Z miestnosti plnej kamier: Dostať sa na olympijské hry je náročné aj ako rozhodkyňa
Najskôr na ľade tancovala, neskôr sa po ňom preháňala vo vysokej rýchlosti. Dnes je z bývalej slovenskej šortrekárky Alexandry Valach rýchlokorčuliarska rozhodkyňa. Olympijskú métu dosiahla až počas rozhodcovskej kariéry – za sebou má čerstvú skúsenosť zo zimných olympijských hier v Pekingu.
Rozhovory s inšpiratívnymi ženami vám pri príležitosti Medzinárodného dňa žien ponúkame v spolupráci s Komisiou SOŠV pre rovnosť príležitostí.
Ako ste sa dostali k rýchlokorčuľovaniu?
K športu ma viedli rodičia už od útleho veku. Začala som s krasokorčuľovaním a plávaním a postupne sa k tomu pridal aj balet, gymnastika, tanec a tenis. Medzičasom v Trnave vznikol rýchlokorčuliarsky klub. Ako prvému sa tento krásny šport zapáčil môjmu bratovi, otec sa mu začal venovať ako funkcionár v klube a neskôr aj na úrovni nášho zväzu a mňa postupne očaril tiež.
Na rýchlokorčuľovanie som presedlala z krasokorčuľovania v štrnástich rokoch. Podarilo sa mi pár úspechov na medzinárodných súťažiach, avšak olympijskú métu som dosiahla až ako rozhodca.
Je to viac dominantne mužský alebo ženský šport? Alebo sa to tak jednoznačne nedá povedať?
S určitosťou sa to takto jednoznačne povedať nedá. Väčšinou majú preteky mužov viac účastníkov so silnejšou konkurenciou, ale napríklad na Slovensku máme momentálne silnejšiu ženskú generáciu. Keď som začínala ja, mali sme výraznejšie mužské zastúpenie.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste po aktívnej kariére pokračovali ako rozhodkyňa?
Rýchlokorčuľovanie mi počas tých rokov natoľko prirástlo k srdcu, že som si zrazu po odchode na vysokú školu nedokázala predstaviť, že s ním stratím kontakt. V tomto mini svete mám veľa priateľov a cítila som aj potrebu vrátiť športu to, čo mi dal.
Ako sa stať rozhodcom? Čo všetko je pre to potrebné spraviť?
Začína sa vždy na národnej úrovni na lokálnych pretekoch. Ďalšou priečkou je získanie medzinárodnej licencie na kurzoch, ktoré usporadúvajú jednotlivé federácie pod záštitou ISU. Týmto sa otvárajú možnosti rozhodovania aj na väčších súťažiach, od Európskych pohárov juniorov až po tie svetové v seniorskej kategórii. Na dosiahnutie top úrovne – ISU rozhodcu – sú potrebné ešte ďalšie tri kvalifikácie. Samozrejmosťou je perfektná angličtina, kompletná znalosť pravidiel, nespočetne veľa času stráveného na ľade, dobré recenzie od hlavných rozhodcov a technickej komisie.
Je jednoduché kvalifikovať sa ako rozhodkyňa na zimné olympijské hry?
V prvom rade treba byť na ISU (Medzinárodná korčuliarska únia) listine a vo športovom životopise mať účasť na veľkých pretekoch. Je to niekoľkoročná cesta, veľmi podobá tej, ktorú musí absolvovať aj športovec pri príprave na ZOH. Sústavné vzdelávanie sa, naberanie skúseností na súťažiach všetkých levelov a následné prevedenie poznatkov do praxe. Ja som si navyše spravila aj kvalifikáciu takzvaného videorozhodcu. So zvyšujúcou sa rýchlosťou pretekárov narastala aj dôležitosť technickej podpory natoľko, že moja špecializácia sa stala nevyhnutnou pre zabezpečenie kvalitných a férových rozhodnutí.
Čomu sa venujete v práci? Ako váš zamestnávateľ reagoval, keď ste mu oznámili, že idete na olympijské hry?
Pracujem v lekárni v malej rodinnej firme. Rodina bola veľmi hrdá a okolie tiež reagovalo veľmi pozitívne. Situácia bola počas mojej dlhšej neprítomnosti náročnejšia než obvykle, ale zvládli to.
V čom spočívala vaša úloha na ZOH? Akým spôsobom sa vlastne rýchlokorčuľovanie rozhoduje?
Olympiáda je špecifická, náš tím sa skladal z dvoch hlavných a dvoch videorozhodcov a štyroch asistentov na ľade, avšak boli sme rozdelení na dve partie. Normálne na Svetových pohároch sme len vo štvorici. Ja som bola práve videorozhodcom pre súťaž mužov. Po skončení každej jazdy povedia asistenti na ľade hlavnému rozhodcovi svoj „call“ , čiže číslo pretekára a kód faulu a potom som na rade ja. Rozhodca prichádza k obrazovke, kde má už odo mňa pripravené videá faulov z rôznych kamier. Spolu tvoríme finálne rozhodnutie.
Mojím pôsobiskom je miestnosť s dvomi veľkými plazmovými obrazovkami, k dispozícii mám 9 až 12 kamier a so svojím tímom som v spojení cez headset. Nakoniec v spolupráci s video operátorom vyberiem najvhodnejší uhol kamery, video faulu sa skráti na požadovanú dĺžku a následne sa s finálnym rozhodnutím ukáže na obrazovke celému svetu.
Čo všetko je v šortreku považované za faul?
Základnými faulami sú Impeding, Kicking out, Off track a Assistance. Impeding je najrozšírenejší a zároveň zahrnuje väčšinu situácií. Zjednodušene sa jedná o obmedzenie pohybu iného pretekára, strkanie, či blokovanie akoukoľvek časťou tela. Najviac faulov sa deje hlavne na rovinke a v zákrute. Pretekár buď dostatočne neodhadne svoju rýchlosť pri predbiehaní, alebo sa snaží inému korčuliarovi v ňom zabrániť. Kicking out je nekontrolovateľné vykopnutie jedným alebo oboma nožmi do vzduchu, prípadné hodenie sa telom cez cieľovú čiaru. Väčšinou ho teda vidíte v cieľovej rovinke. Off track je prejdenie jedným alebo oboma nožmi za kužeľky, ktoré v zákrute vyznačujú dráhu. Faul neplatí len v prípade pádu pretekára, prípadne ak bol dotyčný za kužeľky sotený niekym iným. Assistance vidíme skôr výnimočne, je to viditeľná pomoc pretekára pretekárovi.
Ako hodnotíte olympijské hry v Pekingu v rámci vášho športu a rozhodovania?
Všeobecne to boli veľmi náročné preteky, tlak na pretekárov a jednotlivé tímy bol veľký a bolo to cítiť aj na ich štýle korčuľovania. Pár športovcov bolo po príchode pozitívnych, narastala nervozita. Veľa sa riskovalo a každé naše rozhodnutie bolo pod drobnohľadom. Sociálne siete tiež spravili svoje, pre mňa osobne to bolo novinkou konfrontácia so sociálnymi sieťami, zrazu sa cez noc z veľkej časti fanúšikov stali rozhodcovia.
Museli ste riešiť aj nejaké sporné, náročné situácie?
Najdiskutovanejšie preteky boli súťaž mužov na 1000 m. Bol to prvý večer, keď sa rozdávali medaily, konkurencia bola veľmi vyrovnaná a očakávania od pretekárov vysoké. V každej jazde padlo nejaké rozhodnutie, dokonca sme mali aj reštart finále.
Čo hovoríte na Čínu a podmienky na ZOH?
Zorganizovať tak veľké podujatie počas pandémie muselo byť veľkou výzvou. Čína sa snažila maximálne ochrániť domáce obyvateľstvo a zároveň zabezpečiť bezproblémový chod olympijských hier. My osobne sme videli len hotel a zimný štadión, možnosť ísť von pre nás neexistovala. Boli to rozhodne iné olympijské hry než všetky predošlé.
Mali ste šancu pozrieť si aj nejaký iný šport?
Boli sme v rovnakej „bubline“ s rozhodcami z krasokorčuľovania a long tracku (rýchlokorčuľovanie na dlhé trate), takže práve na ich súťaže sme sa mohli ísť pozrieť.
Slovenský šortrek nemal na ZOH svojho zástupcu. V akom stave je podľa vás tento šport u nás?
Asi ako väčšia športov na Slovensku, aj my sa stretávame s menším záujmom detí o šport ako taký, rýchlokorčuľovanie taktiež nepatrí medzi tak známe zimné športy, akým je napríklad hokej alebo lyžovanie. Nastala generačná výmena, ale aj napriek tomu máme svoje želiezka v ohni.
Myslíte si, že o štyri roky už uvidíme slovenského zástupcu pod piatimi kruhmi?
Máme pár mladých talentovaných pretekárov, a aj keď im túto sezónu kvalifikácia nevyšla, verím, že na najbližšej olympiáde v Taliansku budeme mať opäť zastúpenie. Dievčatá už majú na konte pár skvelých výsledkov a myslím, že ak budú pokračovať v tvrdej práci, ďalšie úspechy sa čoskoro dostavia.
