Salt Lake City 2002
Žiadnym olympijským hrám nepredchádzala taká negatívna celosvetová publicita, ako zimným v americkom Salt Lake City v roku 2002. Miliónová metropola štátu Utah a centrála svetového mormónstva tak veľmi túžila pri piatom pokuse v rozpätí takmer 30 rokov konečne získať právo usporiadať zimné hry, že v kandidátskom procese sa „namočila“ do najväčšej korupčnej aféry v dejinách olympijského hnutia. Škandál sa rozhorel v novembri 1998 najprv zásluhou médií. Keď podozrenia o tom, že Výbor kandidatúry Salt Lake City na ZOH 2002 ponúkal členom MOV za hlasovanie v prospech tohto mesta úplatky a viacerí ich aj prijali, zakrátko potvrdil novinárom viceprezident MOV Marc Hodler, aféru sa už nedalo zastaviť. Nasledovalo rozsiahle vyšetrovanie – a nielen vo vnútri olympijského hnutia. Aj americká FBI vypočúvala popredných predstaviteľov MOV! Ukázalo sa, že na úplatky použilo Salt Lake City viac než milión dolárov...
Medzinárodný olympijský výbor na riešenie krízy ustanovil vlastnú vyšetrovaciu komisiu a zvolal svoje mimoriadne zasadnutie. V dôsledku vyšetrovania táto azda najvplyvnejšia inštitúcia svetového športu prišla v priebehu niekoľkých mesiacov o desať svojich členov – štyria sa vzdali sami a šiestich vylúčili! Reformná komisia s názvom „MOV 2000“ potom pripravila početné návrhy na ozdravenie olympijského hnutia i samotného MOV, etická komisia zase sformulovala etický kódex. Priamym dôsledkom aféry bol budúci zákaz návštev členov MOV v kandidátskych mestách, pretože k najväčšej korupcii dochádzalo práve pri týchto návštevách.
Samozrejme, obrovský škandál zanechal svoje zreteľné stopy aj priamo v Salt Lake City. Čelní predstavitelia organizačného výboru museli pod tlakom verejnej mienky odstúpiť, ba dokonca čelili súdnym procesom. Prípravy hier sa na určitý čas ocitli v slepej uličke a ZOH v Salt Lake City sa zdali byť vážne ohrozené. Nešlo len o úbytok ľudí v štábe usporiadateľov, ale aj o stratu dôvery u sponzorov olympijských hier, ktorí hrozili odstúpením od zmlúv. Záchrancom hier sa stal úspešný podnikateľ a vplyvný mormónsky biskup Mitt Romney. Prejavil sa ako špičkový krízový manažér. Jeho pozitívna charizma vniesla do tímu organizátorov, otraseného korupčným škandálom, novú vieru v úspech. Prípravy postupne znovu nabrali pôvodné tempo.
Ešte jedna hrozba sa objavila nad touto olympiádou. Prišla nečakane ani nie päť mesiacov pred jej začiatkom. Teroristické útoky islamských fanatikov z organizácie Al-Kajdá na New York a Washington, ktoré si vyžiadali tisícky civilných obetí, uvrhli Spojené štáty americké do vojny. V prvých týždňoch po šokujúcej tragédii sa z mnohých krajín sveta ozývali hlasy, že športovci by v záujme svojej bezpečnosti do Salt Lake City radšej vôbec nemali cestovať. Pravda, prvotné obavy sa napokon zmiernili a do metropoly Utahu prišiel rekordný počet výprav i športovcov.
Všetci účastníci hier, podobne ako státisíce divákov, sa už od chvíle príletu nad americké územie, ba aj skôr, museli vyrovnávať s enormnými bezpečnostnými opatreniami. Ale nič vážnejšie sa našťastie nestalo a štvrté zimné hry na pôde USA, o ktorých svet informoval rekordný počet 8730 príslušníkov masmédií, sa skončili všestranným organizátorským úspechom. Pri sledovaní všetkých problémov, ktoré im predchádzali, to vyzeralo ako zázrak... Našťastie, k všestrannému úspechu usporiadateľov prispelo aj počasie. Len počas troch dní snežilo či silnejšie fúkalo, takže pôvodný súťažný program sa menil len v troch prípadoch. A jedine ženský slalom mal neregulárne klimatické podmienky.
Napriek všetkým pozitívnym slovám na adresu hier treba povedať, že nielen úsilie utažskej metropoly o získanie ZOH 2002, ale aj samotné hry v Salt Lake City sprevádzali dovtedy nebývalé škandály. Pravda, za tie americkí organizátori nemohli.
Najprv médiá zoširoka pretriasali rozhodcovskú aféru v krasokorčuľovaní. V súťaži športových dvojíc rozhodcovia, z ktorých niektorí boli (ako sa neskôr dokázalo) ovplyvnení korupciou, uprednostnili ruský pár Jelena Berežná – Anton Sicharulidze pred Kanaďanmi Jamie Saléovou a Davidom Pelletierom. To od začiatku vyvolalo veľkú nevôľu divákov aj zámorských médií. Tá prerástla v takú silnú vlnu odporu, že exekutíva Medzinárodného olympijského výboru donútila vedenie Medzinárodnej korčuliarskej únie (ISU) vyšetriť celú vec a zo zistení vyvodiť tvrdé konzekvencie. Dôsledkom bola bezprecedentná revízia výsledkov súťaže a dodatočné zaradenie Kanaďanov na prvé miesto spoločne s Rusmi. Aféra si neskôr vyžiadala zmeny pravidiel v krasokorčuľovaní. Ale starosti s rozhodovaním boli aj v iných športoch, najmä v rýchlokorčuľovaní.
Problémy na ZOH v Salt Lake City sa však týmto zďaleka neskončili. Boli to prvé zimné hry vôbec, ktoré výrazne poznačili aj veľké dopingové aféry. Tie síce prepukli až celkom na záver, ale športové hnutie traumatizovali ešte ďalšie dva roky, pretože verdikty športových orgánov napadli potrestaní športovci na Arbitrážnom športovom súde (CAS). Išlo o tri veľké osobnosti bežeckého lyžovania – Španiel Johann Mühlegg pôvodne získal v Salt Lake City tri zlaté medaily, Ruska Oľga Danilovová jednu zlatú a jej krajanka Larisa Lazutinová zlatú a dve strieborné medaily! U všetkých troch pri antidopingových testoch po poslednej disciplíne (beh mužov na 50 km klasicky, resp. beh žien na 30 km klasicky) zistili použitie dovtedy takmer neznámeho darbopoietínu. Hoci vo Svetovom antidopingovom kódexe táto látka nebola exaktne uvedená, patrila do rovnakej kategórie ako svetoznáme a výslovne zakázané EPO (erytropoietín) a v organizme športovcov sa nemohla objaviť prirodzenou cestou. V dôsledku tejto skutočnosti exekutíva MOV rozhodla o ich diskvalifikácii.
Pretože všetci traja športovci mali po predošlých súťažiach negatívne dopingové nálezy, zrušenie ich výsledkov najprv platilo len pre poslednú disciplínu, po ktorej mali pozitívny test. Na základe ďalšieho vyšetrovania však MOV neskôr rozhodol o diskvalifikácii Mühlegga, Danilovovej a Lazutinovej zo všetkých súťaží v Salt Lake City a o odobraní všetkých ich medailí. To sa im, samozrejme, vôbec nepáčilo, preto sa obrátili na Arbitrážny športový súd. Neúspešne, zmenu verdiktu MOV nedosiahli.
V dôsledku dodatočných zmien v olympijských výsledkových listinách došlo k tomu, že medailovou najúspešnejšou krajinou ZOH 2002 napokon nebolo Nemecko, ale po revízii výsledkov Nórsko. Jeho výprava s 13 zlatými kovmi vyrovnala rekord ZSSR zo ZOH 1976. Najväčšou postavou nórskeho tímu bol biatlonista Ole-Einar Björndalen. Na najvyššom stupni stál po všetkých biatlonových disciplínach - získal štyri zlaté medaily! To sa predtým na jedných zimných hrách podarilo len rýchlokorčuliarke Lidii Skoblikovovej zo ZSSR v Innsbrucku 1964 a ešte lepšiu bilanciu dosiahol iba ďalší rýchlokorčuliar Eric Heiden z USA, päťnásobný víťaz v Lake Placide 1980. Björndalen okrem toho ešte skončil piaty v behu na 30 km voľnou technikou s hromadným štartom...
Ďalší Nór Kjetil-Andre Aamodt sa prebojoval na čelo historického rebríčka najúspešnejších olympionikov z radov zjazdárov. Účasti na štyroch olympiádach premenil mimoriadne všestranný pretekár v desať umiestení v prvej šestke v piatich rôznych disciplínach – a v sedem medailí (3 – 2 – 2). Prvé zlato získal v super-G ešte v Albertville 1992, ale na ďalšie si počkal desať rokov. Na tratiach ZOH 2002 v Snowbasine triumfoval v kombinácii a znovu aj v super-G! Ďalším veľkým Severanom s lyžami bol v Salt Lake City fínsky združenár Samppa Lajunen, ktorý si vybojoval zlato vo všetkých troch súťažiach tohto športu.
Najväčšia ženská osobnosť hier vzišla zo zjazdového lyžovania. Stala sa ňou senzačne 20-ročná Chorvátka Janica Kosteličová. Žena z krajiny, z ktorej sa na ZOH predtým vôbec nikto nepresadil, dokázala to, čo v tomto športe na olympiáde ešte nikto – vyhrala v slalome, obrovskom slalome i v kombinácii a bola druhá v super-G! Kým však triumfy chorvátskej celkovej víťazky SP v predošlej sezóne boli nečakané len preto, lebo pred nimi utrpela viacero zranení, víťazstvá málo známeho švajčiarskeho skokana na lyžiach Simona Ammanna na oboch mostíkoch boli priam šokujúce. Po dva individuálne triumfy dosiahli aj rýchlokorčuliari Jochem Uytdehaage z Holandska, Claudia Pechsteinová z Nemecka (na 5000 m zvíťazila už tretí raz v sérii!) a v short tracku Číňanka A Jang Jang. K veľkým postavám hier sa priradil aj ruský krasokorčuliar Alexej Jagudin.
V hokejovom turnaji takisto ako v Nagane mohli štartovať najlepší hráči z NHL. Ale hrací model bol opäť nerovnoprávny. Tímy „veľkej šestky“ znovu zvýhodňoval priamym zaradením do hlavného turnaja, ktorý sa hral v čase prestávky v NHL. Ďalších osem družstiev znovu muselo účinkovať v predturnaji, odkiaľ postupovali len dve. Na americkej pôde sa napokon vrátili staré dávne hokejové časy. Vo finále sa takisto ako v počiatkoch ZOH stretli zámorské tímy. Po dlhých 50 rokoch sa z triumfu tešila Kanada, ktorá zdolala USA 3:2. Najväčšou senzáciou turnaja bola štvrťfinálová výhra neznámych Bielorusov nad Švédmi, ktorí mali na ZOH k dispozícii všetky hviezdy.
V Salt Lake City sa po 54 rokoch znovu objavil medzi olympijskými disciplínami skeleton. Aj vďaka tomuto športu dosiahla usporiadateľská krajina hier – USA – svoj celkove najlepší medailový výsledok v histórii ZOH. Zaujímavé bolo, že medzi mužmi vyhral Jim Shea, vnuk dvojnásobného rýchlokorčuliarskeho šampióna z Lake Placidu 1932... Olympijskú premiéru oslávili bobistky, tiež s americkou dominanciou. Brzdárkou vo víťazných dvojboboch bola Vonetta Flowersová, ktorá sa stala prvou černošskou šampiónkou v histórii zimných olympijských hier. O inú premiéru sa zase zaslúžili austrálski športovci – Alisa Camplinová v akrobatických skokoch a Steven Bradbury v short tracku na 1000 m. Postarali sa o vôbec prvé zlaté medaily zo ZOH, ktoré putovali na najmenší kontinent.
Pre Slovensko boli hry v Salt Lake City menej úspešné ako naganské. Verejnosť vkladala veľmi veľké očakávania do družstva hokejistov, ktoré na MS 2000 v Petrohrade získalo historické striebro. Všetci dúfali, že Nagano sa nemôže zopakovať. V Salt Lake City sme však prežili druhý diel veľkej hokejovej krivdy i obrovského sklamania. Diskriminačný hrací systém znovu zapríčinil, že v predturnaji mohli v našom družstve nastúpiť len niekoľkí hráči z NHL. Tí navyše na olympiádu prilietali na poslednú chvíľu a unavení z cesty aj z večerných zápasov predošlého dňa v elitnej zámorskej lige.
Už úvodná prehra v predturnaji – 0:3 s Nemeckom – v podstate rozhodla o tom, že brány hlavného turnaja pre náš tím znovu zostanú zatvorené. Remíza 6:6 s Lotyšskom to definitívne potvrdila. Na záverečný zápas v skupine s Rakúskom po vynútených návratoch hokejistov NHL do ich klubov mohli slovenskí tréneri postaviť iba trinásť hráčov v poli. Prehra 2:3 potom bola len logickým dôsledkom tragickej situácie, v akej sa družstvo Slovenska ocitlo nie vlastnou vinou. Iba opätovný príchod ďalších našich hráčov zo zámoria do dejiska hier a víťazstvo 7:1 nad Francúzskom v zápase o 13. miesto odvrátili hrozbu posledného miesta v tabuľke. Najlepšou ukážkou absurdity tohto hracieho systému bol fakt, že len o tri mesiace neskôr sa Slovensko vo švédskom Göteborgu tešilo zo zisku titulu majstra sveta!
Bodované umiestenie obsadila v Salt Lake City len slovenská štafeta biatlonistiek na 4x7,5 km, ktorá v zložení Martina Jašicová, Anna Murínová, Marcela Pavkovčeková a Soňa Mihoková skončila piata. O najlepši individuálny výsledok výpravy sa rovnako ako v Lillehammeri 1994 postarala Jašicová, deviata v pretekoch biatlonistiek na 15 km. Svet tak zo Slovákov určite najviac zaregistroval profesionálneho krasokorčuliara Jozefa Sabovčíka. Bronzový medailista zo ZOH 1984, ktorý sa usadil v Salt Lake City, bol totiž jednou z hlavných postáv otváracieho ceremoniálu, v ktorom stvárnil pohybovou kreáciou na ľade oheň. Okrem toho pôsobil aj ako atašé slovenskej výpravy. Pozoruhodnosťou našej účasti bolo, že člen osádky štvorbobov Marián Vanderka sa po predošlej účasti v atletických súťažiach na OH 2000 v Sydney stal vôbec prvým Slovákom, ktorý štartoval na letných aj zimných olympijských hrách.