, roztiahnutie rúk, prvý nájazd, prvé rýchlejšie kroky. Ľavá - pravá, bude odpich? Áno, obrat dozadu, nábeh, rozbeh, rýchlejšie, rýchlejšie, rýchlejšie krúži - a v takte hudby naraz, v týchto chvíľach - odpicháva sa od ľadu, letí vo vzduchu - a trojitý salchow. Krásny, čistý, počujete potlesk obecenstva. Podaril sa,“ vibruje nadšenie v reportáži.
Potom však prišiel kritický moment. Pád po trojitom flipe. Po skoku, ktorý mal „v malíčku“. „V tréningu som ani jeden nepokazil,“ priznal Nepela po súťaži. Doma sme však o páde nevedeli. Gabo Zelenay o ňom v tej chvíli nehovoril. „Videl som nájazd a potom už len veľkú strapatú hlavu diváka, ktorý predo mnou vyskočil zo sedadla,“ prezradil príčinu utajeného pádu reportér vo svojich spomienkach.
Našťastie, ďalšie zaváhanie Ondrej Nepela už nedopustil. Sotva zišiel z ľadu, ako syn objal tetu Múdru, ktorá ho pätnásť rokov viedla k olympijskému zlatu. Sotva zasvietili známky, obaja vedeli, že hodnotenie bohato stačí na víťazstvo. V prvej známke raz 5,9, sedemkrát 5,8 a raz 5,7. V druhej rovnako sedemkrát 5,8 a dva razy 5,7. Nepelov náskok z povinných cvikov bol dostatočný. Trénerke Hilde Múdrej sa od dojatia krátil dych a plietla reč.
Gabo Zelenay sa napriek zákazom prebojoval do pretekárskych šatní. „Pozdravujem doma našich. A všetkých, ktorí mi držali palce,“ uvoľnil emócie zvyčajne introvertný Ondrej. Nepelova mama počúvala reportáž zo Sappora v rozhlase. Na druhý deň ju už videla aj v televízii. „Môj zlatý,“ povedala láskavo a od dojatia pobozkala obrazovku.
A oslava? Vraj bola skromná. Socialistická. „Sotva som sa vrátil do olympijskej dediny, volal ma Četveruchin a jeho tréner Žuk, aby som prišiel oslavovať k nim. Čakal som však oslavu u nás. O chvíľu sa ozvalo aj vedenie našej výpravy. Zablahoželali mi, pripili sme si kalíškom becherovky a bolo. Trénerka nás však pohostila dvoma fľašami šampanského a maďarskou salámou. O pol dvanástej som už bol v posteli,“ prezradil Ondrej.
Meno Nepela si zapamätali Japonci aj vtedajší predseda Medzinárodného olympijského výboru Avery Brundage, ktorý na krasokorčuľovanie veľmi „netrpel“. Na druhý deň však prijal nášho olympijského víťaza aj s trénerkou v hoteli Park.
MÁLO ČASU
Po odchode do revue Holiday on Ice stratil Nepela punc ikony socialistického športovca. Nezanevrel. „Niekoľkých najtalentovanejších by som rád zobral na dlhodobí tréningový pobyt do Nemecka. Určite sa nechytia všetky deti rovnako, ale niekto by sa mohol nájsť...“ povedal nám pätnásť rokov po Sappore už v pozícii úspešného trénera vo vtedajšej Nemeckej spolkovej republike. Hľadal zatúlané šťastie. Nadmieru mu záležalo na dobrej prezentácii jeho trénerskej práce. Dokázal o nej hovoriť so zanietením človeka, ktorý chce ešte veľa dosiahnuť, ale už nemá veľa času.
Zomrel mladý, 2. februára 1989. Vo veku tridsaťosem rokov. Len niekoľko dní po tom, ako sa jeho zverenka Claudia Leistnerová stala v Birminghame majsterkou Európy. Našla Ondrejovo zatúlané šťastie?
V deň jeho pohrebu vytiahla televízia z trezoru film Juraja Jakubiska. Natočil ho pri Ondrejovej víťaznej rozlúčke na MS 1973 v Bratislave. „Náš čas je limitovaný. Aj to, čo človek chce urobiť, si musí vyberať,“ myslí si filmový režisér dodnes.
V toku neúprosného času je žijúcich pamätníkov je čoraz menej. Meno Ondreja Nepelu, ktorého posmrtne zvolili za najúspešnejšieho slovenského športovca Slovenska 20. storočia, je však v našej športovej histórii zapísané nastálo.
Ondrej Nepela
Narodil sa 22. januára 1951 v Bratislave, zomrel 2. februára 1989 v Mannheime.
V krasokorčuľovaní olympijský víťaz (Sapporo 1972), trojnásobný majster sveta (Lyon 1971, Calgary 1972 a Bratislava 1973) i päťnásobný majster Európy v rokoch (Ga-Pa 1969, Leningrad 1970, Zürich 1971, Göteborg 1972, Kolín nad Rýnom 1973). Na ZOH debutoval ako 13-ročný v Innsbrucku 1964 (22. miesto), v Grenoble 1968 poskočil na 8. miesto. Na MS získal okrem troch zlatých aj dve strieborné medaily, na ME okrem piatich zlatých aj tri bronzové. Bol aj akademický majster sveta a osemnásobný majster ČSSR. Počas celej pretekárskej kariéry (1958 – 1973) súťažil za Slovan Bratislava a trénovala ho Hilda Múdra. Potom jazdil 13 rokov v ľadovej revue Holiday on Ice a následne sa v NSR až do smrti úspešne venoval trénerskej práci.
V roku 1971 ho vyhlásili za Športovca roka v ČSSR, v roku 2000 in memoriam za najúspešnejšieho slovenského športovca Slovenska 20. storočia. Od roku 1993 sa v Bratislave každoročne koná krasokorčuliarsky Memoriál Ondreja Nepelu. SOŠV udeľuje na jeho počesť športovcovi do 23 rokov s výraznou športovou perspektívou každoročne Cenu Ondreja Nepelu. V roku 2019 ho uviedli do Svetovej krasokorčuliarskej siene slávy v Colorado Springs. Jeho meno nesie najväčší zimný štadión v Bratislave.
