Vo veku 91 rokov zomrel čestný člen SOŠV a legenda lyžovania Ladislav Harvan
V nedeľu 8. januára predpoludním vo veku 91 rokov zomrel jeden z najvýznamnejších funkcionárov v histórii slovenského lyžovania a čestný člen Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) Ing. Ladislav Harvan, CSc. Muž, ktorý sa narodil 26. februára 1931 v hájovni pod Kežmarskými žľabmi, zomrel doma v Novej Lesnej v blízkosti rodiny. Naposledy vydýchol počas sledovania prenosu 1. kola obrovského slalomu SP žien v Kranjskej Gore.
Ladislav Harvan vyryl v slovenskom lyžovaní nezmazateľnú stopu, ktorá mala aj výrazný medzinárodný presah.
Bývalý pretekár v zjazdovom lyžovaní získal trénerskú kvalifikáciu I. triedy. Stal sa ústredným rozhodcom a technickým delegátom Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS), ale v športe zanechal najvýznamnejšiu stopu ako funkcionár a organizátor lyžiarskych podujatí, ako aj v oblasti výstavby zariadení na športovanie a starostlivosti o ne.
Mimoriadne významná postava lyžovania aj Tatier
Ladislav Harvan bol predseda slovenského lyžiarskeho zväzu a podpredseda federálneho zväzu (v rokoch 1986 – 1992). Desaťročia sa podieľal na organizácii všetkých významných lyžiarskych podujatí vo Vysokých Tatrách. Dlhé roky bol riaditeľom pretekov na Veľkej cene Slovenska v zjazdovom lyžovaní vo Vysokých Tatrách, ktoré boli viackrát súčasťou seriálu Svetového pohára a ich 20. ročník v roku 1974 sa jazdil ako finále SP mužov i žien.
Bol a dodnes je dobre známy aj na svetovej lyžiarskej scéne. Veď pôsobil ako technický delegát FIS na množstve medzinárodných zjazdárskych súťaží, aj ako člen jury na ZOH 1988 aj na MS 1985 a 1991. Neuveriteľných 33 rokov bol členom subkomisie FIS pre stavbu a schvaľovanie zjazdových tratí, potom sa stal jej čestným členom. Bol aj člen komisie FIS pre Európsky pohár.
V roku 2020 Ladislav Harvan vo vlastnom náklade vydal reprezentatívnu publikáciu o svojom živote s nezvyčajným názvom „Ako to bolo“. Na obale knihy sa nachádza jeho karikatúra z pera najvýznamnejšieho slovenského športového karikaturistu Jozefa Hrušovského. Zobrazuje ho s lyžiarskou čiapkou a s vysielačkou v ruke ako „takmer“ celoživotného riaditeľa pretekov Veľkej Ceny Slovenska, našich najvýznamnejších lyžiarskych pretekov v zjazdových disciplínach.
Jubilant si tak vlastne sám dal hodnotný darček k svojmu nadchádzajúcej životnej deväťdesiatke. Na 160 stranách plnofarebnej publikácie vo formáte A4 prezentoval množstvo zaujímavých udalostí i príhod zo svojho pracovného, športového i súkromného života.
Čitateľ sa v knihe môže dozvedieť napríklad aj o tom, akým až dobrodružným spôsobom sa realizovala rekonštrukcia Téryho chaty či veľkého skokanského mostíka na Štrbskom Plese, alebo výstavba sedačkovej lanovky v Bachledovej doline.
Toto „dobrodružstvo“ Ladislav Harvan spoluvytváral ako dlhoročný riaditeľ Tatranskej správy účelových zariadení Slovenskej organizácie Československého zväzu telesnej výchovy (SO ČSZTV). O to ťažšie potom niesol, ako sa po roku 1989 začali nenásytnými zbohatlíkmi na rýchly zisk využívať stavby, postavené z verejných zdrojov, ktoré mali dlhodobo slúžiť športu a predovšetkým ľuďom.
Autorovi tohto článku, s ktorým sa Ladislav Harvan poznal z množstva stretnutí už zhruba 35 rokov, jeden exemplár knihy venoval. V tomto texte sme si preto dovolili odcitovať niektoré pasáže z jeho textu.
Zjazdár, lesník, ochranár a riaditeľ
Ladislav Harvan, ktorý žije v Novej Lesnej, sa narodil 26. februára 1931 v hájovni pod Kežmarskými žľabmi. Vyrastal v lesníckej rodine a odmala lyžoval. Vyštudoval Lesnícku fakultu v Brne. Počas štúdia štartoval v Zakopanom na akademických majstrovstvách sveta 1953, kde skončil v obrovskom slalome deviaty. O viac než päť rokov sa mu lyžovanie takmer stalo osudným...
V knihe „Ako to bolo“ si zaspomínal na to, čo sa stalo krátko pred Vianocami 1958: „Na Skalnatom Plese sa konalo sústredenie najlepších slovenských lyžiarov – juniorov, na ktorých však spadla z Lomnického hrebeňa lavína. Mnohí z nich neprežili, bolo však aj veľa ťažko ranených, medzi nimi aj ja. Bol som totiž v ten deň jedným z trénerov výberu, zastupoval som Ota Krajňáka. Tržná rana na ľavej strane hrudníka, zlomené dva krčné stavce, dva ďalšie luxované. Celých päť týždňov som potom trpel v nemocnici vyvesený do polohy, v ktorej sa stavce mali vrátiť do pôvodnej polohy, potom šesť týždňov zovretý sadrovým pancierom.“
Po absolvovaní štúdia na Lesníckej fakulte v Brne a základnej vojenskej službe Ladislav Harvan najprv pôsobil ako vedúci oddelenia ochrany prírody na Správu Tatranského národného parku (TANAP) v Tatranskej Lomnici. Odtiaľ odišiel v období normalizácie. V rokoch 1972 – 1991 bol riaditeľom Tatranskej správy účelových zariadení SO ČSZTV. Šéfoval podniku, ktorý mal na konci jeho pôsobenia vyše šesťsto zamestnancov.
Srdce pri lyžovaní, najmä pri Veľkej cene Slovenska
Popri práci intenzívne pôsobil v oblasti športu. Srdcovou záležitosťou Ladislava Harvana bola viac než polstoročie Veľká cena Slovenska v zjazdovom lyžovaní, na ktorej bol 26 rokov riaditeľom pretekov. Bol jedným z hlavných tvorcov najslávnejšej éry tohto podujatia, keď v rokoch 1969 – 1986 zavítali najlepší svetoví zjazdári, resp. zjazdárky na Hrebienok a Skalnaté Pleso dovedna päťkrát, pričom v roku 1974 v našich veľhorách vyvrcholil celý seriál Svetového pohára finálovými pretekmi mužov i žien.
„O toto sa každý rok uchádzalo niekoľko významných lyžiarskych stredísk, a tak naozaj nebolo ľahké získať ho. No ešte ťažšie bolo zorganizovať ho a potom zabezpečiť bezchybný priebeh. Museli sme napríklad vyviezť vrtuľníkom na Skalnaté Pleso kabíny pre komentátorov, vybudovať ich stanovištia, dopraviť tam desiatky technikov, rozhodcov, delegátov, oficiálnych hostí, a samozrejme, pretekárov. A tiež pripraviť dôstojné odovzdávanie krištáľových glóbusov pre tých, čo sa ukázali počas sezóny ako najúspešnejší, čo pri návšteve viac ako desaťtisíc divákov a množstva novinárov naozaj nebolo jednoduché. Navyše, všetko pre zrakom prísneho Sergea Langa (šéfa SP), všímavého prezidenta FIS Marca Hodlera a československej vládnej delegácie!,“ zaspomínal si vo svojej knihe.
Ako predseda najprv Telovýchovnej jednoty Tatran Tatranská Lomnica a potom Telovýchovnej jednoty Vysoké Tatry sa Ladislav Harvan podieľal aj na organizácii množstva ďalších významných športových podujatí na Slovensku.
Bol podpredsedom organizačného výboru mimoriadne úspešných majstrovstiev sveta v severských lyžiarskych disciplínach v roku 1970 vo Vysokých Tatrách. Dlhodobo sa podieľal sa aj na organizácii Tatranského pohára v severských lyžiarskych disciplínach.
Významne sa prispel k organizácii Svetového stretnutia kempingu a karavaningu FICC v roku 1974 v Tatranskej Lomnici, Svetového kongresu INTERSKI v roku 1975 vo Vysokých Tatrách, juniorských majstrovstiev sveta v klasickom aj v zjazdovom lyžovaní vo Vysokých Tatrách, resp. v Jasnej, ako aj lyžiarskych súťaží svetových zimných univerziád.
Ladislav Harvan bol generálnym sekretárom IV. zimných Európskych olympijských dní mládeže (EYOD) v roku 1999 vo Vysokých Tatrách, čo bolo vyše dvadsať rokov najvýznamnejšie olympijské podujatie uskutočnené na území Slovenska. Významne sa podieľal na prípravách kandidatúr najprv Vysokých Tatier (prihláška na rok 1980 napokon z politických dôvodov nemohla byť podaná) a potom Popradu-Tatier na usporiadanie zimných olympijských hier na roky 2002, resp. 2006.
Na medzinárodnej lyžiarskej scéne
Veľmi významné bolo aj pôsobenie Ladislava Harvana v štruktúrach Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS). Celých 33 rokov bol členom komisie FIS pre schvaľovanie zjazdových tratí. Schválil viac než sto tratí v zimných strediskách v Európe a v Ázii.
Vo FIS pôsobil aj ako člen komisie Európskeho pohára a 17 rokov bol technickým delegátom FIS. Na ZOH 1988 v Calgary aj na MS 1985 a 1991 v zjazdovom lyžovaní v Bormiu-Valtelline, resp. v Saalbachu-Hinterglemme bol členom jury.
Na túto prácu veľmi úspešne nadviazala jeho dcéra, dnes viceprezidentka Zväzu slovenského lyžovania Jana Palovičová, ktorá je tiež technická delegátka FIS a pôsobila ako členka jury na najvýznamnejších podujatiach v zjazdovom lyžovaní.
V rokoch 1971 – 2006 sa Ladislav Harvan zúčastnil deväťkrát na kongresoch FIS. Po dlhoročnom pôsobení v medzinárodnom lyžiarskom dianí ho prijali za čestného člena FIS a dostal aj najvyššie ocenenie FIS.
„Česi tam (do FIS) vytrvalo presadzovali svojich zástupcov, hoci tímnikdy nedosiahli významnejšie posty vo FIS. Naopak, slovenskí zástupcovia, ako boli Magda Holá, Dini Ferenczi, Juraj Sinay, Laco Šándor či ja osobne, boli pre svoju precíznosť a kultivovanosť všeobecne rešpektovaní a s dôverou prijímaní. Naším vzorom bol Ján Mráz, ktorý sa vďaka svojej precíznosti a vrodeným diplomatickým schopnostiam dostal vo FIS až do najvyšších pozícií.
Inou našou prednosťou bolo ovládanie cudzích jazykov. Vynikala najmä Magda Holá, svojím elegantným vystupovaním, ale popri nemčine aj svojou dokonalou francúzštinou, vďaka čomu získala na svoju stranu aj šéfa tohto kolotoča (Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní) Sergea Langa. Bola to zásluha najmä týchto dvoch ľudí, Jána Mráza a Magdy Holej, a tiež mojej iniciatívy, že sa na Slovensko dostal v roku 1969 po prvý raz Svetový pohár, nemilosrdne ovládaný komerčnými záujmami výrobcov lyžiarskeho výstroja a televíziou. A to všetko sme dokázali v nesmierne skromných podmienkach,“ zaspomínal si v knihe „Ako to bolo“.
Významná stopa aj pri ochrane životného prostredia a v Horskej službe
Vďaka odborným znalostiam, získaným počas štúdia na Lesníckej fakulte v Brne a zveľadeným počas pôsobenia v Správe TANAP-u, sa Ladislav Harvan výrazne podieľal na prijatí ekologických opatrení pri príprave tatranských lyžiarskych športovísk. Viac rokov pôsobil ako tajomník komisie Slovenského olympijského výboru (SOV) pre životné prostredie. Jeho prácu na tomto poli ocenil Medzinárodný olympijský výbor v roku 2002 udelením svojho výročného ocenenia Šport a životné prostredie.
Na olympijskej pôde boli mimoriadne významné zásluhy Ladislava Harvana o rozvoj športu i olympizmu na Slovensku ocenené v roku 2011 prijatím za čestného člena SOV a udelením Zlatého odznaku SOV, predtým Strieborných kruhov SOV (2000).
Od roku 1954 bol Ladislav Harvan členom Horskej služby, pričom 21 rokov bol predsedom oblastného výboru Horskej služby Vysoké Tatry. Viac rokov bol členom predsedníctva Horskej služby Slovenska a predsedom Klubu seniorov Horskej služby.
Ladislav Harvan je autorom niekoľkých kníh, v ktorých rekapituloval históriu niektorých športových udalostí na Slovensku a osobitne v Tatrách. Sú to napríklad „Veľká Cena Slovenska 1955 – 2005“, „Lyžiarske slávnosti vo Vysokých Tatrách“ či „Tatranský pohár“. Jeho posledná kniha „Ako to bolo“ je najkomplexnejšia zo všetkých, pretože zahŕňa najpodstatnejšie veci, ktoré zažil a prežil.
Dcéry, vnučka aj vnuk v športových stopách starých rodičov
Celá rodina Ladislava Harvana je spojená so športom. Jeho brat Štefan Harvan bol 15-násobný majster Československa v behu na lyžiach a reprezentoval aj na zimných olympijských hrách 1964 v Innsbrucku. Vrcholovému športu sa venovala aj manželka Ladislava Harvana Emília Harvanová-Butzová, medailistka z majstrovstiev Európy 1958 v stolnom tenise.
Ich dcéry Jana Palovičová-Harvanová a Iveta Jašková-Harvanová reprezentovali Československo v zjazdovom lyžovaní. Slovensko zase reprezentovali príslušníci ďalšej generácie – vnučka manželov Harvanovcov zjazdárka Kristína Palovičová (v kategórii junioriek), aj vnuk, hokejista Tomáš Jaško. Ide teda naozaj o športovú trojgeneračnú dynastiu.
Slovenský olympijský a športový výbor vyjadruje hlbokú sústrasť rodine a blízkym Ladislava Harvana. Česť jeho pamiatke!
Posledná rozlúčka s Ladislavom Harvanom sa uskutoční vo štvrtok 12. januára o 13:00 v Dome smútku v Starom Smokovci.
