Viceprezident SOŠV Zdenko Kríž, ktorý 37 rokov šéfuje nášmu stolnému tenisu, oslavuje sedemdesiatku!
Na „kótu 70“ sa 13. októbra dostane jeden z najvýznamnejších slovenských športových funkcionárov – viceprezident Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) pre olympizmus a už 37 rokov šéf nášho stolného tenisu Zdenko Kríž, člen rady riaditeľov Medzinárodnej stolnotenisovej federácie (ITTF), predseda veteránskej komisie ETTU, predseda mediálnej a edičnej komisie SOŠV a dlhoročný generálny sekretár niekdajšej Konfederácie športových zväzov SR.
Zdenko Kríž sa narodil 13. októbra 1950 v Slanci, okres Košice. Aktívne sa venoval viacerým športom, predovšetkým futbalu. V ČH Bratislava hrával od žiakov až po ligový dorast, po zranení prestúpil medzi dospelých TJ Slovan Pravda. Zaujímal sa aj o cyklistiku, stolný tenis a vytrvalostné behy. Ako 26-ročný zabehol na Považskom maratóne základný novinársky rekord v tejto disciplíne. To už mal za sebou absolvovanie štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde neskôr získal aj doktorát.
Dvadsať rokov pôsobil ako novinár v denníku Šport, kde sa vypracoval od eléva až po zástupcu šéfredaktora. Novinársky sa venoval predovšetkým cyklistike a stolnému tenisu. Neskôr pôsobil rok ako hovorca Slovenského združenia telesnej kultúry. Aj keď novinársku profesiu opustil, štvrťstoročie externe vyučoval športovú žurnalistiku - 20 rokov na Katedre žurnalistiky FF UK a 5 rokov na Paneurópskej univerzite v Bratislave. Ako spoluzostavovateľ sa s hlavným zostavovateľom Ľubomírom Součkom podieľal na založení tradície vydávania populárnej Kroniky športu.
S Antonom Ihringom sa Zdenko Kríž podieľal na založení Asociácie športových zväzov, ktorá sa neskôr transformovala na Konfederáciu športových zväzov (KŠZ) SR. Od roku 1995 až do 2020, keď KŠZ zanikla, bol jej generálnym sekretárom. V rovnakom období zastupoval Slovensko v Organizácii európskych mimovládnych športových organizácií (ENGSO).
Významné je aj jeho dobrovoľnícke pôsobenie v slovenskom športe. V rokoch 1983 - 1986 bol predseda Slovenského stolnotenisového zväzu (v tom čase bol najmladší predseda zväzu na Slovensku). V rokoch 1986 - 1990 šéfoval Československému stolnotenisovému zväzu a od roku 1990 až doteraz vedie Slovenský stolnotenisový zväz (SSTZ). Celkove je na čele československého, resp. slovenského stolného tenisu už 37 rokov. To je vo svetovom stolnom tenise (ITTF má 226 členských krajín) historický rekord v dĺžke výkonu funkcie predsedu národného zväzu. Za toto obdobie bol 13-krát zvolený a raz mu bola vyslovovaná dôvera.
Zdenko Kríž dlhoročne pracuje ako dobrovoľný funkcionár aj v Slovenskom olympijskom výbore, resp. od decembra 2018 v SOŠV. Od roku 1997 je nepretržite členom výkonného výboru SOV/SOŠV, od roku 2016 aj viceprezidentom pre olympizmus. V súčasnosti je predsedom mediálnej a edičnej komisie SOŠV, ako aj predsedom múzejnej rady SOŠV. V rôznych funkciách sa zúčastnil na deviatich olympijských hrách, napr. v roku 2012 v Londýne bol tlačovým atašé slovenskej výpravy. Dva razy viedol slovenskej výpravy na letnom EYOF - v Esbjergu 1999 a v Paríži 2003. Vo funkcii vedúceho, resp. zástupcu vedúceho výpravy sa päťkrát zúčastnil na Svetových hrách neolympijských športov. Za dlhoročnú prácu bol ocenený Bronzovými kruhmi SOV (v roku 2000) a vyznamenaním EOC Laurel Award, ktoré mu Európske olympijské výbory udelili v roku 2016.
Vo svetovej (ITTF) i v európskej (ETTU) stolnotenisovej organizácii zastával a zastáva viacero významných funkcií. V rokoch 2003 - 2020 bol členom rady riaditeľov ITTF a 10 rokov členom mediálnej komisie ITTF. V ETTU je od roku 1999 doteraz predsedom veteránskej komisie. Podieľal sa na organizovaní množstva významných medzinárodných podujatí na Slovensku, okrem iných aj stolnotenisových ME dospelých v roku 1996 v Bratislave. Zúčastnil sa na 27 svetových a na 29 európskych šampionátoch v stolnom tenise dospelých. Za dlhoročnú prácu získal viacero medzinárodných stolnotenisových ocenení - dvakrát Zlatú raketu ETTU (2000 a 2010), Badge of Honour ETTU (2014) a ITTF Award of Merit (2016).
Rozhovor so Zdenkom Krížom
Pri príležitosti významného životného jubilea Zdenka Kríža s ním časopis E-ŠPORTINFORM zverejnil vo svojom treťom tohtoročnom čísle rozhovor, ktorý sme so súhlasom redakcie v mierne skrátenej a upravenej verzii prevzali.
Ste držiteľom ojedinelého funkcionárskeho domáceho rekordu, ktorý rezonuje aj vo svete. Stojíte na čele nášho stolného tenisu už 37 rokov, pričom ide o neplatený post. To tiež signalizuje, že k tomuto športu máte mimoriadne silný vzťah a veľmi výrazne ovplyvňuje vaše profesionálne pôsobenie, ale aj súkromný život. Dalo by sa povedať, že to prináša pre vás určité obete, ale aj radosti?
Moje detské športové sny o reprezentácii Československa na OH alebo na MS vo futbale, cyklistike, stolnom tenise, či v maratóne sa napriek snahe, ale zjavne v dôsledku nedostatku talentu, nenaplnili. Keďže športom som žil odmalička, zostal som mu verný aj po ukončení štúdia žurnalistiky. Dvadsať rokov som v rôznych funkciách pôsobil v denníku Šport. Mal som možnosť pracovne sa zúčastniť na množstve významných športových podujatí doma i vo svete a stretnúť celú plejádu skvelých športovcov, trénerov i funkcionárov.
Už ako mladík som sa funkcionársky angažoval najmä v stolnom tenise, o ktorom som dlhé roky písal a spoznával jeho vnútorné vzťahy, štruktúru, ale aj množstvo hráčov, trénerov, rozhodcov a funkcionárov. Na konferencii v roku 1983 vo Zvolene ma nečakane zvolili na čelo slovenského stolného tenisu. Bol som vtedy najmladším predsedom zväzu a po 37 rokoch som jeden z najstarších, ak nie vôbec najstarší. V roku 1989 som prešiel z novinárskeho kolotoča na funkcionársku dráhu. Odvtedy som len na vrcholných stolnotenisových podujatiach v súčte strávil viac ako dva roky a na zasadnutiach orgánov SSTZ ďalší rok zo života. Nesťažujem sa, ale určite to bolo často aj na úkor rodiny.
Na kongrese ITTF počas 53. MS v stolnom tenise v Kuala Lumpure vám odovzdal prezident ITTF Thomas Weikert najvyššie stolnotenisové vyznamenanie za celoživotný prínos pre tento šport ITTF Award of Merit, pričom zdôraznil vaše nesporné zásluhy v oblasti športovej diplomacie. Ako vysoko zaraďujete vo svojej „vnútornej hierarchii hodnôt“ toto ocenenie?
Award of Meritt ITTF je najvyššie svetové vyznamenanie v stolnom tenise, ak nerátame zvolenie za Čestného člena ITTF. Veľmi si ho vážim. Má ho len niekoľko desiatok ľudí zo stolného tenisu - vrátane majstrov sveta či Európy. Diplomacia už od študentských čias patrila spolu so športom medzi moje koníčky, veď popri žurnalistike som zvažoval aj jej štúdium. Oblasť športu mi poskytla veľký priestor na využitie diplomacie a vďaka nej som sa mnohému priučil aj z iných oblastí. Aj z diania v zákulisí svetového športu. Zastupoval som vyše 20 rokov Slovensko v ENGSO. Vlastne stále sa učím niečo nové. Považujem za veľké šťastie, že som v živote mohol robiť vždy najmä to, čo ma bavilo a napĺňalo.
Posledné optimistické správy hovoria, že olympijské hry v Tokiu sa v lete na budúci rok určite uskutočnia. Po istej odmlke vynútenej prerušením kvalifikačného procesu by sa tak mal opäť rozbehnúť boj o účasť pod piatimi kruhmi. Aké sú šance slovenského stolného tenisu? Bude mať zastúpenie v olympijskom Tokiu?
Pandémia koronavírusu ovplyvnila nebývalým spôsobom život ľudí na celom svete. Kruto zasiahla aj do športu. Obrátila naruby život športovcom, trénerom, rozhodcom, funkcionárom, ale aj fanúšikom. Z termínových kalendárov sa stal zdrap papiera, veľká časť športových podujatí bola zrušená a aj OH v Tokiu sa presunuli na ďalší rok. Bezprecedentné presunutie OH v Tokiu o celý rok bol síce zlý, ale nevyhnutný krok pre športovcov, trénerov, aj pre celé olympijské hnutie i športovú verejnosť. Pandémia ochorenia COVID-19 ukázala reálne hodnoty v športe i hodnotu športu. Nie všetko má zďaleka takú hodnotu, za akú sa vydáva, resp. kupuje a predáva.
Kvalifikačný proces sa zrazu zastavil a ešte sa napriek prísľubom znovu nerozbehol. Najmenej traja slovenskí stolní tenisti boli už iba krôčik od postupu do Tokia. Rebríčky, z ktorých mohli postúpiť, boli zmrazené, a tak definitíva padne až na jar budúceho roku. Najvýraznejšiu šancu nielen na postup, ale aj dobrý výsledok, má slovenský pár Ľubomír Pištej – Barbora Balážová v novozaradenej disciplíne na OH – v mixe. Bude tam štartovať 16 najlepších párov. Vo svetovom rebríčku sú naši aktuálne na 6. mieste, čo je v konkurencii Ázijčanov skvelá pozícia. Šancu nastúpiť v olympijskom turnaji aj v dvojhre má najmä Wang Yang, ale aj Barbora Balážová a Ľubomír Pištej. Teoreticky aj mladá Tatiana Kukuľková, účastníčka OH mládeže v Buenos Aires.
Je pochopiteľné, že ochorenie COVID-19 zasiahlo aj svet stolného tenisu. Ako, podľa vás, ovplyvnila súčasná pandemická situácia činnosť vášho zväzu a klubov? Plánujete sa uchádzať o štátnu pomoc v rámci pripravovaných schém, ktoré avizoval štátny tajomník pre šport?
COVID-19, podobne ako v iných športoch zastavil všetky medzinárodné i domáce súťaže. Museli sme operatívne stiahnuť naše hráčky z rozohraného turnaja v Poľsku, kandidátov na OH z medzinárodných majstrovstiev v Ománe a už zbalená veľká výprava mládežníkov nevycestovala na turnaj do Tunisu. Prerušili sme domáce súťaže, zavreli sme národné stolnotenisové centrá v Bratislave (dospelí) a v Nitre (mládež). Zastavil sa aj spoločný tréningový proces.
Individuálna príprava v stolnom tenise, aj keď podľa pokynov trénera, má svoje limity. Jemný cit pre loptičku sa postupne stráca a kvalitný hráč potrebuje kvalitného sparingpartnera. Našťastie po uvoľnení epidemiologických opatrení sa nám ako jednému z mála slovenských športov podarilo dohrať najvyššie dlhodobé súťaže a uskutočniť majstrovstvá Slovenska vo všetkých vekových kategóriách. Presné schémy štátnej pomoci pre šport ešte neboli predstavené, ale ak sa pozrieme na pomoc pre podnikateľskú sféru, budú pravdepodobne dosť zložité, najmä po administratívnej stránke. Až po ich preštudovaní sa rozhodneme, ako budeme postupovať a či ich odporučíme aj klubom, ktoré tiež utrpeli v dôsledku COVID-19 citeľné finančné straty.
V júni tohto roka inicioval štátny tajomník pre šport Ivan Husár stretnutie so športovými zväzmi, ktorému dominovala téma vzorca na výpočet štátneho príspevku a zvlášť kritérium popularity. To sa stalo v posledných týždňoch predmetom intenzívnych debát. Aký je váš názor na túto problematiku?
Vzorec na výpočet štátneho príspevku pre športové zväzy je od samotného začiatku achilovou pätou kontroverzného Zákona o športe. Upozorňovali sme na to tvorcov tejto legislatívnej normy už pri jej kreovaní. Žiaľ, väčšinu našich pripomienok k vzorcu, ale aj k nezmyselnej administratíve a k tvrdým reštrikciám aj za malé nedostatky tvorcovia zákona ignorovali.
Pomýlená je už základná filozofia, ktorá dáva na rovnakú úroveň výkon a popularitu. Zatiaľčo na dosiahnutie akejkoľvek medaily na OH či MS musíte tvrdo 5 až 10, ba i 15 rokov drieť, popularitu, najmä medzinárodnú, neviete výraznejšie ovplyvniť. O výpočte popularity už ani nehovorím. Zatiaľ čo úspech sa dá relatívne exaktne odmerať, popularita sa vypočítava dosť subjektívne, ba až pofidérne - na základe nedôveryhodných podkladov. A štát podľa takéhoto výsledku rozdeľuje zväzom nemalé finančné prostriedky. Očakávame, že nový štátny tajomník dotiahne ideu zoštíhlenia zákona o športe do úspešného konca tak, aby zákon športu pomáhal a nekomplikoval mu každodenný život.
Prezident SOŠV A. Siekel sa na margo týchto diskusií vyjadril, že otázka výpočtu štátneho príspevku pre zväzy, ako aj kritéria popularity, je síce dôležitá, ale nemala by zatieniť oveľa dôležitejšiu skutočnosť - a to potrebu vzniku novej ucelenej koncepcie rozvoja športu u nás. Výsledky naplnenia tej poslednej s platnosťou do konca tohto roka sú, podľa jeho slov, neznáme a nová, ktorá by určovala smerovanie slovenského športu do roku 2030, nie je stále predmetom takej pozornosti a diskusie, akú by si zaslúžila. Ako vnímate túto situáciu? Myslíte si, že slovenský šport potrebuje novú stratégiu pre šport?
Každá dlhodobá a širokospektrálna, celospoločenská oblasť, akou šport v SR nesporne je, by mala mať dlhodobejšiu koncepciu i krátkodobé ciele. Samozrejme, bolo by vhodné vyhodnotiť dokument, ktorého platnosť sa skončí na konci roka 2020 a na výsledkoch jeho poznania rozvíjať slovenský šport. Myslím si, že napriek viacerým problémom je čo hodnotiť a je na čom stavať do ďalšieho 10–ročného obdobia. Spoliehať sa iba na programové vyhlásenie vlády, ktoré je veľmi stručné a navyše iba na štyri roky, by sa nám v budúcnosti mohlo vypomstiť.
V ďalšom smerovaní športu na Slovensku silno rezonuje predovšetkým potreba rozvoja športovej infraštruktúry. Fond na podporu športu, ktorý začal svoje pôsobenie v tomto roku, by mal byť nástrojom pri riešení tejto otázky. Ako hodnotíte doterajšie dianie v rámci fondu a rozhodnutie, že by sa podstatná časť jeho prostriedkov mala venovať práve budovaniu a obnove športovísk?
Vznik Fondu na podporu športu je určite dobrý, pretože slovenský šport ho naozaj potrebuje. Optimistický prísľub však zabrzdili personálne rošády v jeho vedení a zmena filozofie, ktorú mu stanovil pri vzniku zákon. Samozrejme, fond by mal podporovať hlavne obnovu zastaralej športovej infraštruktúry, výstavbu nových športovísk, ale aj ďalšie oblasti dôležité pre rozvoj športu – najmä vzdelávanie, športovanie mládeže, ale aj výchovu talentov, reprezentáciu SR, ako aj šport pre všetkých.
Je známe, že Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR pripravuje novelu Zákona o športe, ktorá by mala pomôcť aj k zníženiu byrokratickej záťaže športových subjektov. Aké legislatívne úpravy pre šport by ste ako dlhoročný funkcionár v športovom hnutí uvítali, ktoré by športu mohli pomôcť v jeho rozvoji?
Zákon o športe bol novelizovaný viackrát, ale vždy išlo len o čiastkové zmeny, aj keď niekedy dosť zásadné. Kľúčovou požiadavkou je, aby sa do zákona vrátil najmä šport, ktorý sa jeho tvorcom stratil medzi precízne a rozsiahlo formulovanými paragrafmi. Zákon by mal vychádzať z reálnej praxe športových odborníkov a právnici by mali ich myšlienky iba formulovať do paragrafov. Skrátiť ho treba najmenej o polovičku, vypustiť z neho zbytočné administratívne požiadavky a veľkú časť reštrikčných opatrení.
Ak už zostaneme pri vzorci, treba športy rozdeliť na viacero skupín podľa ich veľkosti či zamerania a pripraviť pre nich špecifické vzorce. Vypustiť kritérium popularity, resp. znížiť jeho váhu na minimum. Treba upraviť aj tzv. „brzdy“. Tie mali ochrániť zväzy pred prílišnými výkyvmi v rozpočte, v súčasnej podobe však iba konzervujú chybné výpočty z prvého roku fungovania Zákona o športe a umožňujú niektorým zväzom získať nespravodlivo slušný rozpočet, aj keď nemajú náležité medzinárodné výsledky.
Medzinárodná federácia stolného tenisu (ITTF) má 226 národných a autonómnych zväzov, čo potvrdzuje, že stolný tenis je najrozšírenejším športom na svete. Vy ste aj predsedom veteránskej komisie Európskej stolnotenisovej únie (ETTU) a výrazným spôsobom sa podieľate na organizovaní svetových a európskych stolnotenisových podujatí. V súvislosti s veteránskym športom: aký je váš názor na veteránsky šport ako taký? Aký je váš pohľad na športovanie a pohybové aktivity „ ľudí v rokoch“?
Veteránske hnutie je prakticky vo väčšine športov na vzostupe. Čoraz viac ľudí vo veku 40+ sa venuje pravidelne športu ako hobby, ale aj ako významnému faktoru skvalitňujúcemu zdravie. Napríklad v stolnom tenise na ME veteránov štartuje okolo 3000 športovcov, ktorých sprevádza rodina. Na MS veteránov sa už robí kvalifikácia a záujem má vyše 5000 ľudí. Keďže v tejto kategórii si každý platí všetko sám, takéto turnaje majú aj nemalý ekonomický prínos. Nezanedbateľným benefitom je aj sociálny aspekt veteránskych turnajov, počas ktorých vznikajú tisíce neformálnych priateľstiev. Sú ukážkou toho, že láska k športu môže kvitnúť v každom veku a že šport môže veľmi pozitívne ovplyvňovať život takmer všetkých.
