V pondelok oslavuje osemdesiatku najlepší strelec strieborného futbalového tímu ČSSR na OH 1964 v Tokiu, levočský rodák Ivan Mráz
V ére Československa získali naše tímy v kolektívnych športoch dovedna trinásť olympijských medailí – sedem družstvá ľadových hokejistov, po dve družstvá futbalistov i volejbalistov, po jednom družstvá hádzanárov i pozemných hokejistiek. Počet Slovákov v medailových tímoch však kolísal od žiadneho po štyroch. S jedinou výnimkou – a tou bolo strieborné družstvo futbalistov ČSSR na olympijských hrách 1964 v Tokiu. Jeho členmi bolo až deväť Slovákov! Navyše na Slovensku (v Leviciach) sa narodil aj ďalší člen družstva, Čech Jan Brumovský.
Najlepším strelcom strieborného tímu na OH 1964 v Tokiu bol levočský rodák Ivan Mráz, v tom čase hráč Sparty Praha. Autor piatich gólov v olympijskom turnaji sa v pondelok 24. mája dožíva osemdesiatky!
Ivan Mráz sa narodil v Levoči, ale od šiestich rokov vyrastal v Bratislave. Od dvanástich hrával v Slovane, kde sa postupne prepracoval do A-tímu. Vtedajšiemu trénerovi belasých, slávnemu Leopoldovi „Jimovi“ Šťastnému, sa však jeho spôsob hry nepáčil. A tak keď vtedy 22-ročný Mráz dostal v roku 1963 ponuku z pražskej Sparty, súhlasil, že prestúpi.
Pre jeho futbalovú kariéru to bol dobrý krok. So Spartou získal tituly majstra ČSSR v rokoch 1965 a 1967, medzitým počas vojenčiny sa z titulu radoval aj ako hráč Dukly Praha. Na čo je obzvlášť hrdý, zisk jedného titulu pre Spartu „pečatil“ piatimi gólmi v poslednom zápase proti Jednote Trenčín. V najpopulárnejšom českom klube, v ktorom na ihrisku dlho „šéfoval“ košický rodák Andrej Kvašňák, Ivan Mráz odohral 161 ligových zápasov a strelil 55 gólov. Kratší čas bol aj kapitán tímu. V európskych pohárov nastrieľal za Spartu 16 gólov, čo bol dlhé roky klubový rekord.
Fyzicky zdatný levočský rodák nedostal veľa príležitostí obliecť si reprezentačný dres, ale jeho produktivita v ňom bola pozoruhodná – za olympijský výber ČSSR nastúpil Ivan Mráz dovedna šesťkrát a strelil šesť gólov. V A-tíme ČSSR dosiahol ešte lepší strelecký priemer – zo 4 zápasov 5 gólov.
Pri návšteve Slovenska v roku 2015 v rozhovore pre webovú stránku Slovenského futbalového zväzu Ivan Mráz na margo svojej značnej streleckej produktivity povedal: „Ja som bol vždy len dobre postavený a vždy sa to odrazilo tam, kde som stál. Úprimne, možno som veľkú zásluhu na tých góloch nemal. Myslím si, že strelec sa rodí. Človek môže pracovať na tom, aby bol v koncovke efektívny, ale s tým čuchom na góly sa musíte narodiť. Počas dlhej hráčskej a trénerskej kariéry som nadobudol presvedčenie, že to tak je. Aj veľmi vyspelí hráči, ak nemajú cit na góly, tak z nich kanonieri nebudú. Na druhej strane, aj bez nich sú to pre mužstvo často veľmi cenní hráči. Sám seba som nikdy za extra kvalitného hráča nepovažoval, ale góly som dával. Ako som povedal, lopty sa odo mňa odrážali tým správnym smerom.“
K tokijskému striebru prispel Mráz piatimi gólmi v piatich zápasoch
Na OH v Tokiu, kde patril medzi najmladších členov tímu, Ivan Mráz v piatich zápasoch skóroval päťkrát a bol najlepším strelcom družstva ČSSR. Nasledovali Vojta so štyrmi gólmi, Brumovský s tromi, Masný a Lichtnégl s dvoma, Urban, Cvetler a Valošek zhodne s jedným.
V základnej skupine Mráz prispel k víťazstvu 6:1 nad Kórejskou republikou dvoma gólmi a k triumfu 5:1 nad Egyptom jedným. V poslednom zápase v skupine proti Brazílii (1:0) nenastúpil, ale potom sa strelecky presadil vo štvrťfinále proti Japonsku (4:0) aj v semifinále proti NDR (2:1), kde strelil víťazný gól. Docielil ho dorážkou po prudkej Urbanovej strele len pol minúty pred koncom riadneho času.
Naprázdno vyšiel akurát vo finále proti Maďarsku (1:2). „V Tokiu sa mi strelecky darilo až do finále, v ňom som však už nepresadil. Už ma asi mali prečítaného, takže ma viac strážili a k šanci som sa nedostal,“ prezradil Mráz počas bratislavského stretnutia členov strieborného tímu na jeseň 2019, ktoré som mal možnosť moderovať.
Ivan Mráz si vtedy zaspomínal aj na mimofutbalové zážitky zo sviatku v znamení piatich kruhov: „Bol som na olympiáde po prvý raz v živote, takže je jasné, že všetko v Tokiu ma prekvapovalo. Ohúrila ma obrovská čistota a fascinovala hygiena, ktorá tam vládla. Všade bolo tak čisto, že tam sa hádam mohlo dať jesť zo zeme. Veľmi zaujímavá bola olympijská dedina, po ktorej sme sa prepravovali na bicykloch. Tie tam boli voľne k dispozícii. Dedina bola jediné miesto v Tokiu, kde sme sa mohli voľne pohybovať. Škoda, že k dievčatám bolo strašne ďaleko, pretože vtedy boli ešte ženská a mužská časť dediny oddelené... Chodili sme povzbudzovať ostatných našich športovcov, ale, žiaľ, z mesta sme dohromady nič nevideli.“
.JPG?itok=RLYqytcn)
Medaily dostali len tí, čo hrali vo finále...
Pripomeňme, že v 17-člennom tokijskom kádri trénera Rudolfa Vytlačila boli zo Slovákov nedávno zosnulý kapitán tímu Anton Urban, ďalej Ľudovít Cvetler (obaja Slovan Bratislava), Štefan Matlák, Vladimír Weiss (obaja Inter Slovnaft Bratislava), Anton Švajlen (VSS Košice), Vojtech Masný (Jednota Trenčín), Ján Geleta (Dukla Praha), Ivan Mráz (Sparta Praha) a František Schmucker (Zbrojovka Brno). Všetkých šesť zápasov na OH v Tokiu zo Slovákov odohrali Urban, Weiss a Masný, päť zápasov Schmucker, Geleta a Mráz a po jednom Švajlen, Matlák a Cvetler.
Deviatku Slovákov v striebornom tíme doplnili ôsmi Česi - Zdeněk Pičman (Spartak Hradec Králové), Josef Vojta (Sparta Praha), Karel Lichtnégl (Zbrojovka Brno), František Valošek (Baník Ostrava), Jan Brumovský, Karel Knesl (Dukla Praha), Karel Nepomucký (Slavia Praha) a František Knebort (Bohemians Praha).
Dovedna 17 hráčov síce bolo až z 11 klubov, ale utvorili výbornú partiu. Tréner Vytlačil, ktorý o dva roky skôr priviedol A-tím ČSSR k zisku striebra na majstrovstvách sveta v Čile, jednoducho vedel namiešať správnu chémiu... Mimochodom, československý olympijský tím v Tokiu a v Komazawe za 12 dní odohral 6 zápasov, čo bola poriadna zaberačka.
Žiaľ, hoci si na olympijskom turnaji zahralo všetkých 17 hráčov kádra, strieborné medaily dostali len tí jedenásti, ktorí si zahrali vo finále (striedať vtedy ešte nebolo povolené): teda brankár Schmucker a hráči v poli Vojta, Lichtnégl, Geleta, Weiss, Pičman, Valošek, Brumovský, Masný, kapitán tímu Urban a Mráz. Ďalší šiesti nemajú ani repliky medailí...
Spomedzi slovenských členov strieborného tokijského tímu futbalistov ČSSR bol Ivan Mráz druhý najmladší – mladší je len Ján Geleta, ktorý sa futbalovo spomedzi všetkých presadil najvýraznejšie (tiež až po odchode do Prahy, kde sa stal mimoriadne silného tímu Dukly) a dokonca v roku 1966 získal titul Futbalista roka. Žiaľ, z deviatky našich strieborných medailistov sa už štyria odobrali na večnosť...
Slovenskí členovia strieborného tokijského tímu futbalistov ČSSR
(podľa dátumu narodenia – žiaľ, u štyroch musíme uvádzať aj dátum úmrtia):
ANTON URBAN * 16. 1. 1934 Kysak, † 5. 3. 2021 Bratislava
ŠTEFAN MATLÁK * 6. 2. 1934 Bratislava, † 12. 4. 2003 Bratislava
ANTON ŠVAJLEN, * 3. 12. 1937 Solčany
VOJTECH MASNÝ * 8. 7. 1938 Chynorany
ĽUDOVÍT CVETLER * 17. 9. 1938 Bernolákovo
VLADIMÍR WEISS * 21. 9. 1939 Vrútky, † 23. 4. 2018 Limbach
FRANTIŠEK SCHMUCKER * 28. 1. 1940 Jarovce, † 15. 7. 2004 Ostrava
IVAN MRÁZ * 24. 5. 1951 Levoča
JÁN GELETA * 13. 9. 1943 Horné Motešice
Dlhé roky prežil v Latinskej Amerike, ale stále hovorí peknou slovenčinou
Futbalovú kariéru ukončil v roku 1971 po trojročnom pôsobení v holandskom Maastrichte. Po rokoch prezradil, že za peniaze, ktoré Sparta v roku 1968 dostala za jeho prestup, mohla na štadióne na Letnej vybudovať umelé osvetlenie...
Napriek tomu, že počas pôsobenia v Prahe bol Ivan Mráz dosť prominentným hráčom, uvedomoval si, že večne futbal hrať nebude. Ešte ako hráč sa dobre pripravoval na život po skončení kariéry. Popri futbale vyštudoval vysokú školu. Dlhé roky potom pracoval ako športový novinár, (najprv ako redaktor agentúry ČSTK a neskôr ako spravodajca ČSTK v Ríme) a predovšetkým futbalový tréner a funkcionár. Dohromady až takmer štvrťstoročie pôsobil v Latinskej Amerike.
Usadil sa v Kostarike, kde sa ako tréner sústredil na chlapcov z chudobnejších rodín. Založil tam Mraz Soccer Academy, z ktorej vzišli viacerí reprezentanti krajiny. A ako generálny riaditeľ družstva Deportivo Alajuelense radoval z dvoch ligových titulov. Príležitostne zavítal aj na rodné Slovensko. Keď ho však prikvačili zdravotné problémy, na „staré kolená“ sa pred niekoľkými rokmi vrátil do Česka.
Bol som pri tom, keď ho v roku 2008 na pôde Slovenského olympijského výboru prijal vtedajší predseda SOV František Chmelár. Z jeho rúk si prevzal Strieborné kruhy SOV. Ďalší jeho slovenské spoluhráči zo strieborného tímu v Tokiu 1964 si rovnaké vyznamenanie prevzali už o päť rokov na slávnosti v Stupave, ale on vtedy z Kostariky pricestovať nemohol.
Olympijské vyznamenanie ho veľmi potešilo. „Je krásne, také pekné som hádam ešte nevidel,“ povedal po jeho prevzatí na pôde SOV v roku 2008. Na saku sa mu pritom skvel strieborný olympijský odznak medailistu z Tokia. „Ten sme dostali spolu s medailami a ja ho s hrdosťou všade nosím. Čosi olympijské mám aj po tých rokoch stále v srdci,“ doplnil.
Keď sme počudovali, že po toľkých rokoch života v Prahe a po 23 rokoch v cudzine (v Taliansku a v Kostarike) stále hovorí po slovensky úplne spisovne a bez akéhokoľvek cudzieho akcentu, zobral to ako veľkú pochvalu. „Neviem, ako je to možné, veď žijem s Kostaričankou a doma po slovensky vôbec nehovorím,“ prezradil.
Na pôde SOV sa Ivan Mráz pochválil, že sa v tom čase venuje už nielen futbalu (v kostarickom Beléne bol vtedy šéfom futbalovej školy, ktorej frekventanti boli akurát na Slovensku v rámci zájazdu po strednej Európe), ale aj zimným športom – len krátko pred tým sa stal prezidentom Kostarickej federácie zimných športov...
Slovenský olympijský výbor jubilantovi srdečne blahoželá!
