Matej Tóth OLY

Športový vzor: Jozef Pribilinec

Obľúbená skladba: Nech sa Ti darí - Samo Tomeček

Obľúbená hra: Activity

Obľúbený film: Čierni baróni

MATEJ TÓTH

Ak chce niekto vyhrať olympijskú súťaž v chôdzi na 50 kilometrov, musí vykonať niečo mimoriadne. Matej Tóth to v olympijskom Riu de Janeiro predviedol 19. augusta 2016. Bol to najväčší majstrovský kúsok kariéry nitrianskeho rodáka. Jeho súperi boli vynikajúco pripravení, kvalitní. Tóth však bol z nich najvytrvalejší i najrýchlejší a po skvelom výkone sa stal olympijským víťazom.

Matej vyhral v dramatických, dynamických pretekoch, v ktorých sa stále niečo menilo. Bol celý čas aktívny, diktoval tempo v skupine. Neprekážalo mu, keď šliapal v čele skupiny, bol veľmi odolný. Ukázal skúsenosti i vysokú taktickú zrelosť. Oddrel celé preteky a potom si mohol vychutnať posledný kilometer slávy. Večer po pretekoch mu zlato na krk zavesila na Olympijskom štadióne slovenská členka komisie športovcov MOV Danka Barteková.

Okruh v Riu meral dva kilometre, chodci ho absolvovali 25-krát. Na štart sa postavilo až osem desiatok štartujúcich. Tóth ráno tesne pred ôsmou miestneho času poslal najprv z Ria do kamery bozk svojim trom babám v Banskej Bystrici, manželke a dvom dcérkam, a potom sa vydal v ústrety životnému úspechu, ktorý si vysníval ako trinásťročný chlapec. Dosiahol, čo jeho idol Pribilinec – stal sa olympijským víťazom. Majster sveta z Pekingu 2015 si skvele rozložil sily, dva kilometre pred cieľom dostihol dovtedy vedúceho Austrálčana Jareda Tallenta a nezadržateľne pochodoval do cieľa po zlatú medailu. Tallent, ktorý obhajoval zlato z Londýna 2012, jeho tempu a zdrvujúcemu finišu už nestačil a so stratou 18 sekúnd si vybojoval striebro.
Atletika je mimoriadne náročná a je v nej obrovská konkurencia, preto si každú medailu treba veľmi vážiť. Tóth sa stal pozitívnym príkladom pre všetkých slovenských športovcov. Do špičky sa prepracoval postupne, svojou svedomitou prácou, drinou, úspechy nezbieral od juniorských súťaží.

Ako dieťa pobehoval s rovesníkmi pomedzi nitrianske paneláky. Naháňal loptu v kopačkách, zastavoval puky ako hokejový brankár, skúšal to aj s karate. Napokon zvíťazila kráľovná – atletika. Keď sa trinásťročný Matej Tóth zjavil na tréningoch v atletickom klube v Nitre, výberom disciplíny šokoval trénera Petra Mečiara. Tréner vo viacerých rozhovoroch po úspechoch svojho najslávnejšieho zverenca spomínal, že bol malý, zavalitý, nemal chodecké parametre, nebol na chôdzu predurčený. Tóth vytrval, išiel systematicky vpred. Po roku tréningu sa stal majstrom Slovenska, po dvoch (1999) už bol ôsmy na svetovom šampionáte do 17 rokov.

Postupne sa stal príkladom zvláštneho slovenského fenoménu. Na vrchol sa nevyšplhal vďaka systému, ale predovšetkým mu pomohli na ceste nahor jeho rodičia. Bez ich pomoci by sa pravdepodobne olympijský triumf ani nezrodil. Rodičia všetko prispôsobovali jeho športovej kariére, chodili s ním na preteky, sústredenia. Často počas dovoleniek. Otec Viliam často zháňal peniaze od kamarátov, aby podporili jeho potomka. Presvedčil sa, že pre atléta je nájsť sponzora veľmi náročné.  Rodinnému rozpočtu sa uľavilo, až keď sa Tóth ocitol v jeseni 2002 v banskobystrickej Dukle. Stal sa členom tréningovej skupiny uznávaného odborníka Juraja Benčíka, ktorý viedol aj prvého nášho olympijského víťaza v atletike Jozefa Pribilinca.

Jedným zo zlomových bodov Tóthovej kariéry bolo 6. miesto na 20 km na majstrovstvách Európy 2006 v Göteborgu. Vďaka nemu sa dostal do olympijského top tímu a ešte viac si uvedomil, že zásluhou tvrdej prípravy sa môže dostať medzi najlepších. A v roku 2010, keď vyhral Svetový pohár na 50 km v mexickej Chihuahue, sa všetko definitívne otočilo. Jeho odmeny za úspechy sa vtedy dostali na úroveň, že si z nich už mohol aj čosi odložiť.

V tom čase už mal za sebou prvé olympijské účasti. V Aténach 2004 dopochodoval na dvadsiatke do cieľa na 32. mieste, v Pekingu 2008 si polepšil o šesť pozícii. Práve po druhom olympijskom vystúpení, kde ho umiestenie sklamalo, sa v autobuse cestou do olympijskej dediny po debate s vtedajším šéftrénerom SAZ Vladimírom Bezdíčkom rozhodol vyskúšať si päťdesiatku. Maratón, v ktorom bez trpezlivosti, rozumnej taktiky a plánu prípravy prepracovaného do detailu nemáte šancu na úspech.

Na majstrovstvách sveta 2009 v Berlíne sproboval zvládnuť obe chodecké trate, na 20 km bol ôsmy, na 50 km deviaty. V olympijskom Londýne 2012 i na majstrovstvách sveta 2013 v Moskve išiel už len päťdesiatku. V Londýne dopochodoval pôvodne ôsmy, ale po dodatočných diskvalifikáciách sa posunul až na 5. priečku. Na nej skončil pôvodne aj v Moskve, ale najnovšie je už štvrtý po suspendovaní Rusa Ryžova. Po MS 2013 vymenil trénera: Juraja Benčíka vystriedal Matej Spišiak, ktorého si zvolil za kouča aj pre vekovú blízkosť. Potreboval mať niekoho s podobným zmýšľaním neustále vedľa seba. Skromný a sympatický atlét čerpá energiu aj z pohodového rodinného zázemia.

V roku 2014 sa stal na päťdesiatke vicemajstrom Európy, v auguste 2015 už triumfoval na majstrovstvách sveta v Pekingu. Súperom sa v Číne začal vzďaľovať už na štvrtom kilometri, aj keď únik nebol pôvodne jeho zámer. Náskok pred súpermi zvyšoval, prvýkrát v kariére sa mu stalo, že si stihol odbehnúť počas pretekov aj na toaletu. Trvalo to len 25 sekúnd, stratu však hravo dobehol. V roku 2015 mal excelentnú formu, už päť mesiacov pred Pekingom na marcovej Dudinskej päťdesiatke zapochodoval v tom čase tretí najhodnotnejší výkon histórie 3:34:38 h.

Po triumfe v Pekingu sa v jeho živote veľa zmenilo, stále však zostával skromný a pokorný. Od majstrovstiev sveta až do Ria nešiel absolvent žurnalistiky na nitrianskej Univerzite Konštantína Filozofa žiadnu päťdesiatku. Brzdilo ho zranenie ľavej holennej šľachy, jeho štvrtá olympijská účasť bola dlho otázna. Ešte dva mesiace pred odletom zvažoval, či do Brazílie vôbec pôjde. Napokon sa dal zdravotne do poriadku a pod Kristovou sochou vystúpil na vrchol. Následne sa stal slovenským Športovcom roka 2016.

Potom však prišlo najťažšie a najhoršie obdobie jeho kariéry. Hladina hemoglobínu vo vzorke z mája 2016 sa vymykala z normálu ostatných, bola príliš nízka. Podľa IAAF to mohlo byť spôsobené manipuláciou krvi. Prípadné užívanie krvného dopingu by sa však malo prejavovať vyššou hladinou hemoglobínu. Pre Tótha sa začal náročný súboj, horší ako na chodeckých pretekoch. Trpezlivo vysvetľoval, že výkyv spôsobil stav tela, keďže bol po zranení a liečbe. Navyše kontrola sa uskutočnila netradične večer. Spis k jeho prípadu mal 250 strán, jeho súčasťou bolo množstvo odborných stanovísk od expertov a lekárov. Matejova obhajoba dopadla úspešne a dokázal, že neporušil žiadne pravidlá. Do súťažného diania sa v marci 2018 na Dudinskej päťdesiatke vrátil tretím víťazstvom na tomto podujatí, v auguste potom rozšíril svoju medailovú zbierku striebrom na 50 km na majstrovstvách Európy v Berlíne.

Tóth je aktívny aj na poli športovej diplomacie. V rokoch 2014 až 2017 bol člen komisie športovcov IAAF, od roku 2012 bol v rovnakej komisii Slovenského olympijského výboru. V roku 2016 sa stal predsedom komisie športovcov Slovenského olympijského výboru a zároveň členom výkonného výboru SOV. Od olympijských hier v Riu bol aj predsedom komisie športovcom Slovenského atletického zväzu.

V septembri 2019 štartoval na päťdesiatke na svetovom šampionáte v katarskej Dauhe. Hoci preteky odštartovali o polnoci, boli tam také tepelne extrémne podmienky, že súťaž vzdal. Bolo jasné, že takýmto spôsobom sa s kariérou nebude chcieť rozlúčiť. Tak aj bolo. Oznámil, že ju ukončí na olympijských hrách 2020 v Tokiu. Ani to však vôbec nebolo jednoduché.

Všetko výrazne skomplikovala pandémia ochorenia COVID-19. Tá si vynútila nielen preloženie hier v Tokiu o rok neskôr, ale aj zmeny termínov na plnenie kvalifikačných kritérií na ne. Osobitne pre vytrvalcov to bolo obdobie veľkej neistoty. Nečudo, že Matej Tóth dlhšie váhal, či si kariéru predĺži ešte o rok.

Televízna zložka RTVS sa snažila jeho rozhodnutie na jar 2020 pozitívne ovplyvniť špeciálnou reláciou, v ktorej ho na pokračovanie kariéry vyzývali viaceré známe osobnosti. Maťo sa napokon nechal „zlomiť“. Účasť na OH v Tokiu si vybojoval víťazstvom a najlepším svetovým výkonom roka na tradičnej Dudinskej päťdesiatke, ktorá sa v dôsledku pandémie namiesto marca konala až v októbri. V ankete periodika Track&Field News ho vyhlásili za najlepšieho chodca roka 2020 na 50 km na svete.

Medzinárodný olympijský výbor v obavách z nadmerných tokijských horúčav presunul olympijské atletické súťaže v najdlhších disciplínach (v maratóne, plus vo všetkých chodeckých) do severnejšieho Sappora, kde sa predpokladalo až o sedem stupňov chladnejšie počasie. Aj v Sappore však v auguste 2021 napokon bolo na tamojšie pomery nezvyčajne horúco.

Tóthova olympijská päťdesiatka bola prvá v tom roku a posledná v jeho pretekárskom živote. V ťažkých podmienkach zabojoval a šestnástu päťdesiatku v kariére ukončil so cťou na 14. mieste. Keby to nebola olympiáda a jeho posledné súťažné vystúpenie vôbec, možno by nenašiel v sebe sily, aby preteky v takej horúčave dokončil...

Ukončil svoje pôsobenie na čele komisie športovcov SOŠV, v ktorej ho po OH v Tokiu vystriedala aktuálna olympijská šampiónka v streľbe z Tokia Zuzana Rehák Štefečeková. Maťo skončil vo voľbách medzi našimi tokijskými olympionikmi za ňou druhý. Ale prakticky obratom znovu zasadol v exekutíve SOŠV už ako jej riadne zvolený člen, nie ako nominant komisie športovcov.

Niekoľko mesiacov po piatej olympijskej účasti, v novembri 2021, ho menovali za riaditeľa Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica. Naďalej je činný ako predseda komisie športovcov Slovenského atletického zväzu, ktorú zároveň zastupuje vo výkonnom výbore SAZ.

Autor: Peter Pašuth