Ani výprask v prvom zápase nepochoval vášeň Romany Čisovskej
Je mladá, ambiciózna, pokorná a s úsmevom na tvári večne dobre naladená. Jedna z najväčších nádejí slovenského juniorského športu Romana Čisovská má súťaženie v krvi. Pre tenis, ku ktorému ju nepriamo priviedol dedkov sused, nenasledovala basketbalové šľapaje svojej mamy. A spravila dobre, veď na začiatku ženskej profesionálnej kariéry patrí k tomu najlepšiemu, čo naša krajina ponúka.
„S tenisom som ako šesťročná začínala v Košiciach. Do malého klubu s názvom Akademik ma doniesol môj dedko, ktorého sused bol tenistom. Povedali sme si, že to skúsim a mňa to chytilo,“ započala svoje rozprávanie rodená Košičanka. Podobne ako väčšina začínajúcich športovcov, aj ona sa musela k športu, ktorému sa chce v budúcnosti venovať dopracovať postupne. „Ako menšia som zhruba dva-tri roky robila taktiež gymnastiku. Počas toho, ako som začínala s tenisom, som sa venovala aj basketbalu. K tomuto športu má bližšie zasa moja mamina, ktorá ho hrávala,“ vysvetľuje Romana Čisovská. Široký športový záber a talent vo viacerých ohľadoch musel v istom bode čiastočne skončiť. Nastal čas vybrať jeden okruh, s ktorým spojí svoju budúcnosť. „Rodičia aj dedko ma podporovali, nech sa už rozhodnem akokoľvek. Za to im patrí moja obrovská vďaka. Rozhodnutie prišlo v dobe, keď som mala asi desať rokov a začínala hrať na turnajoch. V tenise som vtedy našla vášeň a vydržala mi dodnes. Voľba bola jednoznačná.“
Zo zábavy vášeň, ktorú nezmaže ani výprask
Prvý kontakt so športom, nesmelé kroky, strach a nejasné očakávania. Každým pribúdajúcim tréningom naberanie praxe a postupné formovanie sa profesionálneho športovca. „Zo začiatku som to brala ako akúsi zábavu na kurte, veď som bola maličká. Postupom času som si to začínala čoraz viac obľubovať. Boli to veľmi pekné začiatky, avšak čo sa týka spomienok, už musím loviť v pamäti viac,“ smeje sa dnes už devätnásťročná rodáčka z východu republiky. Jej pozitívna nálada trvá i pri téme prvého súťažného zápasu, a to aj napriek tomu, že úplne úsmevne nedopadol. „Pamätám si ho! Hrala som doma v Košiciach. Od o niečo staršej hráčky som dostala poriadny výprask, ale brala som to športovo. Nijak mi to nevadilo, bola som rada, že som si mohla vôbec nejaký zápas zahrať,“ vraví trojnásobná víťazka ankety Talent roka Slovenského tenisového zväzu.
Tenis sa radí k športom, ktoré sa tešia popularite po celom svete. Aj preto sa turnaje organizujú prakticky na všetkých kontinentoch, čo pre samotných športovcov znamená veľa cestovania. Výnimkou nie je ani Romana. „Je veľmi pekné cestovať a spoznávať svet už v mladom veku. Zoznamujete sa s novou krajinou, novými ľuďmi, zvykmi i kultúrou. Nie je to iba zábava, ale aj istý spôsob vzdelávania sa. Už od malička som cestovanie obľubovala, inak to nie je ani teraz,“ nadšene sa vyslovuje hráčka MŠK Poprad-Tatry. Ak by ste jej položili otázku, prečo si vybrala práve tenis, na pádnu odpoveď by ste nemuseli čakať prakticky ani chvíľku. „Tenis je individuálny šport – som zodpovedná za to, čo robím. Na kurte som sama, všetko sama znášam a je na mne, aby som sa povzbudila a podala kvalitný výkon.“
Málo rokov – nemálo úspechov
Čím sa od väčšiny rovesníkov líšila, je otázka idolu. Na svetových kurtoch by sme toho jej hľadali márne. „Každý hráč je svojím spôsobom špecifický, má isté klady a zápory. Preto sa snažím zobrať si od každého kúsok. Rada sledujem veľké zápasy, hlavne grandslamových turnajoch. Už z nich samotných sa snažím čo-to naučiť,“ s pokorou sa vyjadruje k tejto otázke. Čo-to si nepochybne do svojho repertoára vzala aj od Karolíny Schmiedlovej, jej krajanky a staršej kolegyne. Romanu dokonca istú dobu trénoval Milan Martinec, terajší tréner aktuálne 124. tenistky svetového rebríčka. „Ide o veľmi dobrého trénera, o čom svedčí aj fakt, že Kajku predtým dostal medzi prvú stovku. Spolupráca s ním bola síce krátka, no odovzdal mi vynikajúce rady, ktoré využívam doteraz. Dalo mi to veľa a istým spôsobom zrejme aj otvorilo oči.“ Prevažnú časť doterajšej kariéry však sprevádza Romanu Čisovskú jej aktuálny kouč – Ján Sabovčík. „Je to Košičan, takže ho poznám od malička. Trénoval ma už ako osemročnú, preto je náš vzťah hlboký. Teší ma, že som sa k nemu mohla po kratšej pauze vrátiť. Je to dobrý a cieľavedomý človek... Občas trošku tvrdohlavý! Mám ho však veľmi rada,“ so smiechom dodáva nádejná tenistka.
Členka Juniorského olympijského tímu obehala v rámci svojej tenisovej životnej kapitoly desiatky turnajov, pričom ani zďaleka nemala problém zaznamenať úspechy. Čo považuje za svoj najväčší triumf? „Ťažko vybrať jeden konkrétny, ako úspech beriem viacero výsledkov – bronz z juniorského Fed Cupu či striebro z majstrovstiev Európy. Spomenúť musím takisto nedávnu pätnásťtisícovku, kde som sa prebojovala až do finále. Beriem to ako prvý veľký krok a priblíženie sa k ženskému tenisu,“ nadšene vraví Čisovská. Devätnásťročná nádej z metropoly východu má podstatnú časť kariéry ešte iba pred sebou. Do vitrínky trofejí tak ešte veľmi pravdepodobne čosi pridá. „V prvom rade si chcem tenis užívať, hrať najlepšie ako viem a dosiahnuť to, čo je pre mňa reálne. Rada by som sa prebojovala do prvej stovky ženského rebríčka, aby som si mohla zahrať na väčších turnajoch.“
Na okraji dôležitého rozhodnutia
Najväčšie nádeje slovenského športu združuje Juniorský olympijský tím, ktorý zastrešuje Slovenský olympijský a športový výbor. „Veľmi mi pomáhajú z finančnej stránky, opomenúť nesmiem rovnako podporu v oblasti produktov. Ide o podstatnú pomoc, ktorú si veľmi cením. Som rada, že môžem byť súčasťou Juniorského olympijského tímu,“ neskrýva spokojnosť. Aby mohla Romana zaznamenávať neustály progres, musí si správne určovať svoje priority. Nie je jednoduché skĺbiť šport so štúdiom – práve to je mnohokrát akýmisi zadnými vrátkami. „Chodila som na Športové gymnázium v Košiciach, zmaturovala som tento školský rok. Skĺbiť tenis a školu bolo náročné, avšak mojim učiteľom patrí za ich prístup obrovská vďaka. Vyšli mi v ústrety a pomohli, ak to bolo potrebné,“ vyjadruje sa na margo profesorov košického gymnázia, z ktorého vyšiel do sveta nejeden úspešný reprezentant našej krajiny. Jedna študijná etapa sa skončila, otázkou ostáva či pribudne ďalšia. „Práve nedávno som robila prijímačky na vysokú školu. Uvidíme, ako to vypáli s tenisom, či na ,výšku´ vôbec nastúpim. Ešte mám čas na rozmyslenie,“ zamýšľa sa Romana Čisovská.
„V tenisovom živote je neskutočne náročné nájsť si viac dní voľna. Rada by som však spoločne s priateľom šla domov, užiť si niekoľko dní relaxu,“ načrtá tému blížiacich sa letných dní. Tie budú aj z jej pohľadu popretkávané rôznymi súťažami. „Najbližšie odchádzam do Švajčiarska, potom nasleduje Poľsko a niekoľko ďalších ženských turnajov. Chcela by som sa v rebríčku posúvať čo najvyššie, aby som sa dostala do súťaže aj na hlavných turnajoch a nemusela sa trápiť v kvalifikáciách,“ praje si. Formu má výbornú, veď jeden z najväčších úspechov zaznamenala práve na svojom poslednom turnaji. „Bola som v Bosne a Hercegovine. Turnaj sa konal v meste Banja Luka. Šlo o ženský pätnásťtisícový turnaj, na ktorom sa mi podarilo uhrať finále. Žiaľ, v tom som musela odstúpiť – natiahla som si brucho. Nedopadlo to úplne tak, ako som si predstavovala, ale bola to dobrá skúsenosť,“ hovorí v závere naďalej v pozitívnej tónine. Nám už neostáva nič iné, iba dúfať, že termín „game-set-match Čisovská“ budeme počuť z úst svetových rozhodcov čo najčastejšie.
