Sabovčíkov štvoritý skok do histórie má 35 rokov
Známy krasokorčuliarsky televízny komentátor Stano Ščepán v časopise OLYMPIC.sk jeseň/zima, ktorý vyšiel v decembri, zverejnil text o niekdajšom skvelom bratislavskom krasokorčuliarovi, dvojnásobnom majstrovi Európy i bronzovom olympijskom medailistovi Jozefovi Sabovčíkovi. „Zámienkou“ na to bolo blížiace sa 35. výročie jeho historického štvoritého skoku na majstrovstvách Európy 1986 v Kodani, ktorý bol vôbec prvý na svete, predvedený na vrcholnej súťaži. V posledný januárový deň od tej historickej chvíle uplynie 35 rokov. Text z časopiseckého magazínu SOŠV zverejňujeme aj na našom webe.
V živote sa krasokorčuliar JOZEF SABOVČÍK naskákal viac ako klokan v zoologickej záhrade. Preskákal si svoje doma aj v USA. Odskákal stovky skokov na tréningu, na súťažiach a dlhé roky aj na exhibíciách po celom svete. Sotva by si vedel spomenúť, ktorý skok bol najčistejší a najdokonalejší, keby jedným z nich nevstúpil do histórie. Paradoxne takým, ktorý však nepatril k najvýstavnejším a dokonca vznietil v krasokorčuľovaní polemiku... Bol prvý štvoritý na svete.
Výpadok z radosti
Trénerka Agnesa Búřilová to pri Jozefovi zažila už veľakrát. Hoci roky dôverne poznala jeho nálady, nikdy si nebola istá, ako oslní alebo zhorí priamo na ľade. Vedel prekvapiť v situáciách, keď tŕpla, čo kvôli zdravotným problémom vôbec dokončí súťaž. Napríklad na zimných olympijských hrách v Sarajeve, kde získal bronzovú medailu, hoci s boľavým kolenom vôbec nemal štartovať. No bývalo to aj naopak. Hoci bol pripravený na maximum, vedel aj zbabrať vystúpenie.
Búřilová tŕpla za mantinelom aj v Kodani v piatok večer 31. januára 1986. Po titule majstra Európy z Göteborgu 1985 sa žiadala zlatá obhajoba. Lenže v príprave na poslednú sezónu v súťažnej kariére boli trhliny. Väčšie, ako súperi či fanúšikovia tušili. „Keď som videla, ako si pred prvým povinným cvikom hádam aj dvadsaťkrát čistil korčule, nebolo mi všetko jedno,“ spomína Agnesa Búřilová. „Vedela som, že je nervóznejší, než zvyčajne.“
Sabovčík v Kodani zvládol povinné cviky aj krátky program, hoci večne druhého Kotina zo ZSSR zdolal u rozhodcov len pomerom 5:4. Pred voľnou jazdou bolo ešte všetko otvorené. Dohoda s trénerkou znela, nespoliehať sa na istotu.
Úvodný trojitý axel sa vydaril. Následný trojitý flip takisto. Trénerke stuhla sánka. Nájazd na štvoritý odpichnutý rittberger. Zatajila dych. Jozef sa mohutne odrazil, položil telo do správnej osi a rotoval. Štyrikrát! Hľadisko zaburácalo nadšením. „Keď po prvý raz v súťaži skočil štvoritý skok, akoby sa ocitol v tranze. Zľakla som sa, že zabudne na ďalšie prvky v jazde. A on naozaj zabudol...“
Dobrú polminútu improvizoval s pohybmi a choreografiou, ktorá povodne vo voľnej jazde vôbec nebola. „Bol som chvíľu mimo. Ovládol ma taký pocit radosti, že som vôbec netušil, čo má nasledovať,“ smeje sa Jozef Sabovčík nad svojím životným vystúpením v Kodani.
Pointou totiž je skutočnosť, že nielenže jasne vyhral, no za svoj výkon dostal napriek krátkemu výpadku najvyššiu známku šestku. Dokonca od rozhodcu zo ZSSR, pričom reprezentanti tejto krajiny skončili za ním. Kotin druhý a Fadejev, majster sveta z Tokia 1985, tretí.
Polemika o uznaní
Na vstup do histórie si nikto z nás nemôže kúpiť cestovný lístok. Ani Jozef Sabovčík netušil, čo sa mu v športovom živote podarí. Najmä, ak mal v 80. rokoch okolo seba celú plejádu výborných skokanov.
Už v sezóne 1978/79 sa Francúz Jean-Christophe Simond pokúšal skočiť štvoritého salchowa. O dva roky neskôr vytiahol podobnú ambíciu so slušnou percentuálnou úspešnosťou na tréningoch Kanaďan Brian Orser.
Na svetovom šampionáte v Helsinkách 1983 skúsil šťastie Alexander Fadejev, na pretekoch Grand Prix Američan Brian Boitano a na MS v Tokiu 1985 už aj Jozef Sabovčík. Dokonca ho tam na rozkorčuľovaní sa pred voľnou jazdou vystrihol ako z učebnice, no v súťaži mu uletel.
„Fadejev má k štvoráku najbližšie, no technicky ho nezvláda,“ hodnotil vtedy Sabovčík aktuálnu situáciu. „Orser si pri pokusoch o štvoritý skok zranil členok. Asi to ostáva na mne,“ žartoval. Túžba byť prvým, kto to dokáže, sa však už pevne zahniezdila v hlave.
Najsľubnejšie pokusy mal pri odpichnutom rittbergeri, dnes toeloope. Akonáhle ho v Kodani dokázal skočiť, stal sa stredobodom pozornosti médií. Čoskoro však aj zdrojom polemík odborníkov. Pomerne rýchlo sa totiž objavili dohady, či si honor prvého úspešného štvoritého skoku na svete – zaslúži.
ISU (Medzinárodná korčuliarska federácia) prišla krátko po ME v Kodani s analýzou, podľa ktorej Sabovčík síce skočil v súťaži štvoritý skok, no nie dostatočne čisto. Za problém označila výjazd, resp. jemný dotyk ľadu druhou nohou pri doskoku.
„V hodnotení krátkeho programu to považujeme za chybu, za ktorú by sa malo strhávať 0,5 bodu,“ vložil sa do vysvetľovania vtedajší prvý podpredseda ISU Josef Dědič z Prahy. „Preto ani Sabovčíkov skok v Kodani nemôžeme uznať za „čistý“. Bol však najvydarenejším pokusom, aký sme v ISU zaznamenali.“ ... a spor bol na svete.
Ako sa rodil štvoritý?
Jozef Sabovčík: „Skúšal som ho veľakrát. Ale skôr len zo zábavy, či sa dá vôbec skočiť. Postupne som zistili, že mi to ide veľmi dobre, ale zároveň som si musel dávať pozor na problémové koleno. Keď všetko išlo dobre a skok som si poctivo odtrénoval, trénerka Búřilová ma naň pustila. Denno-denne to však nebolo. Nieže by som nechcel, ale nemohol som.“
Sabovčík alebo Browning?
Štvornásobný majster sveta a olympijský víťaz 1984 Scott Hamilton z USA, v tom čase už komentátor televíznej spoločnosti CBS, sa postavil na stranu nášho krasokorčuliara: „Sabovčíkov vydarený pokus považujem za skutočnú premiéru štvoritého skoku v histórii krasokorčuľovania. Bez ohľadu na tvrdenie ISU.“
Denník Šport uverejnil 7. februára 1986 aj Sabovčíkovu reakciu: „Mal som pocit, že skok bol dobrý a z toho pramenila aj moja obrovská radosť. Takto sa oň ešte v dokonalejšej podobe budem musieť pokúšať ďalej.“
Lenže pri zdravotných problémoch s jeho kolenom bola každá zvýšená záťaž v trénovaní skokov rizikom.
Možno aj preto sa do obhajoby nášho reprezentanta obul aj vo svete uznávaný Ivan Mauer z FTVŠ: „Treba rozlišovať posudzovanie prvku zo súťažného a historického pohľadu. V súťažných pravidlách je chybička, ktorej sa dopustil pri doskoku vo výjazde, postihnuteľná. Ale z historického hľadiska sme nikdy (ani v ISU) neskúmali kvalitu predchádzajúcich prvých predvedených dvojitých a trojitých skokov. Evidovali sme fakt ich prvého skočenia v oficiálnej súťaži. Pokiaľ zodpovedali pravidlám spôsobu odskoku, rotácie a doskoku. A to Sabovčík splnil.“
Kuriózne sa spor zrodil najmä medzi dvomi odborníkmi z bývalého Česko-Slovenska. „Registroval som to, no spätne po súťaži som už nič nemohol ovplyvniť,“ spomína dnes hlavný aktér výnimočnej udalosti.
Josef Dědič bol rigoróznejší, ako by sme čakali možno aj v očakávaní nástupu Petra Barnu, prípadne iných českých pretekárov. Časom sa však viacerí odborníci priklonili na stranu Sabovčíkovej premiéry. Vďaka nemu svetové mužské krasokorčuľovanie oficiálne vstúpilo do éry štvoritých skokov. Hoci najmä zámorské pramene uvádzajú ako prvého Kurta Browninga.
„Cítim to jasne. S odstupom času už nepotrebujem zápisy do štatistík. Dôležitejšie pre mňa je, že celý svet si myslí, že prvý štvoritý skok skočil Sabovčík. Chodia za mnou bývalí krasokorčuliari a rozprávame sa v tom zmysle, že ja som ten originálny, ten prvý. Bolo by to pochopiteľne krásne, keby človek mohol mať svoje meno v Guinnessovej knihe rekordov, ale čo sa dá robiť. Na druhej strane je mi moja situácia príjemnejšia než situácia môjho kamaráta Kurta Browninga. On je síce v knihe rekordov, ale aj tak každý vraví, že to skočil niekto iný,“ zhodnotil situáciu s nadhľadom Jozef Sabovčík.
Jumping Joe
Jozef Sabovčík bol excelentný skokan. S jeho menom sa spája nielen štvoritý skok, ktorý na súťaži predviedol ako prvý na svete, ale aj salto, ktoré v exhibičných jazdách predvádzal ešte aj po päťdesiatke a ozvláštnil ním aj svoje vystúpenie v rámci úvodného ceremoniálu zimných olympijských hier 2002 v Salt Lake City, teda v meste, kde vtedy žil a aj dnes žije.
Ako sa vlastne zrodila jeho svetoznáma prezývka Jumping Joe (Skákajúci Joe)? „Stalo sa to počas tímovej súťaže USA vs. Európa. Zajazdil som šou na hudbu od Bruca Springsteena a na záver som urobil salto. Vtom z úst kolegu Hamiltona, ktorý preteky spolukomentoval, vyletelo: Jumping Joe, I love this guy. Pomenovanie mi už zostalo. Veľmi sa mi páčilo. Na druhej strane, s pribúdajúcim časom bolo čoraz náročnejšie prezývku Skákajúci Joe dokazovať. Prišli zranenia, roky pribúdali. Človek je čím ďalej, tým pomalší.“
Iná dimenzia
Od roku 1986 prešlo mužské krasokorčuľovanie obrovským progresom. Stačí porovnanie: „Pamätám si, že na majstrovstvách sveta 1981 tuším ešte nikto neskákal trojitého axla. O rok neskôr som ho skákal len ja a Brian Orser. A o dva-tri roky neskôr ho už skákali všetci najlepší. Podobné to bolo aj so štvoritými skokmi," tvrdí Sabovčík.
Dnes sú štvorité skoky povinnou výbavou najlepších. Jozef však upozorňuje: „Dnešné krasokorčuľovanie je iné. Umenie v ňom, samozrejme, zostalo. Avšak pribudla matematika. Všetky skoky či povinné technické elementy majú bodovú hodnotu a originalita išla bokom.“
Bez štvoritého skoku v súčasnosti nemáte na vrcholnej súťaži šancu ani na prvú desiatku. Tí najlepší zaraďujú do voľných jázd aj päť štvoritých skokov a nevyhýbajú sa ani kombináciám so štyrmi a tromi rotáciami. Súťaže sa odohrávajú „v inej dimenzii.“ Spôsob hodnotenia jednotlivých prvkov núti pretekárov k čoraz vyššej obťažnosti. Takmer niet miesta na umelecké precítenie súťažných vystúpení v duchu niekdajšieho krasokorčuľovania.
A hoci Jozef dostal prezývku Jumping Joe a patril vo svojej dobe k elitným skokanom, na súčasné výkony najlepších sa pozerá s rešpektom. „Pri dnešných nárokoch by som už nemal šancu,“ priznáva triezvo a s nadhľadom.
Na druhej strane môže čerpať zo svojich bohatých (aj skokanských) skúseností na tréningoch mladých krasokorčuliarov v Salt Lake City. Predvlani aj pri spolupráci s najlepšou českou reprezentantkou Eliškou Březinovou.
Sabovčík sa stal súčasťou krasokorčuliarskej histórie. Dodnes je populárny doma aj v USA, kde žije s druhou manželkou a dvoma synmi. Prvého napriek prísnej zámorskej jurisdikcii „vysúdil“ po rozvode s Tracy Weinmanovou.
„Všetko je fajn, akurát mi už následky operácií a pribúdajúce roky nedovoľujú chodiť ani na exhibičné vystúpenia. Nesmierne ma mrzelo, že som pre to nemohol prísť na rozlúčkové exhibície do Bratislavy do Ostravy.“
Kaskády štvoritých skokov aj nezabudnuteľného salta už ostávajú len v spomienkach. Po Karolovi Divínovi (striebro na ZOH 1960 v Squaw Valley) a Ondrejovi Nepelovi (zlato na OH 1972 v Sappore) bol Jozef Sabovčík našim tretím olympijským medailistom v krasokorčuľovaní.
Žiaľ, od Sarajeva 1984 už ubehlo 36 rokov a od jeho historického zápisu v Kodani 34 rokov. Môžeme na nádej, že ho bude raz nasledovať podobne výrazný talent na Slovensku zabudnúť?
