Žijem v Poltári, kde pre šport, ktorému venujem takmer celý svoj voľný čas nie sú vytvorené žiadne podmienky. K jazdectvu som sa dostala cez pre mňa malý, pre rodičov veľký zdravotný problém. Na konci prvého ročníka ZŠ sa u mňa prejavila zajakavosť. S rodičmi sme chodili na rôzne vyšetrenia k logopédom, psychológom, ale náprava reči neprichádzala. Až jedna pani psychologička v Banskej Bystrici nám poradila ako vhodnú terapiu - hipoterapiu. Začala som navštevovať jazdecký klub Klub priateľov koní a rekreačného jazdenia v Rimavskej Sobote, časti Kurinec - Zelená voda. Od prvej chvíle ma práca okolo koní či rekreačné jazdenie zaujali a s návštevami jazdeckého klubu som odvtedy neprestala. V čase, keď jazda na koni bola pre mňa len liečebnou terapiou som hrávala aj volejbal. Ale prišiel rok 2016, keď mi tréner oznámil, že na základe pokroku, ktorý som dosiahla, je čas začať sa venovať športovému jazdeniu. Keďže obidva športy sa nedali robiť súčasne, prestúpila som do rodiny koniarov. Urobila som skúšky základného výcviku jazdca, absolvovanie ktorých je podmienkou získania jazdeckej licencie. So súťažným parkúrovým jazdením som mala začať minulý rok, ale po návrate z majstrovstiev SR v drezúre som na jednom zo skokových tréningov spadla, výsledkom čoho bola zlomená kostrč a zistenie, že jazdectvo je naozaj tvrdý šport. Celé leto ma tréner pripravoval na návrat na parkúr. Na posledných pretekoch sezóny, keď som sa už cítila dostatočne pripravená na absolvovanie prvých pretekov, som sa v ich cieli znovu zosypala z koňa a skončila som v nemocnici s otrasom mozgu. Ani tieto zranenia ma neodradili od tohto športu. Pokračovala som v tréningu a rok 2018 je už úspešnejší. Zatiaľ sa nám vyhýbajú zranenia. Naďalej sa starám o svoju kobylku Szelíd, s ktorou nás viaže silné puto, čo pochopí len ten, kto sa s láskou stará o zvieratá. Je neuveriteľné, akú radosť prejavovala Szelíd, keď som prišla ku nej prvýkrát po prepustení z nemocnice. Okrem pondelka trénujem denne, soboty, nedele, sviatky nevynímajúc. V sezóne sa k tomu priraďujú počas víkendov súťaže. Je to náročné na čas, tuším že aj financie, pretože na tréningy z Poltára do Rimavskej Soboty a späť domov ma vozí oci, účasť na pretekoch si zabezpečujeme a financujeme sami. Jazdectvo mi vyriešilo problém so štúdiom, pretože už dva roky som pevne rozhodnutá, že po skončení ZŠ budem študovať na SOŠ HSaD v Lučenci, odbor Agropodnikanie - chov koní a jazdectvo. Počas strednej školy by som chcela brigádovať na nejakej farme v zahraničí, kde sa zaoberajú chovom koní. Po ukončení školy chcem pracovať s koňmi či už ako trénerka alebo ošetrovateľka. V kariére jazdca by som chcela skákať čo najvyššie prekážky, čo si vyžaduje ešte veľa hodín tvrdého tréningu, ale tiež mať aj kvalitného koňa. Som rada, že môžem robiť šport, ktorý ma naučil pracovitosti, pomohol mi získať nové manuálne zručnosti, naučil ma láske k zvieratám, ktorý mi pomohol nájsť nových kamarátov. Šport, ktorý mi pomohol do značnej miery s mojím rečovým problémom, ktorý som prestala vnímať a to tak, že nemám problém s komunikáciou ani na verejnosti. Naopak, odmenou pre rodičov je poznanie, že jazdectvo naučí ich deti sebadisciplíne a sebaovládaniu.