Štvrtý blog Ľubomíra Součeka o kritériách financovania slovenského športu podľa univerzálneho vzorca: Ďalšie premenné vo vzorci vyvolávajú množstvo otáznikov, našiel som aj absurdity
Dlhodobo sledujem diskusiu o našom Zákone o športe, o univerzálnom vzorci na rozdeľovanie príspevkov uznanému športu, osobitne o kritériu záujmu o športy vo vzorci. A rád by som sa k týmto témam vyjadril na rovinu.
V prvom blogu som sa venoval rozporuplným pohľadom na súčasný vzorec na rozdeľovanie tzv. príspevku uznanému športu (PUŠ) podľa univerzálneho vzorca a poukázaniu na viaceré dôležité faktory, ktoré sa vo vzorci vôbec neberú do úvahy. Nájdete ho tu: https://www.olympic.sk/clanok/prvy-blog-lubomira-souceka-o-kriteriach-financovania-slovenskeho-sportu-podla-univerzalneho
V druhom blogu som predložil návrh, ako by v praxi mohlo vyzerať podľa mňa určite objektívnejšie aplikovanie viacerých vzorcov podľa zaradenia športov do niekoľkých skupín a doplnenie tzv. kompenzačnej rezervy, zohľadňujúcej faktory, ktoré sa nedajú vtesnať do vzorcov, a predovšetkým význam športov pre Slovensko. Ponúkol som teda na uvažovanie alternatívu k súčasnému modelu. Nájdete ho tu: https://www.olympic.sk/clanok/druhy-blog-lubomira-souceka-o-kriteriach-financovania-slovenskeho-sportu-podla-univerzalneho
V treťom blogu som priblížil názory, ktoré odzneli koncom júna v debate na tému merania záujmu o športy, zorganizovanej Ministerstvom, školstva, vedy, výskumu a športu SR, a poukázal som na ďalšie absurdity zviazania financovania občianskych združení pôsobiacich v tak rozmanitej oblasti, akú predstavuje šport, medzi mantinely jedného univerzálneho vzorca. Zameral som sa aj na to, že sú viaceré aspekty, ktoré sa objektívne nedajú zahrnúť do žiadneho vzorca a jednoducho musia byť posudzované do určitej miery aj subjektívne. Nájdete ho tu: https://www.olympic.sk/clanok/treti-blog-lubomira-souceka-o-kriteriach-financovania-slovenskeho-sportu-podla-univerzalneho
V dnešnom štvrtom blogu si posvietim na ďalšie premenné vo vzorci na delenie príspevku uznanému športu. Konkrétne predovšetkým na úspešnosť športov, ale čiastočne aj na kritérium počtu športovcov do 23 rokov. Ale najprv trochu bližšie predstavím vzorec, ktorý pre značnú časť športovej verejnosti predstavuje veľkú neznámu. Žiaľ, hoci som v prvom blogu avizoval, že je najdlhší zo všetkých, mám toho na srdci toľko, že tento je ešte dlhší...
Poznámka: Polotučné zvýraznenie pasáží (ale aj mien) v nasledujúcich riadkoch pochádza odo mňa. Slúži na ľahšiu orientáciu v tom, ktoré témy sú v danej pasáži kľúčové.
AKO FUNGUJE VZOREC: ZÁKLADNÉ PRINCÍPY
Na stránke Učenej právnickej spoločnosti (UčPS) vzdelaním ekonóm Ivan Greguška zo Slovenského tenisového zväzu (v súčasnosti člen rady Fondu na podporu športu, nedávno do tejto funkcie menovaný priamo premiérom Matovičom) podrobne vysvetľuje princípy a filozofiu platného vzorca na rozdeľovanie príspevku uznanému športu (PUŠ). Vzorec výpočtu podielu uznaného športu je uvedený v prílohe č. 3 Zákona o športe č. 440/2015 Z. z. v aktuálnom znení. Jeho obsiahle vysvetlenie od zmieneného autora nájdete cez túto linku: http://www.ucps.sk/VZOREC_Nahrada_subjektivneho_rozhodovania_politikov_a_priestor_na_neustale_zlepsovanie_vypoctu Ako sa v tomto článku uvádza, autor sa ako externý spolupracovník MŠVVŠ SR podieľal aj na výpočte PUŠ na rok 2019 (ale platí to aj pre rok 2020).
V uvedenom texte Ivan Greguška pripomína, že členmi pracovnej skupiny, ktorá v roku 2011 definovala princíp vzorca a jeho parametrov, boli Ján Filc, Richard Galovič, Ján Marušinec, Igor Moška a Jozef Tokoš. Ja si však dovolím doplniť, že sa na tom s vysokou pravdepodobnosťou musel podieľať aj vtedajší generálny riaditeľ sekcie štátnej starostlivosti o šport MŠVVŠ SR Ladislav Križan a takisto aj Branislav Strečanský, ktorý sa na ministerstve venoval prepočtom vo vzorci dlhodobo a po určitej prestávke to robí aj teraz.
Ivan Greguška ďalej o. i. uvádza tieto kľúčové konštatovania: „PUŠ je priamo úmerný pridanej hodnote uznaného športu pre SR a vypočítava sa na základe podielu uznaného športu podľa vzorca ustanoveného v prílohe č. 3 Zákona. Zákon o športe priniesol do športu transparentný motivačný mechanizmus, ktorého podstatou je súťaž zväzov o dosiahnutie čo najlepších parametrov do vzorca, na základe ktorého sú finančne odmeňované štátom za dodaný výsledok. V rámci tohto modelu dostali zväzy výmenou za transparentnosť a jasné pravidlá ich fungovania a hospodárenia relatívnu voľnosť v rozhodnutiach o spôsobe použitia prostriedkov získaných z príspevku uznanému športu.“
Hodnovernosť konštatovania pána Gregušku som už výrazne spochybnil v predošlých blogoch a o niečo nižšie v tom ĎALEJ pokračujem. Na úvod by som len rád upozornil, že pridanú hodnotu športu necharakterizuje nijaký, žiadnou slovenskou vládou SR schválený dokument rozvoja slovenského športu. A ešte by som rád dodal, že keď sa vo vzorci zohľadňuje záujem o šport, resp. lepšie povedané popularita, nemusí vôbec ísť len o popularitu pozitívnu. Častý výskyt informovania o príslušnom športe v médiách môžu spôsobiť aj škandály, dopingové prípady a podobne... To len tak okraj.
Na margo vzorca na výpočet podielu príspevku uznanému športu (PUŠ) z celkového finančného „koláča“ v rámci rozpočtu Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre jednotlivé národné športové zväzy musím najprv pripomenúť, že v posledných troch rokoch sa vzorec neuplatňuje na futbal a ľadový hokej. Tieto dva športy boli v dôsledku novely Zákona a športe, predloženej v roku 2016 poslancami NR SR Dušanom Tittelom a Tiborom Jančulom a účinnej od 1. januára 2017, zo vzorca vyňaté. Na financovanie v priebehu roka 2017 sa však ešte používal predošlý model, čím korigujem moje tvrdenie z prvého blogu.
Futbal dnes z celkovej sumy na šport z rozpočtu MŠVVŠ SR dostáva paušálne 17 percent a ľadový hokej 13 percent, ostatné uznané športy spolu 50 percent. Ďalšie percentuálne delenie peňazí je podľa nasledovného kľúča: 7% športovci zaradení do Top tímu, 3,5 % Slovenský paralympijský výbor, 2% Slovenský olympijský a športový výbor a 7,5% sa používa na ostatné úlohy, ktoré plní sekcia športu, napr. na dotácie pre neuznané športy, organizovanie významných a tradičných športových podujatí, finančné odmeny športovcov a trénerov mládeže za dosiahnuté umiestnenia, informačný systém, školský šport – SAŠŠ, univerzitný šport - SAUŠ a podobne.
Podiel uznaného športu podľa vzorca závisí od troch základných parametrov a dá sa jednoducho vyjadriť nasledovne: P = športový úspech x záujem o šport + členská základňa do 23 rokov. Matematická podoba vzorca vyzerá už zložitejšie: P = (A × KVVD + A × KVVM) × (B × ZD + C × ZZ) + (1 - 2 × A) × M23
Samozrejme, treba vysvetliť, čo znamenajú jednotlivé označenia vo vzorci:
P je podiel príslušného uznaného športu,
A je percentuálne vyjadrenie váhy dosiahnutého športového úspechu (40%),
B je percentuálne vyjadrenie váhy domáceho záujmu o šport (70%),
C je percentuálne vyjadrenie váhy zahraničného záujmu o šport (30%),
(1 – 2 x A) je percentuálne vyjadrenie váhy počtu mládeže do 23 rokov (20%),
KVVD je koeficient významu výsledku v kategórii dospelých,
KVVM je koeficient významu výsledku v kategórii mládeže,
ZD je domáci záujem o príslušný uznaný šport,
ZZ je zahraničný záujem o príslušný uznaný šport,
M23 je priemer počtu aktívnych športovcov v uznanom športe vo veku do 23 rokov.
Ivan Greguška na webovej stránke UčPS v januári 2019 zverejnil komentár k vzorcu, aj k nespochybniteľnému výraznému rastu výdavkov MŠVVŠ SR na šport v rámci Národného programu rozvoja športu (NPRŠ) v rokoch 2013 – 2019. V tomto komentári uviedol: Vzorec vyjadruje, že šport je tým viac užitočnejší pre slovenskú spoločnosť a prezentáciu SR vo svete, čím má lepšie výsledky a zároveň aj čím je oň väčší záujem, alebo čím viac detí pritiahne k pravidelnému športovaniu. Vzorec zároveň umožňuje porovnávať medzi sebou rôzne uznané športy na princípe nestrannosti.
KOMPLIKOVANÉ VYČÍSLENIE VÝZNAMU MEDZINÁRODNÝCH VÝSLEDKOV NAŠICH ŠPORTOVCOV
V predošlých blogoch som sa obsiahlo vyjadroval k športovou obcou veľmi sporne prijímanému parametru záujmu o športy (pomer domáceho a zahraničného záujmu je v ňom vyčíslený 70:30), ktorý je obsiahnuté v druhej časti vzorca. Pofidérne meranie záujmu o športy je hlavným neuralgickým miestom v debatách v rámci športovej obce. Ale nie je jediným.
Teraz sa zameriam na koeficienty významu výsledku v kategóriách dospelých a mládeže, ktoré sú zakomponované do prvej časti vzorca, a napokon v menšej miere aj na priemer počtu aktívnych športovcov v uznanom športe vo veku do 23 rokov, ktorý je v tretej časti vzorca.
Podľa prílohy Zákona o športe sa športový úspech v individuálnom športovom odvetví vypočíta: 3.1. z postavenia Slovenskej republiky v rebríčku krajín vydanom medzinárodnou športovou organizáciou príslušného uznaného športu s celosvetovou pôsobnosťou, alebo: 3.2. z rozhodujúceho počtu výsledkov športovcov príslušného športového odvetvia dosiahnutých na rozhodujúcich typoch súťaží za štyri roky predchádzajúcich roku, na ktorý sa príspevok uznanému športu poskytuje, posunutých voči výsledkom na majstrovstvách sveta, ak nie je možné postupovať podľa podbodu 3.1.
Športový úspech v kolektívnom športovom odvetví sa vypočíta: 4.1. z postavenia Slovenskej republiky v rebríčku krajín vydanom medzinárodnou športovou organizáciou príslušného uznaného športu s celosvetovou pôsobnosťou, alebo: 4.2. z postavenia Slovenskej republiky na majstrovstvách sveta, majstrovstvách Európy alebo kvalifikácii na tieto typy súťaží alebo v rebríčku krajín oprávnených medzinárodnou športovou organizáciou uznaného športu, organizujúcou majstrovstvá Európy, zúčastniť sa na týchto majstrovstvách Európy, ak nie je možné postupovať podľa podbodu 4.1.
Za týmto bodom nasleduje tabuľka č. 1 s koeficientom významu výsledku. Na lepšiu predstavu radšej uvádzam aspoň jej prvú polovicu. Ú v tabuľke znamená dosiahnutý športový úspech k 30. septembru roka, predchádzajúceho roku, na ktorý sa príspevok uznanému športu poskytuje.
V prílohe zákona nasleduje bod, v ktorom sa píše: Postavenie Slovenskej republiky v rebríčkoch krajín, na majstrovstvách sveta, na majstrovstvách Európy a v kvalifikáciách na ne, postavenie športovcov v rebríčku športových reprezentantov a výsledky športovcov sa redukujú koeficientom medziročného útlmu (KMRÚ), ktorého hodnoty sú uvedené v tabuľke č. 2; to neplatí, ak príslušná medzinárodná športová organizácia pri určovaní postavenia alebo pri zostavovaní rebríčka zohľadňuje medziročný útlm.
Tabuľka č. 2 - Koeficient medziročného útlmu - vyzerá takto:
Je zaujímavé, že v prílohe Zákona o športe úplne chýba výklad, čo v skutočnosti znamenajú čísla v prvej z dvoch tabuliek, uvedených vyššie. Tento výklad obsahuje veľmi zložité Nariadenie vlády SR č. 283/2019 o metodike na výpočet podielu uznaného športu na rok, účinné od 30. septembra 2019. Celý text môžete nájsť cez túto linku: https://www.epi.sk/zz/2019-283/znenie-20190930. V tomto nariadení sú uvedené aj hodnoty váh do vzorca ustanoveného v prílohe č. 3 zákona: 40 % pre dosiahnutý športový úspech (A), 70 % pre domáci záujem o šport (B), 30 % pre zahraničný záujem o šport (C).
Vládne nariadenie na prvý pohľad pôsobí veľmi odborným a fundovaným dojmom, pretože je plné skratiek a ich výkladov, aj rozpisu rozdielneho vyhodnocovania váhy výsledkov na rôznych typoch vrcholných podujatí, či v dlhodobých súťažiach. A k základnému vzorcu na výpočet jednotlivých parametrov v ňom v nariadení pribúdajú viaceré ďalšie vzorce – dovedna šestnásť! Na ilustráciu, aké je to „jednoduché“ a zrozumiteľné uvádzam len printscreen prvej časti metodického usmernenia:
Som zvedavý, či sa medzi tými čitateľmi tohto blogu, ktorí si zo záujmu kliknú na vyššie uvedenú linku a pozrú si, čo obsahuje vládne nariadenie, nájde aspoň percento (alebo skôr promile? takých, čo mu budú rozumieť. Výpočty sú také zložité, že napriek transparentnosti sa počet tých, ktorí ich dokážu zrealizovať, dá redukovať maximálne na počet prstov na dvoch rukách. Aj to zrejme preháňam.
Na Slovensku je vraj len minimum ľudí - údajne päť až šesť – ktorí vedia vyrátať všetky vzorce... Pritom zákony - aj všetko, čo sa k nim vzťahuje (teda aj ich prílohy), by mali byť zrozumiteľné!
Nejdem podrobnejšie skúmať metodiku, pretože je naozaj extrémne zložitá. Mám silný pocit, že je naschvál taká zložitá, aby sa v nej nedalo vyznať. Ale rád by som sa mýlil.
Problém je však to, čo zo všetkých zložitých prepočtov napokon vyjde a čo teda priamo podmieňuje výšku štátnych dotácií v rámci príspevku uznanému športu. A to vo mne miestami vyvoláva až zhrozenie z toho, ako to v praxi funguje.
V PREPOČTOCH SA POROVNÁVA AJ NEPOROVNATEĽNÉ: NIEKTORÉ SÚ PRIAM ABSURDNÉ
Už spomínaný Ivan Greguška vo svojom výklade k posudzovaniu hodnoty výsledkov uviedol: „Olympijské hry majú väčšiu váhu ako MS a tie majú väčšiu váhu ako ME, t. j. 1. miesto na ME zodpovedá 11. miestu na MS a 21. miestu na OH. Do výpočtu sú počítané výsledky z predchádzajúcich štyroch 12-mesačných rozhodujúcich období (od 1. 10. do 30. 9.), pričom tieto výsledky sú postupne odstupňované koeficientom medziročného útlmu (40%, 30%, 20% a 10%), kde najstaršie obdobie má najnižšiu váhu (koeficient). Za každé nedodané umiestnenie sa do výpočtu použije posledné miesto podľa počtu krajín medzinárodnej športovej federácie daného športu. V jednom športovom odvetví a jednom rozhodujúcom období sa do výpočtu počítajú len najviac 3 výsledky jedného športovca.“
Pokiaľ je splnené kritérium dostatočného počtu účastníkov vrcholného podujatia, titul majstra Európy zodpovedá 11. miestu na MS a 21. miestu na OH.
Tomu naozaj nerozumiem. Prečo? Vysvetlím:
Kde je v týchto prepočtoch, ktoré by mali byť objektívne (keďže sa na nich základe rozdeľujú štátne dotácie), zohľadnené, že v niektorých športoch vo svete (napr. biatlon, hádzaná) dominuje Európa a v niektorých iných športoch Európania vo svete len paberkujú? Kde je zohľadnené, že v niektorých športoch sú ME z hľadiska početnosti účasti svetovej špičky takmer na úrovni majstrovstiev sveta, ale v iných (zase napr. biatlon) na ME štartuje len malý zlomok svetovej, ba dokonca aj európskej špičky?
Žiaľ, musím konštatovať, že toto je len matematický prepočet urobený od stola úplne bez znalosti reality v jednotlivých športoch a ich špecifík... Rovnaké výsledky v rôznych športoch majú výrazne rozdielnu reálnu športovú hodnotu.
Dovoľte mi v tejto súvislosti dve malé odbočenia k športom, ktoré sú u nás najpopulárnejšie.
Naši futbalisti len raz v ére našej samostatnosti postúpili na záverečný turnaj MS (2010) a takisto len raz na záverečný turnaj ME (Euro 2016). V prípade postupu na ME sa to tiež oslavovalo ako obrovský úspech, ale treba na rovinu povedať, že náš tím postúpil na ME 2016 len medzi 24 najlepších z 55 európskych krajín, ktorých národné futbalové federácie sú členmi UEFA. V iných kolektívnych športoch by takýto výsledok nemal žiadnu väčšiu hodnotu. Vo futbale ako v najväčšom športe sa však ponímal ako veľmi významný a keďže sa v ére samostatnosti zrodil po prvý raz, až ako historický. Jeho hodnotu ešte zvýšil postup do osemfinále, teda medzi najlepších 16 tímov. Veď vo futbale je predsa len väčšia konkurencia ako v ostatných kolektívnych športoch a množstvo peňazí je v ňom mnohonásobne vyššie.
Ľadovému hokeju sa okrem Kanady a USA mimo Európy (pokiaľ beriem všetky bývalé republiky Sovietskeho zväzu ako európske a žiadnu ako ázijskú) nikde poriadne nevenujú, trošku viac len v Japonsku a v poslednom období (aj to len vzhľadom na to, že ZOH 2022 budú v Pekingu) v Číne. Napriek tomu, aký veľký záujem našej verejnosti sa viaže k tomuto športu, je to fakt.
Vrátim sa od odbočenia znovu k hlavnej téme a pýtam sa ďalej. Kde je zohľadnené, že v disciplínach niektorých športov sú na OH veľmi striktné obmedzenia počtov? Takže to, aby zisk titulu majstra sveta bol hodnotou zhodný s 11. miestom na OH, je v mnohých prípadoch prinajmenšom sporné a v niektorých priam absurdné.
Vezmime si tri individuálne disciplíny, v ktorých Slováci získali medaily na OH 2016 a ďalšie tri, v ktorých si na ZOH 2018 vybojovala medaily biatlonistka Kuzminová. To sú tie najčerstvejšie príklady z najväčšieho športového podujatia na svete.
Matej Tóth na OH v Riu de Janeiro získal olympijské zlato v chôdzi na 50 km v konkurencii 79 súperov. Ladislav a Peter Škantárovci vo vodnoslalomárskej kategórii C2 (ktorá potom z programu OH vypadla, aby v rámci „rodovej rovnosti“ nezmyselne uvoľnila miesto ženskej disciplíne C1) vyhrali v súboji len s 11 „deblovkami“, pretože väčšiu kvótu táto disciplína nedostala. Čiže keby v Riu skončili predposlední, rátalo by sa im to ako zisk titulu majstrov sveta! Ďalší vodný slalomár Matej Beňuš získal striebro v súboji s 18 súpermi – viac štartovať takisto vzhľadom na kvótu nemohlo. Čiže keby skončil v Riu jedenásty, teda až v druhej polovici štartového poľa, bolo to by to rovné zisku titulu majstra sveta. Mimochodom, napriek tomu, že má olympijské striebro a je mnohonásobný majster sveta v hliadke 3xC1, z MS má doteraz najlepší individuálny výsledok 3. miesto z Čunova 2011... Tiež vám na týchto prepočtoch niečo nehrá?
Anastasia Kuzminová na ZOH v Pjongčangu skončila druhá v stíhačke na 10 km v 58-člennom štartovom poli (do pretekov sa kvalifikovalo 60 najrýchlejších z úvodnej súťaže na 7,5 km, ale dve napokon nenastúpili). Ďalšie striebro pridala na 15 km, kde už štartovalo 87 žien. A zlato si vybojovala na 12,5 km s hromadným štartom, pričom do tejto disciplíny sa prebojovalo len 30 najlepších z predošlých súťaží. Čisto matematicky malo jej zlato najnižšiu hodnotu, pretože ho získala v najmenej početnej konkurencii.
A zase si neodpustím poznámku - napriek tomu, že Nasťa má na konte tri zlaté a tri strieborné medaily zo ZOH, majsterkou sveta sa jediný raz stala až celkom na záver svojej kariéry minulý rok. Pritom viacero jej olympijských výsledkov z Vancouvru 2010, Soči 2014 a z Pjongčangu 2018 (aj keď odrátam šesť medailových súťaží) má podľa súčasnej úradníckej aplikovanej "logiky" u nás menšiu hodnotu, než titul majsterky sveta a ďalšie medaily, ktoré získala na MS! To uvádzam len na ilustráciu zradnosti matematických prepočtov bez reálnej znalosti matérie...
Pán Greguška napísal: „Za každé nedodané umiestnenie sa do výpočtu použije posledné miesto podľa počtu krajín medzinárodnej športovej federácie daného športu.“ Inými slovami: keď niektorú disciplínu v danom športe na vrcholnom podujatí naša federácia neobsadí, ráta sa jej z nej na účel prideľovania štátnych dotácií posledné miesto.
Prosím vás, to je čo za hlúposť a zvrhlosť? Ako sa v prípade neštartovania v niektorej disciplíne môže športu rátať výsledok, ako keby v nej Slovák skončil posledný? Preboha, kto toto vymyslel? A kto toto môže obhajovať ako objektívne?
V tejto veci sa zase sa porovnáva neporovnateľné.
Vysvetlím: „Kráľovná športov“ atletika má na „klasických“ majstrovstvách sveta či Európy vyše štyridsať disciplín. Plavecké športy (vrátane skokov vo vody, ktoré na Slovensku ani nemáme), ktoré sú na olympijských hrách odveky v pozícii „dvojky“, dokonca okolo šesťdesiat! Počet disciplín na vrcholných podujatiach medzi jednotlivými športmi teda kolíše od dvoch (jednej ženskej a jednej mužskej v prípade kolektívnych športov) až po približne šesťdesiat.
Ako možno pri vedomí tohto obrovského rozdielu uplatňovať rovnaké kritérium na všetky športy? Ako majú plniť takéto kritérium športy s vyšším počtom disciplín, ktorých zväzy sú u nás vzhľadom na nedostatočnú domácu infraštruktúru (bazény, atletické štadióny, ale aj ďalšie športoviská) na kvalitnú prípravu ich športovcov rady, že na vrcholné podujatia môžu poslať aspoň niekoľko športovcov s ako-tak adekvátnou výkonnosťou? A viaceré zväzy v snahe šetriť peniaze na vrcholné podujatie radšej nepošlú športovcov, ktorí nemajú šance na umiestenie aspoň v prvej polovici štartového poľa. A im ministerstvo, zabezpečujúce štátnu starostlivosť o šport, zaráta v takomto prípade do podkladov na výpočet úspešnosti posledné miesto! Strach a hrôza...
Vybral som len zopár ilustračných príkladov na poukázanie, aká je športová realita rôznorodá. A na týchto príkladoch opäť vidno problém, o ktorom som už písal vo viacerých predošlých blogoch – v tzv. objektívnom vzorci sa porovnáva často neporovnateľné a v skutočnosti je veľmi neobjektívny. A keď si pozriete, akých je tých šestnásť „podvzorcov“ zložitých, musíte dôjsť k záveru, že ani o transparentnosti sa nedá hovoriť.
TAJOMSTVO TENISOVÝCH ÚSPECHOV PRI VYKAZOVANÍ ÚSPEŠNOSTI
Keďže Ivan Greguška dlhodobo pôsobí v tenise, vytiahnem tenisový príklad. V dávnejšej minulosti sa tenisu každý grandslamový turnaj rátal vo výpočtoch v rámci niekdajšieho vzorca (áno, aj takmer pred dvadsaťročím už existoval nejaký vzorec...) ako majstrovstvá sveta. Teda tenisti mali ročne de facto pätoro individuálnych majstrovstiev sveta (Australian Open, Roland Garros, Wimbledon, US Open, plus MS ATP Tour, resp. WTA, navyše aj MS družstiev – teda Davis Cup, resp. Fed. Cup).
Na porovnanie - napríklad takí lyžiari majú majstrovstvá sveta (takisto ako atléti či plavci a mnohí iní – len raz za dva roky, ale na rozdiel od ďalších letných aj zimných olympijských športov) vôbec nemajú majstrovstvá Európy. Preto sa im už dávnejšie začali aspoň pri financovaní Top tímu zaratúvať popredné umiestenie v celkovom poradí v rámci Svetového pohára (vrátane konečného poradia v jednotlivých disciplínach). To platilo aj pre ďalšie športy, ktoré nemajú ME.
Samozrejme, iné zväzy proti takémuto jednoznačnému zvýhodneniu tenisu protestovali, takže sa od tejto absurdnej praxe upustilo. Dnes sa už grandslamové turnaje v kategórii dospelých nerátajú ako samostatné majstrovstvá sveta. Zostali len u juniorov, ktorým sa výsledky na nich rátajú ako podklad do vzorca.
Ale ako to dnes vlastne je s tenisom, ktorého protežovanie pri rozdeľovaní štátnych dotácií dlhodobo kole oči ostatným zväzom? V čom tkvie tajomstvo tenisových úspechov pri vykazovaní úspešnosti? Otázka za milión (a možno aj za viac...)
Najvýraznejšie individuálne úspechy slovenského tenisu dosiahla v posledných rokoch Dominika Cibulková, ktorá už aktívnu činnosť ukončila. V roku 2016 vyhrala WTA Finals, čo sa ráta ako majstrovstvá sveta, hoci tam štartuje len osem hráčok (generálny sekretár Slovenského tenisového zväzu Igor Moška to neskôr zveličene označil ako najväčší úspech slovenského športu v ére samostatnosti...) a v roku 2014 bola finalistka Australian Open. Boli to naozaj veľké úspechy s celosvetovým ohlasom, ale v ére našej štátnej samostatnosti vo dvojhrách ojedinelé. Úspechy vo štvorhrách a v mixoch nerátam, pretože Slováci na čele s Danielou Hantuchovou (v mixe získala titul na každom grandslamovom turnaji) ich dosiahli so zahraničnými partnermi. A víťazstvo tímu žien vo Fed Cupe 2002, resp. postup tímu mužov do finále Davis Cupu 2005, sa zase viažu k tímovým súťažiam, ktoré v individuálnom a plne profesionálnom športe majú a jednoznačne musia mať menšiu váhu.
S prekvapením som však zistil, že do vzorca sa dnes tenisu výsledky ani na grandslamových turnajoch, ani na MS ATP Tour či WTA nerátajú. Čo sa teda tenistom ráta? Podržte sa – v individuálnom športe sa ráta poradie Slovenska v rebríčkoch krajín v Davis Cupe (muži), resp. vo Fed Cupe (ženy) – teda z tímových súťaží! A v tomto rebríčku sa slovenskému tenisu na účel výpočtu príspevku uznanému športu ráta 22. miesto vo svetovom rebríčku, čo v aplikovanej redukcii na 100 členských krajín medzinárodnej federácie znamená krásne 10,5. miesto. Vďaka tomu dostáva Slovenský tenisový zväz viac peňazí, než by mu prislúchalo na základe v uplynulých štyroch rokoch zväčša chabých výsledkov na najvýznamnejších turnajoch!
Ešte malý dodatok: Keď ide o delenie štátnych dotácií podľa vzorca, Slovenský tenisový zväz rád argumentuje celkovo vysokým záujmom o tenis vo svete. Znovu pripomeniem slová jeho generálneho sekretára Igora Mošku, ktoré vzhľadom na jeho neprítomnosť na júnovej debate o meraní záujmu o športy tlmočil pri uvedení jeho PPS-prezentácie Branislav Strečanský z MŠVVŠ SR. Uvádzam tu dva z troch výrokov, ktoré som si poznačil: „Verejný záujem je potrebné aj odmerať,“ resp. „Ak má Slovensko zaujať medzinárodné publikum, je dôležité, koľko ľudí športový úspech zasahuje.“
Trúfnem si v tejto súvislosti povedať, že nikto súdny nemôže spochybniť, že grandslamové turnaje sú celosvetovo oveľa viac sledované ako Davis Cup či Fed Cup a úspech v nich má oveľa väčšiu propagačnú hodnotu pre štát. Zaujímavé grandslamové zápasy sa vysielajú v televíziách prakticky po celom svete, ale z tímových súťaží sa to týka len finále. U nás sa však na výpočet štátnych dotácií V INDIVIDUÁLNOM ŠPORTE ráta rebríčkové poradie Slovenska z oveľa menej atraktívnych tímových súťaží! Obraz nech si o tom utvorí každý sám.
Keďže platné kritériá pre slovenský šport tvorili predovšetkým právnici, neodpustím si podpichnutie z ich oblasti. Základná právnická otázka pri hľadaní motívu nejakého konania vždy znie: Komu to prospieva? Súdny čitateľ si na ňu v tomto prípade odpovie sám.
Mimochodom, rebríčkový systém sa pri vykazovaní úspešnosti na účel príspevku uznanému športu uplatňuje aj pre kolektívne športy. A práve vzhľadom na to, že ide o kolektívne športy, v ich prípade to má logiku a opodstatnenosť. Pre kolektívne športy sú totiž charakteristické tímové, nie individuálne súťaže. Rebríčky tam na záverečných turnajoch šampionátov slúžia na nasadzovanie do výkonnostných košov, aby sa v jednej základnej skupine nezišli povedzme štyri špičkovétímy a v inej by bez uplatnenia rebríčka nemusel byť žiaden. Ale to je predsa každému jasné a je to úplne v poriadku.
V individuálnych športoch, v ktorých medzinárodné federácie nemajú oficiálne svetové rebríčky krajín (a prečo by ich aj mali mať?), sa ich naši úradníci pokúsili vytvárať v súlade s platným nariadením vlády SR o metodike na výpočet podielu uznaného športu na príslušný rok. Aké zradné je robiť to od stola, veľmi názorne ukazuje prípad stolného tenisu.
Podľa našich úradníkov nie tak dávno vychádzal slovenský stolný tenis vo svetovom rebríčku okolo 80. miesta. Pred tromi rokmi však Medzinárodná federácie stolného tenisu (ITTF) začala vydávať oficiálny svetový rebríček krajín v kategórii dospelých. A čuduj sa svete, v tomto rebríčku za rok 2019 figuruje Slovensko na 24,8. mieste (priemer z poradia medzi mužmi a ženami), čo pri všeobecnom prepočte na 100 členských krajín znamená krásne 11. miesto! Samozrejme, táto vysoká pozícia takmer na úrovni tenisu má výrazný pozitívny dopad na výšku PUŠ pre náš stolný tenis! Mimochodom, Medzinárodná federácia stolného tenisu (ITTF) vykazuje spomedzi všetkých federácií najvyšší počet členských zväzov na svete – až 226.
Zaujímavý je napríklad aj svetový rebríček, ktorý vedie Medzinárodná federácia karate (WKF). Rebríček má len jeden, v ktorom sú hodnotení spoločne ženy, muži, juniori, juniorky a možno aj ďalšie vekové kategórie (napr. kadeti...). To v konečnom dôsledku znamená, že tomto rebríčku za rok 2019 figuruje Slovensko na 30. mieste, čo pri všeobecnom prepočte na 100 členských krajín znamená 15,2. miesto. Ale rovnaké 15,2. miesto sa počíta aj pre mládež, hoci nemá samostatný rebríček...
Nuž, takto zrozumiteľne, čisto, transparentne a objektívne to funguje v športe na našom krásnom Slovensku. Všetko je však (citujúc druhého najvyššieho ústavného činiteľa na Slovensku vo veci jeho plagiátorskej diplomovky) lege artis, čo v preklade znamená „podľa zákona, predpisu, zásady“...
ZÁHADA VEĽMI NÍZKEHO POSTAVENIA NAŠEJ ŠPORTOVEJ STREĽBY VO SVETOVOM REBRÍČKU
Ďalej poukážem na očividné nezrovnalosti medzi rebríčkovým postavením Slovenska v jednotlivých športoch pri porovnaní s top výsledkami našincov v danom športe. A takisto aj pri porovnávaní váhy výsledkov. Keďže podklady na výpočty majú dodávať jednotlivé športové zväzy, nedá sa vylúčiť, že značná časť problémov je spôsobená aj tým, že relevantné podklady zväzy buď nedodajú, alebo ich nevedia dodať, alebo jednoducho len poriadne nerozumejú, čo sa od nich pri aplikácii tejto pre laikov zložitej matematiky vlastne očakáva.
Najkrikľavejší príklad na ilustráciu toho, že komplikované prepočty nemôžu byť v poriadku (nech už je to z akéhokoľvek dôvodu), poskytuje športová streľba. A to aj pri zohľadnení medziročného útlmu.
V jednom z predošlých blogov som napísal, že športová streľba patrí medzi len dva športy (ďalším je kanoistika, v ktorej sa na tom podieľajú dve odvetvia – vodný slalom aj rýchlostná kanoistika), prakticky každoročne v celej ére štátnej samostatnosti prinášajúce Slovenskej republike významné úspechy v podobe medailových ziskov predovšetkým v kategórii dospelých.
Napriek tomu v podkladoch, ktoré išli do vzorca na rok 2020, figuruje slovenská športová streľba až na 65,5. mieste! Keďže vo všetkých športoch sa vzhľadom na rozdielny počet členských krajín medzinárodných športových federácií redukuje ich rebríčkové umiestenie podľa prepočtu, ako keby v každom športe bolo presne 100 federácií, vo vzorci sa na tento rok streľbe ráta 44,6. miesto. Uvádzam printscreeny tzv. rebríčkového postavenia Slovenska vo svete v jednotlivých športoch, pričom skratka Úd znamená úspech v kategórii dospelých (poradie vo svete) a skratka Úd100 % znamená umiestenie Slovenska v redukovanom rebríčku, percentuálne prepočítané tak, ako keby všetky medzinárodné federácie mali 100 členských krajín. Pri športoch, označených nulou v červenom políčku, údaje chýbajú.
Veľmi nízke postavenie slovenskej streľby ma šokovalo a nedalo mi spať. Je to o to nepochopiteľnejšie, že v Top tíme na rok 2020 figuruje až deväť strelcov, plus tím v mix trape, na ktorých prípravu je vyčlenených spolu 237 500 eur. Ako to ide dohromady so 65,5. miestom Slovenska v neredukovanom svetovom rebríčku? Tiež tomu nerozumiete?
Keďže najdôležitejšie sú aj v streľbe olympijské disciplíny, posvietil som si na úspešnosť predovšetkým v nich. Pritom musím upozorniť, že majstrovstvá sveta (MS) vo všetkých disciplínach športovej streľby (teda aj v neolympijských) sa konajú len raz štyri roky. Iba brokári majú svetový šampionát každoročne (s výnimkou olympijského roka). Na rozdiel od toho sa majstrovstvá Európy (ME) nielen v brokových, ale aj v ďalších disciplínach (vzduchovkárskych i tzv. guličkárskych) konajú každoročne. Vidíte – jeden olympijský šport a v jeho rámci rozdielne rozloženie vrcholných súťaží! To zase uvádzam na ilustrovanie rôznorodosti a rozmanitosti nielen úplne odlišných športov, ale často aj v rámci jedného jediného.
Hodnota ME je však v porovnaní s MS výrazne nižšia, takže sa zameriam predovšetkým na posledné „veľké“ MS (jediné za štyri roky), ktoré sa konali v roku 2018 v juhokórejskom Čchangwone. Slovensko na nich reprezentovalo 19 strelcov, vrátane juniorov. V súťažnom programe bolo 29 disciplín mužov i žien. V niektorých sme mali dvojité zastúpenie, čo teda logicky znamená, že viacero disciplín Slovenský strelecký zväz neobsadil (či už z dôvodov nedostatočnej výkonnosti, alebo príliš veľkej finančnej náročnosti výjazdu do Kórey). Podľa aplikovania vyššie zmieneného „geniálneho“ pravidla sa zrejme z týchto disciplín našim strelcom na účel výpočtu štátnych dotácií vzhľadom na neúčasť rátalo posledné miesto...
Pri vyzdvihnutí našich najlepších výsledkov v Čchangwone uvádzam v zátvorke aj počet účastníkov súťaže, aby dosiahnutý výsledok mal väčšiu výpovednú hodnotu.
V olympijských disciplínach získali Slováci na MS 2018 dva zlaté kovy - Zuzana Rehák Štefečeková v ženskom trape (73 účastníčok) a spolu s Erikom Vargom v mix trape (súťažilo 52 dvojíc). Mimochodom, boli to jediné svetové tituly pre Slovensko v tom roku zo všetkých olympijských športov... Striebro pridal Varga v mužskom trape (130 účastníkov). Danka Barteková bola v skeete štvrtá (62 účastníčok). V neolympijských disciplínach si Slováci vybojovali dve medaily – zhodne bronzové Hubert Andrzej Olejnik v dvojitom trape (25 účastníkov) a Daniela Demjén Pešková v športovej puške 60 (86 účastníčok). Medzi cenné individuálne výsledky možno zarátať aj 11. miesto nedávno zosnulého nádejného 24-ročného Mateja Medveďa v „kráľovskej“ puškárskej disciplíne – v ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 (105 účastníkov).
V medailovom rebríčku krajín obsadilo Slovensko na MS 2018 v seniorskej kategórii so ziskom 5 kovov (2-1-2) 12. miesto (pred ním bolo sedem európskych krajín – Rusko, Nemecko, Švédsko, Francúzsko, Fínsko, Taliansko a Ukrajina, plus Čína, Kórejská republika, USA a India, teda všetky tri najľudnatejšie krajiny sveta – to uvádzam len na uvedomenie si šírky konkurencie...), pričom medaily si celkove v 29 disciplínach vybojovali strelci z 29 krajín.
Hoci majstrovstvá Európy majú pri výpočte oveľa nižšiu hodnotu, pripomeniem, že na ME 2018 v brokovej streľbe v Leobersdorfe získali Slováci dokonca 7 medailí (3-2-2), pričom v olympijských disciplínach si Danka Barteková vybojovala zlato v skeete (zase jediné slovenské v tom roku v olympijskej disciplíne...). Ďalšie zlato pridalo družstvo žien v skeete (Barteková, Sýkorová, Kopčanová). Zuzana Rehák Štefečeková s Erikom Vargom získali striebro v mix trape (Varga bol v trape štvrtý). Rehák Štefečeková ešte pridala bronz v ženskom trape a spolu s Hubertom Andrzejom Olejnikom (bronzovým v dvojitom trape) aj zlato v tímovom mixe v dvojitom trape.
Varga aj Rehák Štefečeková, ktorí dominovali aj v pretekoch Svetového pohára, boli v trape svetovými jednotkami roka a medailovo sa v pretekoch SP blysol aj ďalší trapista Marián Kovačócy.
Áno, rok 2019 nebol pre našich strelcov až taký úspešný, ale aj tak sa mohli pochváliť lepšími výsledkami na vrcholných súťažiach, než drvivá väčšina našich športovcov v iných olympijských športoch a odvetviach. Majstrovstvá sveta mali len brokári, svetová jednotka v trape Rehák Štefečeková na nich vzhľadom na materské povinnosti neštartovala. Zo Slovákov Olejnik získal v neolympijskom dvojitom trape bronz, tretie bolo aj družstvo, v ktorom s ním boli Huťan a Praj. Na ME Danka Barteková obhájila zlato v skeete, pridala aj striebro v družstve so Sýkorovou a Kopčanovou. Cenné kovy pridali na ME aj juniorky – družstvo skeetariek zvíťazilo a jeho najlepšia členka Vanessa Hocková získala striebro.
Nech mi obhajcovia vzorca prepáčia, ale aj keď zohľadňujem faktor tzv. medziročného útlmu, po uvedení faktov vyššie je jednoducho neobhájiteľné, ak v rozpise príspevku uznanému športu na rok 2020 na základe vzorca figuruje naša športová streľba na 65,5. mieste, v redukovanom poradí na 100 krajín na 44,6. mieste svetového rebríčka!
Naša streľba podľa medailových ziskov dlhodobo jednonzačne patrí po prvej dvadsiatky svetového rebríčka, aj keď občas sa tak ako vlani vyskytne slabší rok (ale stále oveľa lepší, než u väčšiny iných športov!). Je teda úplne očividné, že v spleti komplikovaných vzorcov niečo poriadne škrípe. V prípade výpočtov pre streľbu sa absolútne nedá hovoriť o objektivite. Určite by som našiel aj veľa ďalších príkladov, ale tento je najkrikľavejší.
Nejako mi nezdalo, že by Slovenský strelecký zväz proti tejto neprípustnej, neodbornej a hrubo nemorálnej praxi neprotestoval, nuž som si sondoval, či sa jeho šéf Miloš Benca kriticky neozýval. Dozvedel som sa, že sa ozýval a viackrát protestoval proti takýmto absurdným výpočtom. Ale keď sa vždy stretol s úradníckou hradbou odmietnutia, tak postupne rezignoval. Ja som však v inej pozícii ako on a nemusím sklopiť uši, aby som dostal peniaze od štátu. A hovorím, že za túto hrubú chybu a totálny lapsus musí niekto niesť zodpovednosť! Je to neospravedlniteľné.
Záhada okolo nízkeho umiestenia našej streľby vo „vzorcovom“ svetovom rebríčku ešte vyniká aj pri porovnaní s umiesteniami ďalších našich individuálnych letných olympijských športov v tzv. medzinárodnom rebríčku. Uvádzam aj cyklistiku s Petrom Saganom, okrem ktorého sa k medailám v plnej svetovej či európskej konkurencii za predošlé tri roky nikto zo Slovákov ani nepriblížil.
Uvádzam postavenie Slovenska vo svetových rebríčkoch dospelých v niektorých športoch, ako ho rátajú naši ministerskí úradníci a ich odborní radcovia – najprv celkové, potom redukované podľa prepočtu, ako keby každá medzinárodná federácia mala sto členských národných zväzov. Konkrétne hovorím napríklad o cyklistike (umiestenie vo svete: 20., resp. redukované 10,2.), plaveckých športoch (21, resp. 10,1.), vzpieraní (24,7., resp. 12,8.), triatlone (26,8., resp. 15,8.), gymnastike (33,5., resp. 22,8.) či v golfe (45,4., resp. 32,2.). Kto trochu sleduje celkové výsledky Slovákov v týchto športoch, tomu jednoznačne vychádza, že uvedené rebríčkové postavenia sú jednoducho hausnumerá!
Ešte jedna dôležitá vec: napriek tomu, že v jednotlivých disciplínach streľby sú na OH v porovnaní s MS výrazne obmedzené počty účastníkov v dôsledku kvót, naši strelci už vybojovali sedem miesteniek na OH v Tokiu. Aktuálny celkový počet miesteniek pre celé Slovensko zo všetkých 33 aktuálnych olympijských športov je osemnásť... Kanoistika zatiaľ má osem miesteniek (rýchlostní kanoisti vybojovali päť, vodní slalomári tri), Sagan vybojoval pre cestnú cyklistiku dve a gymnastka Mokošová jednu. Ako všetky uvedené fakty korešpondujú s údajným 65,5. miestom (44,6. miestom v redukovanom poradí) našej streľby v tzv. svetovom rebríčku podľa (vraj) objektívneho vzorca? Nijako! Je to jednoznačná hlúposť, odtrhnutá od reality.
Šokuje a fascinuje ma zároveň to, ako dokázali úradníci vyrátať úspešnosť Slovenska v automobilovom aj v motocyklovom športe, ktoré sú tak neuveriteľne rôznorodé a mnohovrstevné, ako hádam žiadne iné športy.
Za komplikovanými vzorcami sa očividne skrýva nemalý obsah, ktorý nezodpovedá realite. Toto má byť objektívne a transparentné, ako o vzorci hovoria jeho tvorcovia a obhajcovia?
ÚSKALIA ROVNOSTÁRSTVA PRI POSUDZOVANÍ POČTU AKTÍVNYCH ŠPORTOVCOV DO 23 ROKOV
Kritérium počtu aktívnych športovcov do 23 rokov je tiež jednou premennou vo vzorci. Zástupcovia technických športov aj streľby na júnovej debate o meraní záujmy o športy upozornili, že technické športy (letectvo, automobilový a motocyklový šport, vodný motorizmus, parašutizmus, ale aj ďalšie) a ani športová streľba nemôžu kritérium počtu aktívnych športov vo veku do 23 rokov napĺňať porovnateľne s drvivou väčšinou iných športov.
Prečo? Jednoducho v týchto športoch sú zákonné obmedzenia (napr. vydávanie špeciálnych preukazov a licencií, či Zákon o zbraniach), limitujúce počet mladých vyznávačov týchto športov. Viceprezident Slovenského streleckého zväzu Peter Nagy v debate upozornil: „Som aj tréner mládeže. Mám v klube 25 detí, ale podľa Zákona o zbraniach môžem zobrať na súťaž len tri. Za takýchto okolností nemôžeme mať veľa aktívnych pretekárov a mládeže do 23 rokov.“ (na vysvetlenie, do počtu športovcov do 23 rokov sa rátajú len tí, ktorí absolvujú aspoň tri súťaže za rok).
Bezpečnosť na športovisku sa týka aj cyklistiky, kanoistiky, plávania i niektorých ďalších športov, ktorých vykonávanie je limitované kapacitou športovísk. Viaceré športy nemôžu zvyšovať svoju členskú základňu, pretože existujú bezpečnostné limity počtov ľudí na športovisku. V dôsledku toho majú v „súťaži zväzov o dosiahnutie čo najlepších parametrov do vzorca“ (citát z výroku Ivana Gregušku v úvodnej časti tohto blogu) zhoršenú pozíciu.
Rovnako tak s touto problematikou súvisí aj už spomínaný problém s nedostatkom infraštruktúry v niektorých športoch. Futbalu sa ľahko zvyšuje počet členov (paradoxne vyňatím zo vzorca sa ani nemusí snažiť o zvyšovanie počtu členov do 23 rokov...), keď má všade ihriská (pritom mnohé, postavené za Ficových vlád sa využívajú málo). Ale čo ostatné športy? Nemáme dostatok strelníc, bazénov, vodných kanálov a tratí, športových hál a navyše ani školských telocviční... A aj stav tých športovísk, ktoré máme, je po dlhých rokoch neinvestovania často žalostný.
Je tu aj opačný extrém – v športoch ako sú gymnastika, krasokorčuľovanie, ale do určitej miery aj plavecké športy či rýchlokorčuľovanie na krátkej dráhe, je počet súťažiacich vo veku nad 23 rokov nízky, pretože v týchto športoch sa výkonnostný aj vrcholový šport realizuje v oveľa mladšom veku, ako v iných. Drvivá väčšina aktívnych športovcov je v nich teda do veku do 23 rokov.
Vo väčšine športov pri napĺňaní tohto kritéria nejde o vážny problém. Ale ak tvorcovia vzorca hovoria, že vzorec je objektívny, tak musia uznať, že tento parameter nie je pre všetkých rovnako realizovateľný, takže zďaleka nie je úplne spravodlivý.
O ČOM BUDE REČ NABUDÚCE?
V piatom blogu sa zameriam predovšetkým na problematiku zloženia a financovania Top tímu, pričom súčasnú filozofiu tohto projektu dám do kontrastu s originálnym zámerom.
O AUTOROVI BLOGU
ĽUBOMÍR SOUČEK (59 rokov)
Som absolvent štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Posledné dva roky štúdia som bol štipendista v denníku Šport. Mám za sebou štyridsať rokov publicistickej činnosti. Najprv predovšetkým štvrťstoročie v denníku Šport, od roku 2006 na webovej stránke a v periodických i neperiodických publikáciách Slovenského olympijského a športového výboru, ale celé desaťročia aj v ďalších médiách.
Štvrťstoročie som viedol anketu Športovec roka (dva roky ešte za existencie ČSSR). Viedol som aj anketu Slovenský športovec storočia. To všetko predpokladalo moju naozaj dobrú orientáciu vo výkonnosti našich športovcov i vo „výtlaku“ úspešnosti jednotlivých športov a v posudzovaní ich významu. Inak by ma takýmito zodpovednými úlohami nepoverili.
Ako zostavovateľ prvej edície Kroniky športu som v roku 1998 zakladal dodnes trvajúcu tradíciu športových ročeniek na Slovensku. Dominantne som bol podpísaný pod prvými tromi Kronikami športu, mapujúcimi obdobie rokov 1993 – 1997, 1998 a 1999. Potom som sa tejto nesmierne namáhavej práce vzdal, ale v prípade mnohých ďalších ročeniek som v nich sumarizoval celoročné športové dianie doma i vo svete.
Ako autor či spoluautor som podpísaný pod desiatkami kníh a brožúr predovšetkým s tematikou olympijského hnutia, ale aj plávania, zjazdového lyžovania či športovej gymnastiky, čo sú športy, ktorým som sa roky venoval v denníku Šport. V užšom kontakte som bol aj so vzpieraním, atletikou, cyklistikou a vodným slalomom, kedysi dávno aj s mládežníckym futbalom, vo voľnejšom aj s rýchlostnou kanoistikou či s klasickým lyžovaním. A pracoval som aj ako hovorca Slovenského zväzu ľadového hokeja, čiže som zblízka prežíval dianie v jednom z dvoch najpopulárnejších športov na Slovensku.
Pracovne som pôsobil na šiestich OH a na siedmich ZOH. Pokiaľ viem, žijú len dvaja Slováci, ktorí majú na konte o jednu „olympijskú“ účasť viac. Z 36 olympijských medailí v histórii samostatného Slovenska som bol „naživo“ pri zisku 32. O väčšine z nich som aj písal, či už do novín, alebo do olympijských knižných pamätníc. Zúčastnil som sa aj na viacerých multišportových svetových a európskych mládežníckych podujatiach a na množstve svetových a európskych šampionátov v rôznych športoch, či na mnohých pretekov Svetového pohára.
Mám teda solídny všeobecný prehľad o športovom dianí, predovšetkým v individuálnych športoch. A tí, čo ma poznajú, vedia, že na niektoré veci mám veľmi dobrú pamäť. V športe a v dianí okolo neho si za tých štyridsať rokov novinársko-publicistického pôsobenia pamätám naozaj hodne.
Tí, čo ma naozaj poznajú, vedia aj to, že na viaceré kľúčové veci z oblasti športu mám už dlhé roky veľmi konzistentné názory – nezávisle od toho, či pracujem v novinách alebo v občianskom združení.
Ako novinár som nikdy nemal problémy vyjadrovať svoje názory verejne a byť pod nimi podpísaný. V tomto prípade ma dlho brzdila len pracovná pozícia mediálneho riaditeľa SOŠV, v ktorej pôsobím. Ale blog vyjadruje moje súkromné názory, nie názory SOŠV.
