Vo veku 86 rokov zomrela naša hádzanárska majsterka sveta z roku 1957 Veronika Ilavská-Schmidtová
Hneď druhý deň nového roka zasiahla slovenský šport rana v podobe úmrtia jednej z našich dvoch hádzanárskych majsteriek sveta. Členka zlatého tímu ČSR z MS 1957 a od roku 2011 členka Siene slávy slovenskej hádzanej (bola medzi prvými osobnosťami, ktoré do nej uviedli) Veronika Ilavská, rodená Schmidtová, zomrela 2. januára vo veku 86 rokov.
Veronika Schmidtová pochádzala z gemerského Lubeníka (narodila sa tam 29. januára 1937), ale od šiestich mesiacov života bola spojená s Trnavou, kam sa rodina presťahovala za prácou otca. Hádzanej sa tam začala venovať až ako 16-ročná, dovtedy uprednostňovala gymnastiku.
Už zakrátko ju „ostaršili“ ,aby mohla hrať medzi ženami. Kariéru začínala (1953 – 55) aj končila v Lokomotíve Trnava, kde znovu pôsobila v rokoch 1958 – 1969. Najúspešnejšie obdobie prežila v Lokomotíve Bratislava (1955 – 58). V roku 1956 sa v tomto klube tešila z titulu majsterky ČSR.
V čase pôsobenia v Lokomotíve sa stala aj súčasťou reprezentačného tímu. Ten pod trénerským vedením Karla Hošťálka a Slováka Ladislava Grossa získal v Juhoslávii titul majsteriek sveta 1957.
Súčasťou zlatého družstva boli len dve Slovenky, obe z Lokomotívy Bratislava – brankárka Anna Čápová (Ríšová), vyhlásená za najlepšiu brankárku šampionátu, a práve Veronika Schmidtová. Bolo to jediný raz v histórii, čo sa v ére spoločného štátu Čechov a Slovákov hádzanárky tešili z titulu majsteriek sveta – ich nasledovníčky v roku 1986 získali „len“ striebro.
Paradoxné bolo, že ešte ani nie dvadsaťročná Veronika Schmidtová debutovala v reprezentačnom drese práve na svetovom šampionáte. Pôvodne mala byť náhradníčka, ale napokon ju postavili hneď na úvodný zápas. Z pozície ľavej krídelníčky prispela k titulu spolu piatimi gólmi.
V tom čase na MS štartovalo len deväť ženských družstiev. Pripomeňme, že v základnej B-skupine tím ČSR zdolal Maďarsko 8:4 a Švédsko 5:4. V nadstavbovej fáze hádzanárky ČSR výrazne zdolali Rakúsko (12:3) aj SRN (10:4). A v súboji o zlato v Belehrade si jasne poradili aj v ďalšom dueli s Maďarkami – 7:1! Pôvodne náhradníčka Schmidtová strelila vo finále dva góly...
V tých dobách sa hádzaná vo svete aj u nás hrávala úplne amatérsky – zadarmo. Obe Slovenky si preto na svetový šampionát museli zobrať dovolenku v práci. Našťastie Veronike stačilo vybrať si len týždeň, pretože na ten druhý týždeň dostala od zamestnávateľa platené voľno. Vtedy a potom dlhé roky až do dôchodku pracovala v Trnavských automobilových závodoch.
„Za titul sme dostali tisícku a mohli sme si nechať teplákové súpravy. Po týždni nám však oznámili, že tepláky treba vrátiť alebo zaplatiť 350 korún. Tak sme tie súpravy vrátili. Môj reprezentačný dres s číslom 7 potom až do zodratia nosil mladší brat,“ spomínala Veronika Ilavská-Schmidtová po rokoch. Hádzanej sa venovala až do veku 32 rokov, ale už nie na reprezentačnej úrovni. Následne pôsobila matka dvoch dcér popri zamestnaní ako trénerka.
Podobne ako jej reprezentačná aj klubová spolupútnička Anna Čápová-Ríšová žila Veronika Ilavská-Schmidtová roky z biedneho dôchodku. Hoci na Slovensku bol predčasom prijatý zákon o príspevku (úspešným) športovým reprezentantom, na hádzanárske majsterky sveta (a ani na mužov, ktorí získali rovnaký titul v roku 1967) sa dlho nevzťahoval, pretože hádzaná sa olympijským športom stala až v roku 1972.
Obe niekdajšie špičkové hádzanárky sa dlho snažili vybojovať si nejakú finančnú kompenzáciu na prilepšenie k ich veľmi nízkym dôchodkom.
„V rokoch, keď sme my prinášali medaily z majstrovstiev sveta, neboli žiadni profesionáli. Chodili sme do práce, poobede na tréningy, cez víkendy na zápasy, turnaje a zvládali sme to, lebo sme náš šport nezištne milovali. A hádzaná bola v 50. a 60. rokoch minulého storočia na vysokej medzinárodnej úrovni. Cítime sa ukrivdené, prehliadnuté a nevšímavosťou všetkých odstrčené. Nezaslúžime si to, tak to cítime. Veď sme pre Slovensko, slovenskú hádzanú a šport v tom čase urobili veľa,“ konštatovali ešte pred prepuknutím koronakrízy v listoch.
Listy adresovali štátnemu tajomníkovi Ministerstva školstva vedy, výskumu a športu SR Jozefovi Göncimu, prezidentovi Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) Antonovi Siekelovi, poslancovi NR SR Dušanovi Tittelovi aj prezidentke SR Zuzane Čaputovej.
Našťastie, finančne obom hádzanárkam pomohlo občianske združenie Babie leto, aj Nadácia SOŠV. Nadácia SOŠV im na obdobie jedného kalendárneho roka od 1. septembra 2019 do 31. augusta 2020 schválila príplatok k dôchodku do sumy 750 eur, tak ako ho dostávali iní majstri sveta, ktorí v čase zisku zlatej medaily na MS súťažili v olympijskej disciplíne.
Napokon sa v januári 2020 najmä vďaka aktivite Jozefa Gönciho a Dušana Tittela podarilo docieliť aj novelu zákona č. 112/2015. Vďaka tejto novele obe získali nárok na vyrovnávací príspevok k dôchodku do výšky 750 eur za získané zlato na MS. Dovtedy exmajsterka sveta poberala od štátu len starobný dôchodok vo výške 358 eur...
V roku 2022 Veronike Ilavskej-Schmidtovej venovala Nadácia SOŠV týždňový liečebno-regeneračný pobyt v Kúpeľoch Dudince. Zúčastnila sa na ňom vedno s ďalšími športovými osobnosťami v seniorskom veku. Hoci v tom čase ako 85-ročná už veľmi ťažko chodila, musela sa podopierať paličkou a sprevádzala ju dcéra, zaujala svojou energiou a vitalitou.
Bola veľmi vďačná za možnosť takéhoto liečebného pobytu. „Som veľmi milo prekvapená a užívam si to tu na sto percent. Sme tu športovci, ktorí sme zažívali iné doby, než je teraz. Boli sme čistí amatéri, ktorí športovali pre radosť, a nie pre peniaze. Ťažko sme sa pretĺkali. Ja som neraz cestovala na zápasy za vlastné peniaze. Hádzaná mi však dala strašne veľa. Žiaľ, v našom športe takéto stretnutia starých reprezentantiek nemávame. Som preto veľmi vďačná Nadácii SOŠV, že som sem mohla prísť. Všetci sú tu veľmi priateľskí a milí, aj personál kúpeľov. Ja som nikdy predtým takéto niečo nezažila...,“ vyznávala sa na slávnostnej večeri, ktorú v Dudinciach podával prezident SOŠV Anton Siekel, a od dojatia sa rozplakala.
Slovenský olympijský a športový výbor vyjadruje hlbokú sústrasť rodine a blízkym Veroniky Ilavskej-Schmidtovej. Česť jej pamiatke!
Posledná rozlúčka s Veronikou Ilavskou-Schmidtovou sa uskutoční v utorok 9. januára od 12:30 na cintoríne na ulici Terézie Vansovej v Trnave.
