INNSBRUCK 20. januára (vyslaný redaktor

ĽUBOMÍR SOUČEK) – V piatok 20. januára večer zaznela na Medal Plaza v centre Innsbrucku slovenská hymna na počesť víťazky slalomu dievčat na I. zimných olympijských hrách mládeže Petry Vlhovej. Na fotografii Pavla Uhrina –www.fotosport.sk – Petra Vlhová so zlatou medailou na slávnostnom ceremoniále.

Krátko po tomto slávnostnom akte sme šesťnásťročnú dievčinu z Liptovského Mikuláša, ktorá lyžiarsky vyrastala od troch rokov na svahoch Jasnej, vyspovedali. Stalo sa tak tesne pred odchodom na večeru spojenú s oslavou, kde dostala sľúbený obrovský viedenský rezeň s hranolkami – vlastne až dva rezne. S tým druhým musel pomôcť brat Boris, ktorý jej na ZOHM pomáhal vo funkcii servismana.

● Peťa, niekoľko hodín po suverénnom triumfe v slalome sa ti už trochu rozležalo v hlave, čo si vlastne dokázala?

„Trochu hej, ale ešte stále si to celkom neuvedomujem. Po pretekoch ma brali na dopingovú kontrolu, potom som si išla zložiť veci do izby, naobedovala som sa v kongresovom centre a trochu som oddychovala. Ešte mi to nestihlo celkom dôjsť.“

● S rodičmi si kedy bola v telefonickom kontakte? Otec bol s tebou vlani na zimnom EYOF v Liberci ako servisman, teraz ho vo výprave nahradil tvoj brat...

„S rodičmi som volala až dlhšie po pretekoch. Oco s mamou išli radšej lyžovať, pretože nemali nervy na to, aby sledovali moje preteky cez internet. Aj si vypli telefóny. Keď si ho po lyžovačke otec zapol a videl, že tam má hádam dvadsaťpäť neprijatých hovorov, tak pochopil, že sa asi voľačo dobré stalo. Obaja rodičia sú veľmi šťastní, tešia sa so mnou.“

● Od troch rokov lyžuješ a hovoríš, že zhruba od šiestich vážne. Na ktorých trénerov si spomínaš?

„Joj, bolo ich viacero. Napríklad Garaj, v žiakoch Mažgut, naposledy v LKŠ v Banskej Bystrici Hudec a od vlaňajška Ivan Iľanovský. U toho som veľmi spokojná.“

● Aký bol pocit stáť počas medailového ceremoniálu na pódiu pred toľkými ľuďmi?

„Veľmi pekný, užívala som si to. Konečne som tu dokázala zvíťaziť!“

● Nemala si predtým problém po predošlých dvoch smoliarskych štvrtých miestach zaspať?

„Nie, spala som v oboch prípadoch normálne. Na prehry sa snažím rýchlo zabudnúť. Viem, že už na veci nič nezmením, tak sa radšej snažím ísť ďalej.“

● Prvé chvíle krátko po športovom neúspechu či sklamaní znášaš veľmi ťažko, čo sme videli už vlani na zimnom EYOF v Liberci, kde ti v 2. kole slalomu nevyšiel útok na medailu. Vtedy nie si ochotná komunikovať. Koľko ti zvyčajne trvá, kým to ,stráviš´?

„Čo ja viem – hodinku, hodinu a pol...? Prídem z kopca na izbu a ten srd ma prejde.“