Blog plavca Richarda Nagya o tom, ako sa mentálne dá zvládať nekonečne dlhý plavecký tréning v bazéne
Po atlétovi Matejovi Tóthovi, gymnastovi Samuelovi Piaseckému (ten sa autorsky prejavil dokonca dvakrát) a ďalšom atlétovi Liborovi Charfreitagovi ako v poradí už štvrtý slovenský štipendista Olympijskej solidarity Medzinárodného olympijského výboru napísal blog pre www.olympic.sk plavec Richard Nagy.
V posledných dvoch rokoch dnes 22-ročný Nagy pútal svojim neustálym výrazným zlepšovaním čoraz väčšiu pozornosť verejnosti. V olympijskom, teda 50-metrovom bazéne, sa najvýraznejšie prejavil na vlaňajších majstrovstvách Európy v Berlíne, kde sa trikrát prebojoval do A-finále – na 800 aj 1500 m voľným spôsobom, aj na 400 m polohové preteky.
Richard Nagy je historicky prvý slovenský plavec, ktorý sa v bazéne výrazne medzinárodne presadzuje na vytrvaleckých tratiach. Je známy obrovskými tréningovými dávkami v bazéne, ku ktorým sa ostatní slovenskí plavci ani nepribližujú. Preto sme ho požiadali, aby svoj blog napísal na tému, ako sa dá mentálne zvládnuť nekonečne dlhý plavecký tréning v bazéne, na čo pri ňom človek myslí, ako sa vie sústrediť na techniku a zároveň duševne relaxovať, atakďalej.
Rišo ponúkol naozaj zaujímavé čítanie:
“Kto niekedy sledoval plávanie, vie, že napriek tomu, aký je to pekný a zdravý šport, na svete existujú aj oveľa atraktívnejšie pre oko diváka. Pre mňa však nie. Od najťažších tréningov až po moje najlepšie preteky mám tento šport nesmierne rád - hoci to, čo píšem ďalej, môže na niekoho zapôsobiť opačne.
Ako teda takýto tréning vyzerá? A ako ho zvládam?
PLAVECKÝ VYTRVALEC TO MÁ ŤAŽŠIE AKO ATLETICKÝ ALEBO CYKLISTICKÝ
Plávať od steny k stene a z bodu A znovu do bodu A, 2 - 3 hodiny v kuse, dva razy denne – to nie je žiadna vysnívaná zábavka ani pre nás, plavcov. Najmä nie pre vytrvalcov, teda takých ako ja.
V cyklistike alebo atletike, pri tréningu na dlhých tratiach, kde je časový rozsah tréningu podobný, má človek aspoň možnosť pokecať si so sparingpartnermi, sledovať meniace sa okolie alebo počúvať hudbu. Plavec tieto možnosti väčšinou nemá. A ak áno, tak v obmedzenom množstve. Päťsekundové konverzácie počas prestávok v sérii považujeme za plnohodnotný rozhovor. Okolie bazéna sa tiež veľmi nemení, voda žblnká, kachličky sú furt rovnaké a stena sa po každých 50 či 25 metroch nikam neposúva. Na výber sú síce štyri plavecké spôsoby, ale aj tie sa rýchlo okukajú. Jediný dostupný “multimediálny systém” obsahujúci pesničky, pasáže z kníh, filmov či seriálov, sa v našom prípade nachádza medzi ušami.
Toto februárové obdobie je na tréningovú "nudu" najhoršie. Je začiatok roka, najbližšie preteky sú v nedohľadne, vrchol sezóny ešte ďalej. Teraz, keď je dôležité plávať veľa a dlho, naberať závratné objemy v kilometroch a získať kondičku a vytrvalosť, z ktorej budeme ťažiť nasledujúceho pol roka, teraz je to na psychiku najťažšie.
Najpamätnejší tréning ako ilustrácia
Najlepšie bude, ak to ilustrujem na príklade môjho zatiaľ napamätnejšieho tréningu:
Predstavte si, že ste na sústredení, vonku svieti slnko, je krásny deň a vy sa chystáte na popoludňajší tréning. Po ranných 7,5 km ste sa ako-tak najedli, vyspali a viete, že popopoludní vás čakajú ďalšie ťažké tri hodiny. Vtom na dvere klope tréner so slovami: "Rišo, dnes ideš o hodinku skôr". Oprava, čakajú ťažké štyri hodiny. Nálada poklesne. Prídete na bazén, široko-ďaleko len vy a tréner. A ten s úsmevom na perách vraví: "Dnes je jednoduchý tréning. Má len dve časti. Tá druhá je 100 metrov vyplávať, tá prvá 50x300 metrov". Áno, život ponúka aj príjemnejšie momenty.
Ako sa teda dá psychicky zvládnuť takýto tréning? Moja morálka a odhodlanie dostali facku už len pri predstave 15-kilometrovej dávky. Najťažšie na všetkom však bolo, že som to plával takmer sám. Zvyšok skupiny sa síce po hodinke pridal, ale v tom čase už moje telo ovládal “autopilot” a moja myseľ vyberala z katalógu pesničku, z ktorých poznám viac ako refrén.
Aby som vysvetlil autopilota - v momente, keď sa telo dostane do prevádzkovej teploty, správnej techniky, tempa, počtu záberov a všetkého, čo má naučené, robí to už samo a hlava si už hľadá inú zábavku. Toto sa deje tak okolo piateho kilometra. Tento pocit trvá, až kým nezačnú dochádzať sily. Vtedy sa chtiac-nechtiac človek preberie z letargie a snaží sa prinútiť už bezvládne svalstvo k ďalšiemu pohybu.
Keď ste z Reklamy na ticho už nervózny
Ako si teda najlepšie krátiť čas, kým ešte vládzem? Spievať si je jedna možnosť. Je to výborná zábavka, pomáha držať rytmus a zlepšuje náladu. Bohužiaľ, ak vám napadne jedna pesnička, väčšinou sa jej už nezbavíte. A ak vám už štyridsiatytretí raz v hlave spieva Paľo Habera "Reklama na ticho...", začínate byť nervózny.
Ďalšia možnosť je počítať, koľko toho mám pred/za sebou. Každý má svoj spôsob, ako ráta, aby mu ubiehali podobné tréningy čo najrýchlejšie. Či už po piatich, po desiatich, do polovice, po tretinách, od 1 hore, od 50 dole a tak ďalej. V zásade platí, že čím dlhšia séria, tým viac sa to snažíme rozložiť na drobnejšie. Predsa len, povedať si po šestnástej trojstovke "už len štyri a mám dvadsať, a to je skoro v polovici" je povzbudivejšie ako: "mám 16, ešte 34".
Najviac zo všetkého však pomáha, ak máte okolo seba ľudí. Buď spoluplavcov, ktorých síce cez únavu ledva vnímate, ale ťahajú ten tréning s vami, navzájom sa povzbudzujete a tlačíte sa k lepším výkonom. Alebo trénera, ktorý vás sleduje a za tých pár sekúnd oddychu stihne povedať niečo, nad čím sa dá rozmýšľať zopár kilometrov. V skupine sa všetko lepšie ťahá.
Najťažšia časť tréningu posúva človeka najďalej
Každopádne, prespieval a prerátal som sa k bodu, keď začína ísť do tuhého. Vtedy už ruky vypovedajú službu, jonťáku vo fľaši zostalo tak na dva hlty a odratúvate po jednej do konca. Vtedy sa už treba absolútne sústrediť a donútiť sa ku každému ďalšiemu záberu. Toto je práve tá časť tréningu ktorá človeka naozaj posunie ďalej, nie len po fyzickej, ale hlavne psychickej stránke. Nakoniec keď zvládnete to, čo ste ešte pred pár hodinami považovali za nemožné, nezabudnete na to tak skoro.
To, čo ma motivuje plávať tréningy, o ktorých si veľa plavcov myslí, že hraničia s týraním, je práve psychická výhoda, ktorú získam, keď to zvládnem. Nielen na ďalšom tréningu, keď si môžem povedať, že bolo aj horšie. Ale aj na pretekoch, nech sa postavím na štart akejkoľvek disciplíny, viem, že som už zvládol stokrát dlhšie a ťažšie veci, a toto teda nebude žiaden problém."
(medzititulky redakcia www.olympic.sk)
