1. Víťazstvo za každú cenu nie je cieľom a poslaním športu

Duch fair play, snaha a vôľa byť čestný, slušný a statočný, sú také staré ako ľudstvo samo. Len ten výraz sa nepoužíval. Už Marcus Tullius Cicero (106 – 43 p. n. l.) rímsky štátnik, rečník a filozof písal: „Sila poctivosti je tak veľká, že si ju vážime aj u tých, ktorých sme nikdy nevideli, ale aj - a to je ešte dôležitejšie - u svojich nepriateľov “.

Podobne ako všetko okolo nás, aj tento vznešený pojem sa v rýchlo napredujúcom svete postupne menil, vyvíjal, aj sa prispôsobil novým spoločenským podmienkam.

Výraz fair play, ako ho dnes chápeme, sa ujal a rozšíril v priebehu 19. storočia vo viktoriánskom Anglicku. Pre anglických aristrokratov v tomto období šport znamenal príjemné krátenie voľného času a záľubu.

Šport sa stal dôležitým prostriedkom aj vo výchovnom procese. Riaditeľ školy v meste Rugby Thomas Arnold podporoval športové aktivity svojich žiakov. Robil to s cieľom zvýšiť ich morálno–vôlové vlastnosti. Predovšetkým futbal považoval za ideálny prostriedok na formovanie charakteru. Futbal však bol dovtedy vyslovene brutálnou hrou, v ktorej dominovala sila a prevládalo násilie. Zápasy sa neraz skončili s vážnymi zraneniami zúčastnených. Preto sa žiaci školy v Rugby v roku 1845 rozhodli vytvoriť svoje pravidlá a položili tak vlastne základy fair play.

Je niekoľko definícii výrazu fair play. Európska charta o športe sa opiera o Kódex športovej etiky: „Fair play znamená omnoho viac než len dodržiavanie pravidiel. Zahŕňa pojmy priateľstvo, rešpektovanie iných a sústavné zachovávanie športového ducha. Pod fair play sa rozumie spôsob myslenia, nielen spôsob správania. Zaoberá sa otázkami, ako vylučovať podvádzanie, nešportové správanie, doping, násilie (fyzické aj verbálne), sexuálne obťažovanie a zneužívanie detí, mladých ľudí a žien, vykorisťovanie, nerovnosť príležitostí, nadmernú komercializáciu a korupciu. “