Anton Urban si s dojatím prevzal najvyššie slovenské ocenenie fair play, pomenované podľa jeho dlhoročného futbalového súputníka - Cenu Jána Popluhára
BOJNICE 22. mája (sou) – Už zosnulého Jána Popluhára predčasom vyhlásili za najlepšieho slovenského futbalistu 20. storočia. Legendárny „Bimbo“ bol známy nielen ako skvelý hráč, ale aj ako futbalista s veľmi skromným a slušným vystupovaním. Na ihrisku išiel tento stopér príkladom nielen výbornou, ale aj čistou hrou. Mimo ihriska zase správaním nijako nedával najavo, aký slávny a uznávaný je. Žiaľ, už nie je medzi nami. Jeho meno dnes nesie najvýznamnejšie slovenské ocenenie fair play – Cena Jána Popluhára. V utorok 21. mája si ju v Zlatej sále Bojnického zámku z rúk predsedníčky Klubu fair play SOV Janky Stašovej prevzal jeho dlhoročný futbalový súputník v bratislavskom Slovane, o rok starší rodák z Kysaku Anton Urban (na ilustračnej fotografii Jána Súkupa).
Kapitán strieborného družstva futbalistov ČSSR z olympijských hier 1964 v Tokiu Anton Urban si Cenu Jána Popluhára prevzal s očividným dojatím. „Prežil som s Jankom v Slovane všetky krásne chvíle, preto preberať si cenu s jeho menom je pre mňa nesmierne hlboké – šťastné aj smutné zároveň. Mám naňho prekrásne spomienky. Bol to veľký futbalista a nesmierne dobrý človek,“ vyznal sa.
Anton Urban síce vo futbale nedosiahol zďaleka toľko ako jeho veľký priateľ, ktorý sa mohol popýšiť 62 medzištátnymi zápasmi v drese ČSSR, striebornou medailou z majstrovstiev sveta 1962 v Čile i bronzovou z majstrovstiev Európy 1960, aj nomináciou do výberu sveta. Ale takisto ako Popluhár bol aj Urban dlhé roky bol neodmysliteľná súčasť obrany Slovana, veď za 15 rokov v seniorskom tíme tohto klubu odohral 279 ligových zápasov. A tiež bol známy ako futbalový rytier. Na archívnej fotografii bezmála pred polstoročím.
Čo ho ľudsky a hráčsky formovalo?
„Cez druhú svetovú vojnu som stratil otca a keď som mal osem rokov, presťahovali sme sa v roku 1942 z Kysaku do Bratislavy. Žili sme tam len z maminho dôchodku, ale ja som sa medzi rovesníkmi cítil ako najchudobnejší nie z tohto dôvodu, ale preto, lebo som nemal otca. Práve preto ma tak upútal a napokon k sebe pevne pripútal šport,“ spomína Anton Urban a pokračuje: „Jožo Múdry (manžel slávnej krasokorčuliarskej trénerky – pozn. autora) ma zavolal v roku 1947 do mládežníckeho tímu fitbalistov ŠK Bratislava. Tam vtedy boli ozajstní futbaloví velikáni, ktorí zakrátko doviedli tím na prvé miesto v Československu – Reimann, Vičan, Pažický a mnohí ďalší. Očarili ma genialitou svojej hry a dodnes na nich s obdivom spomínam. Nielen na to, ako ovládali futbalové umenie, ale aj ako krásne prijali mňa – mladučkého novica. Oni ma formovali a podobne som sa neskôr snažil aj ja ovplyvniť mladších, ktorí v Slovane začínali pri mne – Jokla, bratov Čapkovičovcov, Zlochovcov a ostatných.“
Paradoxne, ani počas najlepších futbalových rokov Urbana aj Popluhára sa Slovanu – rovnako ako v ľadovom hokeji, kde si v ére Staršieho, Golonku, Dzurillu či neskôr Nedomanského tento klub vyslúžil povesť korunného princa ligy – nikdy nepodarilo získať ligový titul. Obaja skončili v belasých farbách v roku 1968 a odišli hrať do zahraničia. Paradoxné je, že len o rok neskôr dosiahol Slovan najväčší klubový úspech v histórii československého futbalu – triumf v európskej klubovej súťaži číslo dva, Pohári víťazov pohárov. „Neľutoval som, že som sa tohto úspechu nedočkal. Tak to malo byť. Bolo som veľmi hrdý na mojich mladších bývalých spoluhráčov. V rakúskom Innsbrucku, kde som vtedy pôsobil spoločne s ďalším bývalým slovanistom Jozefom Obertom, sme vtedy cítili veľké uznanie okolia. Vďaka triumfu Slovana v PVP sme aj my ako ešte nedávni hráči tohto klubu boli slávnejší...“
Za pätnásť rokov v československej lige sa Anton Urban titulu teda nikdy nedočkal. V A-tíme Československa odohral len 4 zápasy, do medailových tímov na ME 1960 ani na MS 1962 sa v silnej konkurencii neprebil. Pri laickom pohľade sa teda musí javiť ako nepochybné, že striebro z olympijských hier 1964 v Tokiu, ktoré 30-ročný, najstarší hráč tímu preberal ako kapitán (odohral všetkých šesť stretnutí), bol vrchol jeho kariéry. Cíti to naozaj tak?
„Olympijské hry v Tokiu – to je pre mňa posvätná spomienka. Už samotná účasť na nich bola veľká vec. Keď som videl to množstvo športovcov z celého sveta – a mnohých veľmi slávnych – cítil som sa veľmi skromnučký. A keď som si na začiatku hier prezrel prekrásny Olympijský štadión, len som sníval, aké by to bolo zahrať si na ňom finále. A stalo sa! Dokonca som to zažil v úlohe kapitána....“, hovorí Anton Urban. Na archívnej fotografii z Tokia stojí na stupni víťazov ako kapitán strieborného družstva ČSSR.
Družstvo Československa podľahlo v olympijskom finále Maďarsku na čele s vynikajúcim kanonierom Ferencom Benem 1:2. Mohlo to dopadnúť aj inak? „Maďari mali vynikajúce družstvo. Na rozdiel od toho nášho ich olympijský výber bol v podstate totožný s reprezentačným „áčkom“. Nemyslel som si, že by sme ich mohli zdolať, ale napokon to nebolo až také nemožné. Dali sme si vlastný gól a ja som v závere nepremenil veľkú šancu... Bol to otvorený zápas. Ale aj keď sme prehrali, myslím si, že nikto z nás si nemyslel, že by sme mali finálovú prehru ľutovať. Bol to beztak veľký zážitok,“ spomína čerstvý držiteľ najvyššieho slovenského ocenenia fair play.
