Strelkyňa Andrea Stranovská oslavuje päťdesiatku a hovorí: Olympijské hry boli pre mňa neskutočný zážitok
Strelkyňa Andrea Stranovská vždy dokázala skĺbiť vrcholový šport s prácou na plný úväzok, čo je v dnešnej dobe veľmi náročné. Dlhoročná slovenská reprezentantka v disciplíne skeet si z majstrovstiev sveta priniesla dve individuálne medaily - striebro v Lahti (1998) a bronz v Barcelone (2002). Vyhrala preteky Svetového pohára v Šanghaji 2002 a zaknihovala viacero medailových úspechov v tímových súťažiach na majstrovstvách Európy. Pri nej rástli na strelnici v Trnave pod trénerským vedením Juraja Sedláka aj dvojičky Danka a Lenka Bartekové. V rokoch 2008 aj 2014 boli spoločne v zlatom družstve na ME. Vysokánska rodáčka z Trnavy, žijúca v dedinke Lošonec, sa dvakrát zúčastnila na olympijských hrách, pričom v Sydney 2000 skončila na 13. mieste a v Aténach 2004 o priečku vyššie. Pred OH v Aténach skladala spolu so vzpieračom Martinom Tešovičom sľub slovenskej výpravy. Jedna z najlepších strelkýň slovenskej histórie oslávi 9. mája okrúhle 50. narodeniny. Pri tejto príležitosti sme sa s ňou pozhovárali.
Ako ste sa dostali k športovej streľbe, kto vás k nej priviedol?
Dostala som sa k nej vďaka otcovi, keďže sa v tom čase venoval poľovníctvu. Mávali povinné streľby a ja som s ním išli na strelnicu. Chcela som si to vyskúšať, no najskôr povedal, že sa to nedá. Už vtedy však v Trnave fungoval strelecký klub pri Zväze pre spoluprácu s armádou, pričom skeet trénoval Michal Sedlák. Skúsila som si tréning a zapáčilo sa mi to. Bolo to v štrnástich rokoch, keďže si pamätám, že som sa pripravovala na pohovory na strednú školu. Trénovali sme v už zimných mesiacoch a po tréningu som išla na doučovanie.
Aké boli pre vás začiatky a juniorské časy?
Začiatky boli pre mňa ťažké, pričom po rokoch môj manžel zistil, že mám ako vodiace oko ľavé. Nikto pred ním na to neprišiel. Musela som si predsadenia intuitívne upraviť, ale potom sa to rozbehlo. V 18 rokoch sa mi podarilo zastrieľať limit, vďaka čomu som sa dostala do vrcholového strediska.
Boli ste na dvojo olympijských hrách. Začnime austrálskym Sydney 2000. Čo si vybavíte pri pomyslení na toto podujatie?
Začala by som asi tým, že keď som začínala, tak tí najlepší sa dostávali na finále Svetového pohára. To bývalo vždy v Mníchove a to bol pre mňa môj veľký strelecký sen. „Závidela som“ chalanom ako Luboš Adamec, Peter Málek, Broňo Bechynský, ktorí sa tam kvalifikovali. Na olympiáde v tom čase ženy nemali najskôr vlastnú kategóriu. Medzi mužmi bolo vyhradených šesť miesteniek pre ženy. Fungovalo to až do Barcelony 1992, keď mužov „pobila“ žena Čchang Šan. Následne na OH ženy „zrušili“. Spustili sa preto podpisové akcie za zavedenie ženskej kategórie. A tak olympijské hry v Sydney boli prvé, kde mali ženy samostatnú kategóriu. Upravili sa pravidlá, aby sa strieľalo v jeden deň a namiesto na 125 terčov len na 75. Takže na začiatku mojím snom bolo aspoň vidieť OH ako diváčka. Keď som sa na ňu prebojovala cez náročnú kvalifikáciu, tak sa mi splnil sen. Nikdy som nebola profesionál, žeby som si zarábala športom, ale chodila som do práce. Nevedela som, či to zvládnem skĺbiť.
A aké máte spomienky na vaše účinkovanie a celý pobyt v Austrálii?
Olympijské hry boli pre mňa neskutočný zážitok. Človek sa na tam môže stretnúť naživo so športovcami aj z iných odvetví, čo by mi nikdy predtým nenapadlo. Mali sme možnosť si pozrieť aj iné športy a bolo to naozaj veľmi fascinujúce. Veľmi dobre som si rozumela s basketbalistkami. Veľa ľudí si vzhľadom na moju výšku myslelo, že hrám basketbal. Rovnako som mala blízko k dievčatám z divokej vody. Celkovo to bolo veľmi príjemné. Na takú medializáciu som však nebola zvyknutá, keďže sme boli menšinový šport. Hlavne keď som začínala, tak sa v novinách o nás vyskytla maximálne noticka. Toto som považovala za veľmi náročné.
Následne ste sa predstavili v Aténach 2004. Ako by ste zhodnotili vaše vystúpenie v gréckej metropole?
Priznám sa, že mi olympijské hry v Sydney a v Aténach trochu splývajú. Ale bol to tiež veľký zážitok. Stretla som veľký počet známych. Pred Sydney som si ani nemyslela, že sa dostanem na olympijské hry. Ale pred Aténami sme však veľmi „makali“, aby sa nám podaril dobrý výsledok. Sama som veľa od seba očakávala. Mala som pocit, že kvalifikáciu som dokázala zvládnuť lepšie, ako samotnú olympiádu.
Okrem vystúpení na olympijských hrách ste zaznamenali viacero úspechov na najvyššom fóre. Ktorý z nich si vážite najviac?
Ťažko povedať, samozrejme, som rada za všetky. Na čo si však rada spomínam, tak ide o preteky Svetového pohára v Šanghaji, ktoré som vyhrala. Bolo to veľmi príjemné. Takisto by som spomenula majstrovstvá sveta 1998 v Lahti, kde som skončila strieborná. Ale mám radosť napríklad aj z titulu na prvých majstrovstvách Slovenska v mixe so Štefanom Zemkom. Bolo to síce „len“ na domácej pôde, ale cením si, že sme boli prví majstri Slovenska v tejto disciplíne. Našli by sa aj ďalšie pamätné úspechy. Strieľala som aj v poľovníckych disciplínach a vážim si, keď som tam strelila osemdesiat.
Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?
Je to zážitok a obrovská udalosť, veď olympijské hry sa konajú len raz za štyri roky. Myslím si, že my strelci máme výhodu v tom, že sa nášmu športu sa dá venovať do vyššieho veku. Keď sa pozriete na štartovú listinu, tak tam nájdete aj strelcov, ktorí majú 40 alebo 50 rokov, dokonca aj viac. Okrem jazdectva sa niečo také nevidí. Výhoda teda je, že človek sa na olympiádu môže kvalifikovať viackrát. Čo sa týka ľudského rozmeru, tak človek stretne ľudí z množstva krajín sveta a zoznámi sa so športmi, s ktorým sa nemal čas predtým zoznámiť. Mala som možnosť zažiť atmosféru pri basketbale, na atletickom štadióne ale aj pri vodnoslalomárskom kanáli.
Vy ste aj počas prípravy na olympiádu pracovali na plný úväzok, čo ste už načrtli. Dá sa povedať, že to pretrváva až doteraz. Za schopnosť skĺbiť prácu so športom vás obdivuje aj Danka Barteková. Ako sa dá kombinovať šport s prácou?
Dnes by to už bolo asi ťažšie. Keď som sa dostávala aj do finálových bojov na vrcholových podujatiach, tak vtedy na postup do finále stačilo zostreliť 67 - 68 terčov. Potom už 71 - 72. Dnes je rovnaký základ v ženskej súťaži ako v mužskej – čiže 125 výstrelov a ženy v nej strieľajú 121 a vyššie. Latka išla nahor. Otázka je, či ide len o techniku – náboje, pušky, kvalita terčov, alebo aj o prácu so psychikou. Za mojich mladších čias teda nemuseli byť výsledky také vysoké, hoci sa tiež nedosahovali ľahko. Ja som mala výhodu v tom, že keď som bola na strelnici, tak som neriešila prácu a naopak. Dá sa povedať, že mi to pomohlo v tom, že som mala čistú hlavu.
Viedol vás tréner Juraj Sedlák. Ako sa vám s ním spolupracovalo?
Predtým, ako nastúpil, trénoval v Komete Brno. Priniesol skúsenosti z Čiech a po jeho príchode sa u nás viac začala riešiť technika streľby. To sme tu dovtedy nemali, v podstate sa len človek postavil a intuitívne strieľal. V tomto vidím jeho najväčší prínos.
Popri vás v podstate vyrástli aj sestry Danka a Lenka Bartekové, pričom Danka Vás označila dokonca za svoju streleckú mamu. Ako sa vám s nimi spolupracovalo?
Ja som na rozdiel od mojich rovesníkov vydržala pri športe dlhšie. Popri mne teda vyrastali ďalší pretekári, za čo som bola veľmi rada. V období príchodu Juraja Sedláka som z báb strieľala len ja. Bola som veľmi rada, keď deti pribúdali. Otvorilo to teda cestu aj pre mladé dievčatá. Mám pocit, že už momentálne máme väčšiu základňu medzi dievčatami ako medzi chlapcami. Sestry Bartekové mali štrnásť, keď začínali. Mohla to byť pre ne motivácia, keď videli, že sa mi darí. Ostali sme partia a postupne, keď sa dostali do ženskej kategórie, sme utvorili družstvo. Myslím si, že sme vybojovali aj slušný počet medailí. Bola to super spolupráca.
Máte nejaký zaujímavý zážitok, na ktorý rada spomínate?
Mám jeden príjemný zážitok z olympijských hier v Sydney s dobrovoľníkom, ktorý pracoval v olympijskej dedine. Bola som sa s niekým rozlúčiť a išla som kyvadlovkou – autobusom. Sedel tam taký starší pán a pozeral na mňa. Ja som ho najprv nevnímala, ale potom som ho zbadala. On sa na mňa pozrel a ukázal mi, že sa mám usmiať. Olympijské hry boli aj o dobrej nálade.
Ako bude podľa Vás vyzerať budúcnosť slovenskej i svetovej streľby?
Hovorí sa všeličo o pravidlách a o tlakoch z ekologického hľadiska. Rovnako niektorí vravia, že ide o militaristickú činnosť so zbraňou. Nemyslím si však, že by sa na to malo pozerať takto. Museli by potom zakázať napríklad aj lukostreľbu. Ide o zaujímavý šport. Ďalší fakt je, že pokiaľ sa streľba dobre televízne nespracuje, tak veľa ľudí neosloví. Členská základňa sa tvorí väčšinou z detí, ktorých rodičia buď strieľajú alebo majú v rodine poľovníka. Sem-tam sa môže nájsť niekto ako Lucia Kopčanová, ktorú zaujala Danka Barteková. Začala hľadať streľbu na YouTube a takto sa k nej dostala. Ona je však veľká výnimka, pričom jej otec je tiež poľovník. Obávam sa, že dnešná mládež má väčší sklon sedieť za počítačom, ako robiť niečo manuálne. Psychicky je tento šport veľmi náročný, keďže preteky trvajú 2-3 dni, skoro celý deň, konajú sa za každého počasia. Na každú položku sa treba pripraviť, i keď medzi nimi môže byť rozdiel aj štyri hodiny. Uvidíme, ako to dopadne.
Čo by ste odkázali športovcom, ktorí by chceli začať so skeetom?
Hlavne nech sa nevzdávajú na začiatku, keď to nejde. Keď som začínala nahadzovať, to znamená robiť pohyb, pri ktorom musím dostať flintu od pása do pleca, tak som trafila trebárs len jeden terč. Kto pri tom vydrží, ale musí ho to baviť, tak má šancu uspieť v tomto športe. Treba vydržať. Myslím si však, že sa to netýka len streľby. Ide o každú činnosť, ktorá sa nám zo začiatku nedarí. Musím povedať, že terajší juniori a juniorky majú lepšie základy techniky. Určite im to nepotrvá tak dlho ako mne, kým sa dostanú na určitú úroveň.
Andrea Stranovská očami Danky Bartekovej
Strelecká mama
My sme spolu strieľali v podstate od začiatku mojej kariéry a dá sa povedať, že to pretrváva až dodnes. Keď som začínala, Andrea bola už na vysokej úrovni. Pre mňa bola vždy veľkým vzorom a označila by som ju za „streleckú mamu“. Keď sme si potykali, tak to pre mňa veľa znamenalo. Ako malé „žaby“ sme jej aj so sestrou vykali a mali sme obrovský rešpekt. Obdivujem ju za to, že dlhé roky strieľala a trénovala na vysokej úrovni. Rovnako vrcholový šport „robila“ popri zamestnaní, čo je tiež veľmi výnimočné. Veď vrcholoví športovci boli väčšinou zamestnaní ako profesionáli. Od roku 1998 má sprevádza streleckou kariérou.
S Andreou je vždy zábava
Zážitkov bolo milión. Cestovali sme vždy ako ženský tím spolu, čiže už prvé preteky sme absolvovali spoločne. Vždy sme sa veľa nasmiali. Pamätám si, že sme mali fantastickú oslavu, keď som ako juniorka získala prvú medailu na majstrovstvách sveta v Egypte v roku 2001. Skončili sme tancovaním na egyptskú hudbu a poskákali sme do bazéna. Napríklad sme si dali aj stávku, že keď získame medailu, tak sa prefarbíme načerveno. Lenže my sme sa so sestrou báli rodičov a nakoniec sme sa neprefarbili. Za to si ma Andrea doteraz doberá.
Narodeninové želanie
Päťdesiatka je úctyhodný vek. Andrejke by som zaželala v tomto období najmä veľa zdravia, nech je vitálna. Rovnako jej želám, aby sa tešila zo života, ako to vždy dokáže. Nech má radosť v živote, ako ju má stále zo streľby.
