Piaty blog Ľubomíra Součeka o kritériách financovania slovenského športu: Top tím – to znelo hrdo. Dnes už nie
Dlhodobo sledujem diskusiu o našom Zákone o športe, o univerzálnom vzorci na rozdeľovanie príspevkov uznanému športu. A rád by som sa k týmto témam a celkove k financovaniu športu na Slovensku vyjadril na rovinu.
V prvom blogu som sa venoval rozporuplným pohľadom na súčasný vzorec na rozdeľovanie tzv. príspevku uznanému športu (PUŠ) podľa univerzálneho vzorca a poukázaniu na viaceré dôležité faktory, ktoré sa vo vzorci vôbec neberú do úvahy.
V druhom blogu som predložil návrh, ako by v praxi mohlo vyzerať podľa mňa určite objektívnejšie aplikovanie viacerých vzorcov podľa zaradenia športov do niekoľkých skupín a doplnenie tzv. kompenzačnej rezervy, zohľadňujúcej faktory, ktoré sa nedajú vtesnať do vzorcov, a predovšetkým význam športov pre Slovensko. Ponúkol som teda na uvažovanie alternatívu k súčasnému modelu.
V treťom blogu som priblížil názory, ktoré odzneli koncom júna v debate na tému merania záujmu o športy, zorganizovanej Ministerstvom, školstva, vedy, výskumu a športu SR, a poukázal som na ďalšie absurdity zviazania financovania občianskych združení pôsobiacich v tak rozmanitej oblasti, akú predstavuje šport, medzi mantinely jedného univerzálneho vzorca. Zameral som sa aj na to, že sú viaceré aspekty, ktoré sa objektívne nedajú zahrnúť do žiadneho vzorca a jednoducho musia byť posudzované do určitej miery aj subjektívne.
Vo štvrtom blogu som si posvietil na ďalšie premenné vo vzorci na delenie príspevku uznanému športu. Najprv som objasnil princíp základného vzorca, ku ktorému sa viaže 16 podvzorcov. A potom som rozoberal prepočty úspešnosti, v ktorých sa často porovnáva neporovnateľné, navyše uplatňovaním úplne nelogickej metodiky a až absurdít. Napriek uplatneniu matematiky vychádzajú z hodnotenia úspešnosti v niektorých športoch hausnumerá – a predovšetkým streľba je v porovnaní s realitou neuveriteľne podhodnotená. Zmienil som aj úskalia rovnostárstva pri posudzovaní počtu aktívnych športovcov do 23 rokov v jednotlivých športoch.
V piatom blogu sa zameriavam predovšetkým na problematiku zloženia a financovania Top tímu, pričom súčasnú filozofiu tohto projektu dávam do kontrastu s originálnym zámerom. Téme Top tímu, ale v širších súvislostiach, sa budem venovať aj v šiestom blogu.
Poznámka: Polotučné zvýraznenie pasáží (ale aj mien) v nasledujúcich riadkoch pochádza odo mňa. Slúži na ľahšiu orientáciu v tom, ktoré témy sú v danej pasáži kľúčové.
ORIGINÁLNY TOP TÍM BOL UTVORENÝ PRE ŠPORTOVCOV S REÁLNOU ŠANCOU BOJOVAŤ O UMIESTENIE V PRVEJ ŠESTKE NA OH
Pojem Top tím dostal do nášho športu Slovenský olympijský výbor (SOV). Koncom roka 1998 spustil projekt s týmto názvom, na ktorom participovali všetky rezortné strediská vrcholového športu, príslušné zväzy, aj ministerstvo školstva. Bol zacielený na úspešné účinkovanie našich športovcov na OH 2000 v Sydney.
Na zasadnutiach štábu SOV pre OH v Sydney sa o stave plnenia kritérií na zaradenie do Top tímu (čo predstavovalo dosiahnutie špičkových výsledkov na majstrovstvách sveta či Európy – v prvej štvorici na ME, resp. v prvej šestici na MS; po OH k tomu pribudlo samozrejme aj umiestenie v top 6 v Sydney), aj o zabezpečení prípravy topšportovcov pravidelne diskutovalo. Súčasťou tohto projektu boli aj oponentúry harmonogramov športovej prípravy.
Medailisti z vrcholných svetových a európskych súťaží (v disciplínach programu OH) s olympijskou miestenkou, ktorí si týmto úspechom pochopiteľne vybojovali aj členstvo v Top tíme, dostali aj právo letieť do Sydney luxusnou biznis triedou. To právo mohli využiť aj dvaja členovia štvorkajaka, hoci sa napokon ocitli len v pozícii cestujúcich náhradníkov, pretože v olympijskom roku ich výkonnostne prerástli mladší pretekári. A tí sa potom podieľali na štvrtom mieste štvorkajaka na OH. To uvádzam len ako perličku.
V knihe Kronika športu 1999, ktorú som zostavoval, som napísal: „SOV prvý raz v histórii v záujme diferencovanej podpory špičky s výhľadom na OH utvoril tzv. top tím, v ktorom sú slovenskí športovci s najväčšími šancami na olympijské bodované umiestenie. Do konca roka 1999 bolo v top tíme 23 predstaviteľov individuálnych športov a kolektív basketbalistiek, ktoré sa už kvalifikovali na OH. Príprava členov top tímu je prvý raz zabezpečovaná centrálne, zo združených zdrojov od štátu (cez rezorty školstva, armády a vnútra), zo Štátneho fondu telesnej kultúry, SOV, a z príslušných zväzov.“
V Kronike športu 2000 som sa na túto tému rozpísal už podstatne širšie:
„Oficiálne hodnotenie účinkovania Slovákov na OH 2000 ocenilo najmä premiérový projekt olympijského top tímu. V jeho rámci dostali špičkové zabezpečenie zo združených zdrojov vytypovaní najlepší slovenskí športovci s reálnymi vyhliadkami na umiestenie v prvej šestke na olympijských hrách. Z nich tento cieľ dokázali v Sydney splniť jedenásti. Problémom však bolo, že tento perspektívny projekt sa financoval dominantne zo štátnych prostriedkov a len čiastkovo z marketingového programu SOV.“
„Vďaka projektu top tímu sa podarilo prvý raz vôbec v slovenských podmienkach nielen kvantifikovať a špecifikovať požiadavky na prípravu vrcholových športovcov, ale aj zreálniť všetky potrebné náklady. To môže mať značný význam pre prácu v budúcnosti. V nej by podľa filozofie SOV mal mať prednosť intenzívny spôsob prípravy olympionikov so zameraním na užší okruh športov aj športovcov, ktorí by mali mať špičkové podmienky na prípravu.“
„Za dva roky sa na zabezpečenie prípravy 27 individuálnych členov top tímu (niektorí športovci boli jeho súčasťou po celý čas, iní len kratšie) a družstva basketbalistiek použilo dovedna viac než 72 miliónov korún. (Aktuálna poznámka autora: v prepočte to vychádza na 2,4 milióna eur, ale samozrejme, vzhľadom na vtedajšie ceny by to dnes bol možno aj dvojnásobok.) Z toho takmer 58 miliónov išlo na športovú prípravu a účasť na podujatiach a viac než 14 miliónov na kapitálové investície. V celkovej sume nie sú zarátané mzdy športovcov a členov ich realizačných tímov, ani odmeny pre úspešných olympionikov.“
ÚSPEŠNOSŤ NAŠEJ VÝPRAVY NA NAJVÄČŠOM PODUJATÍ NA SVETE BOLA NA OH 2000 NAD OČAKÁVANIE
Na OH v Sydney vyslal SOV výpravu so 112 športovcami (108 z nich nastúpilo na súťaže), čo je pod piatimi kruhmi suverénne najvyšší počet Slovákov v histórii. V Sydney sme jediný raz v histórii OH v ére slovenskej samostatnosti mali zastúpenie v kolektívnom športe – dokonca trojnásobné (ženský basketbal, mužský futbal aj vodné pólo). Slováci súťažili v 15 športoch, čo je tiež najviac v histórii.
Na porovnanie: pred Sydney sme v Atlante 1996 mali 71 športovcov v 14 športoch, po Sydney už napriek cennejším medailovým ziskom na OH 2004 aj 2008 nastal celkove pokles: v Aténach 2004 sme mali 64 v 12 športoch, v Pekingu 2008 už len 57 v 14, v Londýne 2012 dokonca už len 47 v 11 a v Riu de Janeiro 2016 síce o niečo viac (51), ale znovu len v 11 športoch. Pokiaľ ide o ZOH, najviac športovcov (72) nás reprezentovalo vo Vancouvri 2010, kde hrali ženský aj mužský hokejový tím. V Soči 2014 sme však mali už iba 62 športovcov a v Pjongčangu 2018 dokonca už len 55.
Naša výprava v Sydney bola nielen najväčšia, ale celkove (nie počtom a hodnotou medailí, ale počtom popredných umiestení) svojím spôsobom aj najúspešnejšia v histórii. Slovenskí olympionici si totiž pripísali až 16 tzv. diplomových umiestení v prvej osmičke (1-3-1-2-4-2-1-2), čo je až dodnes jasne najviac.
Pri historickom porovnaní tohto parametra slovenskej úspešnosti na OH po Sydney nasledujú Atény 2004 s 12 umiesteniami v top 8 a Rio de Janeiro 2016 s 11 (zo štyroch disciplín, v ktorých naši získali medaily, však po OH jednu – vodnoslalomársku kategóriu C2 - z programu OH vyradili a štvorkajaku zmenili kilometrovú trať na polovičnú, takže o tieto tromfy sme rýchlo prišli...). V Atlante 1996, Pekingu 2008 aj v Londýne 2012 naši olympionici získali zhodne len po desať umiestení v prvej osmičke.
PO SYDNEY LEN MENŠIE MODIFIKÁCIE STÁLE ELITNÉHO TOP TÍMU
Po Sydney nastali v zaraďovaní do top tímu určité zmeny. Niektorí športovci sa doň dostali nad rámec pôvodných kritérií. Konkrétne tenistky Hantuchová a Husárová na základe vysokého postavenia vo svetovom rebríčku dvojhry, resp. štvorhry, a ďalšia tenistka Suchá vzhľadom na to, že sa podieľala na víťazstve tímu žien vo Fed Cupe 2002. Vodnoslalomárske deblkanoe Kubáň - Olejník zase podmienečne na základe celkového umiestenia v top 3 v seriáli Svetového pohára 2001, pretože majstrovstvá sveta v USA v tom roku po teroristických útokoch zrušili. Stále to však bol elitný tím. Pred OH 2004 v Aténach v ňom bolo 30 športovcov.
Zase musím citovať sám seba, tentoraz z knihy „Slovensko v znamení piatich kruhov“, ktorá vyšla v roku 2007 k 15. výročiu SOV. Vtedy som to mal všetko okolo dovtedajšieho Top tímu ešte v čerstvej pamäti. Napísal som v nej:
„Vďaka projektu Top tímu vznikol prehľadný systém financovania športovej prípravy, účasti na podujatiach, materiálno-technického zabezpečenia, lekárskej a celkovej odbornej starostlivosti, a došlo k vyčísleniu finančnej nákladovosti jednotlivých športových disciplín i celých odvetví, s väzbou na konkrétneho športovca, resp. družstvo v prípravnom období pred OH, resp. ZOH.“
„Do olympijského Top tímu boli pred OH 2000 v Sydney, ZOH 2002 v Salt Lake City, OH 2004 v Aténach a ZOH 2006 v Turíne zaraďovaní najvýkonnejší slovenskí športovci s najväčšími šancami na popredné umiestenia. Projekt Top tímu v každom prípade preukázal svoju opodstatnenosť. Napriek zdravotným či výkonnostným výpadkom jeho niektorých individuálnych členov, či družstiev, bol Top tím celkove úspešný. O takmer všetky popredné umiestenia členov slovenských výprav na OH a ZOH v rozpätí rokov 2000 – 2006 sa postarali športovci, zaradení do Top tímu.“
„Napriek úspešnosti projektu Top tímu športové zväzy vyjadrovali nespokojnosť s tým, že finančné dotácie na prípravu a celkové zabezpečenie špičkových športovcov sa presúvali cez SOV. Ministerstvo školstva SR na základe požiadaviek zväzov predošlý systém v roku 2005 zmenilo a zaviedlo nový systém financovania vybraných športovcov MŠ SR, keď štátne dotácie presúva priamo na zväzy. SOV považuje tento systém za menej produktívny ako predošlý, pretože nezohľadňuje špecifiku jednotlivých športovcov a disciplín, a kritériá na podporu stanovuje dosť mechanicky a rovnostársky.“
Na týchto mojich slovách spred bezmála 13 rokov nemám ani dnes čo meniť. Žiaľ, sú stále platné, aj keď namiesto niekdajších „vybraných športovcov MŠ SR“ tu máme zase niečo, čo sa volá Top tím. Už je to však výrazne odlišný Top tím ako pred 15 – 22 rokmi. Takisto ako „vybraných športovcov“ ho má pod palcom ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Nedokážem sa zbaviť silného pocitu, že to nie je dobre.
Z INTENZÍVNEHO SA STALO EXTENZÍVNE, PÔVODNÝ ZMYSEL TOP TÍMU SA VYTRATIL
Súčasný systém očividne nie je nastavený produktívne. Tomu sa budem podrobnejšie venovať ďalej a nielen v tomto, ale aj v šiestom blogu. Z intenzívneho sa stalo extenzívne. Peniaze sú na základe umiestení na stanovených súťažiach prideľované v rovnakej výške – bez zohľadnenia rozdielnej nákladovosti športov. Namiesto koncentrácie na špičkovú prípravu elitných športovcov s výhľadom umiestenia v prvej šestke na OH/ZOH sa Top tím zmenil v mnohých prípadoch na „masovku“.
Keby to nestálo toľko peňazí, až tak by ma to netrápilo. Lenže... V systéme Top tímu je naozaj veľa peňazí – len v roku 2020 ide o vyše 4,8 milióna eur. Žiaľ, celkové športové výsledky Slovenska tomu nezodpovedajú.
Sledujúc v dlhodobom pohľade celkove klesajúcu frekvenciu aj hodnotu výrazných úspechov našich športovcov na medzinárodnom fóre mám veľkú obavu, či viaceré zväzy a organizácie naozaj všetky prostriedky pre členov Top tímu používajú na zabezpečenie ich kvalitnej prípravy, či ich vedia optimalizovať tak, aby sa to prejavilo na zvyšovaní ich výkonnosti, a či je aj dodržaná odborná stránka celého procesu oponovania harmonogramov športovej prípravy. Z viacerých strán som totiž počul, že to tak nie je. Otázne je aj to, koľko členov Top tímu dokáže pridelené veľké finančné prostriedky minúť na naozaj relevantné účely, súvisiace s kvalitnou prípravou.
V prípade športovcov, ktorí sú zaradení do rezortných stredísk vrcholového športu, je pravdepodobnosť odbornej práce podľa mňa určite vyššia, než v prípade športovcov, ktorí majú nad sebou len športový zväz. Zväzy síce v posledných rokoch dostávajú zo štátnych dotácií v rámci príspevku uznanému športu výrazne viac peňazí ako predtým, ale na kvalite výsledkov „ich“ športovcov na vrcholných podujatiach sa to neraz akosi neprejavuje. Možným príčinám tohto paradoxného javu, ktoré sú komplexné, sa budem venovať v ďalšom blogu.
SOV bol kedysi odborný garant Top tímu. Odkedy sa tento projekt presunul pod ministerstvo školstva, zabezpečujúce štátnu starostlivosť o šport, sa jeho filozofia zmenila. Top tím sa rozrástol do rozmerov, absolútne nezodpovedajúcich našej realite. Pomiešaní sú v ňom športovci z olympijských i neolympijských športov, paralympionici a deaflympionici a k tomu ešte aj dospelí s juniormi.
Dnes celý projekt riadia ministerskí úradníci. Už dávnejšie sa doň zamiešali politici, ktorí do Top tímu (predtým medzi vybraných športovcov ministerstva) pridali aj zdravotne postihnutých športovcov. Pod takouto kuratelou to celkove ide k horšiemu. Bližšie sa tomu tiež budem venovať v ďalšej časti tohto blogu, aj v nasledujúcom.
ODBORNÉ RIADENIE TOP TÍMU ZNOVU POD OLYMPIJSKÝ VÝBOR?
Žiaľ, výsledky našich špičkových športovcov sú celkove horšie ako v minulosti, keď projekt zastrešoval reprezentant spolkovej sféry. SOV, ktorý vtedy ešte nebol „strechou“ športu, zabezpečoval aj určitý odborný dohľad nad ním – teda dohľad zo strany ľudí priamo pôsobiacich v oblasti športu. Využíval na to aj služby externistov.
Zrejme si nedostatky súčasného stavu uvedomuje aj štátny tajomník MŠVVŠ SR pre šport Ivan Husár. Veď od marcového nástupu do funkcie viackrát povedal, že odbornú stránku celého tohto projektu – teda stanovenie kritérií na zaraďovanie do Top tímu, ako aj návrh športovcov na zaradenie – by ako strešná organizácia slovenského športu mal garantovať Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV – v minulosti SOV).
Poznajúc dôverne personálny stav na SOŠV, kde pracujem, však musím na margo uvedeného dodať, že športové oddelenie SOŠV v súčasnom len trojčlennom zložení má problémy stíhať zvládať neustále narastajúcu agendu. Veď okrem tradičných podujatí (OH/ZOH, OH/ZOH mládeže, letný a zimný EYOF), na ktoré vysiela výpravy národný olympijský výbor, do „olympijského“ portfólia v roku 2015 pribudli Európske hry, vlani Svetové plážové hry ANOV a najnovšie už aj Svetové hry neolympijských športov. Porcia súťaží, na ktorých treba komplexne zabezpečovať účasť, sa teda poriadne zväčšila. A odborné garantovanie celého Top tímu by k tomu ešte pridalo množstvo ďalších povinností.
To znamená, že ak by SOŠV mal odborne zastrešovať Top tím, vyžiadalo by si to výrazné personálne posilnenie športového oddelenia. A na tento účel by bolo potrebné znovu využiť aj expertov na športovú prípravu z iných inštitúcií (strediská vrcholového športu či fakulty športu, aj keď voči nim má nemalá časť hnutia averziu). S ich pomocou by sa dalo odborne posudzovať opodstatnenosť financií na prípravu, aj rozdielnosť nákladov na jednotlivé športy. Pochopiteľne, keďže je to náročná odborná činnosť, vyžadovala by si extra peniaze.
Ale samozrejme, aby mohol byť odborným garantom Top tímu SOŠV, obsah tohto projektu by sa najprv musel dramaticky zúžiť na ozajstnú športovú výkonnostnú elitu a „očistiť“ od športovcov, ktorí tento parameter nenapĺňajú. Tí by mali byť v samostatných projektoch.
„Mládežníkov“ by zrejme malo odborne zastrešovať Národné športové centrum, keďže je to priamo riadená organizácia MŠVVŠ SR. A NŠC by sa podľa mňa malo odborne starieť aj do práce športových škôl, hoci ich zriaďovateľmi sú vyššie územné celky. K tomu sa ešte dostanem v ďalšom blogu.
Keďže šport zdravotne postihnutých zastrešujú samostatné subjekty pôsobiace mimo SOŠV, tie by mali mať „pod palcom“ svojich členov Top tímu. Nemá žiadnu logiku, aby bol v ich prípade odborným garantom SOŠV.
PREČO PREŠIEL TOP TÍM POD ŠTÁT?
František Chmelár, ktorý sa v novembri 1999 stal predsedom SOV a predtým bol riaditeľom odboru športu na ministerstve školstva, mi minulý týždeň povedal, že keď projekt Top tímu prevzalo do svojej správy ministerstvo školstva, jeho predstavitelia to odôvodňovali tým, že to tak musí byť, keďže sa v ňom používajú štátne peniaze. SOV si odvtedy realizoval vlastný projekt Slovenského olympijského tímu, na ktorý používal aj marketingové prostriedky. Ten sa zameriaval na podporu predovšetkým športovcov s najväčšou šancou na popredné umiestenia na OH/ZOH, ale aj športovcov s reálnou šancou kvalifikovať sa na OH/ZOH a osobitne najperspektívnejších mladých športovcov do 23 rokov.
„Odkedy ministerstvo stiahlo projekt pôvodného Top tímu pod seba, už do toho hovorili len ministerskí úradníci. Potom si predseda Slovenského paralympijského výboru Ján Riapoš s využitím politikov presadil, že do projektu budú zaradení aj paralympionici. Ja som bol proti tomu, pretože športová hodnota ich výsledkov, dosiahnutých v oveľa nižšej konkurencii, je neporovnateľná s hodnotu výsledkov olympionikov. Ich športovanie má viac sociálny rozmer. V minulosti preto paralympionikov financovalo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Tak by to podľa mňa malo byť aj teraz. Žiaľ, presadilo sa niečo iné.“
„Potom sa medzi vybraných športovcov, čo je dnes Top tím, pridali ešte aj deaflympionici, čiže športovci so sluchovým postihnutím, a k tomu ešte aj juniori. Tých predtým začali zaraďovať do svojich štruktúr aj rezorty armády a vnútra, proti čomu som vzhľadom na charakter týchto rezortov protestoval. Neuspel som. Keď však v strediskách zakrátko zistili, že juniorov nevládzu ufinancovať, niektorí začali byť tiež zaraďovaní medzi vybraných športovcov ministerstva školstva. Tak vznikol dnešný Top tím, ktorý úplne odišiel od pôvodnej idey. A realita je, že v športe celkove výsledkovo upadáme,“ hovorí trpko dnes 74-ročný František Chmelár.
NAOZAJ MÁME 241 TOPŠPORTOVCOV? PODĽA TABULIEK ÁNO...
Po tomto historickom exkurze, ktorý dobre poslúži ako kontrastný prvok, sa prenesme do súčasnosti. Myslím si, že fakty, ktoré sa v tomto blogu dozviete, mnohých z vás prekvapia. Medzititulok, ktorý som pre túto časť blogu zvolil, niektorých môže pohoršiť až nahnevať, ale – čítajte a posúďte sami, či nemám pravdu...
Aktuálne zloženie Top tímu aj s vyrátaním financií na každého športovca, resp. kolektív v ňom, nájdete na stránke Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR cez túto linku: https://www.minedu.sk/financovanie-sportu-v-roku-2020/ Musíte ísť do kolónky Príspevok športovcom top tímu (§ 75 ods. 4 zákona č. 440/2015 Z. z.). Kritériá na poskytovanie príspevku členom Top tímu zase nájdete cez túto linku: https://www.minedu.sk/data/files/9369_kriteria-pre-poskytovanie-prispevku-sportovcom-zaradenym-do-zoznamu-sportovcov-top-timu-v-roku-2020.pdf
Ak sa vám zatiaľ nechce začítať sa do týchto dokumentov, na navnadenie vašej pozornosti ponúknem niekoľko základných faktov: V aktuálnom Top tíme je zaradených 241 športovcov, resp. dvoj až štvorčlenných tímov! Upozorňujem, že všetci sú výlučne z individuálnych športov.
Z tohto počtu 196 športovcov súťaží bez zdravotného znevýhodnenia. Keď si toto číslo rozmeníme na drobné, tak z nich len 22 súťaží v zimných športoch (až na jednu skialpinistku všetci v olympijských športoch), 123 v letných olympijských športoch a 51 v ostatných letných športoch, resp. v športoch bez sezónneho vymedzenia. Ďalej je v Top tíme 14 paralympionikov, 18 telesne postihnutých športovcov (majú samostatný zväz mimo paralympijského výboru) a 13 deaflympionikov.
Z celkového počtu 241 športovcov, resp. kolektívov, je 153 zaradených v kategórii športový reprezentant (teda v seniorskej kategórii) a 88 v kategórii talentovaná mládež (teda v juniorskej, prípadne kadetskej kategórii).
KAŽDÝ ČLEN TOP TÍMU „KOŠTUJE“ V PRIEMERE TAKMER 20-TISÍC EUR ROČNE
Celkove je na financovanie členov Top tímu na roku 2020 vyčlenených 4 811 075 eur. Všetky patria športovcom z individuálnych športov. Na jedného športovca, resp. dvoj až štvorčlenný tím to vychádza priemerne 19 966 eur.
A teraz si tieto čísla dajte do konfrontácie s nasledovnými faktmi: Olympijské disciplíny letných športov (týchto športov je aktuálne 33, ale v Top tíme má zastúpenie aspoň jedným členom len 18 z nich), reprezentuje mierne nadpolovičná väčšina členov Top tímu (123 z 241). Pritom v týchto disciplínach získali v roku 2019 naši športovci na majstrovstvách sveta jednu-jedinú medailu! Postaral sa o ňu bronzový štvorkajak rýchlostných kanoistov na 500 m. Ďalšie top slovenské výsledky na MS 2019 v olympijských disciplínach boli dve štvrté, jedno piate, tri deviate a jedno desiate miesto. Na majstrovstvách Európy, teda v slabšej konkurencii, to bolo len o čosi lepšie – jedno zlato a dva bronzy. Bieda...
V prípade zimných olympijských športov to čisto matematicky vlani vychádzalo oveľa lepšie. Veď štyri medaily z majstrovstiev sveta, z toho dve zlaté, predstavovali historicky najväčšie slovenské úspechy.
Lenže k tomuto A treba dodať aj B: Jeden titul majsterky sveta získala fenomenálna biatlonistka Anastasia Kuzminová, ktorá však potom ukončila kariéru. A o ďalšie tri medaily (po jednej z každého lesku) sa pričinila výnimočná zjazdárka Petra Vlhová, ktorá predstavuje v našom športe jedinečný zjav. Ale čo ak sa nebodaj zraní a bude musieť vynechať celú sezónu? Čo budeme mať potom? Veď ďalšie naše špičkové pretekárky na snehu, snoubordistka Klaudia Medlová aj biatlonistka Paulína Fialková (jej mladšia sestra Ivona Fialková sa síce na MS 2020 ukázala vo veľmi dobrom svetle, ale zatiaľ je to len náznak), sú pri všetkej úcte od rangu Vlhovej predsa len ešte dosť ďaleko.
Tieto fakty by vzhľadom na skutočnosť, že olympijské hry sú jednoznačne najväčšie športové podujatie na svete (pri všetkej úcte k majstrovstvám sveta vo futbale, ktorým však chýba univerzalita obsahu, celosvetový záber a nadčasová idea olympijských hier), mali mať pre Slovensko mimoriadnu vážnosť a pôsobiť ako veľká výstraha. Veď máloktorý náš športovec dosiahne veľký úspech na olympijských hrách bez toho, aby sa predtým výrazne presadil na majstrovstvách sveta či Európy. V tomto svetle vyzerá pomer investovaných peňazí a výsledkov dosť neradostne.
Preboha, na čo sa teda týmto gigantickým Top tímom na Slovensku hráme? Na športovú veľmoc, ktorou nie sme, nikdy sme neboli a nikdy nebudeme? Zlúčením dospelých s juniormi či dokonca kadetmi, elitných olympionikov a ďalších športovcov bez postihnutia s paralympionikmi, telesne postihnutými aj s deaflympionikmi vznikol guľáš, ktorý dehonestuje názov aj pôvodnú ideu Top tímu.
Pred tým zhruba dvadsaťročím bolo členstvo v Top tíme prestížnou záležitosťou. Znamenalo, že dotyčný športovec patrí do svetovej špičky v kategórii dospelých a má neraz až tie najvyššie ambície. Teraz členstvo v Top tíme neznamená prestíž, len zdroj peňazí. Asi preto mnohé športové zväzy čušia a tento systém nenapádajú. Jednoducho sú rady, že dostávajú extra peniaze. Pritom si len nahovárame, že sme lepší, než v skutočnosti sme. Klameme sami seba.
Dá sa namietnuť, že športovci, ktorí sú v Top tíme, tam sú na základe kritérií. Lenže tie sú vo viacerých parametroch očividne nastavené chybne. Kritériá mnohé výsledky preceňujú a niektoré zase podceňujú.
Mnohí si asi spomeniete, ako vlani prebiehala diskusia o tom, prečo v Top tíme nie je zaradený šprintér Ján Volko, vlaňajší halový majster Európy v behu na 60 m. Predtým tam bol na základe zisku dvoch medailí z ME 2017 do 23 rokov (v behu na 100 a 200 m). Vlani sa síce stal halovým majstrom Európy na 60 m (a áno, treba povedať aj to, že potom sa nekvalifikoval na MS pod holým nebom na 100 ani na 200 m, ale na tom sa podpísali aj jeho zdravotné problémy...), lenže ministerskí úradníci mu to nechceli zarátať ako „obhajobu“ predošlej pozície, pretože nešlo o olympijskú disciplínu. Médiá to kritizovali. Našťastie, keď v júni 2019 Volko získal striebro na Európskych hrách, do Top tímu sa dostal. Vďaka tomu má tento rok 30-tisíc eur na prípravu. Je však paradoxne stále zaradený medzi talentovanú mládež...
Pripadá vám normálne, že titul halového majstra Európy v „kráľovnej športov“ nepostačoval na zaradenie do Top tímu? Najmä keď si porovnáte Volka s množstvom športovcov v Top tíme, ktorých mená mimo ich športu nikto na Slovensku nepozná?
AKTUÁLNY SLOVENSKÝ TOP TÍM – OBOR NA HLINENÝCH NOHÁCH
Top tím s 241 športovcami by pasoval na krajiny ako USA, Čína, prípadne ešte možno Rusko a Nemecko, a tým končím. Ale na päťapolmiliónové Slovensko, ktoré by bez vodných slalomárov od premiéry pod piatimi kruhmi v Atlante 1996 malo len jedinú zlatú medailu z OH a bez Kuzminovej od Lillehammeru 1994 dohromady len dve medaily zo ZOH? Ani v tom najkrajšom sne!
Žiaľ, musím s dávkou zveličenia povedať, že Top tím v aktuálnej podobe mi pripadá ako obor na hlinených nohách. Veď z tých 241 športovcov, resp. tímov, ktorí sú v ňom, majú veľké medzinárodné meno – také, že v ich športe každý vo svete vie, o koho ide – zhruba tak tridsiati...
Na ilustráciu: Zisťoval som si na Antidopingovej agentúre (ADA) SR, koľko našich športovcov je zaradených do najprísnejšieho režimu monitorovania ich pohybu v záujme dosiahnuteľnosti v prípade návštevy komisárov. To znamená, koľkí musia v systéme ADAMS uvádzať každý deň jednu hodinu, v ktorých sú na nimi definovanom mieste k dispozícii na antidopingové testovanie. Týka sa to práve tých najvýkonnejších športovcov.
Riaditeľka ADA SR Žaneta Csáderová mi povedala, že v tzv. národnom registri ADA SR je dnes len 31 športovcov. A v tzv. medzinárodnom registri (IRTP), do ktorého športovcov vyberajú ich príslušné medzinárodné federácie, dokonca len 16! Trend je pritom očividne klesajúci: pred tromi rokmi ich ešte bolo 23, predvlani 18, vlani rovnako ako teraz len 16...
Dal som si námahu a spracoval som sumár, koľko našich stále aktívnych športovcov v rokoch 2018, 2019 a v zime 2020 splnilo niekdajšie prísne kritériá na zaradenie do Top tímu, teda skončiť v olympijskej disciplíne do 6. miesta na MS alebo 4. do miesta na ME. Pred OH 2004 v Aténach ich bolo tridsať. Teraz som ich narátal už len dvadsať, vrátane zimných športovkýň.
Pritom v tej dvadsiatke sú traja vodní slalomári z kategórie C1, z ktorých na OH v Tokiu môže štartovať len jeden. A sú tam aj traja športovci, ktorí sa do Tokia zatiaľ nekvalifikovali. Ak by som pridal ešte aj tých, čo skončili v prvej šestke na OH 2016 v Riu de Janeiro (ale to sú už štyri roky...), pribudli by ešte ďalší štyria, z ktorých majú olympijský štart v Tokiu istý len dvaja. Je to teda očividný ústup z niekdajších pozícií.
Opakujem otázku: na čo sa to s obrovským Top tímom vlastne hráme?!
NAMIESTO ELITNÉHO CHARAKTERU JE Z TOP TÍMU „MASOVKA“
Už som zmienil, že namiesto niekdajšieho elitného charakteru sa Top tím zmenil na „masovku“. To opakujem pri všetkej úcte k rešpektovaniu kritérií na zaraďovanie do tímu aj na prideľovanie peňazí. A musím dodať, že športovci za stanovené kritériá nemôžu...
Prečo k došlo k takému dramatickému posunu filozofie Top tímu, ktorý pri vzniku dostal do vienka úlohu združovať naozaj elitných športovcov s najvyššími ambíciami a utvoriť pre nich špičkové podmienky na prípravu? Len preto, aby väčšina z veľmi pestrého športového spektra bola ako-tak spokojná? Aby každý dostal podhodené niečo a teda aby nikto príliš nahlas nehundral?
Aký je ozajstný dôvod tohto zídenia z dobrej cesty, ktorá sa v záujme úspešnej štátnej reprezentácie Slovenska na najväčšom a najvýznamnejšom športovom podujatí mohla ďalej vylepšovať, na nejakú veľmi čudnú lokálnu? Vymysleli si to ministerskí úradníci, alebo nebodaj právnici, ekonómovia, hráčski agenti, sociológovia, politici (tí to prinajmenšom napokon museli posvätiť...), alebo kto vlastne? Kam sa pritom podeli odbornosť a zdravý rozum?
Celkový výkonnostný pokles slovenského športu (napriek niekoľkým výnimkám vo veľmi malom počte športov a úkazom typu Sagan či Vlhová) ukazuje, že toto je cesta do slepej ulice. A súdni ľudia, ktorým na našom športe naozaj záleží, by sa tomuto procesu nemali len mlčky prizerať.
Pritom nijako nezhadzujem športovcov z menších športov, zdravotne znevýhodnených či talentovaných mládežníkov. Ale umiestniť všetkých do jedného košiara a dať mu prestížny názov Top tím mi pripadá úplne nenáležité. Tobôž keď športová úspešnosť Slovenska tomu absolútne nezodpovedá.
Nech sú osobitné tímy pre najlepších seniorov, juniorov, paralympionikov, deaflympionikov a spol. Nech sú výrazne zoštíhlené v porovnaní so súčasným stavom. A nech sa štátna podpora dáva tým, ktorí naozaj reálne môžu v športe na medzinárodnom fóre dosiahnuť niečo také, čo bude mať pre Slovensko význam a skutočnú hodnotu. Pritom najvyššiu prioritu by mali mať olympijské športy, pretože v nich je najväčšia konkurencia a výsledky v nich, osobitne dosiahnuté na olympijských hrách, majú najvyššiu prestíž. A ďalej - nech sa ich plány prípravy a jej konkrétna realizácia odborne posudzujú aj vyhodnocujú. To dáva zmysel.
Debatoval som tento týždeň o Top tíme s riaditeľom Športového centra polície Jurajom Minčíkom, ktorý je bronzový olympijský medailista vo vodnom slalome zo Sydney 2000. Vyjadril názor, ktorý sa mi pozdával. A to, aby sa členom Top tímu najprv uvoľnila len časť celkove pridelených peňazí – a zvyšok až potom, keď prejdú riadnou oponentúrou ich plány ďalšej prípravy. V jej rámci by museli dokladovať a zdôvodniť, na čo chcú reálne minúť ďalšie peniaze. Teda by sa tým podarilo dosiahnuť, aby vynaloženie štátnych peňazí malo reálny základ a zmysel, aby bolo transparentné aj objektivizované. Myslím si, že s tým by nikto súdny nemal mať problém, keďže ide o štátne peniaze.
Na olympijské hry v Tokiu sa slovenským športovcom zatiaľ podarilo vybojovať len 18 miesteniek. Veľmi reálne sa črtá, že pokiaľ vývoj koronakrízy vôbec umožní hry na budúci rok usporiadať, v japonskej metropole nás bude reprezentovať historicky najmenej početná výprava na OH. Doteraz najmenšiu so 47 športovcami sme mali v Londýne 2012. Teraz si trúfnem odhadnúť, že aj číslo 40 by prekonalo moje očakávania. Ako to ide dohromady s tým, že náš Top tím sa zmenil na „masovku“?
Pritom z letných olympijských športov máme v top tíme zaradených 123 športovcov, z toho 51 v kategórii športový reprezentant, teda medzi seniormi. K nim sa z kategórie talentovaná mládež pridávajú ešte niekoľkí športovci, úspešne súťažiaci aj medzi seniormi. Medzi nimi najmä vodný slalomár Jakub Grigar, piaty na OH v Riu de Janeiro a istý účastník OH v Tokiu, aj halový majster Európy v atletike Ján Volko.
Do pozornosti: V Top tíme chýba športová gymnastka Barbora Mokošová, ktorá si pritom ako zatiaľ len jedna z dvoch slovenských športovcov (popri Grigarovi) vybojovala olympijskú miestenku na meno. Nespĺňa kritérium dosiahnutia požadovaného výsledku na vrcholnom podujatí. Samozrejme, nemusí byť v Top tíme, ale vzhľadom na získanie olympijskej miestenky by extra podporu na prípravu dostať mala. Tak to bolo v minulosti aj v prípade ďalších športovcov, ktorí získali olympijskú miestenku a pritom neboli zaradení do systému štátneho financovania. Upozorňujem, že určite treba pamätať na podporu prípravy olympijských „miestenkárov“. Veď ich máme čoraz menej...
SÚČASNÝ TOP TÍM ROZMENENÝ NA DROBNÉ
Ak vás ešte stále neprepadla zvedavosť a neotvorili ste si webovú linku s prehľadom členov Top tímu a ich financovania, ponúkam vám stručný sumár vybraných faktov. Najprv si môžete pozrieť mená športovcov, resp. tímov, ktorí majú na tento rok v rámci financií na Top tím pridelenú dotáciu vo výške 30-tisíc eur a viac. Zoradil som ich podľa výšky dotácie:
100-TISÍC EUR
štvorkajak mužov (kanoistika – rýchlostná)
75-TISÍC EUR
miešané družstvo zjazdárov (lyžovanie – zjazdové)
72-TISÍC EUR
Henrieta Farkašová + navádzačka, Jakub Krako + navádzač, Miroslav Haraus + navádzač (všetko paralympionici)
60-TISÍC EUR
Matej Tóth (atletika), Adrián Babič, Ivana Krištofičová (obaja deaflympionici), Marek Kubačka + navádzač, Veronika Vadovičová (paralympionici), Jozef Metelka (zväz telesne postihnutých športovcov)
50-TISÍC EUR
Peter Sagan (cyklistika - cesta), Matej Beňuš (kanoistika – vodný slalom), Petra Vlhová (lyžovanie – zjazdové), Zuzana Rehák Štefečeková (športová streľba), Eva Jurková, Thomas Keinath (obaja deaflympionici), Kristína Funková, Marián Kuřeja, Radoslav Malenovský (všetko paralympionici), Patrik Kuril, Samuel Andrejčík (obaja zo zväzu telesne postihnutých športovcov)
40-TISÍC EUR
Marcel Lomnický (atletika), Paulína Fialková (biatlon), Alexander Slafkovský (kanoistika – vodný slalom), Jakub Grigar (kanoistika – vodný slalom), Jana Dukátová (kanoistika – vodný slalom), Michal Martikán (kanoistika – vodný slalom), Miroslava Kopúňová (karate), Klaudia Medlová (snoubording, v rámci lyžovania), Boris Makojev (zápasenie – voľný štýl), Danka Barteková, Erik Varga, Juraj Tužinský (všetci športová streľba), Martin France, Petra Smaržová (paralympionici), Anna Oroszová, Boris Trávniček, Marcel Pavlík (všetci zo zväzu telesne postihnutých športovcov)
37,5-TISÍCA EUR
štvorkajak do 23 rokov (kanoistika – rýchlostná), štvorkajak juniorov (kanoistika – rýchlostná)
30-TISÍC EUR
Ján Volko (atletika), Andrej Csemez (box), Peter Gelle (kanoistika – rýchlostná), Dominik Imrich, Dorota Balciarová, Ingrida Suchánková (všetci karate), Dominika Králiková, Richard Tury (obaja skejtbording, v rámci rýchlokorčuľovania), miešaná štvorhra Ľubomír Pištej, Barbora Balážová (stolný tenis), David Pristáč (deaflympionik), Július Hutka, Adrián Matušík (obaja paralympionici), Alena Kánová, Ján Riapoš, Martin Ludrovský, Michaela Balcová, Miroslav Jambor, Robert Mezík, Tomáš Král (všetci zo zväzu telesne postihnutých športovcov)
V tomto zozname 60 členov Top tímu, ktorí poberajú najvyššiu štátnu dotáciu, je 55 jednotlivcov, z toho štyria zrakovo postihnutí aj s navádzačmi, plus päť dvoj až štvorčlenných tímov. Každý individuálny člen Top tímu poberá z rozpočtu Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR dotáciu vo výške na slovenské pomery veľmi slušného, až vysoko nadpriemerného, manažérskeho ročného platu.
Neviem, či sa nájde iný štát, v ktorom by zo športovcov s najvyššou štátnou podporou na základe dosiahnutých výsledkov bola presná polovica (tridsať) z radov telesne, zrakovo či sluchovo postihnutých.
Výkony zdravotne postihnutých športovcov si zaslúžia úctu a obdiv za to, akým pozoruhodným spôsobom sa títo ľudia vyrovnávajú s nepriazňou osudu a ukazujú príklad aktívneho prístupu ku kompenzácii svojho hendikepu a k zaradeniu sa do normálneho života množstvu iných. Keď si porovnám, ako sa k tomu, čo sa mu stalo, postavil súčasný šéf paralympijského výboru a naopak veľmi populárna speváčka, oveľa obdivuhodnejší a nasledovaniahodnejší je prvý príklad.
Ale športová úroveň výsledkov zdravotne postihnutých (pozor, výsledkov, nie výkonov) sa absolútne nedá posudzovať a finančne hodnotiť rovnocenne so športovou úrovňou špičkových športovcov bez zdravotného postihnutia, pretože oni súťažia v mnohonásobne početnejšej a tvrdšej konkurencii. Súhlasím s Františkom Chmelárom, ktorý hovorí, že ich športovanie má viac sociálny rozmer.
Pritom v Top tíme dostávajú zdravotne postihnutí športovci za rovnaké výsledky dosiahnuté v oveľa menej početnom štartovom poli rovnaké štátne dotácie ako zdraví (v prípade zrakovo postihnutých s navádzačmi ešte o pätinu väčšie). To je absurdné a neviem, kde na svete má podobná prax obdobu. Určite málokde.
Viem, že viacerí ma za tento názor budú kritizovať a medzi paralympionikmi a deaflympionikmi sa ocitnem na čiernej listine, ale je to jednoducho tak a už to treba povedať nahlas. Mnohí ľudia v športovom svete si myslia toto isté – viem to z množstva debát. Ale boja sa to čo ja teraz povedať nahlas, aby neboli obvinení, že chcú zobrať chudákom invalidom časť peňazí...
Ďalej uvádzam prehľadnú tabuľku so sumárnymi údajmi nielen čo sa týka Top tímu, ale aj ďalších štátnych príspevkov. V prvom stĺpci uvádzam samostatne počty členov Top tímu z olympijských športov, z neolympijských športov a z radov zdravotne znevýhodnených športovcov (aj so špecifikáciou, koľko z nich je zaradených v kategórii športová reprezentácia, resp. talentovaná mládež, teda koľko je v seniorskej, resp. juniorskej, prípadne kadetskej kategórii).
V druhom stĺpci uvádzam celkové financie na členov Top tímu v rámci jednotlivých športov, resp. v rámci troch organizácií zdravotne znevýhodnených športovcov a v treťom stĺpci priemer na jedného športovca, resp. na jeden dvoj až štvorčlenný tím (bez špecifikácie, či ide o športovca seniorskej, ale mládežníckej kategórie).
Predpokladám, že mnohé sumy, počty športovcov v Top tíme z niektorých športov, resp. skupín, aj mnohé z uvedených mien budú pre čitateľa tohto blogu prekvapujúce, alebo až šokujúce. Na niektoré nuansy si ešte posvietim v šiestom blogu.
Vo štvrtom stĺpci pre zaujímavosť uvádzam aj to, koľko jednotlivé športové zväzy, resp. organizácie zdravotne postihnutých športovcov, dostávajú od štátu v rámci tzv. príspevku uznanému športu (PUŠ), resp. príspevku organizácii zdravotne postihnutých športovcov. Môžete si porovnať, ako „efektívne“ si niektoré zväzy s vysokými dotáciami počínajú pri príprave špičkových športovcov v dospelom, alebo v mládežníckom veku a koľko z nich „dodali“ do Top tímu.
Pochopiteľne, výpovedná hodnota tohto porovnania je obmedzená, pretože výška príspevku uznanému športu zohľadňuje aj ďalšie faktory (niektoré objektívne, iné nie) – o tých som už písal v predchádzajúcich blogoch. Ale napriek tomu to porovnanie v niektorých prípadoch môže zaujať.
Aby sa však tie zväzy, ktoré majú v Top tíme aspoň niekoho, necítili ukrivdené, uvádzam aj ďalšie zväzy s PUŠ v roku 2020 vo výške nad 500-tisíc eur, z ktorých sa ani do súčasného obrovského Top tímu výsledkami neprebojoval nikto. Mimochodom, patria tam všetky zväzy veľkých olympijských kolektívnych športov – z nich sa v minulosti dostalo do Top tímu aspoň družstvo basketbalistiek. Ale pochopiteľne, v prípade tímov je dosiahnutie špičkového výsledku na MS či ME v jednom mužskom, resp. ženskom (alebo juniorskom) turnaji oveľa ťažšie, ako dosiahnuť číselne rovnaký výsledok medzi jednotlivcami, ktorí majú rôzne disciplíny a väčší počet súťaží.
ZÁSADNÉ POZNÁMKY OSTRIEĽANÝCH TOPFUNKCIONÁROV FRANTIŠKA CHMELÁRA A ZDENKA KRÍŽA
Čestného prezidenta SOŠV Františka Chmelára, ktorý má viac než polstoročnú prax významného pôsobenia v slovenskom športe a ako vtedajší riaditeľ odboru športu na ministerstve školstva bol aj pri kreovaní originálneho Top tímu v roku 1998, som požiadal o jeho pohľad na to, čo by vlastne mal predstavovať Top tím, aj o pohľad na jeho súčasnú podobu. Svoje poznámky mi písomne zhrnul do niekoľkých zásadných bodov, ktoré uvádzam a o ktorých by sa malo naozaj vážne uvažovať:
1. Top tím nebol a ani nemôže byť len o financiách.
2. Top tím by mal poskytnúť vybraným športovcom komplexné, t.j. finančné, materiálne, personálne, sociálne, súťažné a ďalšie odborné podmienky na tú najkvalitnejšiu prípravu.
3. Ide tu o permanentný, obojstranný proces, na ktorom sa musí rovnako podieľať realizačný tím i riadiaci zodpovedný orgán.
4. Keďže tu ide o veľmi náročný proces, na Slovensku môžu byť do jediného univerzálneho Top tímu zaradení výlučne športovci, od ktorých sa dá reálne očakávať boj o medailové umiestenia. Takých u nás nie je veľa.
5. Ak sú pre krajinu mediálnou, spoločenskou, športovou a možno aj politickou prioritou olympijské hry, potom prioritou pre Top tím musia byť olympijské očakávania so zodpovednosťou SOŠV.
6. O ostatných výkonných a talentovaných športovcov sa musia postarať ďalšie zložky - športové zväzy, kluby, strediská, športové školy.
7. Súčasný „systém“ top tímu nič z vyššie uvedených požiadaviek nespĺňa, ba naopak úspešne dehonestuje názov „top“ aj „tím“ a postupne vedie talentovaných slovenských športovcov k lacnej komercii.
Šéf Slovenského stolnotenisového zväzu, súčasný viceprezident SOŠV a bývalý dlhoročný generálny sekretár Konfederácie športových zväzov SR (tá vlani zanikla) Zdenko Kríž, ktorý je vo vysokých pozíciách v športe už zhruba 40 rokov, upozorňuje ešte na ďalšie aspekty:
„Top tím v roku 1998 vznikol preto, lebo nebolo dosť peňazí a pre najvýkonnejších športovcov z olympijských športov sme dovtedy nevedeli zabezpečiť ich kvalitnú prípravu. Dnes už našťastie pre väčšinu zväzov olympijských športov peniaze pre kandidátov štartu na OH nie sú ten hlavný problém. Veľký problém však je, ako ich zmysluplne míňať na daný účel a ešte väčší to, že máme podstatne menej špičkových športovcov než predtým. Podľa niekdajších kritérií nemáme do Top tímu poriadne koho dať. Súčasné zlé nastavenie Top tímu však nie je hlavná príčina toho, že máme čoraz menej výrazných dôležitých výsledkov. Je to len jedna z príčin súčasného neradostného stavu.“
V tomto sme sa zhodli. Ďalším príčinám tohto stavu sa budem venovať v šiestom blogu.
CEZ REZORTNÉ STREDISKÁ PLYNIE DO VRCHOLOVÉHO ŠPORTU EŠTE VIAC PEŇAZÍ
Treba povedať, že ďalšie peniaze z verejných zdrojov na financovanie prípravy konkrétnych športovcov idú prostredníctvom stredísk vrcholového športu rezortov obrany (Vojenské športové centrum Dukla – VŠC), vnútra (Športové centrum polície – ŠCP) a školstva (Národné športové centrum – ŠCP). V ich prípade som však aktuálne relevantné údaje s väzbou na jednotlivé športy z verejne dostupných zdrojov nezískal.
Mám k dispozícii len údaje z roku 2017. K 1. júnu 2017 bolo v rezortných strediskách presne 300 členov (76 vo VŠC Dukla, 108 v ŠCP a 116 v NŠC). Z týchto 300 športovcov bolo 128 v pozícii zamestnancov alebo v štátnej službe a 172 v pozícii zaradených športovcov. Z 300 športovcov bolo zastúpenie športov nasledovné: 62 kanoistika, 57 športová streľba, 28 atletika, 16 cyklistika, 16 lyžovanie, 15 zápasenie, 15 box, 15 džudo, 13 biatlon, 12 plávanie, 10 karate, 6 krasokorčuľovanie, 6 taekwondo, 6 triatlon, 6 vzpieranie, 5 golf, 4 lukostreľba, 2 veslovanie, 1 vodný motorizmus, 1 kulturistika, 1 šortrek, 1 sánkovanie, 1 športové lezenie, 1 windsurfing. (Zdroj: https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/LP/2017/897)
Podľa vyššie uvedených údajov v roku 2017 išlo na financovanie rezortných stredísk vrcholového športu spolu 8 461 204 eur (VŠC 5 089 905, ŠCP 2 246 558, NŠC 1 124 741 eur), čo bolo oveľa viac, ako je celá tohtoročná suma na Top tím. Priemerné náklady na jedného športovca boli v jednotlivých strediskách vypočítané takto: VŠC 66 972, ŠCP 20 801 a NŠC 9 696 eur, čo celkove predstavuje priemer 28 204 eur.
Na prvý pohľad sú zjavné obrovské rozdiely medzi strediskami, ale má to pochopiteľné vysvetlenie. V nákladoch na športovcov sú totiž premietnuté aj náklady na zamestnancov z ich radov aj na personál stredísk, ktorý má veľmi rozdielny rozmer, a takisto aj náklady na majetok, ktorý má jasne najvyšší VŠC Dukla. NŠC ako stredisko rezortu školstva sa logicky zameriava na mládež, preto má najnižšie mzdové náklady. V roku 2017 bolo v zamestnaneckom pomere v NŠC len 12 športovcov, zatiaľ čo v ŠCP až 40 a vo VŠC Dukla dokonca 76.
Celkove sa teda dá povedať, že v systéme máme štátom priamo podporovaných niekoľko stoviek športovcov. To je na krajinu veľkosti 5,5-miliónového Slovenska dosť vysoký počet. Pritom naša úspešnosť predovšetkým v olympijských športoch má celkove klesajúcu tendenciu. To naznačuje, že systém je s vysokou pravdepodobnosťou nastavený nesprávne. Viaceré pravidlá a kritériá v ňom boli pod vplyvom rôznych lobistických tlakov a snáh kompenzovať takú či onakú nespokojnosť, resp. krivdy, ktoré vzišli z výpočtov v rámci „objektívneho“ vzorca, pokrivené. Žijeme v kráľovstve krivých zrkadiel.
O ČOM BUDE REČ NABUDÚCE?
K téme Top tímu mám toho na duši ešte podstatne viac. Budem sa jej venovať aj v ďalšom blogu, v ktorom ju zarámcujem do ešte širších súvislostí a pozriem sa aj na výsledkovú perspektívu nášho vrcholového športu a vekovú štruktúru našej špičky. Mám vážne obavy, že ak sa niečo radikálne nezmení, tak napriek súčasnému rozsahom obrovskému Top tímu pôjdu výsledky našej štátnej športovej reprezentácie v krátkom čase od desiatich k piatim a budeme sa spoliehať iba na niekoľko výnimočných osobností, predovšetkým na Petru Vlhovú.
O AUTOROVI BLOGU
ĽUBOMÍR SOUČEK (59 rokov)
Som absolvent štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Posledné dva roky štúdia som bol štipendista v denníku Šport. Mám za sebou štyridsať rokov publicistickej činnosti. Najprv predovšetkým štvrťstoročie v denníku Šport, od roku 2006 na webovej stránke a v periodických i neperiodických publikáciách Slovenského olympijského a športového výboru, ale celé desaťročia aj v ďalších médiách.
Štvrťstoročie som viedol anketu Športovec roka (dva roky ešte za existencie ČSSR). Viedol som aj anketu Slovenský športovec storočia. To všetko predpokladalo moju naozaj dobrú orientáciu vo výkonnosti našich športovcov i vo „výtlaku“ úspešnosti jednotlivých športov a v posudzovaní ich významu. Inak by ma takýmito zodpovednými úlohami nepoverili.
Ako zostavovateľ prvej edície Kroniky športu som v roku 1998 zakladal dodnes trvajúcu tradíciu športových ročeniek na Slovensku. Dominantne som bol podpísaný pod prvými tromi Kronikami športu, mapujúcimi obdobie rokov 1993 – 1997, 1998 a 1999. Potom som sa tejto nesmierne namáhavej práce vzdal, ale v prípade mnohých ďalších ročeniek som v nich sumarizoval celoročné športové dianie doma i vo svete.
Ako autor či spoluautor som podpísaný pod desiatkami kníh a brožúr predovšetkým s tematikou olympijského hnutia, ale aj plávania, zjazdového lyžovania či športovej gymnastiky, čo sú športy, ktorým som sa roky venoval v denníku Šport. V užšom kontakte som bol aj so vzpieraním, atletikou, cyklistikou a vodným slalomom, kedysi dávno aj s mládežníckym futbalom, vo voľnejšom aj s rýchlostnou kanoistikou či s klasickým lyžovaním. A pracoval som aj ako hovorca Slovenského zväzu ľadového hokeja, čiže som zblízka prežíval dianie v jednom z dvoch najpopulárnejších športov na Slovensku.
Pracovne som pôsobil na šiestich OH a na siedmich ZOH. Pokiaľ viem, žijú len dvaja Slováci, ktorí majú na konte o jednu „olympijskú“ účasť viac. Z 36 olympijských medailí v histórii samostatného Slovenska som bol „naživo“ pri zisku 32. O väčšine z nich som aj písal, či už do novín, alebo do olympijských knižných pamätníc. Zúčastnil som sa aj na viacerých multišportových svetových a európskych mládežníckych podujatiach a na množstve svetových a európskych šampionátov v rôznych športoch, či na mnohých pretekov Svetového pohára.
Mám teda solídny všeobecný prehľad o športovom dianí, predovšetkým v individuálnych športoch. A tí, čo ma poznajú, vedia, že na niektoré veci mám veľmi dobrú pamäť. V športe a v dianí okolo neho si za tých štyridsať rokov novinársko-publicistického pôsobenia pamätám naozaj hodne.
Tí, čo ma naozaj poznajú, vedia aj to, že na viaceré kľúčové veci z oblasti športu mám už dlhé roky veľmi konzistentné názory – nezávisle od toho, či pracujem v novinách alebo v občianskom združení.
Ako novinár som nikdy nemal problémy vyjadrovať svoje názory verejne a byť pod nimi podpísaný. V tomto prípade ma dlho brzdila len pracovná pozícia mediálneho riaditeľa SOŠV, v ktorej pôsobím. Ale blog vyjadruje moje súkromné názory, nie názory SOŠV.
