V sobotu 1. júna ráno sa rozletela smutná správa. Vo veku 89 rokov zomrela najlepšia brankárka vôbec prvého svetového šampionátu hádzanárok v roku 1957 v Juhoslávii, členka vtedajšieho družstva majsteriek sveta z ČSR a najlepšia slovenská hádzanárka 20. storočia Anna Čápová-Ríšová.

Čápová-Ríšová sa na večnosť odobrala päť mesiacov po Veronike Ilavskej-Schmidtovej, ktorá bola o tri roky mladšia. Iba tieto dve Slovenky boli členky zlatého tímu z MS 1957, ktorého jedným z trénerov bol Slovák Ladislav Gross. Ako tréner v tom čase veľmi úspešného družstva Lokomotívy Bratislava bol asistentom hlavného trénera Hošťálka.

V tom čase na MS hádzanárok so siedmimi hráčkami (v českej časti spoločného štátu mala tradíciu iná verzia tohto športu, tzv. národná hádzaná) štartovalo len deväť ženských družstiev. Pripomeňme, že v základnej B-skupine tím ČSR zdolal Maďarsko 8:4 a Švédsko 5:4. V nadstavbovej fáze hádzanárky ČSR výrazne zdolali Rakúsko (12:3) aj SRN (10:4). A v súboji o zlato v Belehrade si jasne poradili aj v ďalšom dueli s Maďarkami – 7:1!

Anna Ríšová na svetovom šampionáte 1957 podávala excelentné výkony. Vyhlásili ju za najlepšiu brankárku MS a vybrali ju aj do ideálnej zostavy turnaja, v ktorej boli aj štyri jej spoluhráčky z víťazného tímu Kotlínová, Kučerová, Bartáková a Kammermayerová.

Rodáčka z Veľkej pri Poprade Anna Čápová-Ríšová (nar. 26. marca 1935 vo Veľkej pri Poprade) pritom na MS v Juhoslávii nechytala v bránke družstva ČSR od začiatku. V druhom zápase turnaja proti Švédsku za stavu 2:2 ju na ihrisko poslal Ladislav Gross. Veľmi rýchlo chytila dve sedmičky a predvádzala skvelý výkon. Po ňom už 22-ročná Slovenka pôvodne prvú brankárku, skúsenú Janečkovú, nechala na zvyšok šampionátu len sedieť na lavičke.

V denníku Sme pred rokmi citovali dobový výrok jediného slovenského novinára akreditovaného na MS 1957, Jaroslava Hochela z časopisu Štart: „Ríšová jedinečným výkonom udivovala početné obecenstvo.“ V tom istom článku, ktorý vyšiel v roku 2007, uvádzali aj spomienku Anny Čápovej-Ríšovej: „Nikto s nami na titul nerátal. Zahraniční odborníci boli v šoku. Už pred finále sme na ich žiadosť museli predviesť modelový tréning.“

Na rovnakom mieste, viď TU, citovali aj ďalšie spomienky hrdinky premiérového svetového šampionátu:

„Posledný rok pred majstrovstvami sme absolvovali perfektne pripravenú a dômyselnú prípravu. Raz za mesiac sme v Prahe mávali zraz. Večer sme sadli do vlaku, ktorým sme sa ako členky Lokomotívy vozili zadarmo, ráno z neho vystúpili a po tréningu a prípravnom zápase sa vracali späť. Každá v ruke s individuálnym tréningovým plánom. Ja som dostala za hlavnú úlohu naučiť sa rozštepy. Vďaka dlhým rukám som hore všetko vychytala, ale dolu som mala slabiny. Podarilo sa mi ich však odstrániť.

Vtedy sa zásadne trénovalo až po šichte, no na záverečnú dvojtýždňovú prípravu v Bratislave dostali hráčky voľno. "Ak rátam aj rannú rozcvičku, deň čo deň s výnimkou nedele sme mali štyri tréningy. Jeden z nich na pravé poludnie. V 32- až 33-stupňovej horúčave. Idete na Balkán, tam budú ešte vyššie teploty, vraveli nám. Keď prišla správa, že sa bude hrať aj pri večernom osvetlení, na Kovosmalte namontovali provizórne lampy,“ spomínala Anna Čápová-Ríšová, ktorú v roku 2011 medzi prvými uviedli do Siene slávy slovenskej hádzanej.

Viac sa Anne Čápovej-Ríšovej (namiesto Anny jej všetci hovorili Hana) môžete dočítať na portáli Národnej encyklopédie športu TU.