Legendárny košický hokejový kanonier Vincent Lukáč oslavuje sedemdesiatku
Ani jeden Slovák nestrelil vo federálnej I. lige toľko gólov, ako „košický rýchlik“ Vincent Lukáč – v 513 zápasoch skóroval 393-krát! Dvakrát bol členom tímu hokejových majstrov sveta z ČSSR (vo Viedni 1977 a v Prahe 1985), v Sarajeve 1984 sa tešil zo striebornej olympijskej medaily. Legendárny hokejový kanonier Vincent Lukáč oslavuje 14. februára sedemdesiatku.
Vo svojej dobe bol Vincent Lukáč zrejme najrýchlejší hokejový korčuliar v Československu. Porovnávať sa s ním mohol azda len plzeňský Bohuslav Ebermann. Bol nielen čertovsky rýchly pravý krídelník, ale aj technicky výborne vybavený klasický zakončovateľ s bleskurýchlou streľbou.
Lukáč bol na ľade v mnohom podobný našej neskoršej hviezde Mariánovi Gáboríkovi, aj keď ten vynikal väčšou fyzickou silou. Výbušnosťou, vznetlivosťou a tým, že bolo okolo neho vždy živo, zase „Vinco“ pripomínal niekdajšiu kontroverznú superstar slovenského hokeja Jozefa Golonku.
V rodných Košiciach hrával Vincent Lukáč v tíme mužov VSŽ už od svojich 17 rokov. V období rokov 1971 – 1985 bol takpovediac klubovým inventárom, veď za ten čas opustil svoje rodisko len na jednu sezónu, keď bol na vojenčine v Dukle Jihlava.
Paradoxne, na Vysočine získal v tej jednej sezóne (1981/82) hneď majstrovský titul. To sa mu v Košiciach za 14 rokov nikdy nepodarilo a svoj materský klub opustil akurát pred sezónou 1985/86, keď to v tíme VSŽ Košice konečne vyšlo partii okolo Igora Libu...
Dlhší čas hral Vincent Lukáč v košickom drese v jednom vysoko produktívnom útoku vedno s bratmi Jozefom a Imrichom Lukáčovcami. Bolo to v ére, keď v Slovane Bratislava zase dominovala takisto trojica bratov Mariána, Petra a Antona Šťastných.
Rivalita dvoch súrodeneckých trojíc bola až do emigrácie Petra a Antona Šťastných v lete 1980 bola veľká. Komplexnejší slovanistický útok vedený jedinečným centrom Petrom Šťastným bol celkove lepší a produktívnejší. V roku 1979 bratia Šťastní „prestrieľali“ Bratislavčanov k historickému prvému titulu hokejového majstra ČSSR pre slovenský oddiel. Ale najlepším ligovým strelcom z celej tejto partie bol práve „Vinco“.
Dvakrát sa stal kráľom ligových strelcov – v ročníku 1979/80 strelil 43 a o dve sezóny neskôr dokonca 49 gólov, čím dosiahol v oboch prípadoch priemer podstatne lepší ako gól na zápas.
V klube ostatní pracovali na Lukáča, ktorý mal „nos“ na góly, ale v reprezentácii prišiel medzi množstvo hráčov na svetovej, či prinajmenšom medzinárodnej úrovni a presadzoval sa ťažko. Ligového ostrostrelca tak nominovali dohromady len na dve olympiády, štyri svetové šampionáty a na jeden Kanadský pohár (1984), čo je vzhľadom na dĺžku jeho vrcholnej kariéry málo.
V ligovej sezóne 1976/77 nastrieľal skvelých 48 gólov, ale v reprezentácii sa mu zďaleka tak dobre nedarilo. V prvom období jeho pôsobenia v reprezentácii sa vynímal len podiel na zisku titulu majstra sveta v roku 1977 vo Viedni. Prispel však k nemu len jednou asistenciou zo siedmich zápasov.
Na veľkom turnaji v drese ČSSR sa znovu objavil až v roku 1980. Účinkovanie tímu na ZOH v americkom Lake Placide však bolo veľkým sklamaním. V individuálnych štatistikách produktivity boli síce vedno s Pouzarom vysoko aj Peter a Marián Šťastní, ale družstvo aj s Lukáčom, ktorý získal v 6 zápasoch 9 bodov (2+7), skončilo až piate. To bolo jediný raz, keď sa z vrcholného podujatia vrátil domov bez medaily.
Paradoxne, najlepšieho obdobia v reprezentačnom drese sa Vincent Lukáč dočkal až v čase, keď v tíme patril k najstarším. Vtedajší reprezentačný tréner Luděk Bukač dal dohromady skvelé útočné trio s dvoma krídlami z VSŽ Košice - Vincentom Lukáčom a Igorom Libom a s centrom z bratislavskom Slovana Dáriusom Rusnákom.
Na ľade v československých dresoch medzi tromi Slovákmi fungovala skvelá chémia. Rozumeli si takmer naslepo a vytvorili mimoriadne údernú formáciu, ktorá dokázala rovnocenne čeliť legendárnemu sovietskemu triu Makarov – Larionov – Krutov.
V rokoch 1982 – 1985 Vincent Lukáč zbierku svojich úspechov rozšíril najprv o dve striebra z majstrovstiev sveta (v roku 1983 získal aj Zlatú hokejku pre najlepšieho hokejistu v ČSSR), potom o olympijské striebro v Sarajeve (strelil štyri góly a na tri prihral) a napokon na záver kariéry v reprezentačnom tíme v Prahe 1985 aj o druhý titul majstra sveta – po osemročnom čakaní. V Prahe v 8 zápasoch strelil tri góly a na štyri prihral.
V roku 1982 ho draftoval klub NHL Quebec Nordiques, v ktorom po emigrácii v jednom útoku hrali traja bratia Šťastní, ale v najprestížnejšej súťaži sveta si nikdy nezahral. V Košiciach končil v sezóne 1984/85, keď v 38 zápasoch strelil 28 gólov, ku ktorým pridal 19 asistencií.
Keď po pražskom šampionáte košický krídelník ako 31-ročný v reprezentácii končil a odchádzal na zahraničný angažmán v nemeckom Rosenheime, mal na konte v 146 medzištátnych zápasoch 70 gólov – tým je piaty v historickom streleckom rebríčku Slovákov z československých čias.
V zahraničí odohral Vincent Lukáč dovedna šesť sezón. Potom sa venoval trénerskej práci. V sezóne 1994/95 si ako asistent hlavného trénera HC Košice Jána Selveka konečne priamo vychutnal východniarsku radosť z majstrovského titulu v slovenskej extralige.
Krátko bol aj hlavným trénerom HC Košice a zároveň asistentom Jozefa Golonku pri slovenskej reprezentácii. Neskôr trénoval aj v Žiline, ale potom roky nemal zamestnanie. V roku 2010 ho zvolili za poslanca slovenského parlamentu. Jeho zaťom sa stal víťaz Stanley Cupu Jiří Bicek.
Slovenský olympijský výbor Vincentovi Lukáčovi v roku 2003 udelil Strieborné kruhy SOV. Legendárny bývalý útočník je od roku 2004 členom Siene slávy slovenského hokeja. Je však známy ako dlhodobý veľký kritik slovenského hokeja.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi Vincentovi Lukáčovi k jeho 70. narodeninám srdečne blahoželá!
