Vianočný blog gymnastu Samuela Piaseckého: Život vrcholového športovca so štyrmi deťmi
Špičkový slovenský gymnasta, olympionik z Londýna 2012 a štipendista Olympijskej solidarity Medzinárodného olympijského výboru Samuel Piasecký, neostal len pri jednom olympijskom blogu. Prvý, ktorý sme na www.olympic.sk zverejnili v novembri, venoval tomu, aké to je vracať sa naspäť do formy po vážnom zranení. Druhý Piaseckého blog je ladený takpovediac vianočne – je na rodinnú tému. Gymnasta má štyri malé deti, nuž sme ho poprosili, aby napísal, aké to je – venovať sa vrcholovému športu, keď má športovec početnú rodinu.
„Ako to zvládam? Iba s Božou pomocou. Tým by som začal.
Keby som nemal deti, tak si ani život neviem predstaviť. Vždy som sa chcel oženiť a mať deti. Ale chcel som aj športovať.
Počas školy som trénoval „ zadarmo“. Keď si na to s odstupom času spomeniem, boli to zložité a ťažké časy. Skoro ráno tréning, potom škola - a zo školy rovno na druhý tréning. A večer cestovanie cez celé mesto na internát, s príchodom často okolo pol deviatej večer. A bolo treba aj sa pripraviť do školy. Ale zvládal som to.
Keď sa mi narodil prvý syn, už som dostával nejakú minimálnu mzdu. Tá však nestačila. Začal som si medzi tréningami privyrábať v školskom bufete. Po narodení prvého syna možno nastali nejaké pochybnosti. Mysľou mi občas preleteli otázky, čo bude s mojou športovou kariérou, ako to budem všetko zvládať a podobne. Ale nebál som sa. Šport som si v duchu zaradil ako každé zamestnanie. Možno trochu náročnejšie ako mnohé, ktoré má svoje nevýhody, ale aj výhody.
Odkedy sa športom živím, tak sa všetko zmenilo. Stavil som na jednu kartu, a tou je šport. Ak sa veľmi vážne zraním, končím. Ak nebudem dosahovať výsledky, vyhodia ma z klubu, prídem o finančné zabezpečenie a tým končím. Budem sa musieť zamestnať a na profesionálnu kariéru môžem zabudnúť, lebo na prvé miesto som zaradil rodinu.
Už to nie je šport, ktorý bol vo všetkom na prvom mieste, ale rodina. Ak sú deti choré a potrebujú ísť za doktorom, tak idem s nimi namiesto tréningu. Samozrejme, tréner to chápe a toleruje. Tolerancia je v takomto prípade najdôležitejšia.
Manželka to, dúfam, prijala. Keď cestujem na preteky alebo na sústredenia, ktoré sú v príprave nevyhnutné, tak sa sama stará o deti. V Bratislave ani jeden z nás nemá rodičov ani súrodencov, a tak sme na všetko sami.
A teraz mi napadlo – ako to vlastne zvládam? A zvládam to všetko?
V podstate je to jednoduché. Vždy som veril, že sa to dá - mať rodinu a pritom aj športovať. Nikdy som nebol typ, ktorý sa až prehnane stará o seba a svoju kariéru, alebo sa bojí. „Namočiť sa“ večer do isostaru, aby som podal na druhý deň výkon, to nie je môj štýl. Skôr beriem toto - ráno sa zobudiť po ťažkej noci, keď dieťa nespí a odtrénovať si svoje, akoby sa nič nedialo. To je pre mňa normálne.
.jpg?itok=jHWH3CPS)
Bolo a je to ťažké, ale na druhej strane ma to stále hnalo dopredu. Musím to zvládnuť kvôli rodine - pre deti, pre manželku - aj keď by sa mi nechcelo, aj keď by som nevládal.
Nespal som nikdy kvôli deťom v druhej izbe, aby som sa lepšie vyspal. Vždy sme boli spolu ako rodina. To človeka napĺňa a dáva mu dostatok energie a chuť do života. Taký pocit som nikdy nemal, kým som nemal deti.
Keď človek obetuje trošku zo svojho pohodlia pre druhých, tak sa mu to niekoľkonásobne vráti. No a k tomu treba ešte mať super ženu, ktorá to celé pomôže zvládať. Ešteže na to nie som úplne sám. S Božou pomocou to celkom dobre zvládame.
Všetko sa dá zvládnuť, ak sa to robí naplno a s láskou - bez čakania na nejakú odmenu, čo z toho budem mať. Ale to je každého osobná vec.“
