Olympijský víťaz Július Torma bol virtuóz v ringu, 7. marca si pripomíname storočnicu od jeho narodenia
Siedmeho marca 2022 uplynie sto rokov od narodenia olympijského víťaza a majstra Európy v boxe JÚLIUSA TORMU – historicky prvého olympijského šampióna slovenského pôvodu. Rodičom zo Štúrova sa narodil v Budapešti. Medzi mužmi získal najprv šesť titulov majstra Maďarska a po repatriácii desať titulov majstra Československa. Vo svojej vrcholnej ére patril medzi najlepších amatérskych boxerov sveta.
Nasledujúci text o Júliusovi Tormovi vyšiel v decembri v časopise Olympic.sk jeseň/zima 2021. Jeho autorom je športový publicista Miroslav Hazucha, ktorý už odovzdal rukopis knihy „Virtuóz v ringu Július Torma“. Slovenský olympijský a športový výbor na jar knihu vydá v spolupráci s vydavateľstvom SPORT Legal, s.r.o., v rámci už ebablovanej edície Športové legendy.
Július Torma
Július Torma na fotografii pred OH 1956.Narodil sa 7. marca 1922 v Budapešti, zomrel 23. októbra 1991 v Prahe. Kluby počas aktívnej činnosti: BTK Budapešť, ŠK Baťovany (Partizánske), Škoda Komárno, ÚDA Praha, Dukla Praha. Tréner (v Budapešti): Zsigmond Ádler. Majstrovské tituly: 6-násobný majster Maďarska, 10-násobný majster Československa, 4-násobný majster Slovenska. Štarty na OH: Londýn 1948 : 1. miesto (welterová váha do 67 kg), Helsinky 1952 : 5. – 8. miesto (welterová váha do 67 kg), Melbourne 1956 : 5. – 8. miesto (stredná váha do 75 kg). Majstrovstvá Európy: Dublin 1947 : 3. miesto (stredná váha do 73 kg), Oslo 1949 : 1. miesto (welterová váha do 67 kg), Západný Berlín 1955 : 3. miesto (poloťažká váha do 81 kg). Kluby počas trénerského pôsobenia: ÚDA Praha/Dukla Praha, Sparta Praha, Spartak AZKG Praha, US Praha.
„Byť v Baťovanoch a nebyť s Tormom, je azda rovnako, ako byť v Ríme a nevidieť pápeža.“ Tak vyjadril cieľ svojho riportu v roku 1948 v denníku Pravda Karol Weiss, dávna osobnosť slovenskej športovej žurnalistiky.
Ťažko by bolo nájsť výstižnejšie prirovnanie a vtipnejší úvod textu o našom vtedajšom výnimočnom športovcovi, v dnešnom ponímaní „hviezdy“. Nielen športové umenie a úspechy, ale i skromný život a charakterové vlastnosti pasovali Tormu medzi veľké športové osobnosti obdobia po 2. svetovej vojne. V roku 1948 sa u nás meno Július Torma stalo pojmom tak ako Emil Zátopek, veď obaja sa po olympijskom prvenstve v Londýne stali pýchou novej ČSR.
„BYŤ V BAŤOVANOCH A NEBYŤ S TORMOM, JE AZDA ROVNAKO, AKO BYŤ V RÍME A NEVIDIEŤ PÁPEŽA.“ (Športový novinár KAROL WEISS)
TALENT, ZVEĽADENÝ TRÉNEROM ADLEROM
Čo bolo v začiatkoch boxera, o ktorom sa vyjadrovali v superlatívoch najväčšie autority svetového boxu? Čo sa dialo dovtedy, kým sa Tormov príbeh dostal na slovenskú trajektóriu a kým si získal fanúšikov doma a obdivovateľov v zahraničí?
Pozoruhodná a dlhá kariéra Tormu sa začala v chudobnej štvrti v Budapešti, kde sa narodil 7. marca 1922. Trom malým bratom Tormovcom učaroval box už v útlej mladosti. Rodičom, ktorí do hlavného mesta predtým ešte Uhorska prišli zo Štúrova (vtedajšieho Párkánya), iba dcéra nechodila domov s odreninami a podliatinami na tvári.
Stredný Ďusi (Julo), ktorý vyrástol iba do výšky 168 cm, sa pod trénerom Zsigmondom Adlerom vypracoval na postrach medzi dvanástimi povrazmi ringu. V klube BTK Budapešť, s tradíciou už od roku 1909, aktívne pôsobil od veku 14 rokov. Hoci bol kamarátsky a mal zmysel pre každý špás, s boxerskými rukavicami sa stával sa štipľavým chrenom (čo značí v maďarčine jeho priezvisko Torma).
Vďaka talentu a tréningovej usilovnosti sa presadil čoskoro. Perspektívu potvrdil ziskom majstrovských titulov už medzi dorastencami i juniormi. V mužskej reprezentácii Maďarska debutoval len ako 17-ročný.
Tréner Zsigo-báči Adler sa stal jeho druhým otcom i ochrancom. O svojom zverencovi neskôr povedal: „Bol to pozoruhodný chlapec. Už keď začínal, jeho pohyby dali tušiť majstra. Stále chcel len boxovať, nerád robil niečo iné. Zbytočne som ho nenútil a výsledky sú známe. Bol to obdivuhodný boxer a nedostižný srandista.“
Domov, do ulice Gömb vo štvrti Újpest, sa z turnajov vracal čoraz známejší športovec. K vtedajšej sláve maďarského boxu prispel Torma solídne. Najprv iba sledoval svoje vzory, ale čoskoro bol jedným z nich, stal sa trvalým členom reprezentácie. A počas vojny získal šesť titulov majstra Maďarska.
V období druhej svetovej vojny Maďari mohli súperiť proti zahraničným športovcom iba z Nemecka a jeho satelitov, či z neutrálnych štátov. Od debutu v roku 1940 do roku 1945 štartoval Torma podľa dostupných prameňov v 22 medzištátnych stretnutiach. Bol nominovaný i na ME v roku 1942 do Breslau (dnes Vroclav), ktoré po vojne anulovali. Tam prehral na body s víťazom welterovej váhy Nemcom Ferdinandom Röschkem, neskorším profesionálom.
Povinnú vojenskú službu absolvoval ako ošetrovateľ koní vo vojenskej nemocnici. Tým bol uchránený pred nasadením na front.
NA SLOVENSKU SA STAL PILIEROM MAJSTROVSKÝCH BAŤOVIAN
Vojnová kataklizma prispela k pootočeniu kolesa dejín. To v Tormovom živote znamenalo tiež veľkú zmenu. Ako sa presunul do druhého mesta na Dunaji, do Bratislavy? Aj jeho zasiahla povojnová repatrácia, keď na Slovensko odišlo z Maďarska veľa ľudí slovenského pôvodu – a naopak.
Torma sa vtedy ocitol na dôležitej križovatke života. Odchod z rozvráteného Maďarska a zničenej Budapešti na Slovensko mal preňho existenčný význam. Pri rozhodovaní ho ovplyvnil aj neskôr veľmi slávny futbalista takisto slovenského pôvodu Ladislav Kubala. Tiež si zvolil exodus z Maďarska na Slovensko. Obaja sa vrátili k rodným koreňom svojich rodičov. Torma sa presťahoval i s manželkou s očakávaným dieťaťom do Baťovian, čo je dnešné Partizánske.
Niečo o tom sám prezradil v olympijskom roku 1948. Na maďarskom boxerskom zväze žiadal o pomoc a povedal funkcionárom o ponukách z Československa: „Povedali mi: ,Fiacskám, urob, ako uznáš sám za najlepšie.´ A ja som sa podľa toho rozhodol. Odišiel som i s hladujúcou rodinou na Slovensko. Pokladám si preto za česť reprezentovať ČSR na olympiáde.“
Boxu u nás povojnové obdobie žičilo. Nadviazal na renesanciu z čias I. Slovenskej republiky. Okrem zastúpenia v celoštátnej lige bolo na Slovensku toľko družstiev, že popri slovenskej lige sa súťažilo i v niekoľkých divíziách.
Za všetkým treba vidieť ľudí a ich nadšenie pre svoj šport. Na príchode Tormu mal podiel Bohumil Kobza, vtedajší predseda ČSÚBA (Československej únie boxu amatérov). A o prestup do Baťovian sa zaslúžil predseda klubu Jozef Bačo, ktorý mu našiel i zamestnanie. Právom bol na tento čin hrdý, veď Torma sa stal pilierom v zostave Baťovian. A v ligovom šlágri baťovcov v roku 1948 zvíťazili nad Zlínom, po čom získali vôbec prvý majstrovský titul pre Slovensko.
Tormovi súperi v ringu sa neraz prirýchlo vzdali, hoci on nešiel za každú cenu na knokautovanie súpera, ale bol takpovediac „hráčom“. Dojem z neho vyjadril štátny tréner Václav Hocký pred nomináciou na majstrovstvá Európy v roku 1947 v Dubline: „Torma je v pravom zmysle slova delo. Človek má dojem, že v ringu veľa nerobí, ale beda tomu súperovi, kto mu na ranu nalietne.“
Z ME 1947 v Dubline si Torma priviezol bronzovú medailu. Vo štvrťfinále síce vyradil neskoršieho trojnásobného olympijského víťaza Lászlóa Pappa (v Budapešti ho tiež trénoval Zsigmond Adler), ale v semifinále prehral s neskorším víťazom, Francúzom Aimém Josephom Escudiém. Podľa členov výpravy čs. reprezentácie i reakcií domáceho publika prehral nezaslúžene.
NA NAJVYŠŠOM OLYMPIJSKOM STUPNI – LONDÝN 1948
Torma sa rýchlo stal oporou čs. reprezentácie. Nebol bitkár, usilujúci sa zničiť súpera, ale imponoval majstrovským šermom pästí.
Český expert František Morávek publikoval takúto jeho charakteristiku: „Pästiar typu Tormovho sa rodí – ako my hovoríme – raz za sto rokov. Iba málo, veľmi málo ľudí vybaví príroda tak dokonale, ako je to v prípade najlepšieho československého pästiara Tormu. Vtipný, inštinktívny, rýchly, odolný, húževnatý, technický a chrabrý – teda má všetko, čo najlepší pästiar mať musí.“ Vyčítal mu len istú teatrálnosť a obavu o jeho kryt, ktorý je považovaný za „evanjelium“ boxerov.
Olympijský triumf v Londýne zbavil autora výroku obáv o Tormove „pištoľnícky“ spustené ruky. To bola jedna z pascí na súperov. V ringu, postavenom nad bazénom v hale Empire Pool, Torma postupne zvíťazil nad Maďarom Gusztávom Benem (na body), deklasoval Kanaďana Clifforda Blackburna (T. K. O. v 2. kole), vyhral nad Španelom Aureliom Diazom Cadabedom (jeho diskvalifikáciou v 2. kole), v semifinále mu podľahol Talian Alessandro D´Ottavio (na body) a vo finále zvíťazil nad čiernym reprezentantom USA Horaciom Herringom (na body).
Svoju virtuozitu, odolnosť a bojovnosť potvrdil Torma tým, že triumfoval napriek skutočnosti, že od tretieho duelu nastupoval do ringu so zlomenou kostičkou v ľavom zápästí. Odboxovať ďalšie dva duely mu umožnili iba obstreky od lekára výpravy MUDr. Pavla Handza. Nový víťaz vo welterovej hmotnosti splnil to, čo vyhlásil po Zátopkovom triumfe v behu na 10 km: „Keď vyhral Zátopek, musím vyhrať i ja.“
Po návrate domov sa dočkal veľkolepého slávnostného privítania v Baťovanoch. Absolvoval prijatia u predstaviteľov telovýchovných i štátnych orgánov v Bratislave i v Prahe.
V OSLE MAJSTER EURÓPY 1949
Medzi najväčšie postavy boxu sa Torma definitívne etabloval v roku 1949 v Osle získaním titulu majstra Európy. Na otvorenom štadióne Bislet na ceste k prvenstvu postupne zdolal Maďara Józsefa Mártona (T. K. O. v 1. kole), Taliana Remigia Bollana (jeho diskvalifikáciou v 3. kole), Francúza Guya Toupého (na body) a vo finále knokautoval Dána Victora Jörgensena.
Výkonmi nadchol nielen nórske publikum, ale i odborníkov. Počuť sa nechal i Wellington Drake, člen vedenia Medzinárodnej asociácie amatérskeho boxu (AIBA): „Torma je jediným boxerom, ktorý vie uplatniť taký rýchly úder, že ho oko skúseného diváka nevidí.“
Tormu vyhlásili za najtechnickejšieho boxera majstrovstiev Európy. Za toto ocenenie mu do zbierky pribudla plaketa, ale nie Barkerov pohár, udeľovaný najtechnickejšiemu borcovi na olympijských hrách. V mnohých prameňoch sa mylne uvádza, že na OH v Londýne bol Torma vyhlásený za najtechnickejšieho borca turnaja.
NA OH V HELSINKÁCH PREHRAL VO ŠTVRŤFINÁLE
Na OH 1952 v Helsinkách bol Torma nominovaný už ako člen Škody Komárno, kde pôsobil dve sezóny. Vo štvrťfinále ho po veľkom boji zastavil Poliak Zygmunt Chychla, neskorší víťaz vo welterovej hmotnosti.
Chychla dokázal splniť pokyny trénera Feliksa Stamma, ako to prezradil tento vynikajúci boxer o. i. majster Európy, autorovi jeho medailónu v knihe Panteón poľského športu: „Nepozeraj sa Tormovi do očí, lebo ťa zhypnotizuje. Ignoruj tie jeho náhle spúšťané ruky z garde i chytré maskovanie úderov. Rob jednoducho svoje.“
Náplasťou na sklamanie neúspešného obajcu zlata z Londýna bolo víťazstvo Janka Zacharu v perovej váhe do 57 kg. Zachara bol v tom čase člen vojenského ATK Praha. Torma sa podieľal na jeho príprave počas spoločného pôsobenia v Partizánskom. Je známe, že bez Tormovej intervencie by Zachara vôbec nebol na svojej „zlatej“ olympiáde. Vyzdvihol ho týmito slovami: „Bol pre mňa najlepší učiteľ a tréner.“
NA ME 1955 BRONZ, OLYMPIJSKÁ ROZLÚČKA V MELBOURNE
Aj po OH v Helsinkách mal Torma v ringu vysoké ambície. Kým v roku 1951 na ME do Milána boxerov vedenie vtedajšieho komunistického zriadenia nepustilo, z účasti na ME 1953 vo Varšave ho zase vyradilo zranenie. Až na európskom šampionáte 1955 v Západnom Berlíne sa znovu vrátil na medailový stupeň. Skončil tretí a naposledy ho na veľkom turnaji dekorovali medailou.
V tom čase 33-ročný Torma bol členom ÚDA Praha a štartoval v poloťažkej váhe do 81 kg. Už mal dosť radikálneho znižovania hmotnosti, aké ho oslabilo na olympiáde. V poslednom vystúpení na ME v Západnom Berlíne ho v semifinále verdiktom na body zastavil Erich Schöppner zo Spolkovej republiky Nemecko, ktorý sa potom stal aj víťazom turnaja.
O rok neskôr dostal Július Tormu tretiu olympijskú príležitosť v ďalekej Austrálii. V Melbourne bol nielen aktívnym borcom, ale súčasne i trénerom a sekundantom ďalších štyroch boxerov. Nastúpil v strednej váhe do 75 kg, kde ho vo štvrťfinále vyradil Ramon Tapia z Čile. Stop od ringového rozhodcu v 2. kole predznamenalo koniec aktívnej činnosti Tormu.
Hodnotná trénerská bilancia v pražských kluboch
Július Torma prešiel pozoruhodnú anabázu v športe, ktorý sa v jednotlivých jeho domiciloch nazýval ökölvívó, pästiarstvo a rohování. Na ďalšej životnej križovatke prijal ponuku z Prahy, kde mu prepožičali dôstojnícku hodnosť. Stal sa trénerom aj aktívnym borcom vo vrcholovom vojenskom stredisku ÚDA. V českej metropole i na ďalších trénerských postoch v ďalších kluboch to natiahol niekoľko rokov i v dôchodkovom veku. Bol trénerom – praktikom v duchu Goetheho slov, že prax je večná zeleň na strome šedivej teórie.
Štatistika prezrádza hodnotnú Tormovu trénerskú bilanciu. V ÚDA a Dukle v období rokov 1953 – 1956 vychoval 13 reprezentantov, z nich 12 štartovalo na OH a ME a traja získali medaily. V US Praha v priebehu 22-ročného pôsobenia vyšlo spod jeho opatery 28 reprezentantov, z ktorých 10 štartovalo na OH, MS, ME, pričom šiesti boli medailisti.
Veľa príkladov hovorí o tom, že Torma bol náročným trénerom, ale mal i citlivý individuálny prístup. Na jeho majstrovstvo na oboch stranách povrazov odznelo veľa superlatívov.
Virtuóz v ringu očarovával divákov
Keď boxoval Torma, to bol doslova divácky magnet. Kumšt tohto virtuóza v ringu prilákal všade veľa obecenstva. Do Reduty v Bratislave alebo do Lucerny v Prahe, ale aj v telocvičniach či na štadiónoch, všade sa chodilo na Tormu. Mal na konte 996 zápasov – niet amatéra, ktorý by ich odboxoval viac. Ponuky manažérov na prestup do profesionálneho tábora odmietal. Mal svoj životný štýl, miloval rodinu a rodinný život.
„Torma, v podstate rozporný človek, ktorý sa hviezd dotýkal. Nenapodobiteľný a neopakovateľný. Vo svojich fantastických finesách v ringu bohorovný vo svojej istote, zázračnou schopnosťou vedel mariť zámery svojich súperov“. Tak o ňom písal očitý svedok jeho kariéry Rado Burian, boxerský expert redakcie Šport.
