Rozhovor s Majtejom Tóthom rok pred OH v Tokiu: Chodcom v päťdesiatke? Pre mňa nepredstaviteľné!
Hoci po odklade olympijských hier na rok 2021 myslel na koniec kariéry, Matej Tóth sa rozhodol inak – rozlúčiť sa chce až v Tokiu. Rok pred olympijskými hrami prinášame rozhovor so slovenským chodcom, ktorý bol uverejnený v magazíne SOŠV OLYMPIC.sk JAR/LETO 2020.
Keď 24. marca o 13:53 h Medzinárodný olympijský výbor oznámil, že definitívne presúva Hry XXXII. olympiády v Tokiu na rok 2021, chodecký šampión Matej Tóth sa netváril nadšene. Plán ukončiť mimoriadne úspešnú kariéru v lete 2020 v Japonsku dostal trhlinu. Olympijský víťaz na 50 km naznačil, že na obhajobu zlata z Ria 2016 už asi nenájde dosť síl. Pre istotu si však nechal otvorené dvierka. S rozhodnutím pokračovať či nepokračovať v kariére, sa nemal kam ponáhľať. Áno či nie mu stačilo vyriecť na konci leta. Ibaže – pánboh mieni, televízia mení. Matej už 29. apríla oznámil, že chodecké maratónky nevešia na klinec.
Rozhodnutie potiahnuť kariéru o ďalší rok, až do tokijskej olympiády, prišlo netradične – v živom vysielaní RTVS v špeciálnej relácii venovanej vášmu triumfu v Riu a tak trochu vás k nemu dotlačili odkazmi vaši priaznivci i špičkoví slovenskí športovci.
„Bolo to síce naozaj netradičné a podotýkam, že mierne i nátlakové, ale možno som potreboval práve takéto postrčenie.“
Ak by v živom televíznom vstupe nepadla otázka, či pokračujete alebo nie, kedy ste mali v úmysle vyjadriť sa k vašej ďalšej športovej kariére?
„Bez ohľadu na priamy prenos som bol prichystaný trénovať, pokým budem vládať. Nedával som si žiadne termíny, ani si nemyslím, že by som plánoval niečo ohlásiť. Stále som profesionálny športovec, a kým mi to zdravie dovolí, dovtedy bude šport moja práca. Vyhlásenie, že presun hier na rok 2021 bude pre mňa znamenať asi koniec kariéry, som vyriekol zahorúca. V danom momente som si pod vplyvom únavy a frustrácie nevedel predstaviť, že by som vydržal v plnej príprave ešte o rok dlhšie.“
Apropo, ako sa vám páčilo netradičné štvorhodinové online spomínanie na zlato z Ria a udalosti, ktoré mu predchádzali?
„Bolo to veľmi silné. Som vďačný športovej redakcii RTVS za skvelý nápad a za profesionálne zvládnutie prenosu. Myslím si, že takto nejako by mohla vyzerať nová forma športových dokumentov.“
Ako prijali manželka Lenka a dcérky Emmka a Ninka rozhodnutie, že potiahnete ešte ďalší rok? Nevyčítali vám, že ste sa rozhodli o nich bez nich?
„Vždy je to aj o nich, hoci definitívne rozhodnutie je na mne. Ich názor som však rešpektoval. Práve manželka bola jazýček na váhach, ktorý sa priklonil k možnosti pokračovať. Pred sezónou som dievčatám sľúbil, že je to posledná zimná príprava a po OH v Tokiu skončím. Keď však Lenka videla situáciu, povedala, že pochopí, ak sľub nesplním. A ak ešte vládzem, nech do toho idem.“
Športovým Slovenskom letel chýr, že ste o konci kariéry uvažovali i preto, lebo ste dostali lukratívne pracovné ponuky.
„Výborne som sa na tejto otázke zabavil... Nedostal som žiadnu ponuku – a už vôbec nie lukratívnu. Je to fáma.“
Čo napokon najviac zavážilo, že ste sa rozhodli pokračovať v kariére?
„Okrem manželky to boli názory mojich najbližších z atletického zväzu, prezidenta Petra Korčoka a šéftrénera Martina Pupiša. Sú to ľudia, ktorí ma poznajú ako svoje topánky, navyše často spolu trénujeme. Ich rady a podporu som vnímal veľmi intenzívne.“
Kto vás najvehementnejšie presviedčal, aby ste to ešte nevzdali a skúsili vydržať až do Tokia 2021?
„Kto pozná Martina Pupiša, asi vie, že jeho argumenty sú vždy veľmi silné. Od prvej chvíle ma presviedčal, aby som nedbal na momentálne pocity a ešte vytrval.“
A naopak, kto najviac tlačil na to, aby ste už kariéru vrcholového športovca ukončili?
„Nik taký sa nenašiel... Samozrejme, moji najbližší, ktorí moju kariéru vnímajú skôr citovo, rešpektovali moje pocity a rozhodnutie nechali na mňa. Prijali by akýkoľvek môj postoj.“
V ktorom okamihu sa misky váh ohľadne vašej atletickej budúcnosti prikláňali viac k ukončeniu kariéry ako k jej pokračovaniu?
„V prvých dňoch po oznámení posunu olympijských hier na rok 2021 som bol stopercentne presvedčený, že do Tokia už nepôjdem.“
Čo najviac zavážilo, že idete ďalej?
„Keď emócie ochladli, premýšľal som, čo si vyžaduje ďalšia zimná príprava. Debatoval som o tom s mne blízkymi ľuďmi, takisto i s trénerom Matejom Spišiakom a s fyzioterapeutom Denisom Freudenfeldom.“
Čo však teraz? Máte predstavu, ako bude vyzerať vaša tohtoročná sezóna bez veľkého medzinárodného vrcholu?
„Športovec by mal mať určite aspoň nejakú strednodobú motiváciu. Bez jasného cieľa je veľmi ťažké donútiť sa absolvovať náročné tréningy. Navyše, nie je možné, aby som fungoval 10 mesiacov v udržiavacom režime. Rozhodli sme sa preto nasmerovať formu na jeseň.“
Plánujete v tomto roku nejaké preteky?
„Pevne verím, že športové podujatia budú na jeseň povolené a budem môcť absolvovať aspoň kratšie preteky. Predbežne to vyzerá na dva októbrové štarty – v Dudinciach na 20 km a v Borskom Mikuláši na 10 km.“
Plánujete ísť 50 km ešte pred olympiádou? Veď podľa nových pravidiel fungovania svetového rebríčka vám stačí na tokijskú miestenku zašliapať kvalitnú dvadsiatku.
„Ak budem zdravý a v príprave sa nič neskomplikuje, chcel by som štartovať aj v pretekoch na 50 km.“
Slovenský atletický zväz po konzultácii so šéftrénerom chôdze a zároveň vaším osobným koučom Matejom Spišiakom uvažuje, že tohtoročné majstrovstvá SR na 50 km usporiada v decembri v zahraničí ako súčasť šampionátu nejakej inej krajiny...
„Je to skôr náhradné riešenie, ako šité pre mňa na mieru. Ak sa však naskytne takáto možnosť a budem mať formu, nevylučujem, že sa postavím na štart. Uvidíme, akú podobu bude mať napokon termínovka. Teraz ešte nik netuší ani to, či a kedy bude možné cestovať do zahraničia.“
V príprave na hry v Tokiu v riadnom termíne ste absolvovali výbornú prípravu. Nachodili ste rekordné objemy – aj 223 km za týždeň. Tréningovú štyridsiatku ste odšliapali v tempe limitu 3:50:00 h na OH. Mali ste formu ako hrom a zrazu – koniec nádejám, hry odložili o rok...
„Na prelome februára a marca som žil akoby v eufórii. Veľmi som sa tešil zo zimnej prípravy, z pohody, formy, tešil som sa na štart päťdesiatky v Dudinciach. No zo dňa na deň som to všetko mohol zahodiť do koša. Bolo to nesmierne frustrujúce. Všetko sa mi postupne rúcalo ako domček z kariet.“
Čo vám napadlo ako prvé, keď tokijskú olympiádu presunuli na rok 2021?
„Že si môžem prichystať kladivko, zabiť klinček do steny a zavesiť naň chodecké maratónky. Vedel som, že rozhodnutie MOV je správne, väčšina športovcov ho vníma pozitívne a na jednotlivcovi – na mne – nezáleží. Vtedy som už bol nad vecou.“
Koľko kilometrov ste vlastne nachodili od začiatku prípravy do definitívnej zmeny termínu OH v Tokiu?
„Príprava sa zvyčajne začína v októbri. Lenže po netradičných jesenných MS 2019 v Dauhe som si ešte trochu oddýchol, takže trénovať som znova začal až v novembri. Odvtedy som za päť mesiacov nachodil takmer 3000 kilometrov.“
Koľko párov chodeckých maratóniek ste v príprave zničili?
„Ak si dobre pamätám, tak šesť.“
Nemrzí vás, že chodecké súťaže nebudú v centre olympijského diania v Tokiu ako to chcela aj guvernérka japonskej metropoly Koike Juriková, ale o približne 800 km severnejšie v Sappore?
„Už pred rozhodnutím o tomto presune som sa vyjadril, že nech bude akékoľvek, sústredím sa na pozitívne stránky. Obe možnosti mali klady aj zápory, pre mňa to bolo päťdesiat ku päťdesiat. Takže ani teraz nevnímam presun dejiska pretekov do Sappora ako niečo vyslovene zlé.“
Keď ste oznámili, že nekončíte, zároveň ste vyhlásili, že ak sa do Tokia kvalifikujete, pôjdete tam s jediným cieľom – uspieť čo najlepšie. Čo to znamená premenené na drobné?
„Uvidím podľa prípravy. Ak mi vyjde všetko ideálne, určite bude môj cieľ medaila. Takto to mám nastavené i v hlave. Ale reálnejšie zhodnotiť svoje možnosti budem vedieť až tesne pred štartom.“
Hypoteticky: ak by išlo všetko ako po masle, svet by nezasiahla koronavírusová pandémia a OH by sa uskutočnili v pôvodnom termíne v lete 2020, na čo by ste si v Tokiu trúfali?
„Ťažká otázka. Môžem len špekulovať, veď som nemal istú ani účasť... Aj keby bola olympiáda v tomto roku, do Tokia ma čakala ešte dlhá cesta. Nemal som dôvod, aby som už premýšľal o ambíciách. Navyše, všetci dobre vieme, že ambície nie sú v športe podstatné.“
O rok budete mať 38, no v Tokiu sa budú s kariérou lúčiť aj starší chodci ako vy: 42-ročný svetový rekordér Yohann Diniz z Francúzska, 44-ročný Portugalčan Joao Vieira, vlani vicemajster sveta, takisto exmajster sveta 1993 Španiel Jesús Ángel García, ktorý vlani v 50 rokoch skončil na MS ôsmy. Čím je to, že na päťdesiatke je stále v hre o medaily a popredné pozície toľko skúsených chodcov?
„Päťdesiatka je vytrvalostná disciplína a u vytrvalcov, ak sú zdravotne v poriadku, nie je vek až taký limitujúci. Akonáhle by sa však šliapalo v úplne ideálnych podmienkach, myslím si, že my veteráni, by sme s mladšími už nestíhali. Jediná výnimka je asi Diniz, ktorý je aj po štyridsiatke stále nielen vytrvalý, ale aj veľmi rýchly.“
Viete si predstaviť, že by ste súťažili v päťdesiatke ako García?
„Úprimne? Nie, vôbec nie! Také niečo je pre mňa nepredstaviteľné. Klobúk dolu pred Garcíom.“
Mimochodom, päťdesiatka v Sappore bude posledná olympijská i posledná na vrcholnom podujatí v histórii, keďže potom sa bude šliapať už len 35 km. Aká krásna symbolika: končiť budú nielen mnohé legendy, ale po 89 rokoch končí v programe šampionátov aj ich disciplína. Túto rozlúčku ste si nemohli nechať ujsť, všakže?
„Bude to významný, aj keď trochu smutný míľnik atletickej a chodeckej histórie. Bolo by, samozrejme, pekné byť priamo pri tom.“
Ako ste prežívali obdobie neistoty, keď najprv zrušili Dudinskú päťdesiatku, a potom postupne i ďalšie preteky, kde sa črtala možnosti splniť limit na OH v Tokiu?
„Cítil som sa ako na horskej dráhe. Keď padli Dudince, išlo to so mnou dolu. Potom sa objavila možnosť súťažiť na Ukrajine, opäť som sa zmobilizoval a dostal sa hore. Lenže vysvitlo, že 50 km nie je v programe. Zasa sklamanie... Potom to vyzeralo nádejne s pretekmi vo francúzskom Giene a črtala sa i šanca na preteky v Kladne. To však už bolo v čase, keď sa situácia v Európe s koronavírusom rapídne zhoršovala. Moja priorita sa zmenila: prvoradé bolo chrániť si zdravie a zdravie mojich blízkych. Najväčšiu frustráciu som zažíval v čase, keď MOV trval na pôvodnom termíne hier v Tokiu, ja som nemal limit a nevedel som si predstaviť, ako a kde ho splniť, keďže sa rušili podujatia a zatvárali sa hranice.“
Čomu ste sa venovali v období najväčších reštrikcií v dôsledku koronavírusovej pandémie?
„Rodine. Užívali sme si každú minútu, ktorú sme spolu strávili. Spočiatku to bolo 24 hodín denne. Náročné obdobie sme prežívali podobne ako väčšina slovenských rodín, ale s tým rozdielom, že pre moju náročnú zimnú prípravu a dlhé odlúčenia boli pre nás vzácne aj obyčajné povinnosti. Učili sme sa s dcérkami, upratovali sme, reorganizovali veci v domácnosti, záhradníčili, prechádzali sa so psíkom, varili sme, piekli, cvičili.“
Čo je pravdy na tom, že ste počas koronakrízy zopár kilečiek pribrali, no už ste na dobrej ceste vrátiť sa k optimálnej hmotnosti?
„Áno, pribral som, ale to je úplne prirodzené. Ak klesnete z týždenného objemu 200 kilometrov na 60, môžete obmedziť i príjem stravy, vaša hmotnosť pôjde nahor. Len čo som znova začal s tréningom, hneď som pocítil, že potrebujem dať zopár kíl dolu, aby som nadmerne nezaťažoval telo. Kombináciou zvýšeného objemu – dnes už absolvujem 110 - 120 km týždenne – a výraznejšej redukcie stravy, keďže jem len dvakrát denne, ide aj hmotnosť dolu. Navyše, stále som len v počiatočnej fáze prípravy. Som si istý, že keď sa začne makať naplno a budú sa blížiť preteky, hmotnosť ma už nebude limitovať.“
Čím ste si ešte krátili čas?
„Rodinné aktivity, ktoré som spomenul, mi ho celkom vyplnili.“
Dodržiavali ste poctivo všetky pokyny epidemiológov, virológov, prísne hygienické a bezpečnostné opatrenia?
„Úplne na maximum. Deväťdesiatdeväť percent času sme trávili doma. Ešte aj tréningy som absolvoval doma – na bežeckom páse. Von sme vychádzali len na prechádzky do prírody s naším psíkom Bellou a raz v týždni som zašiel do obchodu. Vtedy som sa vystrojil, ako keby som išiel do poľnej nemocnice plnej nakazených ľudí. Respirátor, na ňom rúško – cítil som sa ako horolezec na osemtisícovke – okuliare, čiapka, rukavice.“
Keďže ste boli doma stále všetci spolu, neprepukla u vás „ponorková“ choroba?
„Ani náznakom. A keby, asi by som vnímal pozitívne aj to, že prvýkrát po 17 rokoch spoločného života môžeme prežiť ozajstnú ´ponorku´.“ (smiech)
Zmrazenie kvalifikácie na OH v Tokiu vyvolalo v atletickej komunite spočiatku búrku nevôle. Aké boli reakcie chodcov na tento krok Svetovej atletiky?
„Nejaký veľký odpor sa nezdvihol, najmä vo svetle toho, že hry už boli odložené o rok. Keď uvážime, že veľa kvalitných chodeckých krajín ako Taliansko, Španielsko, Francúzsko uviazlo v úplnej karanténe, všetci empaticky chápali, že by bolo nefér, aby mali niektorí šancu plniť limity a iní nie.“
Zmeňme tému: Slovensko reprezentujete od roku 1999 viac ako dve desaťročia. V čase premiéry ste mali iba šestnásť. Ako sa odvtedy zmenila naša atletika?
„Výrazne. Jeden príklad na ilustráciu: kým teraz dostanete kompletné vybavenie, v minulosti dostal reprezentant pred štartom na vrcholnom podujatí do ruky igelitku s reprezentačným dresom a všetko ostatné oblečenie sa mu len zapožičalo. Atletika, podobne ako životná úroveň, však postupne napredovala, podmienky sa zlepšovali. Keďže som si prešiel celým vývojom, viem porovnávať. Dnešní mladí reprezentanti si ani len nevedia predstaviť, z akých skromných podmienok a za aké peniaze bolo možné kvalitne sa pripraviť na európske či svetové šampionáty. Dnešná dotácia na sezónu pre úspešného mládežníka je rádovo vyššia, ako som mal ja na prípravu na svoju prvú olympiádu v Aténach 2004.“
Posúva slovenskú atletiku súčasné vedenie – nehľadiac na to, že prezidentom SAZ je váš švagor Peter Korčok – správnym smerom?
„So smerovaním SAZ sa stotožňujem. Zväz podporuje svojich špičkových atlétov na individuálnej úrovni, snaží sa nám pomôcť vo všetkom. Nezabúda však ani na širšiu špičku a trénerov. Podniká množstvo aktivít na propagáciu atletiky. Podporuje športovanie detí, vďaka čomu rastie členská základňa. Vyvíja aktivity v oblasti budovania infraštruktúry. To sú všetko veci, ktoré musí podporiť každý. Samozrejme, aj SAZ má svoje limity. Vždy je možné spraviť viac a lepšie, ale vzhľadom na súčasné možnosti robí zväz maximum.“
Čo slovenskej atletike ešte chýba, aby sa priblížila aspoň k českej?
„Bolo by fajn, keby sa nárast členskej základne prejavil i zvýšením počtu atlétov vo vyšších vekových kategóriách. To si však vyžaduje dobudovanie infraštruktúry, pravidelné vzdelávanie trénerov, snahu udržať ich v atletike, zvýšenie počtu profesionálnych trénerov, aj nastavenie systému akýchsi štipendií, aby čo najviac kvalitných atlétov mohlo fungovať aspoň na poloprofesionálnej úrovni. Každému je asi jasné, že na to potrebujete dostatok financií. Preto nie je všetko len záležitosť zväzu.“
Hoci máme na Slovensku zopár šikovných mladých chodcov ako Ľubomír Kubiš, Daniel Kováč či Patrik Nemčok, zatiaľ sa váš nástupca, ktorý by bol schopný bojovať s európskou i svetovou špičkou, nečrtá. Kto by mohol byť podľa vás po vašom odchode zo scény líder slovenskej chôdze?
„Vo vytrvalostnom športe potrebujete na presadenie sa viac času. Ani ja som nebol hneď svetová špička. Ak bude na sebe pracovať, do európskej môže patriť Miro Úradník. Spomenutí traja mladíci majú tiež výborné predpoklady uspieť, no cesta na vrchol je dlhá a kľukatá. Je na nej množstvo križovatiek, a preto bude nesmierne náročné dostať sa až celkom nahor. Ak ju zvládnu, môžu pomýšľať na vysoké méty. Budem sa im v tom snažiť pomôcť.“
Ľudia vás majú radi, na celom Slovensku máte tisíce fanúšikov, no nájdu sa i takí, ktorí vás po dopingovom obvinení nemajú veľmi v láske a púšťajú na vašu adresu uštipačné poznámky. Ako sa s tým vyrovnávate?
„Pochopil som, že sa nemôžem páčiť každému. Hoci som sa o to dlho snažil, je to nereálne. Ak má na mňa niekto iný pohľad ako väčšina, vôbec mu to nezazlievam. V tom je krása slobody názoru. Niekedy by si však mohli moji neprajníci uvedomiť, že svojimi často až hanlivými a nepravdivými poznámkami človeku ubližujú. Ataky sa snažím riešiť čo najmenej, nepripúšťam si ich k telu. Ak je kritika konštruktívna, to je iná vec, vtedy sa snažím, zobrať si ju k srdcu. Moja zásada však je – nečítať diskusie pod článkami či na sociálnych sieťach.“
Keď sa spätne pozriete na vašu kariéru, nemali ste skončiť po zlate na olympiáde 2016 v Riu, prípadne po striebre na ME 2018 v Berlíne?
„Zo športového hľadiska možno áno, aj som o tom po spomenutých podujatiach uvažoval. Ibaže som si vzápätí uvedomil, koľko dobrého sa udialo, koľko skvelých projektov súvisiacich so športom sme urobili, koľko osudov sme tým pozitívne ovplyvnili. Vtedy si vždy poviem, že energia, ktorú do toho dávam, stojí za to. Možno športových úspechov už nie je toľko, ale ak by som skončil po Riu, prípadne po dopingovej kauze, nezažil by som berlínske ME. Ak by som skončil po Berlíne, naisto by som nezažil možno úspešné Tokio. Čas ukáže, ako to všetko dopadne, v tom je to krásne. Svoje rozhodnutia nezvyknem ľutovať. Všetko má svoj význam, ktorý sa odkryje až s odstupom času.“
Viete si predstaviť okamih, keď definitívne oznámite koniec a už nikdy viac sa nepostavíte na štart chodeckých pretekov? Čo bude nasledovať?
„Viem, úplne živo, a veľmi sa na tú chvíľu teším. Nebude to však znamenať, že už nikdy neabsolvujem chodecký tréning, tým som si istý. Určite budem aj naďalej športovať – pre radosť a dobrý pocit.“
Ozaj, máte predstavu, čo budete robiť po skončení kariéry? Čo by vás najviac bavilo?
"Z viacerých alternatív, ktoré prichádzajú do úvahy, mi je asi najbližšia zostať pri športe v pozícii funkcionára.“
MATEJ TÓTH
DÁTUM A MIESTO NARODENIA: 10. 2. 1983, Nitra
KLUB: ŠK Dukla o. z. Banská Bystrica
VRCHOLOVÉ STREDISKO: VŠC Dukla Banská Bystrica
TRÉNER: Matej Spišiak (od jesene 2013)
PREDOŠLÍ TRÉNERI: Peter Mečiar (1996 – 2002), Juraj Benčík (2003 – 2013)
OSOBNÉ REKORDY: 3000 m (hala): 10:57,32, 5000 m (hala): 18:34,56, 10 km (cesta): 39:07, 20 km (cesta): 1:19:48, 50 km (cesta): 3:34:38
NAJVÄČŠIE ÚSPECHY: 1. na OH 2016/50 km, 1. na MS 2015/50 km, 1. na SP 2010/50 km, 1. na EP 2011/20 km, 2. na ME 2014/50 km, 2. na ME 2018/50 km, 2. na EP 2015/20 km, 3. na EP 2013/20 km, 5. na OH 2012/50 km, 5. na MS 2013/50 km, 6. na ME 2006/20 km, 6. na ME 2010/20 km, 6. na MEJ 2001/10 000 m, 6. na ME 2003 do 23 rokov/20 km, 8. na MS 2009/20 km, 8. na MS 1999 do 18 rokov/10 000 m
INÉ OCENENIA: Športovec roka 2016 na Slovensku (2015 – 2.), Atlét roka na Slovensku (2006, 2013, 2014, 2015, 2016, 2018)
ŠPORTOVÁ DIPLOMACIA: člen komisie športovcov IAAF (2014 – 2017), od roku 2012 člen komisie športovcov SOV/SOŠV a od roku 2016 jej predseda, od roku 2016 predseda komisie športovcov SAZ, ex officio člen výkonného výboru SOV/SOŠV a SAZ
VZDELANIE: vyštudoval žurnalistiku na UKF v Nitre (promoval v roku 2006)
RODINA: ženatý, s manželkou Lenkou majú dve dcérky – Emmku (6. 8. 2007) a Ninku (3. 9. 2009)
