Vyberáme z časopisu OLYMPIC.sk jeseň/zima 2018: Nové športy priniesli adrenalín aj viac zranení
V novom čísle časopisu SOV OLYMPIC.sk jeseň/zima 2018, ktorý vyšiel začiatkom decembra, je aj zaujímavý text Tomáša Mrvu s titulkom „Nové športy priniesli adrenalín aj viac zranení“ a s podtitulom „Odvrátenou stranou viacerých nových olympijských športov a odvetví je ich vysoká zdravotná rizikovosť“. Môžete si ho prečítať nižšie.
Medzinárodný olympijský výbor (MOV) si už dávnejšie uvedomil, že ak chce ísť s dobou a udržať si mladých divákov, musí im ponúknuť športy a disciplíny, ktoré ich oslovujú. Od roku 1992 tak postupne začali do programu zimných i letných hier pribúdať dynamické, divácky atraktívne a často vskutku adrenalínové športy. O niektorých sme pred niekoľkými rokmi ani netušili, že existujú.
Názory na toto novátorstvo sa rôznia. Niektorým sa nové športy páčia (alebo aspoň niektoré z nich), iní im nevedia prísť na chuť. Čo sa však nedá poprieť, je ich odvrátená strana – vysoký počet zranení. Aj keď dáta za tohtoročné zimné olympijské hry v kórejskom Pjongčangu ešte nie sú k dispozícii, čísla z predchádzajúcich hier sú v mnohých prípadoch doslova hrozivé.
ZIMA JE NEBEZPEČNEJŠIA AKO LETO
Ako nedávno v úvodníku časopisu Journal of Olympic History upozornil prezident Medzinárodnej spoločnosti olympijských historikov David Wallechinsky, šesť disciplín s najväčším percentom zranení na ZOH 2014 v Soči pribudlo do olympijského programu v roku 1992 alebo neskôr. Tri z nich mali premiéru priamo v Soči.
Keď si to rozoberieme na drobné, zistíme, že najvyššia miera zranení v Soči bola v akrobatických skokoch na lyžiach - takmer 49 zranení na sto pretekárov! Nasledoval snoubordový slopestyle, ktorý mal hneď pri premiére pod piatimi kruhmi mieru zranení 37 na 100 účastníkov. Prvú trojku uzatvoril snoubordkros (34,4). V poradí za ním boli lyžiarsky slopestyle, lyžiarska U-rampa a akrobatický zjazd. Spomedzi „tradičných“ športov najvyššiu mieru zranení malo zjazdové lyžovanie (20,7).
Aby bol jasný kontext, dôležité sú aj celkové čísla. V Soči utrpelo 12 percent športovcov aspoň jedno zranenie, 43 účastníkov dve zranenia, dvaja dokonca tri a jeden nešťastník štyri. Vyššia miera zranení bola u žien ako u mužov.
NAJVIAC ZRANENÍ V LYŽIARSKOM SLOPESTYLE
Záverečná správa pre MOV uvádza, že celkový rozdiel nebol zásadný, ale oveľa vyššie riziko zranení u žien bolo v lyžiarskom slopestyle. Tam sa zranila presná polovica žien, ale len každý šiesty muž. Naopak, ženské skoky na lyžiach, ktoré mali premiéru, sa zaobišli ako vôbec jediná disciplína bez zranenia. Nie každý nový šport teda musí premeniť štartové pole na lazaret.
Ďalšie disciplíny s nízkym počtom zranení boli severská kombinácia, rýchlokorčuľovanie, biatlon, či beh na lyžiach. Treba tiež spomenúť, že posudzovať nebezpečenstvo jednotlivých športov či disciplín na základe jediných olympijských hier môže byť neférové. Zaujímavý je preto pohľad na súhrn miery zranení vo Vancouvri 2010 a v Soči 2014.
Ak z tabuľky, ktorú vypracoval britský denník Guardian, vylúčime tie disciplíny, ktoré boli na programe iba v Soči (tri z nich by boli v prvej päťke), najvyššie riziko zranenia vychádza v snoubordkrose, potom v akrobatických skokoch na lyžiach, boboch a zjazdovom lyžovaní. Vo všeobecnosti teda platí, že najviac zranení je v disciplínach, ktoré kombinujú vysokú rýchlosť s vysokými skokmi.
Rýchly a kontaktný ľadový hokej je až na konci prvej desiatky. Po odpočítaní troch úplne nových disciplín je siedmy. Skoky na lyžiach, ktoré mnohým nezainteresovaným divákom môžu naháňať hrôzu, majú kombinovanú mieru zranení nižšiu ako curling. Čiastočne to môže byť spôsobené aj tým, že v skokoch sa veľmi prísne dbá na to, aby boli podmienky bezpečné. V curlingu sú tri štvrtiny zranení výsledkom preťaženia niektorej časti tela, najčastejšie rúk, krížov a stehien.
ČÍSLA NIE SÚ VŠETKO
Okrem celkového počtu zranení je dôležitým faktorom aj ich závažnosť. Z tohto pohľadu niektoré čísla nie sú až také hrozivé, iné sú varovné. Tri pätiny zranení v Soči totiž boli natoľko ľahké, že športovci nemuseli vynechať ani jeden deň tréningu či zranení. Menej povzbudivé je však porovnanie s Vancouvrom. Tam totiž takéto zranenia tvorili viac ako tri štvrtiny celkového počtu. Zranenia, ktoré viedli k viac ako týždňovej absencii, tvorili vo Vancouvri len štyri percentá, kým v Soči až 21 percent z celkového počtu. Tu však autori súhrnných správ upozorňujú na to, že dáta o závažnosti zranení z roku 2010 nie sú kompletné.
Počet otrasov mozgu sa znížil z 20 vo Vancouvri na 11 v Soči. V šiestich prípadoch to spôsobilo výpadok v tréningu či súťažení dlhší ako jeden týždeň.
RIZIKOVÁ NAJMÄ KOMBINÁCIA MANÉVROV VO VZDUCHU A VYSOKEJ RÝCHLOSTI
Pozoruhodné je tiež porovnanie s letnými hrami. Aj keď počet štartujúcich v letnej edícii je približne štyrikrát vyšší, absolútne počty sú porovnateľn
é alebo nižšie. V Pekingu 2008 to bolo dvanásť prípadov, o štyri roky v Londýne iba šesť a v Riu opäť dvanásť, z toho sedem v boxe, ku ktorému sa ešte vrátime.
„Toto zistenie podporuje hypotézu, že v zimných športoch, obzvlášť v tých, kde sú športovci vystavení manévrom vo vzduchu a vysokým rýchlostiam, je vyššie riziko potenciálne vážnych zranení hlavy ako v letných športoch,“ konštatujú autori správy o zraneniach a ochoreniach na zimných olympijských hrách v Soči.
Celková miera zranení nevyznieva pre zimné športy až tak hrozivo – aj keď nožnice medzi nimi sa roztvorili najmä pri porovnaní Soči a OH 2016 v Riu de Janeiro, ale zranenia pri zimných športoch bývajú závažnejšie. „Zvyčajne ide o závažnejšie poškodenie tkaniva, o zlomeniny v porovnaní s odreninami, o roztrhnuté väzy v porovnaní s výronmi,“ povedal pre kanadský portál Global News jeden to spoluautorov medicínskych súhrnov Willem Meeuwise.
Faktorov, ktoré ovplyvňujú množstvo zranení, je niekoľko. Patrí medzi ne napríklad počasie, keď mäkký podklad pri teplejšom počasí, aké vládlo vo Vancouvri aj v Soči, spôsoboval súťažiacim problémy pri dopade.
Svoju úlohu môže zohrávať aj dizajn trate. Meeuwisse upozornil na to, že muži a ženy mali pri slopestyle rovnakú trať, ale keďže ženy jazdia pomalšie, dopadali na iné miesta, podľa všetkého menej bezpečné. Obrovský rozdiel v miere zranení medzi mužmi a ženami sme už spomínali.
Aj keď pri niektorých športoch alebo disciplínach je riziko zranenia pomerne vyrovnané, v iných sa medzi jednotlivými hrami výrazne líši. Práve akrobatické skoky, ktoré mali v Soči také katastrofálne čísla, boli vo Vancouvri približne na úrovni bobov a ľadového hokeja. Akrobatický zjazd bol v Soči šiestou najnebezpečnejšou disciplínou, keď sa zranil takmer každý štvrtý pretekár. Zato vo Vancouvri to boli len dve percentá. Spolu so sánkovaním to bolo najnižšie percento zo všetkých. Lenže v prípade sánkovania to bol tragický paradox, pretože zranenie Nodara Kumaritašviliho bolo smrteľné.
LETNÝM REKORDÉROM JE BIKROS
Na olympijských hrách v Riu to pre „nové“ športy nedopadlo oveľa lepšie. Suverénne najvyššia miera zranení bola v bikrose (37,5 zranenia na 100 športovcov), ktorý je v programe od roku 2008. Za ním nasledoval box, ktorý je tam pre zmenu už viac ako storočie, a potom ďalšie relatívne nové športy – horská cyklistika a taekwondo. Sedmičkové ragby, novinka z roku 2016, malo šiestu najvyššiu mieru zranení, tesne za tradičným vodným pólom a pred dvoma kolektívnymi športmi – futbalom a hádzanou.
Pozitívom OH v Riu 2016 bolo, že výskyt zranení bol nižší ako na hrách v Pekingu 2008 a v Londýne 2012. Na druhej strane percento zranení, ktoré si vyžiadali absenciu dlhšiu ako týždeň, bolo vyššie. V Riu to bolo 20 percent, kým v Londýne a
j v Pekingu 13 percent. Športy s najväčším počtom takýchto zranení boli bikros, zápasenie, vzpieranie a triatlon. Tu boli čísla podobné ako v Londýne.
Niektoré športy majú štatistiky aj o počte zranení na svojich svetových či kontinentálnych šampionátoch. Vo futbale bol počet zranení podobný ako na majstrovstvách sveta 2014 a majstrovstvách Európy 2004 a 2008, ale polovičný ako na majstrovstvách sveta 2010. Zaujímavé je tiež, že kým v Riu utrpelo zranenie 15 percent futbalistov a futbalistiek, o štyri roky skôr v Londýne to bolo až 35 percent.
Podobnú mieru zranení ako na nedávnych majstrovstvách sveta zaznamenali aj v atletike, skokoch do vody, plávaní a synchronizovanom plávaní. Sedmičkové ragby malo výskyt zranení menej ako polovičný než na majstrovstvách sveta. Ak by bol rovnaký, v miere zranení by prekonalo aj bikros. V prípade bikrosu je pozoruhodné aj to, že výskyt zranení v Riu bol šesťkrát vyšší ako na majstrovstvách Európy 1989. Zároveň je to jediná disciplína, ktorá mala v Riu aj Londýne viac ako 30-percentný výskyt zranení.
Keď sa spočítajú zranenia z rokov 2012 a 2016, najhoršie sú na tom bikros, taekwondo, futbal, horská cyklistika a box. Naopak, najmenšie riziko hrozilo vodným slalomárom, lukostrelcom, veslárom, golfistom a strelcom.
ZRUŠENIE PRILIEB BOXU UBLÍŽILO
Špeciálnu pozornosť si zaslúži box. Tento šport dlhodobo vyvoláva debaty o tom, či by mal byť v programe olympijských hier. Výskyt zranení v Pekingu a Londýne naznačoval, že jeho povesť je možno horšia ako realita, keď miera zranení bola 15 a 9 percent. Lenže Medzinárodná boxerská asociácia (AIBA) v roku 2013 rozhodla, že aj amatéri budú boxovať bez prilieb. Vychádzala zo štúdií, podľa ktorých počet akútnych zranení mozgu bol nižší, keď boxeri nemali prilby.
Niektorí lekári už vtedy varovali, že predstava, že odloženie prilieb zníži počet otrasov mozgu, je smiešna. A ako to v Riu dopadlo? Miera zranení sa zvýšila na 30 percent a z celkového počtu dvanástich otrasov mozgu na hrách bolo sedem v boxe. To bolo viac ako v Londýne vo všetkých športoch dokopy.
Zdá sa teda, že diskusia o olympijskej budúcnosti boxu sa tak skoro neskončí. A možno sa bude týkať aj ďalších športov. Veď až šesť rôznych disciplín malo v súčte posledných dvoch olympijských hier, z ktorých sú dostupné údaje, mieru zranení vyššiu ako 30 percent. Z nich najdlhšie je v programe taekwondo – od roku 2000.
(medzititulky redakcia OLYMPIC.sk)
Ak Vás zaujíma obsah celého časopisu OLYMPIC.sk jeseň/zima 2018, môžete si ho stiahnuť cez túto linku:
