Blogy plážových volejbalistiek Natálie Dubovcovej a Dominiky Nestarcovej o ponorkovej chorobe
Po atlétovi Matejovi Tóthovi, gymnastovi Samuelovi Piaseckému (ten sa autorsky prejavil dokonca dvakrát), ďalšom atlétovi Liborovi Charfreitagovi a plavcovi Richard Nagy sme spomedzi slovenských štipendistov Olympijskej solidarity Medzinárodného olympijského výboru na napísanie blogu pre www.olympic.sk oslovili prvý raz aj športovkyne. Naraz hneď dve, pretože plážové volejbalistky Natália Dubovcová a Dominika Nestarcová tvoria na športovisku dvojicu.
Natália Dubovcová a Dominika Nestarcová sa vlani zaradili do svetovej špičky, keď si na dvoch turnajoch svetovej série Grand Slamu – v nórskom Stavangeri aj v kalifornskom Long Beach – vybojovali tretie miesta. V júni tohto roku sa predstavia na Európskych hrách v Baku a veríme, že na budúci rok v Riu de Janeiro sa ako vôbec slovenské reprezentantky v plážovom volejbale v histórii zúčastnia aj na olympijských hrách.
Svetom putujú Natália Dubovcová a Dominika Nestarcová spoločne. Samozrejme, spoločne musia aj trénovať. Preto sme ich oslovili, aby napísali každá za seba blog na rovnakú tému – ponorková choroba.
Blog Natálie Dubovcovej
Ak by sme dostali euro vždy, keď sa nás opýtajú, či máme medzi sebou “ponorku”, mali by sme už plné prasiatko.
Nie je to len o tom, byť spolu nepretržite deň a noc asi deväť mesiacov v roku. Nestačí to len nejako spolu prežiť. My musíme byť v takom stave, aby sme spolu dokázali hrať čo najlepšie.
Na vrcholovej úrovni má natrénované každý a o výsledku veľakrát rozhoduje hlava. Ak je medzi nami nejaký skrytý konflikt, tak to vidno aj na ihrisku.
Som veľmi rada, že sa nemusíme hádať napríklad o tom, či bude zapnutá klimatizácia, kto má ktorú posteľ v hotelovej izbe, či má tá druhá neporiadok, a podobne. Pokiaľ by to tak bolo, “nedožili” by sme sa ani konca prvej spoločnej sezóny. Možno sú to maličkosti, ale keď s niekým bývate v jednej izbe skoro nonstop, tak urobiť z komára somára nie je problém.
Keď sa nám darí a vyhrávame zápasy, tak ponorka medzi nami odpláva ďaleko. Ale po zlom zápase je nám v hotelovej izbe zrazu tesno, lebo naša žltá známa z pesničky od Beatles je opäť medzi nami.
Veľmi nám pomohlo, že na turnaje už nechodíme samé. Rozoberať cez dva subjektívne pohľady, čo kto urobil v zápase zle, to radšej spočítam zrnká piesku na pláži.
Oveľa ľahšie je prijať aj tvrdšiu kritiku od trénera, ako jemnú výčitku od spoluhráčky. V tomto majú výhodu iné tímy, ktoré majú väčší realizačný tím. Ak si leziete na nervy so spoluhráčom, tak sa porozprávate s masérom, idete na večeru s trénerom a do obchodu so štatistom, a eliminujete tak čas strávený spolu.
Keď sa nám s Dominikou skončí sezóna, dva mesiace sa nevidíme, nevoláme si, nepíšeme si, proste si potrebujeme od seba oddýchnuť.
Raz sme boli na sérii turnajov v Číne tri týždne. Let domov trval asi jedenásť hodín a my sme si počas neho nepovedali ani slovo - a to sme sedeli vedľa seba. Neboli sme pohádané, ale keď sme nemohli byť “od seba” fyzicky, tak si aspoň každá asi urobila okolo seba neviditeľnú bublinu, v ktorej by bola sama. A ani jedna z nás ju nechcela prasknúť.
Ja mám za sebou vysokú školu ponorkovej choroby. Mám dvojičku, s ktorou sme boli do 18 rokov všade spolu. Tá istá škola, trieda, tréningy. Pritom sme každá úplne iná, tak ako ja s Dominikou. S ňou to ťahám už siedmy rok. Ujasnili sme si, že ak nechceme hodiť do koša všetko, čo sme dosiahli, keď máme medzi sebou problém, na kurt ho ťahať nemôžeme.
Samozrejme niekedy príde kríza. Ale po búrke vždy vyjde slnko. Na našej oblohe tak vyšla naša prvá medaila zo svetovej série. Tak ako sa vraví, že slnko lieči, tak ponorkovú chorobu medzi nami liečia medaily a úspechy.
Blog Dominiky Nestarcovej
Ako vrcholový športovec musíte bojovať s viacerými skutočnosťami. Najhlavnejšie je bojovať proti súperovi, so zraneniami, v plážovom volejbale aj s počasím, ale niekedy aj sama so sebou.
Každý sa nás pýta, či sme najlepšie kamarátky. Nie sme. Aj keď máme medzi sebou dobré vzťahy a v tom, čo je pre nás dve najdôležitejšie, spolu vychádzame, ona sa občas dostaví. Ponorka. Väčšinou ku koncu sezóny. Po siedmom roku, keď sme s Natáliou spolu, to inak ani nejde.
Viete si predstaviť byť s niekým viacmenej 24 hodín denne? My áno. V sezóne je to všade - na sústredeniach, turnajoch, tréningu, v lietadle, v hotelovej izbe, na raňajkách, obede aj večeri, a mohla by
som pokračovať.
Náš vzťah je také športové manželstvo. Vyznačuje sa kompromismi, občas aj nezhodami, ale tie sme zatiaľ vždy ustáli, pretože máme spoločný veľký sen a cieľ. Tým cieľom sú olympijské hry. „Rozchod“ pred nimi by nám obom ublížil.
Nedá mi nenapísať, že sa vždy pousmejem nad tým, keď sa nás ľudia pýtajú, či po sezóne (keď máme jeden, maximálne dve mesiace na oddych) chodievame spolu na kávu, obedy či dokonca dovolenky.
V prvom rade sa Natália vždy presťahuje 350 kilometrov na západ. A v druhom rade, asi ani keby sme boli susedy, tak by sme sa častejšie nevídali. Každá máme inú povahu, záujmy a aj svojich kamarátov, ktorých rady vidíme, keď je na to čas.
Skoro vždy sa mi stalo, že keď prišla otázka, či sme najlepšie kamarátky a odpoveď na ňu bola nie, tak reakcia bola - ach, to je škoda! Iba jeden jediný raz mi na to niekto povedal, že to je super.
Šport berieme profesionálne. Nezaťahujeme doň kamarátske zhody či nezhody, sme k sebe úprimnejšie, a tak to môže fungovať oveľa lepšie.
Zatiaľ nám to vychádza a dúfam, že ak sa ponorka opäť dostaví (a ona sa určite na chvíľku aspoň zastaví J), bude to v čase, keď sa bude blížiť koniec sezóny a my to v našich hlavách zvládneme.
