Samurajský meč pre hrdinku z Tokia, medaila aj pre ležiaceho v nemocnici
Pred 60 rokmi sa v Tokiu skončili prvé olympijské hry na ázijskom kontinente. Až 15 rodákov zo Slovenska v československej výprave z nich odchádzalo s cenným kovom. Cenné kovy získali vo futbale, volejbale, veslovaní a v športovej gymnastike. Japonci na olympijských hrách 1964 ohúrili svet.
Tokio v boji o dejisko Hier XVIII. olympiády uspelo v súboji s Detroitom, Viedňou a Bruselom hneď v prvom kole volieb. OH 1964 sa na rozdiel od nadchádzajúcich na rovnakom mieste uskutočnili nie v letnom, ale v jesennom termíne – od 10. do 24. októbra. Teda v období, keď klimatické podmienky boli oveľa príjemnejšie.
Japonci ukázali technickú vyspelosť
Kedysi militaristická krajina poňala olympiádu ako obrovskú šancu prezentovať pred svetom svoju zmenu a ekonomický rast. Symbolom nového Japonska a vyjadrením mierového posolstva bolo, že právo zapáliť olympijský oheň na hlavnom štadióne dostal nie známy športovec, ale 19-ročný Jóšinóri Sakai, ktorý sa narodil 6. augusta 1945 – v deň zhodenia atómovej bomby na Hirošimu. Na svet prišiel neďaleko od miesta výbuchu, pri ktorom jeho otec zahynul v byte.
Japonci doslova ohúrili mimoriadnou technickou vyspelosťou. Jej ilustráciou boli napríklad rýchlovlaky šinkanseny, ktoré dosahovali dovtedy nevídanú rýchlosť až okolo 250 km/h. Krajina, ktorá bola po skončení II. svetovej vojny úplne zdevastovaná, vstala z popola ako bájny Fénix a ukázala svetu svoju novú, prívetivú a modernú tvár.
Stretnutie s odlišnou kultúrou sa stalo pre svet veľkým zážitkom, pretože Japonci pripravili veľkolepé hry. Do výstavby najmodernejších štadiónov i hál a do zlepšenia infraštruktúry v tom čase desaťmiliónovej metropoly hostitelia investovali v prepočte 7,6 miliardy západonemeckých mariek, čo bola dovtedy neslýchaná suma. Stálo to však za to. Všestranné vybavenie nádherných športovísk sa stretlo s veľmi priaznivým ohlasom.
Všetci oceňovali aj vynikajúcu atmosféru. Najväčšiemu záujmu sa tešil maratón, ktorý v uliciach mesta sledovalo odhadom 2,5 milióna ľudí! Keď prvú japonskú zlatú medailu získal vzpierač Jóšinóbu Mijake, vzbudilo to v krajine takú eufóriu, že za dva dni dostal okolo desaťtisíc listov a telegramov! Japonský olympijský výbor mu pridelil dve sekretárky, inak by tento nával pošty nezvládol... Športovcov však veľmi zdvorilí Japonci v duchu svojej kultúry povzbudzovali decentne – len potleskom, žiadnym krikom či spevom.
V gigantickom veľkomeste zvládli aj dopravný problém. Tokijskou novinkou bolo zavedenie dnes už bežného piktogramového označenia olympijských športov i kľúčových stavieb. Obyvateľov Olympijskej dediny organizátori potešili množstvom bicyklov, ktoré boli všetkým voľne k dispozícii. Účastníci hundrali akurát na jednotvárnu stravu.
Hrdinka hier Čáslavská so samurajským mečom
Československú gymnastku Věru Čáslavskú si japonské publikum si zamilovalo nielen pre jej olympijské víťazstvá a ženský pôvab, ale aj pre preukázanie mimoriadnej bojovnosti. Na bradlách ako jediná na svete predvádzala najnáročnejší letový prvok s hodnotou ultra C – obrat o 360 stupňov za vyššou žrďou. Vo finále ju však tesne pred ním vyrušil výkrik z hľadiska „musíš!“ a na žrď nedohmatla. Po chvíľke však naskočila na bradlá znovu a túžobne očakávaný prvok pre radosť publika predviedla perfektne.
Skončila síce vo finále až piata, ale týmto statočným činom získala si srdcia Japoncov. A od jedného z miestnych priaznivcov dostala ako prvá žena vôbec mimoriadny dar – samurajský meč starý niekoľko storočí...
Keď sa jej novinári pýtali, prečo riskovala so zaradením najťažšieho prvku, keď aj bez toho mohla útočiť na zlato, vysvetľovala: „Ja neviem nič robiť polovičato. Celú zostavu na bradlách som veľakrát úspešne zvládla v tréningoch i na súťažiach. Vyšla mi v súťaži družstiev a pomohla mi aj k víťazstvu vo viacboji. Bez riskovania by som asi ťažko bola olympijskou víťazkou. A napokon – nedá sa ani ochudobniť divákov a rozhodcov.“
Neskôr bola Věra Čáslavská v Japonsku veľakrát a vždy ju tam vítali s veľkými poctami. Na poslednej rozlúčke s ňou v septembri 2016 v Národnom divadle v Prahe na to spomínala jej bývalá „parťáčka“ z reprezentačného družstva Bohunka Řešátková-Řimnáčová. Keď boli gymnastky ČSSR rok po OH na turné po Japonsku, bol o ne taký veľký záujem, že sa nevedeli dostať ani do obchodov, aby nakúpili darčeky.
Keď to Věra „reklamovala“, Japonci vybavili na jeden večer otvorenie veľkého obchodného domu výlučne pre naše družstvo. „Pripadali sme si vtedy ako členky Beatles...,“ spomínala jedna z gymnastiek, ktoré Věrinu slávu prežívali zblízka.
Pre Japoncov je Čáslavská aj po jej smrti stále nesmrteľnou hrdinkou. A patrí sa pripomenúť, že pred niekoľkými rokmi darovala jednu svoju tokijskú zlatú medailu nášmu olympijskému a športovému múzeu. Najúspešnejšia olympionička v histórii Československa k nej pridala ešte aj jednu zo svojich štyroch zlatých medailí z OH 1968. Oba najcennejšie kovy táto výnimočná športovkyňa venovala so zdôvodnením, že vždy reprezentovala Československo a časť jej trofejí preto patrí aj Slovensku.
Medailisti so slovenskou stopou
Najviac medailistov malo Slovensko v striebornom družstve futbalistov, ktoré vo finále podľahlo Maďarsku. V 17-člennom kádri bolo až deväť Slovákov, z ktorých traja pôsobili v českých kluboch. Deviatku tvorili brankári František Schmucker, Anton Švajlen a hráči v poli Anton Urban (kapitán), Ľudovít Cvetler, Štefan Matlák, Vladimír Weiss (otec a dedo neskorších reprezentantov rovnakého mena), Vojtech Masný, Ján Geleta a Ivan Mráz, ktorý bol s 5 gólmi najlepším strelcom tímu. Žiaľ, medaily dostali len tí hráči, ktorí nastúpili vo finále. Vtedy sa ešte nemohlo striedať, takže cenné kovy zavesili na krk len 11 hráčom. Medzi nimi zo Slovákov boli Masný, Urban, Mráz, Geleta, Weiss a Schmucker. Na Slovensku sa narodil aj Čech Jan Brumovský, ktorý tiež hral vo finále.
Medzi členkami strieborného tímu športových gymnastiek debutovala na veľkej scéne jediná Slovenka (na Slovensku sa však narodila aj ďalšia členka družstva Jana Posnerová), len 16-ročná Marianna Krajčírová. Rodená Košičanka bola najmladšou členkou olympijskej výpravy ČSSR. „V Tokiu si ma zobrala na starosti Věra Čáslavská, ktorá mi veľmi pomáhala a bola moja ,bútľavá vŕba´. Veď som bola dlho bez rodičov. O štrnásť rokov starší futbalista Tonko Urban bol zase v ďalekom Japonsku akoby mojím otcom. Zrazu som mala dvoch anjelov strážnych, ktorí mi pomáhali. Som im za to dodnes vďačná,“ vyznala sa Marika po rokoch. Novicka družstvo podržala a vo viacboji obsadila 22. miesto. O štyri roky v Mexico City už patrila medzi najlepšie na svete a v Mníchove 1972 viedla čs. družstvo.
V striebornom volejbalovom bol pri olympijskej premiére tohto športu jednou z ústredných postáv 33-ročný veterán Bohumil Golian. Ten ešte o štyri roky neskôr v Mexico City, kde bol vlajkonosičom čs. výpravy, svoju výnimočnú kariéru pečatil ziskom bronzu.
Medzi tokijských medailistov sa však počítal aj ďalší Slovák Jozef Labuda, hoci neodohral ani jeden zápas. Trinástym olympijským medailistom slovenskej národnosti bol na OH 1964 veslár Július Toček, ktorý prispel k bronzu osemveslice ČSSR.
Je zaujímavé, že jeden športovec, narodený v Košiciach – Ferenc Nógrádi (pôvodným menom Neuwirth) – získal v Tokiu olympijské zlato v tíme maďarských futbalistov.
Medailista z nemocnice Labuda
Prečo jeden z dvoch slovenských členov strieborného tímu volejbalistov Jozef Labuda neodohral v Tokiu ani minútu? Do Tokia priletel vedno so spoluhráčmi už takmer dva týždne pred otvorením OH. Absolvoval s nimi celú záverečnú prípravu a aj otvárací ceremoniál hier. Pred úvodným zápasom s Maďarskom si však Labudov spolunocľažník v izbe v olympijskej dedine Perušič na raňajkách všimol, že má nejakú čudnú farbu očného bielka. Privolaný lekár výpravy Pavol Handzo na prvý pohľad predpokladal, že ide o žltačku. To potvrdili aj rýchle vyšetrenia v poliklinike.
Hoci sa Jozef necítil zle, samozrejme, nasledoval nútený pobyt v nemocničnej izbe. Ten sa pri tomto infekčnom ochorení predĺžil na celý turnaj. Po niekoľkých dňoch mu doniesli televízor, takže spoluhráčov sledoval aspoň „na diaľku“. Nemohol s nimi absolvovať ani poolympijské turné po Japonsku. Až dva týždne po olympiáde odcestoval s nimi domov. Medailu Labudovi udelili s prihliadnutím na zvláštne okolnosti. Neprevzal si ju však spoločne s ostatnými na slávnostnom ceremoniáli, ale len v kruhu spoluhráčov z rúk trénera Broža až tesne pred odchodom do vlasti.
V Tokiu mal proste smolu. Rok pred olympiádou bol univerzálny hráč s tvrdými smečmi členom strieborného družstva ČSSR na Svetovej univerziáde v Brazílii. Rok po OH ho na Svetovom pohári v Poľsku vybrali do tímu hviezd. A v roku 1966 sa spoločne s Golianom tešil z titulu majstra sveta.
Je paradoxné, že kým vo futbale cenné kovy dostali len hráči s finálovou účasťou a nášmu ženskému gymnastickému družstvu pripadla len jednu spoločná medaila (až po desaťročiach sa jeho členky dočkali od Českého olympijského výboru repliky cenného kovu), vo volejbale sa ňou mohol potešiť aj hráč, ktorý celú olympiádu prežil v nemocnici...
