Kronikár slovenskej medailovej žatvy pod piatimi kruhmi a mediálny riaditeľ SOŠV Ľubomír Souček má 60
Priatelia, kolegovia, kamaráti, ale aj neprajníci, o ňom zvyknú tvrdiť, že robotu si pre seba vymýšľa. V jednom kuse. Bez prestávky, bez dlhšieho zastavenia a oddychu. Ženie ho vysoký pocit zodpovednosti za to, čo robí. Stále si stavia pred seba smelé plány a odvážne výzvy. Stále musí byť v epicentre diania. A najlepšie v epicentre olympijského a športového diania. To je jeho celoživotné poslanie.
Ak by to s takým nasadením, zanietením a elánom nerobil, nebol by to Ľubomír Souček. Riaditeľ mediálnej komunikácie Slovenského olympijského a športového výboru (nedávno načal šestnásty rok v tejto pozícii) a rodák z Komárna sa v nedeľu 11. júla dožíva šesťdesiatky. O päť dní pocestuje do Tokia na svoju štrnástu olympiádu. Opäť bude v epicentre diania. Tak ako sa na kronikára slovenskej medailovej žatvy v ére štátnej samostatnosti patrí.
Poznáme sa 42 rokov, odkedy sme spolu drali vysokoškolské lavice a bývali sme spolu na vysokoškolskom internáte v bratislavskej Mlynskej doline. Preto si v tomto rozhovore tykáme. Naše priateľstvo sa začalo v roku 1979 počas vysokoškolského štúdia žurnalistiky a vydržalo nám až do šesťdesiatky. A pevne verím, že vydrží aj dlho – dlho po nej. Tak isto ako aj pracovný elán a nasadenie nedeľňajšieho oslávenca.
Čím si chcel byť ako malý chlapec? O akej profesii si sníval?
Spočiatku som túžil cestovať po Afrike a chytať zvieratá pre zoologické záhrady. Veľmi ma zaujímali zvieratá. Rodičia mi postupne kúpili všetky štyri zväzky Života zvierat od nemeckého zoológa Brehma. Každé Vianoce som dostal nejakú knihu o zvieratách. Tie som veľmi rád študoval.
Čo bolo podnetom toho, že si si už ako žiak ZDŠ Pohraničná v Komárne (mimochodom, na túto školu neskôr chodili aj všetci piati komárňanskí olympijskí medailisti v rýchlostnej kanoistike – pozn. autora) vybral žurnalistiku?
Niekedy sám premýšľam, kde sa to vo mne vzalo. Nikto v našej rodine v minulosti nebol novinár a len brat Miloš a strýko Šaňo mali vzťah k tradičným športom. Rodičia nie. Otec kratší čas lietal na vetroni a mama skákala s padákom, kým si pri tom nezlomila nohu. V televízii si pozreli len krasokorčuľovanie a zápasy našich hokejistov na majstrovstvách sveta. Na druhej strane, rodičia odoberali noviny a kvantum časopisov. A mame bolo ľúto časopisy vyhadzovať, povaľovali sa u nás všade. Celé ročníky Výberu a Sveta, neskôr Sveta socializmu, mama dala počnúc rokom 1968 dokonca zviazať… A ja som si v nich ako malý chlapec so záujmom donekonečna listoval a nasával som ich obsah. Asi tam niekde treba hľadať môj záujem o novinárčinu, o písané slovo. Bol som veľmi zanietený čitateľ. A od časopisov a novín som potom prešiel ku knihám, k beletrii a k literatúre faktu.
Na akých športových knihách si vyrástol?
Predovšetkým na olympijských a futbalových knihách Imricha Hornáčka. Bol to ,pán´ autor, ktorý mal veľké vedomosti a dokázal aj pútavo písať. Jeho knižky som priam hltal. Pozorne som však čítal aj rôzne knihy so športovými štatistikami a lúskal som v nich podrobne výsledky. V roku 1974, keď som mal trinásť, som na rodinnej dovolenke v Karlových Varoch objavil v kníhkupectve v češtine knižku „Olympijské hry novoveku – výsledky“. Od rodičov som na ňu vydrankal peniaze. A do konca dovolenky som prelúskal výsledky všetkých olympijských súťaží od Atén 1896 až po Mníchov 1972! Vtedy som už vedel, že sa chcem realizovať v niečom, čo súvisí so športom.
Veľká podpora od otca
Sám si aktívne športoval?
Súťažne som sa venoval len šachu, na úrovni II. slovenskej národnej ligy v tíme Agro Hurbanovo. Futbal sme však v detstve, ako bolo vtedy bežné, ,mastili´ každú chvíľu. V Komárne, kde sme bývali do roku 1972, som chodil do šachového aj plaveckého krúžku, V Hurbanove, kde potom otca menovali za riaditeľa gymnázia, sme bývali v služobnom byte hneď pri areáli poľnohospodárskeho učilišťa. Futbalové ihrisko so škvarovou dráhou som mal len dvadsať metrov od vchodu do nášho bytu. Na ňom sme hrávali nielen futbal, ale cez futbalovú bránku aj bedminton. Hneď vedľa trávnatého ihriska bola telocvičňa, v ktorej sme sa tiež preháňali s futbalovou loptou, aj antukové ihrisko, na ktorom sme hrávali tenis, či hokej s loptičkou. A podvečer či cez víkend sme sa po areáli učilišťa preháňali na bicykloch – robili sme si aj preteky.
Bicyklovať som sa naučil neskoro, ale prepadol som tomu. Jazdil som ako blázon. Keď som si v roku 1974 za peniaze usporené z ,polievačiek´, ku ktorým mi rodičia doložili, za 1240 korún kúpil môj prvý bicykel značky Eska, za prvé dva týždne som na ňom šesťkrát spadol... Až keď som si o dva roky neskôr po hnusnom páde, keď sa mi pri špurtovaní v plnej rýchlosti zlomil pedál, polámal ruku, začal som na bicykli jazdiť opatrnejšie.
Nikdy som nebol štíhly, ale za mladších liet som športoval dosť. Počas pôsobenia v redakcii Športu sme raz do týždňa chodievali hrávať futbal do haly na Pionierskej ulici, ale pre silné bolesti kolien som s tým musel prestať.
Kto ťa najviac podporoval pri plnení sna stať sa športovým novinárom?
Veľmi som chcel byť športovým novinárom, ale nevedel som, ako začať. Už keď som chodil na gymnázium v Komárne, tak môj otec - ktorý pred niekoľkými dňami vo veku takmer 90 rokov odišiel na večnosť - mi povedal: ,Chlapče, ak chceš byť novinár, tak musíš začať písať do novín, aby si sa mal na prijímačkách čím preukázať.´ Dá sa povedať, že keď som mal pätnásť rokov, tak ma týmto k písaniu ,dokopal´. Poznal šéfredaktora okresných novín Dunaj a povedal mu, že má syna, ktorý chce byť novinárom. Jeho odpoveď bola, nech teda prinesiem nejaký článok.
Pamätáš si na svoj prvý článok uverejnený v novinách? Kedy to bolo a o čom bol?
Aj ten je spojený s otcom. Bol to článok o úsilí gymnázia v Hurbanove získať konečne vlastnú telocvičňu. Hoci otec nemal vzťah k športu, ako riaditeľ tohto gymnázia o telocvičňu naozaj bojoval, pretože veľmi dobre si uvedomoval význam telesnej výchovy. Raz-dvakrát do mesiaca kvôli tejto veci cestoval do Bratislavy. A keď sa už schyľovalo k otvoreniu telocvične, tak som o tom napísal. Mal som šťastie, že sme mali doma kufríkový písací stroj s ,perličkovým´ písmom, ktorý si otec kúpil, keď mal písať diplomovku.
V Dunaji vyšiel môj prvý článok niekedy v októbri či novembri 1976. A potom som sa rozbehol a začal som nosiť ďalšie články. Témy som si hľadal sám, v redakcii mi nič neurčovali. Na prijímačkách o necelé tri roky neskôr som predložil 64 publikovaných článkov. Bolo to najviac zo všetkých uchádzačov o štúdium žurnalistiky, ktorí v ten deň boli na skúškach. A prijali ma. Keďže som na gymnázium išiel z ôsmej triedy – prvé ,ôsmacké´ triedy v školskom roku 1975/76 otvárali len v okresných mestách, preto som nechodil na školu k otcovi v Hurbanove, ale do Komárna – vtedy som ešte nemal osemnásť.
Archív si robí už takmer 50 rokov
Ako čerstvý vysokoškolák si zaujal spolužiakov erudovaným prehľadom hádam v dvadsiatich športoch. Čo ťa k tomu viedlo, že si tak podrobne a neustále študoval históriu obľúbených športov?
Počas ZOH 1972 v Sappore, keď som mal len 10,5 roka, som si začal robiť archív. Môj prvý výstrižok bola fotografia z novín z hokejového zápasu ČSSR – USA na olympiáde. A potom som z novín aj časopisov už len strihal a strihal – a to ma drží dodnes, teda takmer 50 rokov... Na hry 1972 v Sappore aj v Mníchove si dodnes spomínam veľmi živo. Vtedy som už bol naplno chytený do olympijskej aj novinárskej siete. Už v 15 rokoch som mal výstrižkov plnú truhlicu – taký menší lodný kufor. Sledoval som podrobne množstvo športov. Vo futbale a v hokeji intenzívne aj domáce dianie, z mnohých ďalších hlavne medzinárodné dianie, a v ňom osobitne účinkovanie našich reprezentantov.
V centre môjho záujmu boli popri futbale a hokeji najmä zjazdové lyžovanie, skoky na lyžiach, cestná cyklistika, atletika, tenis, formula 1, cestné motocyklové preteky, beh na lyžiach, plávanie aj športová gymnastika. Ale sledoval som aj ďalšie športy.
Takmer zo všetkých športov som si robil archív. Zhromažďoval som si výstrižky, ktoré som nie iba odkladal, ale aj študoval, učil som sa z nich. Pravidelne som počúval reláciu S mikrofónom za futbalom/hokejom a hneď som si zapisoval do zošita výsledky ligových zápasov aj so strelcami gólov. Sám som si potom vypočítal tabuľku a aktuálne poradie najlepších strelcov súťaže. Bol to spôsob mojej zábavy s číslami. Tak som si trénoval pamäť, hoci ju určite nemám až takú dobrú ako Marcel Merčiak.
Od prvých chvíľ v redakcii Šport si udivoval aj starších kolegov svojou pracovitosťou, zanietením pre tému a povestným „ťahom na bránku“. Neliezol si starším kolegom, mnohokrát doslova novinárskym bohémom, týmto pracovným nasadením na nervy?
Mnohí z nich ma naozaj spočiatku nemali v láske. Lebo ja som zvykol každého z nich, kto používal chybné fakty, opravovať. Zakaždým. Najviac som neznášal, keď skúsení športoví redaktori tvrdili niečo, o čom som vedel, že to nie je pravda. A to oni nemali radi. Nečudujem sa, veď ich opravoval ,sopliak´ o 20, 30 či nebodaj 40 rokov mladší. Ale keď som vedel, že fakty im nesedia, jednoducho som nemohol byť ticho. Postupne sa to však utriaslo a aj s viacerými s tými, ktorí ma spočiatku neznášali, som si vybudoval kolegiálny vzťah. Zrejme zavážilo aj to, že videli, že do svojej práce vkladám maximálne úsilie a že robím naozaj veľa. Inak, v denníku Šport sa vo všeobecnosti robilo skutočne veľa. Myslím si, že viac, než v iných denníkoch.
Veľakrát si povedal, že novinára z teba neurobila vysoká škola, ale roky, ktoré si strávil v Športe. Najmä trpezlivá a cieľavedomá práca starších a skúsenejších kolegov s vami – redakčnými elévmi.
Škola mi dala určitý všeobecný prehľad a vedomostné zázemie, ktoré som predtým nemal, ale bola plná teoretikov. Ľudí so skúsenosťami z novinárskej praxe tam učilo minimum.
Navždy si však budem zo školy pamätať vetu jedného z mála týchto praktikov Borisa Droppu: ,Čitateľ nie je povinný brať novinársky text ako rébus.´ Táto myšlienka ma potom viedla k snahe písať zrozumiteľne.
Takýchto múdrostí do života a práce nám však škola veľa nedala. Preto bola pre mňa prax taká dôležitá. V Športe som prešiel rôznymi oddeleniami a dokonca som v prípade potreby zaskakoval aj ako grafik novín. A takých nás bolo v redakcii viac.
Zemanova predvídavosť stabilizovala redakciu Športu
Ako to v Športe vyzeralo so starostlivosťou o mladých adeptov žurnalistiky?
Bola veľká zásluha niekdajšieho šéfredaktora Športu Ľubomíra Zemana (redakciu viedol v rokoch 1972 – 1986), že našiel spôsob, ako redakciu posilniť mladými ambicióznymi študentmi žurnalistiky, ktorí mali veľkú chuť robiť. U vedenia vydavateľstva Šport presadil, že tí, ktorí do redakcie chodili ako elévi od prvého ročníka školy, mohli od tretieho ročníka dostávať podnikové štipendium. Za to sa pracovne upísali na päť rokov po skončení školy.
Prvým z týchto študentov bol Zdenko Kríž, ktorý bol neskôr zástupcom šéfredaktora a až donedávna 38 rokov šéfoval slovenskému stolnému tenisu. Po ňom postupne prišli Milan Čupka, Zdeno Simonides, Stano Ščepán, Peťo Hanák, Milan Vranka, Ľudo Lučanič, ja, Jano Ježík, Martin Beňo, Zdeno Kovář, Ivor Lehoťan, Paľo Kubiš … Všetko novinári, ktorí dlhé roky tvorili kostru Športu. Viacerí z nich v ňom pracujú dodnes. Vďaka Zemanovej predvídavosti bola redakcia na dlhé roky stabilizovaná.
Ako študenti sme takmer každý deň boli v redakcii – aj cez prázdniny. Slúžili sme často do noci, pomáhali pri výrobe, učili sme sa robiť novinára priamo v praxi. Štyria sme sa naučili aj zalamovať noviny, čo v redakcii využívali najmä v dovolenkovom období. Veľký benefit bol, že počas posledných 21 mesiacov štúdia sme poberali podnikové štipendium, čo bolo nezdaňovaných 1000 korún mesačne. V treťom a štvrtom ročníku vysokej školy som vďaka tomuto a honorárom, ktoré som si vypísal, mal viac peňazí, než po nástupe do práce, keď som dostal 1900 korún v hrubom a už som nemal študentskú električenku ani stravné lístky, ani lacný internát...
Venovali sa vám mentorsky starší redaktori?
Vzhľadom na to, že v Športe sa pracovalo naozaj veľa, nebolo na to príliš času. Ale o 13 rokov odo mňa starší Ľudo Major, ktorý sa autorsky venoval množstvu športov – a veľmi preto privítal záujem a pomoc študentov – si na mňa ten čas takmer vždy našiel. Pravda, musel som si neraz aj hodinu – dve počkať, kým dorobí svoj aktuálny článok. Našiel som si v tom čase inú prácu, ale nešiel som preč z redakcie, iba ak sa najesť. Potom sme si spolu sadli k môjmu textu. Keď sa v ňom Ľudovi niečo nepozdávalo, spýtal sa ma, čo som tým chcel povedať. Vysvetlil som mu to a on sa ma spýtal – a nemyslíte si, že by to bolo lepšie naformulovať takto? Vďaka tomuto prístupu som sa od neho veľa naučil. A nielen ja. Ľudo bol patrónom nás mladších. Žiaľ, pred piatimi rokmi náhle zomrel. Veľmi rád a neraz naňho spomínam.
Ešte ako študent si pripravil perfektný seriál k 35. výročiu zjednotenej československej telovýchovy, ktorý v roku 1983 vychádzal v Športe 36 týždňov. Bol nabitý množstvom historických údajov, interesantných faktov. Ako k tomu došlo?
Vtedajší šéfredaktor Športu Zeman ma oslovil, či nechcem urobiť seriál článkov o úspechoch československého športu od roku 1948 po rok 1982. Prijal som to ako veľkú výzvu. Písal som o každom roku jeden diel. Vyzdvihol som úspechy našich športovcov na OH, MS a ME a iných veľkých súťažiach, aj horolezecké slávne výstupy, spomenul som aj spartakiády a písal som aj o zásadných zmenách v štruktúre vtedajšieho zjednoteného športu.
V tomto prehľade úspechov som uvádzal všetkých československých športovcov, ktorí dosiahli významné úspechy. Aj emigrantov. O niektorých som ani nevedel, že emigrovali, ale v prípade mnohých som sa len tváril, že neviem. Moje texty išli cez zástupcu šéfredaktora Vladimíra Maleca. Občas síce nejaké ,závadné´ meno z článku vyškrtol, ale mená viacerých emigrantov sa aj tak objavili v novinách po dlhých rokoch.
Fotografie Čáslavskej a Rašku znamenali problém
So žiadnym dielom nebol problém?
Problém nastal, keď som písal o roku 1968. Ako ilustrácie som použil dobové fotografie Věry Čáslavskej, ktorá vyhrala na OH v Mexico City štyri zlaté medaily, a Jiřího Rašku, ktorý sa v Grenobli stal prvým československým víťazom ZOH v histórii. A to som nemal. Navyše ten diel vyšiel v auguste 1983, krátko pred 15. výročím augusta 1968 a invázie do ČSSR zo strán armád piatich štátov Varšavskej zmluvy, keď boli komunisti na obsah novín obzvlášť citliví.
Šéfredaktor Zeman vtedy chodil pravidelne do Prahy na porady šéfredaktorov na ÚV KSČ. Tam sa pre fotografie Čáslavskej a Rašku v Športe veľmi rozčuľoval vplyvný šéfredaktor Rudého Práva Oldřich Švestka. Obaja olympijskí víťazi v roku 1968 totiž podpísali manifest Dvetisíc slov a verejne odsudzovali agresiu. Ako som sa sprostredkovane dozvedel, Zemanovi za to Švestka poriadne ,vyčistil žalúdok´. A systém samospádu pokračoval ďalej...
Zeman si zavolal na koberec svojho zástupcu Maleca, ako je možné, že to pustil do novín. A ten sa zase rozkričal na mňa, ako som si to mohol dovoliť. Povedal som mu: ,Ale veď to išlo cez vás...´ Vtedajší strach redakčných šéfov však spôsobil, že v dieli seriálu k roku 1971, keď československí skokani na lyžiach ovládli Turné štyroch mostíkov (vtedy Intersportturné), som musel z článku vystrihnúť celú deväťriadkovú pasáž o výnimočných úspechoch Rašku a spol...
Dodnes mám tú vystrihnutú deväťriadkovú nežiaducu (ale pritom absolútne nezávadnú) pasáž odloženú ako dôkaz chorej doby, v ktorej sme vtedy žili a pracovali, aj ako ilustráciu obrovského strachu ľudí vo funkciách z moci komunistických papalášov... Našťastie, seriál dovychádzal. A to už v čase, keď som bol na vojenčine.
Čiže tento pamätný stranícky ,,pohovor“ šéfredaktora Zemana na ÚV KSČ bol hlavný dôvod, prečo spočiatku nemohol vyjsť veľký rozhovor s legendárnou gymnastkou Věrou Čáslavskou, ktorý si od začiatku roka 1986 redakcii ponúkal?
Áno. Keď som mu ho priniesol, začal mi vysvetľovať veci, ktoré som ja už mal načítané ako dieťa. Že podpísala výzvu Dvetisíc slov, svoj podpis nikdy neodvolala, že bola otvorene proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, atď. Povedal som mu, že to všetko viem. Ale že viem aj to, že je to najúspešnejšia športovkyňa, akú Československo kedy malo. Sedemnásobná olympijská víťazka a na dvoch olympiádach najúspešnejšia športovkyňa hier! Pre mňa bola ako bohyňa. Rozhovor však vyjsť nemohol. Šéfredaktor sa jednoducho ľudsky bál, čo by mohlo nasledovať.
Ale to nebol koniec. Zakrátko odišiel do dôchodku a na jeho miesto nastúpil Igor Mráz, ktorý bol ako dlhoročný redaktor Pravdy známy kritickými a neraz aj odvážnymi článkami. Nebál sa riskovať. Keď som mu ponúkol rozhovor s Čáslavskou, prečítal si ho a povedal: ,Uverejníme a uvidíme, čo sa bude diať.´ Nič sa však nestalo. Od roku 1968 prešlo 18 rokov, navyše už rok bol v ZSSR pri moci Gorbačov a začali sa otvárať aj tabuizované témy.
Keď sa zistilo, že som nedostal výpoveď a ani som neskončil v base, tak si asi viacerí povedali: ,Už sa môže´. Zakrátko vyšiel veľký rozhovor s Čáslavskou v Mladom světe a potom sa o nej písalo kde-kade. Ja som však riskoval, pretože som bol prvý, kto si trúfol. A riskoval aj šéfredaktor...
Priateľský vzťah s Věrou Čáslavskou
Práve Věra Čáslavská bola tvojou „srdcovkou“. Keď dosiahla najväčšie úspechy, mal si iba sedem rokov. Čím ťa tak zaujala, že si v roku 1985 ako mladý novinár riskoval problémy v práci, keď si chcel o nej písať, hoci bola veľmi dlho v nemilosti štátnych a telovýchovných orgánov?
Po návrate z vojenčiny som v Športe na jeseň 1984 prevzal písanie o športovej gymnastike po Bibe Blahútovej, ktorá z rodinných dôvodov prešla v redakcii na inú pozíciu so stabilným pracovným časom. Čáslavská v tom čase pôsobila ako trénerka v Sparte Praha a medzinárodná rozhodkyňa.
V apríli 1985 som bol ako novinár v Nymburku na sústredení československých reprezentantiek. Tam som sa po prvý raz stretol s Čáslavskou. Tá tam mala ,pod palcom´ niekoľkotýždňovú prípravu mexických gymnastiek. S malou dušičkou som ju oslovil so žiadosťou o rozhovor na tému Mexičaniek. Pre mňa bola pani Věra vtedy až nadpozemská hviezda, ale bola veľmi milá a príjemná. Presne taká, akú som si ju predstavoval. Ochotne mi poskytla rozhovor. A potom som ju pri každej možnej príležitosti oslovoval so žiadosťou o ďalší – tentoraz už o nej. Trvalo dlho, kým súhlasila. Stále to odkladala.
Ako k tomu došlo?
V decembri 1985 som bol služobne v Prahe a zašiel som do gymnastickej telocvične na Strahove, ktorá bola v suteréne pod najväčším štadiónom sveta. A tam som znovu skúsil šťastie: ,Pani Věra, nenájdete si už čas na ten rozhovor?´ Uprene sa na mňa pozrela a povedala: ,Pane Součku, mně tedy v životě uhánělo hodně novinářů, ale tak jako vy ješte žádnej. Tak pojďme na to.´ Len niekoľko mesiacov pred tým som od môjho talianskeho priateľa Dina dostal do daru malý diktafón Sanyo. Vďaka tomu mám dodnes odložené kazety s nahrávkou poldruhahodinového rozhovoru. Prepis rozhovoru mal 48 strán... Výrazne zhutnený text v Športe vyšiel v auguste 1986 v rámci rubriky ,Čo je s vami?´, z toho zvyšného som čerpal v mnohých ďalších článkoch. A postupne sa náš vzťah vyvíjal a upevňoval.
Mimoriadne som ju obdivoval a mal som ju veľmi rád. Hoci Věrka bola odo mňa o 19 rokov staršia, nadobudla ku mne dôveru, pretože videla, že môj záujem o ňu a jej život je úprimný, seriózny a nezištný. Naše debaty bývali veľmi otvorené. Rozprávali sme sa aj o súkromných témach. Napríklad o tom, ako táto kedysi najslávnejšia športovkyňa sveta prežívala dlhé obdobie v nemilosti režimu, alebo o jej nevydarenom manželstve. Vážila si, že jej dôveru som nikdy nezneužil na publikovanie ,senzácií´.
Po piatich rokoch od prvého rozhovoru si so mnou potykala. Došlo k tomu v Paríži, kde si v decembri 1990 preberala najvyššie medzinárodné ocenenie fair play – Cenu Pierra de Coubertin. Vtedy už bola predsedníčka Československého olympijského výboru (ČSOV) a poradkyňa prezidenta ČSFR Václava Havla. Na potykanie ju podpichol šéf federálnej gymnastickej federácie Karol Špaček, ktorého si po zvolení na čelo ČSOV vybrala za generálneho sekretára. Mňa v gymnastike Česi prezývali Jirásek, pretože som podľa nich bojoval (aj v súvislosti s Čáslavskou) ,proti všem´. No a Slovák Karol sa jej vtedy po česky spýtal: ,Věro, a nemyslíš si, že už by jsi si mohla s tím Jiráskem potykat?´
Váš priateľský vzťah však prerušila ťažká psychická kríza, do ktorej sa Věra Čáslavská dostala v dôsledku známej rodinnej tragédie...
Pri tejto tragédii po konflikte jej syna Martina s jeho otcom Josefom Odložilom došlo k zraneniu Věrinho exmanžela, ktorému o niekoľko týždňov podľahol. Veľmi ma bolelo, keď sa po súdnom procese so synom Věra ,odstrihla´ od sveta. Bol som nešťastný z toho, že sa psychicky zrútila a na dlhé roky skončila v opatere psychiatrov. Chcel som jej pomôcť, podporiť ju. Písal som jej listy, pohľadnice, prosil o stretnutie, povzbudzoval som ju, nechával som jej odkazy od ľudí z Českého olympijského výboru, aj telefonický kontakt na mňa... Všetko však bolo márne.
Až neskôr som sa dozvedel od šoféra z Českého olympijského výboru, ktorý jej nosil poštu, že všetky listy pre ňu dlhší čas neotvorené končili rozhádzané po zemi. Bolo to veľmi zlé. Už som si myslel, že jej už pôjdem iba na pohreb... Keď Věra neskôr trpela na rakovinu pankreasu, povedala, že depresia, ktorú nepretržite prežívala dosť veľa rokov, bola ešte oveľa horšia, pretože ju sprevádzala dlhodobá absolútna apatia. Nechcelo sa jej žiť.
Kedy došlo k tomu zlomu, že ste sa opäť začali stretávať a obnovili ste pretrhnuté puto?
V decembri 2009 všetkých šokovalo, keď sa Věra Čáslavská po trinástich rokoch života mimo očí verejnosti zrazu objavila na vyhlasovaní českého Športovca roka. Bolo to neuveriteľné. Všetci v sále jej päť minút postojačky tlieskali – a odvtedy bola definitívne späť. Sledoval som to v priamom prenose, mal som oči od úžasu otvorené a nich slzy. Neveril som, že toto sa ešte niekedy môže stať... Ale to nebolo všetko.
V apríli 2010 mi o pol desiatej večer doma zazvonil mobil. Volajúci mal české číslo. Netušil som, kto to môže byť. Keď som zdvihol, ozvalo sa: ,Ahoj, Luboši. Tady Věra Čáslavská.´ Zalapal som po dychu a povedal som jej, že neverím, že mi naozaj volá. ,To víš, kamaráde, ušla jsem hrobářovi z lopaty. A teď obnovuji stará přátelství. Kdy přijedeš do Prahy?´
Aj teraz mám husiu kožu na tele, keď o tom rozprávam. Veci som si zariadil tak, že som sa do Prahy dostal veľmi skoro po tomto pamätnom telefonáte. Dohodli sme sa na stretnutí v reštaurácii pri futbalovom štadióne Dukly. Dve hodiny sme tam spolu debatovali. O všetkom možnom. Super stretnutie. Znovu po dlhých 14 rokoch! Bolo to niečo neuveriteľné a nezabudnuteľné. Odvtedy sme sa stretli mnohokrát, ale na to prvé stretnutie nezabudnem.
Věru som zoznámil aj s mojou manželkou Jirkou, boli sme spolu aj na obede. Na Slovensko chodievala s dcérou Radkou. Stretli sme sa viackrát v Bratislave, resp. v Trnave. V lete 2015 sme sa mali stretnúť v Prahe, kde sme boli na dovolenke. Stretnutie však musela zrušiť, pretože jej diagnostikovali rakovinu a práve v čase nášho pobytu v Prahe musela podstúpiť cyklus liečebnej kúry.
Mali sme naozaj špecifický krásny vzťah. Věra mala špecifický krásny vzťah aj k Slovensku.
Ako to myslíš? V čom sa vzťah prejavoval?
Na Slovensko veľmi rada chodila. Keď v roku 1985 prišla do Bratislavy prvý raz aj s dcérou, pozval som obe na večeru do reštaurácie na Kolibe, kde hrala ľudová hudba. Pri tejto muzike sa úplne rozcítila a vyjadrila ľútosť, že svoju mamičku nikdy nezobrala spoznať Slovensko a napríklad vypočuť si naživo takúto hudbu.
V roku 2013 urobila voči Slovensku nádherné gesto. Nášmu olympijskému a športovému múzeu darovala dve svoje zlaté olympijské medaily – jednu z Tokia 1964 a druhú z Mexico City 1968. Keď ich odovzdávala riaditeľke múzea Zdenke Letenayovej, vysvetlila, že vždy reprezentovala Československo, a preto časť jej medailí patrí aj Slovákom. Fantastické gesto.
Věrka žila veľmi skromne, ale keby tieto medaily vydražila, dostala by za ne kvantum peňazí. Najmä tá z Tokia by mala na burze v Japonsku neskutočnú cenu. Tam ju milovali až do jej smrti. Bola pre nich absolútnym idolom, symbolom ohromnej bojovnosti a odvahy. Ona však darovala najcennejšie medaily Slovákom...
Keď som bol v septembri 2016 na rozlúčke s ňou v Národnom divadle v Prahe, hoci sme tam boli tuším že len piati či šiesti Slováci, na záver ceremónie po odspievanej českej hymne prakticky všetci prítomní spontánne odspievali aj slovenskú časť niekdajšej spoločnej hymny. Bolo to pekné gesto spolunáležitosti. A celkom na koniec ktosi z galérie zakričal: ,Věra Čáslavská byla Čechoslovačka a vždycky reprezentovala Československo!´
Nielen gesto s darovaním dvoch zlatých olympijských medailí Slovensku ilustruje, že Věra bola mimoriadny človek. Pre ňu boli hodnoty oveľa viac, než peniaze. Uvedomovala si, že pre ľudí v jej vlasti predstavuje symbol – a podľa toho konala. Žiaľ, mnohí v Česku či na Slovensku to za jej života nedokázali doceniť. A mnohí to nedokážu ani po jeho skončení...
S Martinou Moravcovou precestoval kus sveta
Ďalšou tvojou „srdcovou“ témou je naša fenomenálna bývalá plavkyňa Martina Moravcová. Novinársky si ju sprevádzal počas vrcholného obdobia jej obdivuhodnej športovej kariéry v rokoch 1993 – 2004. Dokonca ste spolu napísali jej knižnú biografiu „Martina s rodokmeňom Evy“. Mnohokrát som bol svedkom, keď ťa volala na pomoc pri novinárskych otázkach, koľko medailí vlastne získala...
K plávaniu som sa v Športe dostal koncom roka 1992, keď z redakcie odišiel Stano Ščepán. Chvíľku ako ,plavec´ po ňom zaskakoval ,vodnopólista´ Jano Ježík, potom som už natrvalo prevzal písanie o tomto športe ja. A trvalo to až do môjho odchodu zo Športu v novembri 2004. S Martinou som precestoval kusisko sveta – boli sme spolu v Číne, USA, Austrálii, Hongkongu, aj hádam v 20 európskych štátoch. Naživo som bol pri zisku veľkej väčšiny jej 68 medailí z vrcholných súťaží. Vďaka nej som prvý raz na vlastné oči a zblízka videl, ako športovec rastie do svetovosti. Bol som svedkom toho, ako sa Martina prebíja zo slovenských pomerov na svetový vrchol. Ako rastie športovo, mentálne, ľudsky. Som šťastný, že som to zažil. Je to skúsenosť na celý život.
Je odo mňa mladšia o 15 rokov, ale za tie roky sa z nás stali veľmi dobrí priatelia. Tiež sa dokážeme porozprávať o všetkom. Boli sme s manželkou aj na jej svadbe a keď je doma v Piešťanoch, zvykneme sa stretnúť. Občas si voláme.
Tvojej obľube sa tešila aj zjazdárka Veronika Zuzulová...
Zjazdové lyžovanie je šport, ktorý je môjmu srdcu najbližšie. V Športe som o ňom písal 18 rokov a snažil som sa udržiavať si s ním aký-taký kontakt aj po mojom odchode z novín. Na rozdiel od plaveckých ciest do zahraničia, ktoré financovala redakcia, som však na zjazdové lyžovanie chodil v značnej miere za vlastné peniaze, prípadne za peniaze, ktoré som zohnal od sponzorov ,výmenou´ za ich logá pri mojich článkoch. Redakcia mi zvyčajne platila len časť nákladov – a niekedy vôbec nič. Napríklad na slávnom Hahnenkamme v rakúskom Kitzbüheli som bol ako novinár desaťkrát, ale na ubytovanie som dostal od redakcie peniaze len trikrát.
Veronika Zuzulová bola iný prípad ako Martina Moravcová. Zoznámili sme sa, keď mala 15 rokov. Jej otec je odo mňa o dva roky starší. Zblízka som ju sledoval päť rokov - dovtedy, kým som neodišiel zo Športu. Videl som, ako ťažko sa prebíjajú v tomto veľmi drahom športe. Museli si zháňať peniaze na prípravu, aby sa mohli presadiť vo veľmi silnej medzinárodnej konkurencii, nemali sa o koho oprieť, všetko si museli oddrieť sami.
Ako novinár som sa obdivuhodnú snahu Zuzulovcov snažil podporovať, ale na podujatiach v zahraničí som bol s nimi oveľa menej často ako s Moravcovou. Navyše som o Veronike ,stihol´ intenzívne písať len päť rokov. Ale veľmi si cením, že keď Šport robil seriál k 70. výročiu založenia denníka, Veronika spomenula, že prvý som o nej písal ja.
S ktorým športovcom si najčastejšie v kontakte v posledných rokoch?
So strelkyňou Dankou Bartekovou, aj keď zvyčajne iba telefonicky. Vidíme sa len raz za čas. V našich debatách však nie je hlavná strelecká, ale olympijská téma. Veď je členka Medzinárodného olympijského výboru a podpredsedníčka jeho komisie športovcov. Je to inteligentná a schopná žena, ktorá sa dokázala výrazne presadiť nielen v športe, ale aj v športovej diplomacii.
Na galavečere po OH 2008 v Pekingu ma Danka oslovila s prosbou, aby som jej robil konzultanta jej diplomovej práce o športovej diplomacii ako súčasti verejnej diplomacie. Na odborné veci mala konzultanta z vysokej školy, no ako experta na šport a olympijskú problematiku si vybrala mňa. Jej ponuku som prijal. Začali sme sa stretávať a postupne sme sa spriatelili.
Bol som veľmi rád, keď na olympiáde v Londýne 2012 ako čerstvá bronzová medailistka v skeete vyhrala voľby do komisie športovcov a následne sa stala najmladšou členkou MOV. Veľmi jej držím palce, aby teraz v Tokiu uspela nielen na strelnici, ale aj aby bola znovu zvolená do komisie športovcov MOV. Ak by jej to druhé vyšlo, v medzinárodnej športovej diplomacii postúpi ešte vyššie. Do Tokia odletíme 16. júla rovnakým lietadlom, tak hádam bude čas trochu si podebatovať.
Odmietnutie manipulovať výsledky v prospech Ivana Lendla
Dva roky si bol vedúcim ešte federálnej novinárskej ankety o najúspešnejšieho športovca a športový kolektív ČSSR a potom si nepretržite 25 rokov viedol slovenskú anketu Športovec roka. Ako si sa k tomu dostal?
Myslím si, že ako novinár som si už v pomerne mladom veku získal povesť človeka, ktorý má široký prehľad v športovom dianí a ktorého veľkým koníčkom je športová štatistika. Už si nepamätám, kto ma navrhol za vedúceho federálnej ankety o športovca roka v rokoch 1987 a 1989, ale viem, že podklady pre hlasujúcich som oba razy pripravil omnoho poctivejšie, než boli predtým zvyknutí českí kolegovia. V organizácii ankety sa totiž pravidelne striedali český a slovenský klub športových redaktorov.
Po roku 1989 ma z vedenia slovenského klubu vyhodili, pretože som odmietol zmanipulovať výsledky v prospech Ivana Lendla. Drvivá väčšina hlasujúcich Lendla už v tom čase považovala za Američana, preto zaňho nehlasovali, hoci bol svetová tenisová jednotka. Z viacerých dovtedy poslušne píšucich prokomunistických redaktorov v českej časti spoločného štátu sa však z noci na ráno z mnohých stali veľkí demokrati. V jednom českom denníku ma dokonca v titulku označili za ,Priateľa starých poriadkov´. Vôbec im nedošlo, že problém pri hlasovaní za Lendla spočíval v tom, že u veľkej väčšiny novinárov v Československu vtedy už nebol považovaný za ,nášho´. Veď v známom rozhovore pre Der Spiegel sa už v roku 1983 vyjadril, že jeho domov je v americkom Connecticute, kde má svoju rodinu a svojich psov.
Po rozdelení spoločného štátu som bol do vedenia slovenského KŠR zvolený znovu. A odvtedy som celých 25 rokov viedol anketu Športovec roka. Nemôžem však povedať, že by išlo o moju ,srdcovku´. Mnohí športovci síce brali a berú výsledky novinárskej ankety smrteľne vážne, ale ja dlhé roky zdôrazňujem, že takáto anketa je v prvom rade hra, v ktorej sa porovnáva neporovnateľné, a netreba ju brať príliš vážne. Úlohou a zmyslom takýchto ankiet je propagovať šport a športovcov. Nič viac a nič menej.
Okolo ankety Športovec roka som zažil veľa zbytočnej nervozity a útokov. Najmä keď v roku 2012 Peter Sagan prehral s našou najúspešnejšou účastníčkou OH v Londýne Zuzanou Štefečekovou a potom ešte viac, keď v roku 2016 Sagan prehral s olympijským víťazom Matejom Tóthom. Ja som na mojom hlasovacom lístku v roku 2016 Sagana uprednostnil pred Tóthom, pretože Peter bol celoročnou svetovou jednotkou vo veľkom profesionálnom športe. Ale jedným dychom som hovoril, že nikto nemôže spochybniť ako víťaza ankety olympijského šampióna v atletike. Opakujem – bral som to ako hru na zvýšenie popularity športu a športovcov. Lenže reakcie na ,prehru´ Sagana boli veľmi búrlivé. Niektorí hlasujúci za svoj názor dokonca čelili tvrdej kritike v médiách.
Bol som z toho všetkého unavený. Už ma nebavilo každý rok na Vianoce a na Nový rok riešiť výsledky ankety a počúvať útoky akože odborníkov, nechápajúcich zmysel ankety, prečo vyhral ten, a nie onen. Zbytočne mi to odčerpávalo energiu a mentálnu silu. Po 25 rokoch som sa vedenia ankety dobrovoľne vzdal. Prenechal som to Petrovi Pašuthovi. Pomáhal som a pomáham mu, ak to potrebuje, ale už to nechcem robiť. On to robí dobre.
Od záľuby k presným faktom, ktoré si si vždy ctil a vážil, je už iba krôčik k písaniu športových kníh, k literatúre faktu, k olympijským publikáciám. Koľko kníh so športovou, resp. olympijskou tématikou si doteraz napísal?
Ja nie som spisovateľ, ale autor literatúry faktu. Nemám fantáziu na fabuláciu, na vymýšľanie deja, ani literárny talent. Poznám svoje autorské limity. Držím sa faktov, vždy som to robil. Nemám to spočítané, ale som podpísaný zhruba pod päťdesiatimi knihami, resp. brožúrami. Sám som napísal knižky ,Novoveké olympijské hry´, ,Naši olympijskí medailisti a olympionici´, ,Naši olympijskí velikáni štvrťstoročia´, aj brožúru ,Pohnuté osudy športových hviezd´.
Zakladal som knižný rad ,Kronika športu´ a bol som hlavný zostaviteľ Kroník športu 1993 – 1997, 1998 a 1999. V týchto, ale aj v mnohých ďalších ,Kronikách´, som bol aj najplodnejší autor textu. Vytvoril som množstvo bulletinov k vyhlasovaniu Športovca roka, ako aj gymnastické a zjazdárske brožúry. Pritom jedna zjazdárska vo forme magazínu s názvom ,Les géants du ski´ sa predávala aj vo Francúzsku. Editorsky a do značnej miery aj autorsky som dával dohromady viaceré brožúry o činnosti Slovenského olympijského výboru.
S Martinou Moravcovou som napísal knihu ,Martina s rodokmeňom Evy´, s Jánom Grexom zase ,Slovensko v znamení piatich kruhov´ a s Františkom Chmelárom brožúru ,Olympijské hodnoty, symboly, ceremoniály a princípy´. S Mariánom Šimom a s Jánom Grexom som sa podieľal na príprave športovej časti troch Správ o stave spoločnosti, ktoré kedysi vydával Inštitút verejných otázok. Pomáhal som prekladať z angličtiny kanadskú knihu ,Športy´. Za tento preklad sme ako autorský kolektív získali prémiu Literárneho fondu (predtým som za texty v denníku Šport dvakrát – za roky 1999 a 2002 – dostal prémiu Literárneho fondu sám).
Naposledy som sa podieľal na príprave a konečnej úprave knihy o slávnom športovom rozhlasovom reportérovi s názvom ,Reportérsky mág Gabo Zelenay´, s čím práve končím. Práca na knihe sa dostáva do finálnej fázy. Na úprave pôvodného 1800-stranového rukopisu Dušana Baduru do približne 300-stranovej podoby som pracoval tri roky. Autorovi predtým jeho práca trvala sedem rokov... Oslovil ma ako odborného konzultanta, pretože o rozhlasovej reportážnej tvorbe Gaba Zelenaya som v roku 1983 napísal 162-stranovú diplomovú prácu.
Čo v živote dosiahol, musel si oddrieť tvrdou prácou
Ktorá z tých knižiek sa ti tvorila najťažšie?
Každá jedna sa rodila ťažko a bola ťažko ,odmakaná´. Ja som do vienka nedostal talent na písanie. Všetko, čo som v živote svojou tvorbou dosiahol, som si musel tvrdo, naozaj veľmi tvrdo oddrieť. Iba vďaka tejto drine sa za svojou prácou môžem obzrieť s čistým svedomím a aj s určitou hrdosťou.
Vždy som mal ťažké srdce na novinársky talentovaných flákačov. Neraz som si hovoril, čo som ja mohol autorsky vytvoriť, keby som mal ich talent... Ale mnohí si ten dar nevážili. Ja som ho nemal, takže som všetko musel trpezlivo, poctivo a do úmoru ,odmakať´. Potom to však má hodnotu. Väčšina ľudí dnes v zásade všetok mediálny obsah prijíma povrchne, ale verím, že ak sa niektorí začítajú po mnohých mojich textov trebárs aj po mojej smrti, dôjdu k záveru, že ide o poctivé texty. Mám vysoký pocit zodpovednosti a snažil som sa, aby také boli.
Práve priekopnícka práca na encyklopedickom projekte Kronika športu 1993 – 1997 ti pomohla v ťažkom období, keď ťa zákerná choroba pripravila o prvú manželku Elišku. Kto prišiel s týmto nápadom takto ťa na veľmi dlhú dobu zamestnať?
Nezávisle od seba ma takmer zároveň s myšlienkou začať vydávať športové ročenky ako najvážnejšieho kandidáta na naplnenie tejto úlohy oslovili vtedajší riaditeľ vydavateľstva Šport Press Milan Štefanka a vtedajší riaditeľ odboru športu na ministerstve školstva a neskorší šéf SOV František Chmelár. Považoval som za hlúposť trieštiť sily na dvoch frontoch, takže som ich dal dohromady k jednému stolu. Napokon došlo k dohode, že ročenky budú vychádzať v spolupráci týchto dvoch subjektov, ku ktorým sa ešte pridala Asociácia športových zväzov SR. Pôvodne mala vyjsť štvorročenka 1992 – 1996. Lenže ja som sa vtedy staral o chorú manželku, s ktorou som pobýval v Banskej Bystrici, odkiaľ pochádzala. Iniciátori myšlienky museli počkať.
Prvá Kronika športu, mapujúca päťročné obdobie 1993 - 1997, vyšla v máji 1998 a symbolicky ju uviedli do života „prvá dáma“ a „prvý pán“ slovenského športu – Martina Moravcová a Michal Martikán. Celú koncepciu tejto publikácie som ako hlavný zostaviteľ vymyslel ja. Štruktúru, ilustrácie, členenie textu, všetko. Bola to otrocká robota, pretože pri tvorbe tejto knihy som musel spracovať okolo tisíc strán textu a zhruba štyristo fotografií. Navyše, od mnohých spoluautorov zo športových zväzov som dostal iba surovú surovinu. Totálne nenovinárske texty, často s veľkou neúctou k faktom.
Mordoval som sa s tým veľmi dlho. Navyše, bolo to iba niekoľko mesiacov po smrti manželky, keď som bol strašne vyčerpaný. Veľmi ťažké obdobie na tvorbu takej knihy. Ale myslím si, že výsledný efekt stál za to. Kniha sa páčila, mal som na ňu veľmi dobré ohlasy. Bola prvou z Kroník športu. Dal som dokopy ešte ďalšie dve, už iba jednoročenky. Ale keďže som to robil popri mojej každodennej časovo náročnej práci v Športe, potom som sa zostavovania vzdal. Na dlhý čas ho po mne prevzal Milan Vranka, potom nakrátko Roman Riša a od neho pred niekoľkými rokmi Peter Pašuth. Ja som ešte dlhší čas zostal v pozícii naplodnejšieho autora textov do ročeniek, až kým ma neodradil jeden podraz vydavateľa. Kto ma raz podrazí, ten u mňa skončil. Do rieky menom Kronika športu už nevstúpim.
Tento knižný rad ešte počas môjho pôsobenia v Športe, tušímže v roku 2003, dostal ocenenie Slovak Gold. Som rád, že táto kolekcia športových publikácií pokračuje ďalej, aj keď mala dlhšiu prestávku. Myslím si, že žiadna oblasť ľudskej činnosti na Slovensku nemá podobne obsiahlo a dokumentačne bohato spracovanú svoju existenciu za celé obdobie slovenskej štátnej samostatnosti, ako má šport.
Každá olympijská medaila je mimoriadne emotívna
Od roku 1994 si bol prakticky pri všetkých medailových úspechoch slovenských športovcov pod piatimi kruhmi. Ktorá z medailí Slovákov vybojovaných na olympiádach ťa najviac potešila?
V ére našej štátnej samostatnosti slovenskí športovci doteraz získali spolu 36 olympijských medailí. Videl som naživo takmer všetky, s výnimkou štyroch! Nikto zo Slovenska sa mi v tomto nevyrovná. Nebol som len pri dvoch bronzových medailách strelca Jozefa Gönciho v Atlante a Aténach. O tých písali kolegovia – Gabo Bogdányi, resp. Ivor Lehoťan, ja som bol v danom čase na inej súťaži. To isté bolo so strieborným džudistom Jozefom Krnáčom v Aténach 2004, o ktorom písal Ivor Lehoťan. A nebol som ani pri striebre snoubordistu Rada Žideka v Turíne 2006. Boli to prvé hry, na ktorých som bol ako tlačový atašé výpravy. Lenže v tom čase som ešte pracoval ako hovorca Slovenského zväzu ľadového hokeja, takže som dominantne musel pôsobiť pri hokejovom tíme. Na celých ZOH 2006 som mimo hokeja videl za 16 dní naživo dohromady len štyri súťaže...
A ktorá medaila ma najviac potešila? Zisk každej predstavoval mimoriadne emotívny moment, v ktorom sa ani priamy aktér, ani mnohí krajania nevedeli ubrániť slzám. Každá olympijská medaila znamená obrovský úspech pre športovca, ktorý ju získa. A tiež pre Slovensko ako krajinu. Tešil som sa z medailových úspechov každého nášho športovca. Nejdem ich teraz menovať, lebo by som narýchlo mohol na niekoho zabudnúť, čo by som naozaj nechcel.
Pri ktorej si prežíval najkrajšie pocity?
Najemotívnejšie pre mňa boli zisky dvoch medailí. Prvou bolo zlato Michala Martikána na olympiáde v Atlante. Neuveriteľný výsledok! Najmladší, iba 17-ročný pretekár, dokázal vybojovať zlato. A takým štýlom, takou bravúrnou druhou jazdou. Klobúk dole pred ním. Navyše, Martikánova zlatá bola prvým triumfom slovenského športovca pod piatimi kruhmi v ére štátnej samostatnosti. To bolo niečo neskutočné… Michal bol z triumfu v prvých chvíľach úplne mimo, mal problém vydať zo seba súvislú vetu. A ja som prvý raz v živote naživo videl, ako náš športovec získal olympijské zlato. Odvtedy som to zažil ešte jedenásťkrát, ale prvý raz je prvý raz...
Druhá medaila, ktorú som prežíval veľmi emotívne, dokonca so slzami v očiach, bolo striebro Martiny Moravcovej v pretekoch na 100 m motýlik na OH 2000 v Sydney. Keď ju vybojovala, hlavou mi prebehlo všetko, čo musela pre ten úspech urobiť. Ako tvrdo trénovala, že len vyše roka pred olympiádou podstúpila operáciu štítnej žľazy, ale vystrábila sa z toho, vrátila sa do tréningu a strašne drela. Aj tréner Steve Collins po tomto jej úspechu plakal. Nehanbil sa za slzy, lebo vedel, čím všetkým musela prejsť. A ona o dva dni neskôr získala druhé striebro! Vtedy som veľmi ľutoval, že Martina nie je o nejaké tri – štyri centimetre vyššia…
Prečo?
Som presvedčený, že keby bola o trošku vyššia, tak z množstva jej strieborných medailí v dlhom bazéne, keď o zlato neraz prišla len o stotinky sekundy, by v takom prípade bol najcennejší kov. Napríklad na krauliarskej dvojstovke v Sydney jej v súboji s Austrálčankou O´Neillovou zlato ušlo o osem stotín sekundy. Ak by bola o kúštik vyššia a mala len o trochu dlhšie ruky alebo nohy, pri rovnakej frekvencii záberov by vyhrala.
V časoch najväčšej slávy bola Martina najvšestrannejšia plavkyňa sveta. Na majstrovstvách sveta 1998 v dlhom bazéne v Perthe ako prvá žena v histórii postúpila do piatich A-finále. Živo si pamätám najmä to prvé, keď na krauliarskej stovke získala striebro. Hoci Martina je na ženu pomerne vysoká, pri nástupe k blokom som si všimol, že z finálovej osmičky je najnižšia. Pritom vyššia postava znamená dlhšie páky a dlhší záber. Je to určite výhoda.
O zopár dní odchádzaš na svoju štrnástu olympiádu. Bude to veľmi zvláštna olympiáda. S akým želaním do Tokia cestuješ?
V prvom rade si želám, aby sme sa všetci vrátili domov zdraví. To je teraz zo všetkého najdôležitejšie. A potom si tiež želám, aby sme domov priniesli aspoň štyri medaily. To považujem za reálne. A tiež si želám, aby sa mimoriadne prísne opatrenia, ktoré tam budú počas hier panovať, nedostali našim športovcom ,do hlavy´, aby ich neobrali o koncentráciu a psychickú pohodu. Samozrejme, hundrať a nadávať môžu, ale nech si tým nezaťažujú hlavu viac, ako je zdravé. Bude to totiž veľmi zvláštna olympiáda. A navyše dokonca aj bez divákov. Pre každého bude veľmi náročné vyrovnať sa s tým, že všetko bude iné, než sme boli zvyknutí.
Za veľmi zlé považujem, že nevyhnutné prísne protipandemické opatrenia oberú tokijské hry o zvyčajnú nenapodobiteľnú olympijskú atmosféru, ktorá robí podujatie v znamení piatich kruhov takým jedinečným a výnimočným. Poviem na rovinu – ak by som tam nemusel ísť ako hlavný tlačový atašé, tak by som tam v tejto situácii nešiel. Zažiť olympiádu v takom prísnom režime a ešte k tomu úplne bez divákov – to ma naozaj neláka. Práca však velí ísť a ja som profesionál.
Štatisticky to vychádza na štyri medaily z Tokia
Podľa teba majú súčasní slovenskí olympionici v sebe potenciál, aby sa z Tokia vrátili s medailou?
Už v minulosti som si to overil aj štatisticky, že na jednu medailu treba mať zhruba trojnásobok športovcov, ktorí už na olympiáde, majstrovstvách sveta a Európy, či v pretekoch Svetového pohári v olympijskej disciplíne vybojovali medailu – a najlepšie aby to dokázali viackrát. Teraz máme vo výprave dosť veľa športovcov, ktorým sa to v minulosti už podarilo. Zo strelcov sú viacnásobnými medailistami z uvedených typov podujatí Zuzana Rehák Štefečeková, Erik Varga (oni majú dokonca po dve šance), Danka Barteková, Juraj Tužinský i Marián Kovačócy, z atlétov Matej Tóth i Martina Hrašnová, z rýchlostných kanoistav všetci členovia štvorkajaka Erik Vlček, Denis Myšák, Samuel Baláž aj Adam Botek, z vodných slalomárov Matej Beňuš aj Jakub Grigar, zo stolných tenistov Ľubomír Pištej aj Barbora Balážová, plus je tam aj boxer Andrej Csemez. Preto mi to štatisticky vychádza na štyri medaily. Môže ich byť teoreticky aj šesť, ale aj možno len dve..
Ktorá z ,tvojich´olympiád bola podľa teba najkrajšia?
Zo zimných hier určite Lillehammer 1994. Nóri celý svet presvedčili, že zimné športy sú súčasťou ich kultúry. Že s nimi žijú. Celá krajina. Povzbudzovali každého športovca, nie iba svojich. A každého povzbudzovali fantasticky. Aj posledného tak, ako keby bol prvý. Stačí sa spýtať napríklad našich bežcov na lyžiach. Zimomriavky mali z tej atmosféry, ktorá panovala okolo bežeckých tratí. Niečo neuveriteľné a fantastické. Taká zimná olympiáda už nebude – iba ak znovu v Nórsku. Na druhé miesto by som zároveň dal Salt Lake City 2002 a Vancouver 2010. Organizačne to dobre fungovalo aj v Soči 2014 a v Pjongčangu 2018 – na jednom mieste však bolo príliš teplo a na druhom zase príliš zima. Atmosféra na mojich prvých hrách – v Albertville 1992 – ma celkove sklamala, ale zase scenéria Savojských Álp bola úžasná. A na Turín 2006 mám dosť zmiešané spomienky. V Albertville aj v Turíne bolo celé olympijské dianie strašne rozdrobené, akoby to boli samostatné svetové šampionáty. Chýbal päťkruhový tmel.
Ak mám vybrať najlepšie olympijské hry z ,letných´, tak potom určite Sydney 2000, v meste s pozoruhodnou scenériou. Najmä zásluhou dobrovoľníkov a ich srdečnosti. Tí dokázali ešte aj z bezpečnostných kontrol urobiť príjemnú chvíľu. Každý jeden sa vás so srdečným úsmevom pýtal, ako sa máte, aký ste mali deň a debatoval s vami aj pri prezeraní vašej batožiny a šacovaní oblečenia. Stačil úsmev a hneď bol krajší deň. Výborný bol Londýn 2012 a na vysokej úrovni napriek mnohým problémom i Atény 2004 a Peking 2008. Na Rio de Janeiro 2016 mám však málo dobrých spomienok a Atlanta 1996 pre mňa zostala nočnou morou.
Prečo?
V Atlante pre robotu novinárov nič nefungovalo. Doprava bola úplne katastrofická a zlyhával infosystém, vonku bolo horúco, zato v autobusoch aj v presscentrách sme išli zmrznúť. Navyše strašne ťažko sa odtiaľ posielalo spravodajstvo, keďže vtedy sme ešte nemali kreditné karty – to však bol náš problém, nie americký... Na druhej strane musím povedať, že komerčne bola veľmi úspešná a návštevnosť bola rekordná. Ale až ,cirkusovú´ komerciu a americký nacionalizmus bolo cítiť všade.
Ku gratulantom čerstvému šesťdesiatnikovi Ľubomírovi Součekovi sa pripájajú aj pracovníci Slovenského olympijského a športového výboru.
