Štefan Svitko: Dakar je droga a srdcová záležitosť
Motocyklový pretekár a držiteľ Ceny Jána Popluhára, ktorú Klub fair play SOŠV udeľuje za príkladný čin, Štefan Svitko aktuálne bojuje už po 13-krát na prestížnom podujatí Rely Dakar. Na koniec kariéry 39-ročný jazdec zatiaľ nemyslí, hoci boli situácie, keď mal v hlave všeličo. Najmä počas tragédií, ktoré toto púštne dobrodružstvo často sprevádzajú.
Kto je Štefan Svitko
Žaškovčan je trojnásobný majster Európy a niekoľkonásobný majster SR v enduro a cross country. Už päťkrát sa umiestnil na prestížnej Rely Dakar v TOP 10. Najlepší výsledok zajazdil v roku 2016, keď v celkovom poradí skončil druhý. Štyrikrát preteky nedokončil, vlani bol ôsmy. Dakar v roku 2021 odjazdil na stroji KTM 450 Rally Replica vo farbách Slovnaft Rally Teamu.
Kedy ste sa prvýkrát stretli s pojmom Rely Dakar?
„Prvýkrát som počul o Dakare, keď ho išiel Jaroslav Katriňák. Vtedy som mal 19 rokov a v tej dobe som svojou účasťou vôbec nezaoberal.“
V roku 2010 ste napokon absolvovali preteky prvýkrát. Už vtedy vás opantali?
„Poviem to na rovinu. Účasť na Dakare nebola mojim snom. Už tri roky pred prvým štartom sa hovorilo, že tam raz pôjdeme a skúsime si tieto preteky. Mal som pred ich začiatkom aj strach, keďže nie každý ich prežil. Vedel som, že ide o dlhé a nebezpečné podujatie. Nevedel som, do čoho idem. Myslel som si, že to bude len jednorazová záležitosť. Nakoniec som absolvoval druhý, tretí, štvrtý Dakar... Zrazu ma tieto preteky opantali. Čaká ma už trinásty ročník a už sa naň teším. Už si ani neviem predstaviť, že by som neštartoval. Dakar je droga a srdcová záležitosť.“
Hovoríte, že tri roky bola vaša účasť takpovediac na stole. Prečo ste neabsolvovali Dakar oveľa skôr?
„Manažér Maroš Kehér si ma prvýkrát všimol, keď som mal 18 rokov. Potom mi pomáhal aj na majstrovstvách sveta v endure. Dakar bol vlastne jeho sen. Vďaka nemu som sa naň ako 28-ročný dostal. Najdôležitejšie boli financie. Na prvý Dakar sa mi zložilo 6 sponzorov. Dnes ich už mám okolo 20.“
Na prvom Dakare ste skončili na trinástom mieste. Bol to najlepší výsledok nováčika. Čím to podľa vás bolo?
„Jarovi Katriňákovi sa podarilo Dakar skončiť až na šiesty pokus. Ja som mal cieľ prísť do cieľa hneď prvýkrát. Je to oveľa jednoduchšie, ako si stanoviť cieľ byť v Top 10. Trináste miesto bolo fakt super. Keď sa ide na výsledok, šanca dokončenia sa znižuje. Ja som chcel len nepadať a pošetriť techniku. Vďakabohu, mi to vtedy vyšlo. Párkrát som aj padol, no nič vážne sa mi nestalo. Bol som dobre pripravený aj z kondičnej stránky. To je veľmi dôležité. Na Dakare je však treba byť zdatný psychicky.“
Na akých pretekoch sa dá na Dakar najlepšie pripraviť? Pomôžu aj preteky v endure?
„Enduro človeka na Dakar nepripravia. Rely sa ide na ťažšej motorke a v úplne iných rýchlostiach. Na motokrose je priemer 40 km/h. Na endure ešte menej, možno len 30 km/h. Na Dakare bol tento rok priemer aj 137 km/h. Je to obrovský rozdiel. A Dakar sa jazdí na púšti. To je úplne niečo iné. Piesok, duny, riečištia... Na Slovensku napríklad také podmienky ani nemáme.“
Kde sa dá na túto kráľovskú rely trénovať?
„Každý rok chodím na rely do Grécka. Jazdí sa tam podľa roadbooku ako na Dakare. No stále je to úplne iná liga. Dakar je proste o úroveň vyššie. Dva mesiace pred Dakarom sme chodievali na preteky do Maroka. Tam sa dá natrénovať jazda po púšti. To je dobrá pomoc. Svetoví fabrickí jazdci sú tam aj päťkrát ročne.“
Ako vyzerá príprava na rely z kondičnej stránky?
„Bicykel, plávanie, fitness, skialpinizmus.. Je toho veľa. V lete letné športy, v zime zimné. Gro však musí byť jazda na motorke. Na Dakare sa jazdí 12 dní, prejdeme 8000 kilometrov. Niekedy jazdíme od štvrtej rána do štvrtej poobede. Preto je v príprave potrebné čo najviac jazdiť.“
Nemáte žiadneho kondičného trénera. Nechali ste si od niekoho aspoň poradiť ako a čo správne robiť počas prípravy?
„Keď som mal 16 rokov, začal som chodiť do posilňovne. Mal som trénera, ktorý mi cviky niekoľkokrát ukázal. Potom som už cvičil sám. Som skôr samouk. Nikdy som nemal ani trénera na motorku. Donedávna som nemal ani svojho fyzioterapeuta. Posledný rok mi pomáha dobehnúť to, čo som predtým zanedbal.“
A čo psychická príprava?
„Raz som bol na jednom sedení, ale nevidel som v ňom nejaký význam. Keď človek chce a robí to so srdcom, tak ten výsledok príde. To je môj recept.“
Ako dlho ste spolu na cestách s vašim dvorným mechanikom Zlatkom Novosádom?
„Už od roku 2015. Kedysi sme spolu pretekali. Je odo mňa len o dva roky starší a rozumieme si. Na Dakare musí byť hlavne dobrá partia ľudí, ktorí si musia navzájom dôverovať. Prvý Dakar, ktorý sme spolu išli, som mu musel ukazovať, čo treba spraviť. Teraz dám motorku v depe na stojan a nemusím nič riešiť. Mechanikovi musíte do detailov veriť. Keď je niečo zle zaistené, v 150 kilometrovej rýchlosti to nemusí dobre dopadnúť...“
Na Dakare sú dva druhy tímov - fabrické a nefabrické, ako je aj ten váš. Aké sú medzi nimi najväčšie rozdiely?
„Fabrické tímy chodia na preteky po celom svete. Chodia na preteky v seriáli MS – napríklad do Čile, Argentíny, Dubaja, Maroka či Kazachstanu. Celú sezónu jazdia tieto päťdňové etapové preteky a trénujú v podobnej rýchlosti, aká je na Dakare. V americkom Utahu mesiac testovali motorky, potom išli do Dubaja. Ja síce trénujem, no je to doma na Slovensku. Podmienky sú neporovnateľné. Majú k dispozícii skvelú techniku, pérovanie, majú brzdy, materiály... Hlavné je, že trénujú v púšti. Majú oveľa väčšiu šancu dosiahnuť lepší výsledok.“
Mali ste v minulosti ponuky z niektorého fabrického tímu? Napríklad po celkovom druhom mieste v roku 2016?
„Ešte predtým som mal ponuku z Hondy. No ja už som mal nachystanú motorku z KTM. A dobre som spravil. O rok som na nej skončil druhý. Boli aj nejaké iné ponuky, ale mám svojich partnerov. Tých mám niekoľko rokov. A stratiť ich pre jeden či dva roky by nebolo dobré.“
Skúste niekomu, kto nemá o rely ani poňatie, vysvetliť, ako vyzerá váš bežný deň na Dakare.
„Ráno sa zobúdzame okolo štvrtej. Oblečieme a naraňajkujeme sa. O pol piatej sadneme na motorku a presúvame sa na štart. Absolvujeme po ceste vzdialenosť ako z Bratislavy do Trenčína. Na presun máme tri hodiny. Etapa štartuje až za svetla, vtedy už ideme do terénu.
Akoby sme išli po trase z Trenčína do Martina, ale cez všetky možné kopce a lesy. A po skončení etapy ešte ideme po asfaltovej ceste trasu Martin - Poprad. Človek si myslí, že to je len po asfaltovej ceste, no keď musíme ísť ráno o štvrtej pri dvoch stupňoch, je zima, sme nevyspatí, psychika robí svoje.“
Ako sa na Dakare rieši strava?
„Stravu zabezpečuje organizátor. Podávajú sa raňajky, obed, ak ho jazdec stihne, a večera. Na Dakare v Južnej Amerike to bolo super, teraz v Saudskej Arábii je to všelijaké. Posledný ročník bol dobrý, ale napríklad prvýkrát, keď sme tam boli, to bola katastrofa. Robili tamojšie domáce jedlá. Neviem, či to bola ťava, alebo niečo iné... Každému to šlo hore krkom. Väčšinou sme si preto brávali aj svoju stravu.“
Počas etáp spávate v obytnom prívese. Sú tam s vami aj ostatní členovia tímu?
„Spávam tam ja a mechanik. Ostatní členovia tímu sú v stane. Minulý rok bola s nami Daniela Ozimová, ktorá mala na starosti logistiku, a Filip Benček, ktorý sa staral o médiá.“
Ostaňme pri médiách. Zmenil sa nejako váš vzťah k nim počas rokov?
„Veľmi na mediálne rozhovory nie som. Som pri nich v strese. Keď mám ísť do televízie, kokcem a neviem rozprávať. Nie som taký, že by som sa rád ukazoval. Som radšej doma schovaný v garáži. Je mi však jasné, že publicita je potrebná a bez nej to nejde.“
Ste aktívny na sociálnych sieťach, snažíte sa ukázať fanúšikom aj zákulisie Dakaru. Predsa len, tieto preteky sú síce populárne, no je náročné sledovať ich niekde v televízii.
„Aspoň takto sa môžem odvďačiť partnerom a zároveň ich zviditeľniť za to, že mi finančne pomáhajú. Snažím sa, aby mali fanúšikovia prehľad o tom, ako to na Dakare funguje. Chcem im ukázať niečo zo zákulisia. Veľa ľudí si myslí, že tam máme GPS ako v aute. Ukazujem im, že to tam rozhodne nie je.“
Pozornosť na Dakare púta aj navigovanie cez roadbook. Ako ste sa s ním učili pracovať?
„Učil som sa za pochodu, teda počas jazdy. Nikdy predtým som ho nevidel. Prišiel som, videl som roadbook, niečo mi poradili a išiel som. Sú tam tri políčka. Jedno ukazuje vzdialenosť od bodu, kedy treba odbočiť, poprípade na koľkom kilometri na nachádza orientačný bod. Druhé políčko ukazuje smer jazdy a typ prekážky na trati. Na treťom políčku sú ďalšie podrobnosti a špecifikácie danej prekážky.“
Cena za príkladné správanie
Najvyššie ocenenie Klubu fair play SOŠV - Cenu Jána Popluhára dostal Štefan Svitko za príkladné správanie sa počas Rely Dakar 2020. Motocyklista viackrát neváhal obetovať vlastný športový úspech, aby pomohol iným účastníkom pretekov, ktorí potrebovali zdravotnú pomoc. V siedmej etape sa zastavil aj pri nehode Pabla Goncalvesa, ktorý si nevšimol kameň na trati a po páde vo veľkej rýchlosti nejavil žiadne známky života a ležal v kaluži krvi. Spoločne s Tobym Priceom sa snažili následne až do príchodu zdravotníkov Goncalvesa oživovať. Portugalčan napokon pre vážne vnútorné zranenia nehodu neprežil. Svitka smrť súpera i kamaráta, s ktorým sa dobre poznal, poriadne vzala. Po návrate z Dakaru zvažoval aj koniec kariéry, len ťažko sa vyrovnával s negatívnou skúsenosťou. Napokon našiel motiváciu, aby pokračoval ďalej.
Rozhovor robíme tesne po tom, ako ste si prebrali ocenenie Klubu fair play Slovenského olympijského a športového výboru. Cenu Jána Populhára ste dostali aj za pomoc pri, bohužiaľ, neúspešnej záchrane jazdca Paula Goncalvesa. Ako si spomínate na túto smutnú udalosť?
„Veľmi si na to nechcem ani spomínať, pretože ma čaká ďalší Dakar. Som rád, že som sa aspoň tým málom snažil ľudom pomôcť. Neviem však, či si toto ocenenie zaslúžim. Je to však pre mňa česť.“
V mnohých predchádzajúcich rozhovoroch ste povedali, že zastaviť pri niekom je normálne, že by to urobil každý. Je to však naozaj tak? Či je niekto, koho túžba vyhrať opantá natoľko, že by nezastavil a nepomohol?
„Keď je nejaké zranenie, väčšinou zastaví každý. Jasné, je rozdiel, keď niekto sedí pri motorke a je zranený, keď niekto leží päť metrov od motorky, alebo či len niečo montuje. Ja však zastavím, aj keď len niekto niečo montuje a spýtam sa, či nepotrebuje pomôcť. Aj v lete sme boli na pretekoch na Slovensku a zastal som pri chlapovi, spýtal sa čo sa deje. Vraví, že sa mu minul benzín. Čakal dve hodiny, dokedy sa pri ňom niekto pristaví. Je tam 200 jazdcov, zastal som až ja s jedným kamarátom. Dali sme mu benzín a išli sme ďalej.“
Zlých situácii na Dakare je zrejme viac než dosť...
„Asi tri roky dozadu to bolo tak, že som musel každý druhý deň pri niekom stáť. Vždy niekto predo mnou padol. To bol však naozaj zlý rok. Dlho predtým sa mi nič také nedialo. Dúfam, že ďalší Dakar bude opäť bezpečnejší.“
V rámci zvyšovania bezpečnosti prišli organizátori aj so špeciálnou nafukovacou vestou. Ako vnímate podobné novinky?
„Pôvodne ju vymysleli pre MotoGP, kde je rovná cesta. Keď v kráľovskej kubatúre na ceste jazdci padnú, šúchajú sa po asfalte. Keď však človek padne na púšti, je to iné. Zavádzajú ju predovšetkým preto, aby sa jazdcovi pri páde nezlomili chrbtica a krk. Či to pomôže, neviem. Ešte pred vestami boli nákrčníky. Práve Goncalves mal nákrčník, no mal ho rozlámaný na kúsky. Samozrejme, je lepšie mať túto vestu, ako nemať nič. V snahe zvýšiť bezpečnosť a priniesť inovácie organizátori niečo urobia dobre a v niečom nám zhoršia situáciu. Na 12 etáp nám povolili iba 6 zadných pneumatík. To je nezmyselné. Ale čo už... Každý ide na Dakar s tým, že sa môže stať to najhoršie. A preto je to Dakar a hocikto ho nemôže jazdiť.“
Isto to nie ľahké ani pre rodinu. Neprišiel ešte nejaký návrh na to, že by ste s jazdením mali skončiť?
„Jasné, minulý rok chceli koniec. Tiež som už veľakrát povedal, že končím. Alebo som počas pretekov povedal, že som tam poslednýkrát. V priebehu roka ma to však prešlo. Po týždni som už jazdil. Človek si to počas roku usporiada v hlave a zrazu som späť na motorke.“
