Tretí blog Ľubomíra Součeka o kritériách financovania slovenského športu podľa univerzálneho vzorca: Parameter záujmu o športy by sa mal nahradiť parametrom významu športu pre Slovensko
Dlhodobo sledujem diskusiu o našom Zákone o športe, o univerzálnom vzorci na rozdeľovanie príspevkov uznanému športu, osobitne o kritériu záujmu o športy vo vzorci. A rád by som sa k týmto témam vyjadril na rovinu.
V prvom blogu som sa venoval rozporuplným pohľadom na súčasný vzorec na rozdeľovanie tzv. príspevku uznanému športu (PUŠ) podľa univerzálneho vzorca a poukázaniu na viaceré dôležité faktory, ktoré sa vo vzorci vôbec neberú do úvahy. Nájdete ho tu: https://www.olympic.sk/clanok/prvy-blog-lubomira-souceka-o-kriteriach-financovania-slovenskeho-sportu-podla-univerzalneho
V druhom blogu som predložil návrh, ako by v praxi mohlo vyzerať podľa mňa určite objektívnejšie aplikovanie viacerých vzorcov podľa zaradenia športov do niekoľkých skupín a doplnenie tzv. kompenzačnej rezervy, zohľadňujúcej faktory, ktoré sa nedajú vtesnať do vzorcov, a predovšetkým význam športov pre Slovensko. Ponúkol som teda na uvažovanie alternatívu k súčasnému modelu. Nájdete ho tu: https://www.olympic.sk/clanok/druhy-blog-lubomira-souceka-o-kriteriach-financovania-slovenskeho-sportu-podla-univerzalneho
V dnešnom treťom blogu najprv priblížim názory, ktoré odzneli koncom júna v debate na tému merania záujmu o športy, zorganizovanej Ministerstvom, školstva, vedy, výskumu a športu SR, a poukážem na ďalšie absurdity zviazania financovania občianskych združení pôsobiacich v tak rozmanitej oblasti, akú predstavuje šport, medzi mantinely jedného univerzálneho vzorca. Zameriam sa aj na to, že sú viaceré aspekty, ktoré sa objektívne nedajú zahrnúť do žiadneho vzorca a jednoducho musia byť posudzované do určitej miery aj subjektívne. A znovu sa vrátim k faktoru významu jednotlivých športov pre Slovensko.
Poznámka: Polotučné zvýraznenie pasáží (ale aj mien) v nasledujúcich riadkoch pochádza odo mňa. Slúži na ľahšiu orientáciu v tom, ktoré témy sú v danej pasáži kľúčové.
KONKRÉTNE NÁZORY NA KRITÉRIUM MERANIA ZÁUJMU O ŠPORTY
Bývalý špičkový tenista Karol Kučera, donedávna šéftréner Národného tenisového centra, dnes poslanec Národnej rady SR a vládny splnomocnenec pre mládež a šport, vo svojom vystúpení pred debatou o meraní záujmu o športy povedal to, čo sa od neho ako človeka z tenisu, teda športu, ktorý je aktuálne nastaveným systémom jednoznačne zvýhodnený, aj všeobecne očakávalo: „Vzorec vnímam ako spravodlivý, pretože sa odvíja od merateľných parametrov. A medzinárodný záujem o športy pre mňa vyjadruje schopnosť reprezentovať Slovensko v zahraničí. Predošlá novela Zákona o športe vyčlenila zo vzorca futbal a hokej. Bol by som rád, keby boli opäť vo vzorci.“
Keď sa rozbehla diskusia, jej moderátorka z ministerstva školstva najprv prečítala otázky, resp. poznámky, ktoré boli zaslané písomne.
Slovenská gymnastická federácia sa vo svojom podnete ohradila proti tomu, že odborníci prostredníctvom prieskumu medzi laickou verejnosťou posudzujú popularitu športov. Podľa SGF im to neprináleží. Mohli by posudzovať význam jednotlivých športov, ale o význame športov nie je v zákone žiadna zmienka. SGF ďalej upozornila, že sledovanosť športov je podmienená tým, čo verejnosti ponúkajú tradičné médiá – a to je zase ovplyvnené vlastníkmi médií a stávkovými kanceláriami. Takisto upozornila aj na nevyrovnanú televíznu ponuku športov pre divákov z radov mužov a žien. Ženy, ktoré menej tipujú a majú väčší záujem o estetické športy, sú v nevýhode.
Docent z katedry aplikovanej matematiky FMFI UK Richard Kollár (inak, pôsobí v Slovenskej asociácii frisbee – športovom zväze, ktorý podľa neho zvyšuje svoju úspešnosť aj členskú základňu, vďaka čomu sa jeho postavenie postupne lepší) na pripomienky SGF reagoval slovami, že dnes sa už športové prenosy väčšinou sledujú v inom médiu, než je televízia. A upozornil, že elektronické športy síce nie sú v žiadnej televízii, ale online ich napriek tomu sledujú milióny divákov.
Na margo merania záujmu o športy Richard Kollár povedal, že zohľadnenie sezónnosti športov meraním záujmu o ne viackrát počas roka by zabezpečilo určitú stabilizáciu systému a zvýšilo by jeho dôveryhodnosť. „Treba spriemerovať celoročný záujem,“ poznamenal. Keď dostal z pléna otázku, čo by spôsobilo vynechanie zahraničného záujmu z parametrov, odpovedal, že by sa sledovali len preferencie našich občanov. „Tu ide o politické rozhodnutie,“ dodal, ale podotkol, že používané dáta sledujúce záujem o šport v zahraničí nie sú správne. „Pri menších športoch majú veľkú chybovosť.“
Štátny tajomník MŠVVŠ SR pre šport Ivan Husár upozornil, že doteraz sa záujem meral prieskumom raz za dva roky a že nové dáta do vzorca musia byť predložené v septembri 2020. „Možno by sme mali stanoviť ,koše´ skupín športov, ale to by vzbudilo rozruch. Chceme parameter popularity vyčistiť do čo najobjektívnejšej podoby.“
Šéf slovenskej cyklistiky Peter Privara povedal, že keď vznikol vzorec a dalo sa doň kritérium popularity, všetci boli nadšení. Dnes však podľa neho zväzy menej populárnych športov majú ťažké srdce. „Pri zohľadňovaní popularity sa zaoberáme bonitou výsledkov,“ podotkol, mysliac očividne na tri tituly majstra sveta v podaní Petra Sagana v rokoch 2015 – 2017. Prezident SOŠV Anton Siekel však hneď kontroval: „Chceme medzinárodné úspechy a nikto nespochybňuje hodnotu úspechu na majstrovstvách sveta. Ale kladiem si otázku, aký to má mať dopad na financovanie športového zväzu.“
Zástupca kicbkoxu Viliam Sabol upozornil: „Chyba je v tom, že popularita je súčasťou vzorca. A výsledok je, že tri kolektívne športy – basketbal, volejbal a hádzaná – majú spolu na rok len o milión eur viac ako samotný tenis.“
Ivan Šulek zo Slovenskej plaveckej federácie povedal, že vzorec by mal zohľadňovať aj regionálny faktor. A poukázal na to, že napríklad vodné pólo síce nemá veľkú celoslovenskú popularitu, ale v Košiciach patrí medzi najpopulárnejšie športy.
Martin Pupiš zo Slovenského atletického zväzu zacielil na úskalia merania popularity športov v zahraničí. Napríklad v jednom prieskume sa v angličtine objavuje pojem athletics, v inom zase v USA používaná verzia track-and-field, niekde zase maratón figuruje samostatne. Ivan Husár mu hneď verejne ponúkol začlenenie do skupiny na posudzovanie metodológie vzorca...
Zdenko Kríž zo Slovenského stolnotenisového zväzu konštatoval, že vzorec mal byť pôvodne spravodlivý, ale zostal len transparentný. „Vzorcov by malo byť viac. Medzinárodnú popularitu športov naše zväzy nemôžu ovplyvniť – dostávajú ju do daru.“
Ivan Gallo z curlingu spochybnil získavanie dát v prieskumoch záujmu o športy v zahraničí. „Pozrel som si Kanadu a Austráliu. Bral sa tam do úvahy len jeden prieskum, ale v iných vyšiel curling v Kanade oveľa vyššie. To isté platí aj pre lakros. Analýza by mala mať parametre vedeckej, nie stredoškolskej práce.“
Matematik Richard Kollár: „Doteraz sa používala veľmi problematická zahraničná metodika merania medzinárodného záujmu o športy. Zadal som to teraz ako tému diplomovej práce. Kým sa nezačnú realizovať športové poukazy, alebo kým nespravíme obrovské štúdie, nezistíme význam jednotlivých športov. Ministerstvo rozdeľuje peniaze len podľa odhadu.“
Športový marketer Roman Krajniak: „Jediné merateľné dáta, ktoré by sa nedali oklamať, by nám ukázal záujem o športové poukazy.“
Poznámka autora blogu: Dovoľujem si trochu oponovať slovám Richarda Kollára aj Romana Krajniaka poukázaním na to, čo som už napísal v predošlom blogu – že aj záujem o poukazy je limitovaný dostupnosťou športovej infraštruktúry. Tam, kde pre nejaký šport neexistuje športovisko, si ho dieťa a ani jeho rodič nemôžu vybrať, nech by ako chceli... Takže výpovedná hodnota týchto – hoci merateľných – dát aj v prípade spustenia poukazov bude do určitej miery diskutabilná.
Boris Bergendi zo Slovenskej kanoistiky: „Máme problém s prieskumami. Faktor záujmu o športy by vo vzorci nemal byť. Miešajú sa tam hrušky s jablkami. Štátne peniaze by sa nemali deliť na základe prieskumu.“
Matematik Richard Kollár reagoval: „Štruktúra vzorca je vec zámeru ministerstva. Zmysel mi dáva násobiteľ hodnoty úspechu.“
Poslanec Národnej rady SR a bývalý výborný volejbalista Richard Nemec: „Pri kritériu popularity by som sa viac pozeral na deti. Veľmi by nám v tejto veci pomohla digitalizácia.“
Vladimír Janček zo SOŠV: „Robil som šesť rokov v agentúre GfK a šesť rokov v mediálnej agentúre. Median celý rok zbieral dáta o počúvanosti rádia. Takýto model sa dá aplikovať aj na šport.“
Marino Mersich zo Slovenskej lyžiarskej asociácie: „Mal by sa brať do úvahy aj záujem o šport v zahraničí. Štát by mal zohľadňovať význam prezentácie v zahraničí.“
Vladimír Bužek z lukostreľby: „Zahraničná popularita by tam mala byť. Zohľadňovať treba aj inkluzivitu športu.“
Vládny splnomocnenec pre šport a mládež, poslanec NR SR a bývalý výborný tenista Karol Kučera: „Veľmi málo sa tu hovorí o verejnom záujme. A to je hlavne podpora a rozvoj športu mládeže, plus reprezentácia Slovenska, ktorú odmeriame aj v zahraničí. Podľa mňa určite do vzorca patrí.“
Basketbalový manažér Daniel Jendrichovský: „Federácie a športovci dnes nie sú vyriešené zle, ale umierajú nám kluby. Z basketbalovej asociácie dostane dnes klub 96 eur na dieťa. Preto mi naháňanie popularity pripadá nenáležité. Treba zachrániť kluby.“
Ivan Husár reagoval: „Pred prijatím zákona si kluby ani neškrtli. My budeme myslieť na kluby, aj na školský šport. Ministerstvo školstva vypíše nové výzvy hlavne pre kluby.“
Šéf Slovenského atletického zväzu Peter Korčok z pozície predsedu komisie SOŠV pre rozvoj športu: „Oceňujem úprimnú snahu objektivizovať údaje a zlepšiť metodiku. Každoročne sme sa vyjadrovali k deleniu peňazí, ale len v rámci stanovených mantinelov. Parametre by mali byť nastavené motivačne.“
Ivan Husár: „Štát musí definovať, čo chce dať do popredia. Ja by som zahraničnú popularitu výrazne obmedzil. Pre nás zahraničná popularita napríklad ragby nemá žiadny význam. Ako som počul, pokrivenie vzorca si vynútili niektoré silné zväzy, ktorým pôvodné výsledky zo vzorca nevyhovovali. Myslím si, že plavcom nemôžeme dať rovnaký parameter veľkosti členskej základne, lebo nemajú športoviská. A som si istý, že keby curleri mali na Slovensku niekoľko dráh, boli by veľmi úspešní.“
Anton Siekel konštatoval, že na príspevkoch rečníkov (o problémoch, na ktoré niektorí upozorňovali, som písal v predošlých blogoch a už to teraz neopakujem) vidno rôznorodosť športového hnutia a aj skutočnosť, že športy nemajú rovnakú štartovaciu čiaru. „Je na zamyslenie, či cesta jediného vzorca je spravodlivá. Či nespraviť radšej rozdelenie do jednotlivých košov, tak ako majú svoje samostatné rozpočtové kapitoly jednotlivé ministerstvá. Športové poukazy sú v zákone a mali by byť zavedené. Veľmi by nám pomohli. Ale nemáme na ne pripravený systém a ani Informačný systém športu. Oceňujem aktivitu ministerstva, ktoré zorganizovalo túto debatu a verím, že diskusia bude pokračovať.“
FAKTOR ZÁUJMU O ŠPORTY BY SOM ZO VZORCA VYRADIL, ZAKOMPONOVAL BY SOM HO DO PARAMETRA VÝZNAMU ŠPORTU PRE SLOVENSKO
Keď si v duchu premietam všetky rozmanité, neraz protichodné názory a pohľady, čo som si v debate vypočul a pridám k tomu to, o čom som už dávno predtým rozmýšľal, dochádzam k jednoznačnému záveru:
Faktor domáceho aj zahraničného záujmu o športy by som zo vzorca vyradil, pretože:
1.) Nie je exaktne zmeraný. V zahraničí ho jednoducho ani nevieme relevantne zmerať tak, aby mal výpovednú hodnotu pre Slovensko. Ale aj meranie záujmu na Slovensku je sporné a malo by mať výrazne menšiu váhu, než akú má dnes. Prieskumy verejnej mienky by mali mať len orientačný význam (ako to vidno pri volebných a iných preferenciách v prípade politiky) a charakter pomôcky. Ale brať ich ako relevantný podklad na vyratúvanie štátnych dotácií mi pripadá dosť nešťastné a veľmi sporné, pretože ich výpovedná hodnota je veľmi otázna.
Na účel prípravy dnes platných údajov do vzorca realizovala agentúra Actly v apríli 2018 na základe zadania Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR prieskum s názvom „Popularita športu na Slovensku“. Prieskum prebiehal formou rozhovorov na vzorke 1218 respondentov.
Len tak na okraj: Na Slovensku máme okolo 240 000 amatérskych a profesionálnych športovcov, takže prieskum s priamym dosahom na financovanie zväzov, v rámci ktorých športujú, sa týkal vzorky s rozmerom približne len pol percenta veľkosti základne aktívnych športovcov v našej krajine...
Dosť ma prekvapilo, že až 29 percent respondentov pochádzalo z obcí do 1999 obyvateľov a že až 43 respondentov bolo nepracujúcich.
Najzaujímavejšie je súhrnné porovnanie 97 športov, zoradených podľa abecedy. Uvádzam ho nižšie. Prvý stĺpec v tabuľke uvádza atraktivitu športu z pohľadu diváka, druhý atraktivitu z pohľadu aktívneho športovca, tretí odporúčanie športu pre deti (pre všetky tri stĺpce je index 1 – 100) a tretí stĺpec percentuálne odporúčanie na podporu športu z daní. Aby som siahodlho netlmočil výsledky prieskumu, uvádzam ich v podobe z powerpointovej prezentácie. Sú zaujímavé, ale opakujem – mali by mať len orientačný význam a pomocný charakter. Vyjadrujú iba súhrn názorov 1218 respondentov, ktorých reálny vzťah k športu a vedomosti o športe sú pre čitateľa výsledkov prieskumu neznáme. Takže predstavujú indiferentnú skupinu.
2.) Mám veľký problém akceptovať to, aby popularita zahraničných profesionálnych hviezd v značnej časti svetovej populácie zohrávala úlohu pri delení slovenských štátnych dotácií.
Som si istý, že drvivá väčšina Slovákov, ktorí sa chcú pozerať na futbal, chce vidieť v akcii predovšetkým majstrovstvo Messiho, C. Ronalda, Mbappého, Benzemu, Neymara, Salaha, Griezmanna, Lewandowského a ďalších hviezd, a keď je reč o kluboch, tak predovšetkým Real Madrid, FC Barcelonu, Juventus Turín, Bayern Mníchov, Paríž St. Germain, Manchester City, Manchester United, FC Liverpool, Chelsea Londýn a ďalšie veľkokluby.
Ale oveľa menej Slovákov chce sledovať – či už v televízii alebo na štadióne – slovenskú extraligu a dianie na našich športoviskách. To isté platí vo väčšej či menšej miere aj pre ľadový hokej, basketbal, tenis, atletiku, ale pre mnohé iné „veľké“ športy. Azda len v cestnej cyklistike a v zjazdovom lyžovaní, kde máme Petra Sagana a Petru Vlhovú, je to inak... Ich vidíme často na obrazovke, ale keď sa objavia pri súťaži na slovenských cestách či svahoch, tak je to mimoriadna udalosť, pretože je veľmi zriedkavá.
Faktor záujmu verejnosti o športy, aj keď sa zatiaľ (hlavne pokiaľ ide o záujem v zahraničí, ale aj doma) nedá hodnoverne kvantifikovať, by mal byť čiastočne zohľadnený V PARAMETRI VÝZNAMU ŠPORTU PRE SLOVENSKO. Ten v mojom návrhu zaraďujem mimo vzorca medzi tzv. kompenzačnú rezervu.
Význam športu pre Slovensko má oveľa väčšiu relevanciu pre našu krajinu a šport v nej, než divácky záujem o konkrétny šport. Veď napríklad preteky automobilovej F1 sú u nás veľmi sledované – ale aký je ich reálny význam pre slovenský šport? Aký význam má pre nás, že v USA je najviac sledovaný Super Bowl v americkom futbale? Alebo že v Indii s viac než miliardou obyvateľov je šport číslo jeden kriket? Prípadne v Južnej Kórei a na Taiwane bejzbal?
Samozrejme, som si vedomý rizika subjektívneho rozhodovania o tomto aj o ďalších parametroch v rámci kompenzačnej rezervy. Jednoducho sú veci, pri ktorých sa subjektívny faktor nedá obísť, či sa to právnikom a ďalším obhajcom vzorca páči alebo nie.
Toto riziko subjektivizmu by sa dalo znížiť, keby o ňom spoločne rozhodoval početný panel športových odborníkov (nie právnikov ani ekonómov), nominovaných ministerstvom školstva a SOŠV, prípadne aj s prizvaním odborníkov so širším rozhľadom v celej oblasti z oboch športových fakúlt (v Bratislave a v Prešove). A pokojne by som do toho panelu pridal napríklad aj športových novinárov Gabriela Bogdányiho, Tomáša Grosmanna a najmä Mariána Šima, ktorého celkové vedomosti o športe sú obrovské, ale trebárs aj Alfonsa Jucka, ktorý má nielen bohaté novinárske, ale aj manažérske skúsenosti.
Ak takýto panel raz nastaví pravidlá hry, mali by byť platné počas celého olympijského cyklu. Potom by sa mali znovu v paneli objektívne zhodnotiť, porovnať s medzinárodnou úspešnosťou športov v kategóriách dospelých aj juniorov za štyri roky, s rastom ich členskej základne v oboch kategóriách, aj s vývojom infraštruktúry pre ne. A na základe hodnotenia potom bude možné spraviť úpravy modelu.
Ak sa u nás začnú realizovať športové poukazy, možno do hodnotenia zakomponovať aj záujem o jednotlivé športy, ktorý preukážu – aj keď s vedomím rizika, že športy, ktoré u nás nemajú (nie vlastnou) dostatočne vybudovanú infraštruktúru, budú pri využívaní poukazov a priori znevýhodnené. Na to som už upozorňoval v jednom z predošlých blogov.
MEDZI LEGISLATÍVNYMI A VZORCOVÝMI MANTINELMI SA ŠPORT VYTRATIL
Žiaľ, aktuálne kritériá rozdeľovania dotácií si za asistencie právnikov a v menšej miere ekonómov vo svojom záujme a na svoj obraz najprv prostredníctvom vzorca a potom nesystémovou poslaneckou novelou Zákona o športe ustanovili tí „silní“. Dôsledok je taký, že bohatí sa stávajú bohatšími a chudobní chudobnejšími.
V posledných štyroch rokoch síce do nášho športu vďaka presunutiu rastúceho percenta výnosov z TIPOS-u (tie sa však už vlani dostali na maximum) objektívne plynie podstatne viac peňazí, ale reálne si najviac, nielen v absolútnych číslach, ale i percentuálne (aj vďaka kritériu „popularity“ športu) polepšili práve tí najväčší. U tých menších finančný prírastok do značnej miery pohltili veľmi zvýšené náklady na byrokraciu a administratívu.
S nadsádzkou by som dnes platné rozdeľovanie štátnych dotácií pre množstvo športov na základe jedného vzorca prirovnal k situácii, ako keby ste jedno ihrisko pozemného hokeja rozdelili na viacero malých ihrísk a nechali by ste na nich hrať proti sebe na jednom hokejbalistov s florbalistami, na druhom ľadových hokejistov (na korčuliach) s pozemnými, a na treťom hokejistov na inline korčuliach proti hokejistom na klasických kolieskových korčuliach, pričom by všetci mali svoj zvyčajný výstroj. Absurdné, však?
Všetci by síce vykonávali podobnú činnosť na rovnako veľkom ihrisku a na rovnakom povrchu, ale pritom každá tá činnosť je výrazne odlišná.
A práve v tom tkvie podstata problému – Zákon o športe aj vzorec chcú jednak podobné (ale pritom s výrazne odlišnými reáliami), ale aj diametrálne odlišné športy zviazať úplne rovnakými predpismi a kritériami. To, čo sa tvári ako objektívne, je preto scestné!
Vzorec strká športy s úplne odlišnou realitou do jedného košiara, stanovuje pre ne rovnaké mantinely a podmienky. Vnímam ako veľké negatívum, že tvorcovia zákona aj vzorca vo vedomí (zrejme) vlastných bezhraničných znalostí o fungovaní športu, ako aj vo vedomí vlastnej výnimočnosti a neomylnosti pri ich príprave neakceptovali množstvo pripomienok ľudí, ktorí reálne dennodenne pracujú v športovom hnutí v kluboch, zväzoch či združeniach. Pritom títo ľudia sa dominantne venujú ŠPORTU AKO ZMYSLU SVOJEJ EXISTENCIE A ČINNOSTI, PRE KTORÚ BOLI ZRIADENÉ. Teda nie len právnym aspektom športu. A čo je nemenej dôležité - neposudzujú športové dianie od stola a bez dlhodobého priameho poznania športovej reality a prózy jej všedných dní.
Tvorcovia súčasných pravidiel hry a stavitelia súčasných mantinelov sa preto nemôžu čudovať, keď na ich návrhy výrazná väčšina športovej obce reaguje s veľkou nevôľou. Stále si kladiem otázky: Kto dal tvorcom zákona i vzorca, pôsobiacich (prípadne aj platených) v štruktúrach niektorých „veľkých“ zväzov, najmä futbalového, legitimitu určovať, v akých mantineloch má fungovať slovenský šport? A kto im dal právo byť „majiteľom“ pravdy?
Už citovaný viceprezident SOŠV Zdenko Kríž v „reakcii na reakciu“ Petra Sepešiho na článok Mariána Šima v časopis OLYMPIC.sk napísal slová, s ktorými sa plne stotožňujem: „Tvorcovia zákona... uprednostnili v zákone formu a idealistické ciele pred obsahom a reálnym životom. Zo zákona sa akosi vytratil šport ako taký!“
O ČOM BUDE REČ NABUDÚCE?
Vo štvrtom blogu si posvietim na ďalšie premenné vo vzorci na delenie príspevku uznanému športu. Konkrétne predovšetkým na úspešnosť športov, ale čiastočne aj na kritérium počtu športovcov do 23 rokov. Ale najprv trochu bližšie predstavím vzorec, ktorý pre značnú časť športovej verejnosti predstavuje veľkú neznámu.
O AUTOROVI BLOGU
ĽUBOMÍR SOUČEK (59 rokov)
Som absolvent štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Posledné dva roky štúdia som bol štipendista v denníku Šport. Mám za sebou štyridsať rokov publicistickej činnosti. Najprv predovšetkým štvrťstoročie v denníku Šport, od roku 2006 na webovej stránke a v periodických i neperiodických publikáciách Slovenského olympijského a športového výboru, ale celé desaťročia aj v ďalších médiách.
Štvrťstoročie som viedol anketu Športovec roka (dva roky ešte za existencie ČSSR). Viedol som aj anketu Slovenský športovec storočia. To všetko predpokladalo moju naozaj dobrú orientáciu vo výkonnosti našich športovcov i vo „výtlaku“ úspešnosti jednotlivých športov a v posudzovaní ich významu. Inak by ma takýmito zodpovednými úlohami nepoverili.
Ako zostavovateľ prvej edície Kroniky športu som v roku 1998 zakladal dodnes trvajúcu tradíciu športových ročeniek na Slovensku. Dominantne som bol podpísaný pod prvými tromi Kronikami športu, mapujúcimi obdobie rokov 1993 – 1997, 1998 a 1999. Potom som sa tejto nesmierne namáhavej práce vzdal, ale v prípade mnohých ďalších ročeniek som v nich sumarizoval celoročné športové dianie doma i vo svete.
Ako autor či spoluautor som podpísaný pod desiatkami kníh a brožúr predovšetkým s tematikou olympijského hnutia, ale aj plávania, zjazdového lyžovania či športovej gymnastiky, čo sú športy, ktorým som sa roky venoval v denníku Šport. V užšom kontakte som bol aj so vzpieraním, atletikou, cyklistikou a vodným slalomom, kedysi dávno aj s mládežníckym futbalom, vo voľnejšom aj s rýchlostnou kanoistikou či s klasickým lyžovaním. A pracoval som aj ako hovorca Slovenského zväzu ľadového hokeja, čiže som zblízka prežíval dianie v jednom z dvoch najpopulárnejších športov na Slovensku.
Pracovne som pôsobil na šiestich OH a na siedmich ZOH. Pokiaľ viem, žijú len dvaja Slováci, ktorí majú na konte o jednu „olympijskú“ účasť viac. Z 36 olympijských medailí v histórii samostatného Slovenska som bol „naživo“ pri zisku 32. O väčšine z nich som aj písal, či už do novín, alebo do olympijských knižných pamätníc. Zúčastnil som sa aj na viacerých multišportových svetových a európskych mládežníckych podujatiach a na množstve svetových a európskych šampionátov v rôznych športoch, či na mnohých pretekov Svetového pohára.
Mám teda solídny všeobecný prehľad o športovom dianí, predovšetkým v individuálnych športoch. A tí, čo ma poznajú, vedia, že na niektoré veci mám veľmi dobrú pamäť. V športe a v dianí okolo neho si za tých štyridsať rokov novinársko-publicistického pôsobenia pamätám naozaj hodne.
Tí, čo ma naozaj poznajú, vedia aj to, že na viaceré kľúčové veci z oblasti športu mám už dlhé roky veľmi konzistentné názory – nezávisle od toho, či pracujem v novinách alebo v občianskom združení.
Ako novinár som nikdy nemal problémy vyjadrovať svoje názory verejne a byť pod nimi podpísaný. V tomto prípade ma dlho brzdila len pracovná pozícia mediálneho riaditeľa SOŠV, v ktorej pôsobím. Ale blog vyjadruje moje súkromné názory, nie názory SOŠV.
